Archív kategorií: História

/Články, eseje, spomienky o Dolnozemských Slovákoch/

Aj dnes šíria tradíciu Komlóša – pokrovce

Zaujímavý článok o pokračovateľovi v komlóšskych tradíciach som objavil v Ľudových novinách zo soboty, 18. júl 2020 od Eriky Trenkovej.

Monitor: http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-vytvarne-umenie/28932-po-arili-mu-pruhovane-pokrovce

SavZoKo-01

Zoznámili sme sa u Horváthovcov, na zabíjačke v Slovenskom Komlóši. Tam ešte nikdy nevideli novinárku, čo došla ráno, ešte za tmy, obzerať tradičnú zakáľačku. Buď nikdy nevideli niekoho, kto dovtedy nevidel zabíjačku, buď len na slovenskú novinárku boli zvedaví, ale chodili sa na mňa pozerať ako na atrakciu. A pritom atrakciou som nebola ja, ale sviňa, ktorá skončila na pekáči a v udiarni.

A bezpochyby atrakciou je ľudový umelec, remeselník slovenského pôvodu Zoltán Ondrej Sávolt, ktorého uchvátili komlóšske pruhované pokrovce. Aj domáci Horváthovci, aj ich hostia, mi našepkávali, že tento človek tká prekrásne pokrovce, či inak koberce. Také handrové, o akých je aj starodávna riekanka.

Chodil si už na Komlóši, ležal si už na pokrovci…

Zvyk a kultúra tkania kobercov Slovákov v Slovenskom Komlóši má dva a pol storočnú tradíciu. Každá komlóšska rodina mala aspoň jedny krosná, ktoré aj používali. Tkali na nich textílie pre svoju domácnosť prikrývkami počnúc, cez plachty, vankúše, záclony, uteráky, ručníčky. Niektoré zostali len hladké, iné povyšívali šikovné ruky komlóšskych žien a dievčat. Dokonca aj obojstranne vyšívali červené ružičky, modré ozdoby, a farebných anjelikov na okrasné uteráky. Prirodzenou súčasťou tejto tradície bolo tkanie kobercov, vytváranie pruhovaných handrových pokrovcov. Nedalo mi opýtať sa:

– Prečo práve pokrovce?

– Lebo tie sú mi najbližšie. A na tie si vystačím sám. Nemusím ich vyšívať spredu – zozadu. Uteráky sú vtedy pekné, keď sú dokončené strapcami s uzlíkmi. Teraz sa im hovorí makramé. A sú pestro povyšívané. Farebne na sviatok, čiernou niťou, keď bol smútok. Občas mám možnosť vidieť prenádherné kúsky. Zatiaľ nie všetky poklady z truhlíc darujú starké svojim vnukom, pravnukom. Podržia si ich, ako takú tajnú vzácnosť. Vzadu v dielni mám aj pekný držiak na uteráky. Ten bol viac na parádu ako na používanie. Bežne, pod umývadlom visel jednoduchší kúsok. Ale vráťme sa k pokrovcom. Funkciu koberca mali v tzv. čistej izbe a boli súčasťou každej domácnosti. Od konca 17. do polovice 20. storočia opotrebované šatstvo, plachty a rôzne ďalšie textílie ženy a dievčatá potrhali alebo postrihali na rovnaké pásy. Potom ich navili na drievka alebo na cievky. Každý kĺb bol inej farby, iba vtedy nie, keď pásy, ktoré navíjali, boli z jednej plachty. Textílie šili z materiálov, zo surovín, ktoré poskytovali polia a hospodárstvo. Pestoval sa ľan, konope, strihala a čistila sa vlna. Spracovávali ich buď na drsno, z tejto drsnej nite tkali vrecia, alebo na jemno a potom z nich tkali plachty, vreckovky či základné časti sedliackeho odevu. Pri tkaní kobercov alebo pokrovcov tkáči, ale najmä tkáčky, znovu spracovali raz už na jemno utkané materiály. Jednoduché a vo svojej prostote očarujúce pruhované pokrovce im slúžili celý život, veď boli vyhotovené zo silného ľanu a konopy. Keď do sivých pokrovcov votkali konskú srsť, z konského chvosta, tak boli ešte pevnejšie, trvácnejšie, ale tie potom používali v zime na ohrev koní. Tak viem, že chýr o teplých konských pokrovcoch rozniesli do sveta koncom prvej svetovej vojny vojaci, ktorí sa zastavili na Komlóši v Mitňanovej krčme. A rozšírili nielen zvesť o pokrovcoch, ale aj o výdatnej a vynikajúcej komlóšskej klobáse. Mitňan potom, aby mohol velenie zásobiť, začal vyrábať klobásu vo veľkom.

SavZoKo-02

– Ako sa vôbec začalo vaše tkanie pokrovcov? Kedysi ste bývali v Segedíne a pracovali v reštauračnom sektore.

– Býval som a keďže si moje väzy vyžiadali daň za tvrdú prácu v reštauračnej obsluhe, vedel som, že musím prestať. Koberce ma dávno priťahovali. Chcel som si urobiť dielňu a venovať sa výrobe rohožiek. Tie sú potrebné pred každé dvere.

– Napokon ste si nenašli dielňu v Segedíne, ale ste sa vrátili do rodného Slovenského Komlóša…

– Bolo to rozumnejšie, veď rodičovský dom bol tu.

– Boli v ňom aj krosná?

– Nie, tie sme nemali. Ešte v Segedíne môj pes, vždy som mal psa, puliho, aj teraz mám, cestou domov uchmatol nejaké noviny. Keď si uchmatol, nech sú tvoje, pomyslel som si, ale doma ich pustil a ja som ich otvoril. Bol v nich inzerát, že sa predávajú krosná aj s materiálom. Kúpil som ich. Doniesli mi ich a hneď mi aj ukázali, čo s nimi treba robiť. Materiálu, ktorý doniesli s krosnami, bolo naozaj veľa. A prišiel som na to, že z rohožiek nič nebude. Sú malé a nedá sa na nich nič ukázať. S krosnami som dostal také konce látok, ktoré boli nielen krásne, ale aj drahé. Zároveň som dostal najťažšiu úlohu. Ako zachovať jednoduchosť a v tej jednoduchosti objaviť krásu mojej lásky, pruhovaných pokrovcov. Musíte zachovať veľkú pokoru a prejaviť hlbokú úctu. Ďalšia, z praktického hľadiska pre mňa najťažšia vec bolo naučiť sa tkať rovno. Aby mi neutiekol kraj do diagonály. Preto som v prvých rokoch viac páral, ako tkal. Nikdy však netkám z použitých látok. Vždy si nakupujem nové. Nekupujem metráž, ale len kraje z nejakej výroby. Podarilo sa mi kúpiť trikotáž z prevádzky, ktorú rušili. Síce pred rokmi, ale toľko, že ešte mám kus dielne zaprataný. Keď niečo objavím, tak nakupujem. Neraz aj draho. Tri či štyri roky som len tkal a páral, lebo som sa učil na vlastných chybách, najprv bez pomoci. Potom mi dala niekoľko osožných rád osobnosť ľudového umenia z Domu tradícií, teta Jolika Borbélyová. Stal som sa členom Ľudovoumeleckého spolku Békešskej župy, aj odtiaľ som dostával ochotnú podporu. Aj pozvanie na spoluprácu.

SavZoKo-03

SavZoKo-04

– Vaše práce hodnotí porota Rady ľudovoumeleckej tvorby. Každý jeden pokrovec k nim zanesiete?

– Teraz už nie. Nie som neskromný, ale už si nepotrebujem nič dokazovať. Nie som na peniaze. Mojím základným princípom je ešte vždy jednoduchosť, veď vytvoriť niečo jednoduché, prístupné, pekné a funkčné je naozaj najťažšou úlohou súčasnosti.

Naozaj, ktokoľvek videl tie jednoduché a pritom rozprávkové, mäkučké biele pokrovce s votkanou ovčou kožušinou, vyrazilo mu dych. Tie idú na dračku, hoci s Komlóšom majú spoločné iba toľko, že aj kožušník je Komlóšan. Zoltán Ondrej Sávolt však netká vo dne v noci, hoci je po pokrovcoch dopyt. Nositeľ zlatého Granátového jablka z roku 2010 sa musí najprv postarať o záhradu, o okolie domu. Vždy má bránu otvorenú pre hostí, ktorí k nemu zablúdia, chodiac po turistickej trase popri Maroši. Rád im ukáže svoje skvosty a tradičnú výrobu kobercov. Rád prijíma pozvania na výstavy doma aj v zahraničí, ak práve nezúri pandémia koronavírusu. Svoje utešené pruhované pokrovce vystavil aj v Národnej galérii, aj v Múzeu úžitkového umenia. Čoskoro bude všetok svoj čas venovať zberu bobuliek bazy čiernej na svoju jedinečnú bazovicu. Takú, akú len páni píjavali, u ktorých bol dedko Ondrej Ambruš  koniarom. Po večeroch až do noci tká svoje jedinečné pokrovce.

Erika Trenková
Foto: Zuzana Somogyiová

Matrika Slovenského Komlóša Je hotová

Skupina dobrovoľníkov prevažne z radov potomkov presídlených Slovákov, so sídlom v Galante, sa podujala zindexovať matriky Slovenského Komlóša za obdobie od jeho vzniku v roku 1746 až do doby, kedy sa veľká časť jeho obyvateľov v rámci medzištátnych dohôd presídlila po vojne  do Československa, prevažne do okolia Galanty.

Impulz prišiel od Ľubomíra Kmeťa v roku 2016 po návšteve fary na Komlóši, pri príležitosti osláv 270.výročia založenia Komlóša. Vznikla myšlienka pokúsiť sa naindexovať scany matriky Slovenského Komlóša.  

Z myšlienky vznikol projekt, ku ktorému sa postupne pridalo viac ľudí. Do projektu sa zapojili Dana Tummová, Eva Tušková, Michal Hronec, Renáta Gombárová, Ján Hovorka, Zuzana Šallai Szudová, Mária Račková, Eva Kmeťová, Alžbeta Valachovičová, Karol Rebro, Pavel Farkaš, Zlatica Domanovská, Adam Antal, Pavol Komora, Emília Chovancová, Mária Lomjanská, František Boriš, Juraj Hovorka, Jaroslav Poliak, Branislav Faško, Alžbeta Pongrácová, Vlasta Kasalová.

Od februára 2020 je činnosť tejto skupiny zaregistrovaná ako “Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov”, ktorého predsedom je Ľubomír Kmeť a členmi výboru Eva Tušková, Renáta Gombárová a Ján Hovorka.

Aby naindexované údaje boli čo najpresnejšie, okrem cirkevnej matriky Komlóša boli použité aj dostupné štátne matriky, tiež údaje o padlých v 1.svetovej vojne zo štátneho archívu v Békeši. Ďalej boli spracované aj cirkevné matriky ECAV z Galanty, Horných Salíb, Dolných Salíb a Mostovej. Spracované boli takisto náhrobky z cintorínov, kde ležia Komlóšania (Komlóš starý a nový cintorín, Galanta, Matúškovo, Kajal, Topoľnica, Dolné Saliby, Horné Saliby, Tomášikovo, Vozokany, Čierny Brod, Čierna Voda, Košúty, Niagara Falls). Pre úplnosť boli spracované aj transportné zoznamy zo Štátneho archívu v Bratislave.

Práca združenia sa stala medzinárodnou, trvá už piaty rok. Na indexácii matrík sa odpracovalo doteraz vyše 27 000 hodín dobrovoľníckej práce.

Výsledkom úsilia galantského Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov s projektom matriky Slovenského Komlóša bude publikácia s názvom “Matrika Slovenského Komlóša-Pohľady na minulosť Slovenského Komlóša a Komlóšanov”.

K publikácii bude priložené dátové DVD s rodokmeňmi  vyše 60 000 Komlóšanov. Už teraz je o publikáciu záujem nielen na Slovensku, ale aj na Dolnej zemi, najmä v Slovenskom Komlóši, ale aj v Nadlaku, vo Vojvodine…

Predpokladaný termín vydania knihy je september- október 2020.

Kým komlóšsky projekt je pred ukončením, dobrovoľníci v združení už pracujú na ďalších, ktoré súvisia s regiónom Békeša a Čanádu. Konkrétne Slovákmi osídleného Bánhedeša, Nadlaku, Pitvaroša. Ambíciou združenia je podobne genealogicky spracovať aj obce ako Čanádalberti a Ambrózfalva, čím by sa spracoval celý región okolo Komlóša.

Viac o pripravovanej publikácii a o práci združenia sa môžete dočítať na

www.komlos-rodokmene.eu alebo aj na facebooku v skupine Genealógia dolnozemských Slovákov.

Aj náš Spolok Slovákov z Maďarska oceňuje túto prácu a na návrh našej predsedníčky Aničky Pilárikovej výbor odsúhlasil finančnú čiastku 500 € na podporu vydania tejto publikácie.

Spracovala Eva Kmeťová 5.8.2020

Prvá slovenská evanjelická farárka v Dolných salibách

Niektorí kňazi chceli, aby bola poslednou, prvá slovenská farárka ThB. Darina Bancíková sa nevzdala.

Počas prednášky na teológii ju vyhodili za dvere, akoby žena o niektorých veciach nemohla ani len počuť. Ordinovať ju museli iba s hŕstkou mužov, keďže niektorí odmietali vstúpiť do kňazstva v jej prítomnosti. Na faru do Dolných Salíb pri Galante ju vraj poslali za trest. Prvú slovenskú evanjelickú farárku si vzala na mušku aj ŠtB, v base skončila za rozvracanie republiky.

Rok 1958 sa blížil ku koncu. Evanjelický kostol v Dolných Salibách neďaleko Galanty sa tak, ako každú nedeľu, napĺňal do posledného miesta. Pravidelne doň prichádzal aj sprievod veriacich z neďalekého Hrušova – muži a ženy v krojoch lemovali úzke cesty, až kým sa podľa zvyčajného zasadacieho poriadku neroztrúsili po kostole.

Táto novembrová nedeľa však bola nevídaná. Po prvýkrát v dejinách kostola totiž vkročila po drevených schodoch do kazateľnice žena – farárka.

V kostole v Dolných Salibách
Kostol v Dolných Salibách a fara, v ktorej istý čas bývala prvá slovenská farárka.

Presbyter cirkevného zboru Ján Novotný nebol zrejme jediný, koho korešpondencia sa naplnila slovami o nevídanej novinke. O šikovnej žene v luteráku napísal svojej mame do asi 100 kilometrov vzdialenej Novej Lehoty. Odozva prišla takmer okamžite.

„Babka bola veľmi zvedavá. Chcela to vidieť, chcela vidieť ženu v kazateľnici,“ spomína dcéra vtedajšieho presbytera, dnes už dôchodkyňa Vlasta Kasalová, ktorá mala v čase príchodu farárky do obce päť rokov.

Jej stará mama Zuzana Novotná vtedy neváhala prejsť stokilometrovú cestu do Dolných Salíb.„Musela som sedieť mame na kolenách, aby sa babka v tom krásnom kroji zmestila do lavice, v ktorej sme zvyčajne sedávali,“ približuje. „Keď sme prišli domov, babka povedala môjmu otcovi osudovú vetu: „Janko, tvoja dcéra Vlastulka musí byť farárka ako Darinka.‘“

Želanie starej mamy prenasledovalo Vlastu Kasalovú počas celého života – rodina jej ho pripomínala aj dlho po babkinej smrti. Farárkou sa však napokon nestala, život zasvätila učiteľstvu.

„Necítila som, ani sa necítim taká silná, aby som mohla robiť túto prácu. Obzvlášť potom, čo som sa dozvedela, že pani farárka bola vo väzení, že ju prenasledovali, že nemohla kázať. Veľmi dlho trvalo, kým si našla zbor. Pozerali na ňu ako na niekoho z väzenia. Takú nálepku nestratíte, ani keď vás rehabilitujú.“

Kalvária ku kazateľnici

Farárka v kazateľnici nespôsobila rozruch len v Dolných Salibách. Pomyselným tŕňom v oku bola už skôr. V cirkvi totiž nepanovala všeobecná zhoda ohľadom postavenia žien, hlasy proti ženám v zbore neboli ani zďaleka ojedinelé.

Samotné Dolné Saliby mali byť pre prvú slovenskú evanjelickú farárku Darinu Bancíkovú miestom zlyhania. V dvojjazyčnom kraji jej priradili dvojtisícový cirkevný zbor s piatimi pobočkami, teda fíliami. Služby Božie musela robiť aj v maďarčine, ktorú dobre neovládala. Náročná farnosť mala zlomiť jej neochvejné odhodlanie byť farárkou.

„Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie, ale opačne: posledný úder, ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa, ktorý farár počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží psychicky, nevydrží fyzicky, a otázka žien v cirkvi bude vyriešená,“ zapísala si farárka do svojich pamätí.

Jednoduché to nemala ani počas štúdia. Na Teologickej vysokej škole v Bratislave bola jedinou ženou, čo so sebou prinášalo aj bizarné situácie. Na škole totiž nebola dámska toaleta, keďže teológiu zvyčajne študovali len muži. Niekedy ju zas vyučujúci poslali preč z miestnosti, akoby žena o istých témach nemohla ani len počuť.

Hoci doštudovala už v roku 1945, ženy mohli nastúpiť do cirkevného úradu, teda byť ordinované, až od roku 1951, presne desaťročie potom, čo sa prihlásila na teológiu. Bancíková sa chopila hneď prvej príležitosti.

Niektorí muži však odmietli vstúpiť do kňažstva v jej prítomnosti. Vyhlásili, že so ženou si pred oltárom nepokľaknú. Konali sa teda dve ordinácie – jedna čisto mužská v Bratislave a druhá ordinácia hŕstky mužov s Bancíkovou v Tisovci.

Boj pokračuje

Rodáčka zo stredoslovenskej obce Kokava nad Rimavicou, nemanželské dieťa a vnučka evanjelického kňaza Samuela Bancíka nemala ani zďaleka rovnaké práva ako kňazi-muži. Mohla sa stať takzvanou námestnou farárkou, teda farárkou, ktorá bude pôsobiť v obciach, kde dočasne nie je vymenovaný farár.

Najprv bola kaplánkou v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej či Lučenci a neskôr sa stala námestnou farárkou v spomínaných Dolných Salibách. Prvá evanjelická farárka na Slovensku tu strávila len desať mesiacov. Dnes ju pripomína jednoduchý oznam pri vstupe do chrámu, ktorý vyvesili iba vlani pri príležitosti 20. výročia jej úmrtia.

Hoci je oznam pri dverách jednoduchý, spomienky na „pani farárku“ či „Darinku“, ako ju obyvatelia Dolných Salíb nazývajú, sú stále živé.

Ľudia ju neodsúdili

Miestnym vraj neprekážalo ani to, že nevedela dobre po maďarsky.

„Veľa času strávila na fare štúdiom maďarčiny, v kostole potom síce nekázala, skôr čítala, ale veľmi sa snažila. Keď ľudia videli, ako veľmi sa snaží, nikomu neprekážalo, ak niečo nepovedala správne,“ hovorí rodáčka z Dolných Salíb Helena Vargová.

Farárke pomáhal s maďarskými bohoslužbami aj evanjelický senior Ľudovít Hrdlička, s ktorým spolupracovala napríklad počas pôsobenia v Lučenci. Posielal jej pomocné texty v maďarčine.

Reakcie ľudí na mladú, vtedy len 35-ročnú farárku, mali od odsúdenia ďaleko. „Ľudia na ňu boli zvedaví, a tak sa na ňu išli pozrieť do kostola. Otec mi spomínal, že v tých časoch chodili do kostola aj takí chlapi, ktorí predtým nechodili – Darinka bola pekná, výrečná, po slovensky jej to išlo výborne. Tak to býva aj pri kňazoch mužoch, že vedia pritiahnuť ľudí,“ opisuje Vlasta Kasalová.

Hodiny nad knihami

Helena Vargová, ktorá pôsobí v Dolných Salibách už 22 rokov ako pokladníčka miestneho cirkevného zboru, patrila aj medzi konfirmandov prvej slovenskej farárky.

Hoci sa jej rodina ešte pred prípravou na konfirmáciu odsťahovala do inej obce, ona chcela prijať obrad, ktorým sa evanjelici stávajú dospelými členmi cirkvi, so svojimi rovesníkmi. Každý druhý víkend preto chodila do Dolných Salíb na prípravu k pani farárke Bancíkovej.

Nepamätá si pritom, že by mal vtedy niekto problém s tým, že jeho dieťa bude konfirmovať žena.

„S pani farárkou sme sa rozprávali slovensko-maďarsky. Som Maďarka, ale chodila som do slovenskej škôlky, a tak som vedela slušne po slovensky. Sedeli sme tu hodiny a často sa ma pýtala, ako sa čo povie. Mám na ňu veľmi dobré spomienky, ale mala to neskutočne ťažké,“ spomína si. „Ona učila mňa a ja tak trochu ju. Učili sme sa spolu.“

Ako učiteľka bola veľmi príjemná a nikdy na nej nebolo vidieť frustráciu z nedobrej situácie: „Bola to učiteľka, ktorá nám dala najavo, že chce, aby sme vedeli veci, ktoré nám môže odovzdať.“

Chcela človeka, nie dary

Paradoxne, práve vďaka nepríjemnej situácii, v ktorej sa v obci ocitla, mohla prispieť k pozitívnym spomienkam miestnych.

„Otec mi rozprával, že keď prvýkrát prišla na faru, ani dreva tam poriadne nebolo, vyhnali ju do zimy. V tých časoch to pre ženu nebolo ľahké,“ spomína Vlasta Kasalová. 

A vzápätí pridáva ďalšie sklíčko do mozaiky o pôsobení prvej slovenskej farárky Dariny Bancíkovej: „V Dolných Salibách hovorila väčšina evanjelikov len po maďarsky. Útočisko preto hľadala v neďalekom Hrušove, odkiaľ pochádzam. Mohla sa tam porozprávať po slovensky, a tak tam navštívila takmer každú rodinu.“ 

Vlasta Kasalová vysvetľuje, že ona sama by si tieto veci nepamätala, nebyť častých spomienok rodiny. Jej mama Rozália Novotná vraj hovorila o Bancíkovej aj 50 rokov po odchode farárky z obce.

„Pani farárka ju musela veľmi osloviť, lebo by o tom po toľkých rokoch nerozprávala. U nás bola viackrát. Moja mama si veľmi cenila, že neprišla preto, že by niečo chcela dostať. Stačilo jej, keď ju ponúkli ako na bežnej návšteve. Hovorila, že jej raz dala vrecko fazule. Pani farárka veľmi ďakovala, ale povedala, že nie preto prišla. Prišla preto, že sa chcela porozprávať. Chodila na návštevy, ale nechodila po žobraní. Potrebovala ľudí poznať a rozprávať sa s nimi, z toho čerpala aj svoju vlastnú silu,“ dodáva Vlasta Kasalová.

Dozvedali sa o nej len málo

Po necelom roku v Dolných Salibách preradili prvú slovenskú evanjelickú farárku do Drienova v okrese Krupina. Práve tam ju v roku 1962 zadržali príslušníci komunistickej tajnej polície – ŠtB. Dostala rok vo väzení a päť rokov zákazu činnosti za rozvracanie republiky.

Farníci v Dolných Salibách sa po preradení svojej farárky dozvedali o jej živote iba málo. Až po rokoch zistili, že po odchode z obce ju čakali aj chladné múry väzenia, podlomené zdravie a práce, ktoré nemali s kňazstvom nič spoločné.

Najbližšie stretnutie s ňou zažili až v roku 1999, paradoxne po jej smrti. „Moja mama čítavala noviny Evanjelický posol spod Tatier. Jedného dňa na mňa len zavolala, aby som sa išla pozrieť, čo sa stalo, že zomrela Darinka,“ spomína Vlasta Kasalová. Z novín sa o smrti farárky dozvedel aj miestny presbyter Milan Lacko.

Ako miesto smrti bola uvedená vedľajšia obec Horné Saliby, kde je evanjelický domov pre seniorov. Obyvatelia Dolných Salíb však o neďalekej prítomnosti svojej niekdajšej farárky netušili.

„Mama až plakala od zlosti, prečo jej nikto nepovedal, že pani farárka bývala kúsok od nás,“ tvrdí Vlasta Kasalová.

Podobnú skúsenosť mala aj farárkina konfirmandka Helena Vargová či presbyter Milan Lacko: „Boli sme veľmi nešťastní, že bola tak blízko a my sme sa o tom nedozvedeli. Určite by sme ju išli pozrieť.“

Farárka miestnych inšpirujuje dodnes.

„Musela veľmi veriť a mať to presvedčenie, že ona bude tá, kto bude rozsievať to evanjelium a približovať ho ľudom. Musela byť presvedčená, že dobro musí zvíťaziť aj za cenu obetí,“ poznamenala Vlasta Kasalová.

Prvá slovenská farárka sa skutočne nedala zlomiť. V odhaľovaní jej životného príbehu budeme pokračovať aj ďalšími časťami v seriáli Žena v kňazskom rúchu.

Monika Vatrálová reportérka – aktuality.sk

https://www.aktuality.sk/clanok/809141/chceli-aby-prva-bola-aj-poslednou-prva-slovenska-fararka-sa-nevzdala/?_ga=2.100520414.1952844993.1595673052-1152406506.14493393

Zdroj: Archív Vlasty Kasalovej
Darina Bancíková s konfirmandami v Dolných Salibách.

Hľadáte “Rodokmeň?”

Matrika Slovenského Komlóša

Čo vyvoláva záujem o hľadanie predkov?

Podľa môjho názoru tento fenomén začal rozkvitať po nežnej revolúcii. Z pojmu – súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov sa prešlo na pojem – privátne vlastníctvo. Mnoho občanov si začalo hľadať toto svoje privátne vlastníctvo. Eufória tohto hľadania sa rozšírila po vyhlásení, že si treba svoje zoštátnené vlastníctvo pýtať späť v reštitučnom procese. Priemyselníci, zemepáni, remeselníci, roľníci ba i zoštátnené spoločenstvá si začali hľadať svoj majetok a žiadať si ho späť. Toto je prvý podnet prečo hľadať a prehŕňať sa v matrikách alebo v iných dokumentoch a začať dokazovať, že dotyčný občan, skoro vždy dedič, má na ten, alebo ten majetok právo a trvať na jeho vrátení. Nuž a k tomu potreboval dokázať, že je právoplatným dedičom. Tu mu výrazne pomáhala hlavne matrika, či už štátna alebo cirkevná. Druhým podnetom je záujem aj prostého občana, ktorý po revolučnej zmene, ktorá zruinovala hospodárstvo bývalého spoločenského poriadku, prišiel o prácu a to spôsobom, že mohol odísť do predčasného dôchodku. Potom 55-ročný dôchodca sa stal vyplašený, nemal žiadneho koníčka, ktorým by si naplnil voľný čas. Povedal si, že keď má občan, potomok bývalých boháčov možnosť získať majetok svojich predkov späť, budem aj ja hľadať či nemám aspoň zemianske korene. No, tak sa rozmohlo hľadanie predkov a štúdium starých dokumentov o rode. Ďalším fenoménom je aj predlžovanie priemerného veku. Aj keď sa akokoľvek hneváme, že vo všetkom čo jeme, je chémia, predsa len sa dožívame veku vyššieho než naši rodičia. Nakoniec aj problémové zdravotníctvo, veda a výskum v oblasti liekov, teda farmácia pokročila a doniesla nové lieky aj tie nám umožňujú žiť dlhšie. Nuž a kto nie je lenivý a pohodlný hľadá okrem bežného všeobecného využívania voľného času rozptýlenie v iných oblastiach a iné možnosti racionálneho využitia voľného času. Takže okrem sudoku a krížoviek je možno zaujímavo stráviť čas aj hľadaním svojich koreňov rodiny. Takýmto zdrojom je aj študovanie matrík a zostavovanie si rodostromov.

Matriky

Štúdium matrík nám ponúka prekvapivo veľa informácií. Dajú sa z nich vyčítať aké boli spoločenské a ekonomické pomery od chvíle keď občania dostali priezviská – teda cca od 16. storočia, aké vládli medziľudské vzťahy, aká bola zdravotná starostlivosť o človeka, aké katastrofy postihli našich predkov a veľa ďalších zaujímavosti z ich života a zo života spoločnosti vôbec. My v tomto čase pracujeme na prepise matriky obce Slovenského Komlóša od roku 1746, teda od jeho založenia, do elektronickej podoby. Tento program podstatne zjednoduší hľadanie väzieb rozrodu i vývodu rodín. Cirkevné matriky sa začali písať u nás Dolnozemských Slovákov skoro vždy od založenia tej či onej osady. Osadníci si doniesli so sebou vzdelancov – učiteľov a farárov. Títo sa od prvého dňa pustili do zapisovania sobášov, krstov a úmrtí. Uvediem zopár príkladov čo všetko je možno sa dozvedieť z týchto zápisov. Množstvo informácii, ktoré nám ponúkajú zodpovedajú určitému vývoju, obecne platným predpisom a hlavne svedomitosti pánov farárov z čias keď cirkev viedla obce a potom už pri štátnych matrikách sa dozvedáme iba to čo chcela vedieť o rodine a teda o svojich občanoch vládna moc.

Narodenie človeka – krsty

Prvé zápisy zo začiatku 18. storočia nám hovoria, že žena nemala náležité postavenie v spoločnosti. Otec dieťaťa bol zapísaný priezviskom i krstným menom no matka len krstným menom. Takto si spoločnosť nevážila ženu ešte aj v prvej polovici 19. storočia. Až ku koncu prvej poloviny 19.storočia okolo roku 1840 sa začalo písať plné meno i matky. V tomto období sa už objavuje v zápisoch aj spoločenské postavenie rodičov a krstných rodičov. Začína sa prejavovať povedzme indické kastovníctvo. Poľnohospodársky robotník si berie za manželku poľnohospodársku robotníčku. Sedliak si berie sedliačku. Remeselník zase dievča z remeselníckej rodiny. Vzdelanci spájajú svoje deti tiež len v svojom okruhu. I národnostné postavenie hrá rolu pri výbere partnerstva. Maďar si berie len Maďarku. Slovák Slovensku. Iba veľmi zriedka sa nájde zmiešané manželstvo. Malomeštiactvo sa tiež objavuje v matrikách. Bohatší roľníci, remeselníci začínajú už na začiatku 20. storočia kopírovať vzdelancov , ktorí svojim deťom dávajú dve i tri krstné mená. Ale nájdu sa i u stredných a malých roľníkov sem tam dve krstné mená. Matrika Slovenského Komlóša Začína i odklon od zaužívaných slovanských krstných mien prechodom k maďarským.

Ekonomické a spoločenské postavenie

Zápisy v matrike veľmi plasticky ukazujú i na ekonomické postavenie Slovákov v štátnych službách. Na obecnom úrade v úradníckych funkciách pracujú len Maďar alebo pomaďarčení Slováci. Richtár býva obyčajne Slovák. Zbor prísažných je zmiešaný, ale notár, tajomník, sudca a pisári sú väčšinou Maďari. Obyčajne títo úradníci sú iného vierovyznania, nie Evanjelici, ale narodenie detí je zapísané v matrike evanjelického zboru. Páni farári uvádzajú len ich odlišné vierovyznania ako staroverec, rímskokatolík, gréckokatolík a pod. V službách maďarskej železnice tiež pracujú len Maďari. Počnúc strážnikom cez posunovača, pokladníka až po náčelníka stanice všetci sú nositelia maďarského priezviska. Represívna a poriadková služba má svojich zástupcov v matrike uvedených len s maďarskými priezviskami. Z poriadkovej polície sú to pomaďarčení Slováci. No žandári sú len Maďari. Kostol bol iba jeden a tak všetci nosili svoje deti ku krstu do evanjelického kostola. Toto sa najvýraznejšie prejavuje v obci Slovenský Komlóš, lebo katolícky kostol bol postavený až na konci 19. storočia.

Krstné mená

Zaujímavá je voľba krstných mien. Prvorodenému, tak ako tomu je i dnes, rodičia dajú buď otcovo, alebo mamino krstné meno. Inak naši predkovia na Dolnej zemi sa dosť tvrdo držia pri ďalších deťoch kalendára. Prevládajú naše typické archaické krstné mená – Ján, Štefan, Jozef, Michal, Juraj, Ondrej, Martin, Matej, Anna, Mária, Zuzana, Alžbeta, Žofia, Katarína, Eva. Ak sa niektorému Slovákovi podarilo stať sa remeselníkom už sa dostal do osídiel maďarónstva a dal dieťaťu krstné meno maďarské napr. Lajos, Sándor, Béla apod. Čo stojí za povšimnutie , že v 19. a začiatkom 20. storočia sa objavujú, ale iba v málo prípadoch i Štúrovské slovanské krstné mená, ako Slavomír, Miroslav. Naozaj toho bolo presa len veľmi málo. Ako perličky treba uviesť ako sa deti rodili niekedy v jednom termíne u súrodencov , ktorí mali svadbu spoločnú. Svadobná noc, pokiaľ nezhrešili predtým, napovie veľa. Našiel som prípad, že súrodencom sa narodili deti v jednom týždni dokonca aj v jednom dni. K úmrtnosti detí, ktorá bola naozaj veľmi veľká, je treba povedať, že nie je celkom jasné kam tie detičky naši predkovia pochovávali. Úmrtnosť od narodenia po 15. rok veku tvorila z ročne zomretých až 50 %. Keď som však chodil vlani po cintorínoch detské hroby som našiel iba v malom počte aj to už len zo súčasného obdobia. Páni farári veľmi poctivo zapisovali deti , ktoré sa narodili mimo manželstva. Z celkového ročne narodeného potomstva tvorili od 2 do 4 %. Ako bude vyzerať dnešná matrika, neviem si ani predstaviť.

Remeslá

Zo zapisovaných remesiel nájdeme aj také, ktoré už zanikli alebo ani oficiálne neboli používané, napríklad príštipkár, čižmár, pomocný tkáč a niektoré ani neviem preložiť z maďarčiny – sz rmadia, sz rszabó atď. No a trochu ohovorením je treba povedať na adresu farárov, že si pri veľkom počte rodiacich sa detí kumulatívne organizovali krsty 6 aj 7 detí na jeden deň. Na Komlóši som objavil medzi remeselníkmi hlavne Maďarov, ale aj Čechov veľmi málo Slovákov. Naši Slováci sa držali svojho sedliackeho a pastierskeho spôsobu obživy. Až 20. storočí sa poberajú na štúdiá a na remeslá niektoré deti sedliakov.

Jazyk

Používanie jazyka respektíve abecedy v matrikách dokumentuje ako sa ťažko prechádzalo na ustálenie spisovného, či úradného jazyka. Používala sa nemecká abeceda, česká a slovenská. Samotní farári boli z toho asi dosť nešťastní, lebo sa často mýlili a pri jednom priezvisku použili všetky tri abecedy. Nemecké ostré „s“ pretrvávalo najdlhšie až do 20. storočia. Aj keď bolo zákonom stanovené písanie v maďarskom jazyku pán farár Hrdlička, slúžiaci v obci od roku 1905, používal pri zápisoch aj diakritické znamienka zo slovenskej abecedy. Poctivejší farári písali pri sobáši aj miesto odkiaľ pochádzali rodičia ženícha alebo nevesty. No tak možno povedať, že skúmanie potomstva v matrikách je naozaj zaujímavé a poučné a aj smutné keď zistíte, že sa vám stará mama trikrát vydala, a otec vám nikdy nepovedal, že pochádza zo 7 detí, keď nakoniec ostali len dvaja, ktorí sa dožili dospelosti.

Elekronická matrika

Vážení rodáci, potomkova rodákov zo Slovenského Komlóša, ak budete mať voľný čas budete mať o rok k dispozícii matriku v modernej elektronickej podobe a ak sa vám dostane do rúk, prehŕňajte sa v nej, nájdete tam množstvo zaujímavých informácií o vašich predkoch.

Spracoval Ing. Michal Hronec – 2019

Súvisiace články autora:
História Komlóša –
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/12/16/222/
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/12/27/menoslov-obyvatelov-komlosa-1938/

Analýza priezvisk na cintoríne v Horných Salibách

Trianonský syndróm Maďarov

alebo

ako sa „vyrábali“ a „rozmnožovali“ a „rozmnožujú“ aj teraz Maďari nie len na južnom Slovensku ale aj v samotnom Maďarsku a koľko Slovákov žije ešte dnes v Maďarsku a Maďarov na Slovensku.

     Neprestajným problémom maďarskej politickej garnitúry a maďarských historikov je  dokázať, že ich je na svete viac ako má Maďarsko v terajších hraniciach. Bezočivo a s vulgárnou bezohľadnosťou prekrucujú dejiny. Týchto pánov okrem ich veľmocenskej nacionalistickej politiky nič nezaujíma. Tak ako voľakedy, keď prichádzali do Európy, chcú drancovať, oberať a okrádať národy žijúce v ich okolí o majetok a identitu. Naozaj sa nevedia zbaviť svojich  agresívno-dobyvačských génov ani po viac ako tisíc ročnom odchode zo svojej pravlasti do civilizovanejšieho sveta, sveta európskej demokracie? Podľa toho ako sa chovajú ich „piate kolóny“ v Srbsku, Rumunsku a na Slovensku to jednoznačne dokazuje. Je zaujímavé, že iba v týchto krajinách roztrúsení Maďari ich zaujímajú. Vyzerá to tak, že iba do relatívne slabších krajín zapárajú. K relatívne silnejším sa chovajú úctivejšie, veď aj v Rakúsku žije veľký počet Maďarov a tam sa nepresúšajú so svojimi nacionalistickými požiadavkami. Pokrytectvo je teda ich ďalšia negatívna národná vlastnosť lebo Ukrajinu a Rakúsko v tichosti obchádzajú. Nechcem tým v žiadnom prípade odvracať ich pozornosť od už spomenutých troch  štátov. To naozaj nie. Chcem len ukázať, aké je veľké chrapúnstvo maďarskej veľmocenskej politiky.

     Už dlhšiu dobu som chcel urobiť akýsi prieskum priezvisk na cintoríne aspoň v jednej  dedine nachádzajúcej sa na Žitnom ostrove. Táto myšlienka ma napadla na cintoríne vo Vozokanoch  v dedinke patriacej do okresu Galanta. Do tohto okolia  boli osadení presídlenci z Maďarska. Pred pár rokmi, keď som začal pracovať na rodostrome manželkiných predkoch, boli  sme  zisťovať na cintoríne v spomínaných Vozokanoch údaje o jej otcovom strýkovi, ktorý je pochovaný práve v tejto dedine. Objavil som tam priezvisko Hobot a veľa ďalších pomníkov kde boli pochovaní Hobotovci. Vtedy som si povedal, že sa po niektorých cintorínoch poprechádzam a preskúmam,  aká bola štruktúra obyvateľov v týchto žitnoostrovských dedinách z hľadiska priezvisk, ktoré vypovedajú o ich národností. Na moje veľké prekvapenie po spísaní priezvisk na cintoríne v Horných Salibách som zistil, že tieto dediny z historického hľadiska boli vlastne dedinami,  kde bolo obyvateľstvo poriadne premiešané a že Slovania žijúci v nich do posledného popadali do nenásytného pažeráka pomaďarčovania. Táto strata identity je taká  dokonalá, že žiaden nositeľ slovenského či slovanského pôvodu nepripustí možnosť svojej slovanskej či slovenskej genetickej výbavy. Je to stav počudovania a  poľutovania hodný.

     Výsledok tohto súpisu priezvisk v Horných Salibách je nasledovný:

     Slovenské alebo slovanské priezviská získané z náhrobných kameňov:

     Fľaška, Dobrý, Žákovič, Jakubec, Slíž, Šebesta, Mišík, Grošová, Tomašovič, Čelko, Kiripolský, Doležal, Kostoláni, Žabka, Filo, Hazucha, Tomko, Balco, Štefánek, Lipkovič, Štepánik, Danajka, Kmeť, Sládek, Dudáš, Kováč, Andrikovič, Kozák, Kočiš, Glavanič, Matula, Stehlárik, Beluš, Mikulič, Horváth, Zlocha, Rehák, Rak, Bartoš, Vajda, Cehlárik, Steskál, Pelikán, Lednický, Hasák, Madunický, Leško – evanjelický farár.

     Priezviská písané kurzívou môžu byť aj priezviská presídlencov ale nápis na nich bol maďarský a tak som ich zaradil k tým, ktorých potomkovia sa dnes oduševnene hlásia k Maďarskej národnosti. Možno, že je to aj výsledok zmiešaných manželstiev, ktorých je tu až 30 %.

     V Horných Salibách žilo podľa tohto zistenia minimálne 47 rodov nemaďarského pôvodu v časoch keď ešte nebola realizovaná výmena obyvateľstva, teda  presídľovanie  Slovákov z Maďarska v roku 1947 – 48  do Československa hlavne na Slovensko. Z charakteristík jednotlivých priezvisk sa dá usúdiť, že toto územie vo veľkom počte obývalo aj obyvateľstvo slovanské, napr.: České – Doležal, Štepánik, Sládek, Rehák, Cehlárik, Steskál;  Chorvátské – Tomašovič, Žákovič, Lipkovič, Andrikovič, Glavanič.   Objavuje sa tu aj priezvisko Balco, čo svedčí o tom, že tu žili možno aj Slováci z východného Slovenska.

     Maďarské priezviská získané na tom istom cintoríne:

     Pónya, Kontár, Bedecs, Füzék, Sós, Takács, Szűcs, Szabó, Pap, Egyed, Dömötör, Pancza, Vértesi, Lovas, Molnár, Osztényi, Szalay, Táncos, Pukkay, Ollé, Patócs, Szombath, Kosár,  Cinege, Gyenge, Bán, Deák, Katona, Gulyás, Karika, Világi, Kalocsay, Bakó, Juhos, Gyurcsi, Babos, Bagoly, Nagy, Dobosi, Győri, Varga, Kajos,  Endrefy – evanjelický farár a jeho členovia rodiny. Zhodou okolností tento rod si pomaďarčil meno z Ondráška na „Endreffy“ a pochádza z trenčianskej župy. No a je tu pochovaná aj časť rodu grófa Esterháziho. Nuž aj tento silný obhajca maďarskej menšiny je tiež len polovičatý Maďar. Potomok zmiešaného manželstva slovensko-maďarského.

     Maďarských rodov v tejto dedine žilo približne 43. Ich náhrobné kamene sa objavujú v skupinách pravdepodobne okolo patriota rodu. Tak ako tomu bolo aj vo Vozokanoch u Hobotovcov.

    Náhrobné kamene s nemeckými priezviskami:

    Rucz, Lőrint, Furstenceller, Lenárt, Grell.

      Ide o 5 priezvisk nemeckých, čo nasvedčuje iba o malom počte Nemcov žijúcich na Žitnom ostrove.

     Židovské priezviská v originály som nenašiel hoci viem pozitívne, že v obci boli usadení aj Židia a nebolo ich málo. Posledné židovské rodiny odchádzali do Izraela v roku 1961. Židia boli   pravdepodobne  prví  ktorí si priezviská zmenili, teda pomaďarčili.

    Obec mala okolo 5000 obyvateľov. Možno zodpovedne vyhlásiť, že z polovice bola dedinou slovenskou. Okrem toho ak sa pozrieme na kostoly boli rovnako veľké  a svedčia o vyváženej ekonomickej sile Slovákov a Maďarov. Je pritom zaujímavé, že viac Maďarov bolo evanjelikov. Keby naši historici menej študovali doklady a rôzne pochybné dokumenty a viac sa venovali aj takýmto výskumom a dedinským cirkevným a štátnym matrikám, zistili by jednoznačnejšie, koľko pomaďarčených Slovákov žije na Žitnom ostrove a upchali by  ústa tým, ktorí rozprávajú o 500 000 Maďaroch žijúcich na juhu Slovenska. Priezviská majú dosť veľkú vypovedaciu schopnosť o tom aká je skladba obyvateľov tej ktorej osady.

     Neustále tvrdenia maďarských politikov o vysokom počte ich národnostnej menšiny ma inšpirovalo k analýze rómskeho etnika, k akej národnosti sa začleňuje.   Použil som k tomu údaje z knihy Józsefa Gyönyöra,  „Államalkotó nemzetiségek“ (Štátotvorné národnosti),  vydanej v roku 1989. Autor sa vo svojom diele zaoberá so skutočnosťami a údajmi  o národnostných menšinách  v Československu. Prvoradú pozornosť však venuje Maďarom. Používa k tomu štyri sčítania obyvateľstva  a to z rokov 1950, 61, 70, 80.

     Mňa zaujímala, ako už uvádzam, národnostná menšina maďarská, o ktorej sa tvrdí z úst našich  maďarských politikov a maďarskej vlády, že ich tu teraz na Slovensku žije nad 500 tis. osôb. Toto tvrdenie je veľmi scestné ak do tohto čísla vnesieme určitú  národnostne-genetickú čistotu.

     Údaje z uvedeného diela hovoria o počte maďarskej národnostnej menšiny, ku ktorej sa hlási 534 tis. obyvateľov Slovenska.

     Autor ďalej skúma rómske obyvateľstvo s cieľom zistiť akú národnostnú príslušnosť si zvolilo:

Z celkového počtu                                  98 tis. Rómov

sa k maďarskej národnosti hlásilo          40 tis.

a k slovenskej                                         58 tis.

     Tu vidíme  ako sa ďalej „vyrábajú“ Maďari na Slovensku.

     Dovolím si ďalej použiť moje zistenia  z úvodnej časti tohto článku, kde sa zaoberám skladbou priezvisk spísaných na cintoríne v Horných Salibách:

Z celkového počtu priezvisk je slovenských alebo slovanských  50%

                                                                                maďarských 44%

                                                                                nemeckých     6%.

     Aplikujme tieto údaje o pomaďarčených Rómoch  a o pomaďarčených Slovákoch na štatistické čísla hovoriace o počte 534 tis. osôb, vraj maďarskej národnosti,   žijúcich  na Slovensku a zistíme, že toto číslo sa podstatne zmenší ak od neho odpočítame „vyrobených“ Maďarov. Nech sa na mňa naši maďarskí spoluobčania nehnevajú za tento výraz –„vyrábajú“, ale vhodnejší ma nenapadol.

   Vyzeralo by to teda takto:

Celkový vykazovaný počet Maďarov zistený štatistikou bol                           534 tis.

odpočítajme Maďarov „vyrobených“ z Rómov                                                 40 tis.

ďalej odpočítajme Maďarov „vyrobených“ zo Slovanov (50% z 534)             247 tis.

počet Maďarov sa z 534 tis.  zmení na                                                             247 tis..

     Ak by som bol maďarským politikom, alebo politikom maďarského parlamentu, na filozofiu o mohutnej maďarskej národnosti žijúcej na Slovensku by som nebol až taký hrdý.

    Bolo by dobre keby sa vrátil pojem „reslovakyzácia“ z obdobia po skončení Druhej svetovej vojny  a možno, že by sa  mohol zaviesť aj pojem „rerómakyzácia“. Ona sa čiastočne aj uskutočnila pri poslednom sčítaní v roku 2010.

    Okrem týchto dvoch skutočností umelého nárastu počtu Maďarov žijúcich  na Slovensku  by sa iste našli aj takí ktorí boli donútení si svoje priezvisko zmeniť,  pomaďarčiť. Poznám aj také prípady. Jeden som už uvádzal, Androvič na Endreffy. Ďalší prípad mám s krásnym maďarským priezviskom „Szépvölgyi“.  Po nahliadnutí do obecnej matriky sa naraz zmenilo na Sokol. Celkom oprávnene. Jeho nositeľ bol opatrovateľom obecných býkov a ak túto „funkciu“ chcel vykonávať, bol donútený prispôsobiť si  priezvisko a dať ho do súladu s predstavou mocipánov  Uhorska. Dotyčný tak urobil, veď chcel svoje deti a rodinu uživiť. Jeden  z jeho potomkov sa však vrátil k svojmu slovenskému pôvodu, no ostatní členovia rodu sa naďalej pýšia s priezviskom Szépvölgyi a hrdo kráčajú po dedine a bijú sa do pŕs s heslom  – „Én Magyar vagyok“ (Ja som Maďar). Kto vie koľko ešte takýchto občanov má Slovensko? Bude ich určite veľa.

    Kto sa do akej národnosti  začlení je nakoniec jeho vec. Vypovedá to však o jeho skrivenom charaktere ak to urobí dobrovoľne, ale ak je k tomu donútený vypovedá to o pochybnej morálke tej vládnucej moci ,ktorá ho k tomu prinútila.

    V prípade ak sa človek rozhodne k takémuto kroku aspoň natoľko by mal byť rozumný aby sa nestal „poturčencom horším Turka“, janičiarom, človekom bez chrbtovej kosti. Bohužiaľ takýchto občanov v maďarskej národnostnej menšine na Slovensku žije dosť.

    Priznám sa, že aj ja ovládam Maďarčinu slovom aj písmom, ale nikto z velikánov a múdrych členov maďarskej politickej koalície sa ma nespýtal ako som sa túto reč naučil. Nebolo to ľahké, páni. Za každé vyslovené slovenské slovo  v „Óvode“ (dnes v škôlke) som dostal zaucho a ak viete,  páni rátať, tak si ľahko, pri najmenej dvoch zauchách denne, vyrátate koľko som ich za jeden rok dostal. Je veľkou hanbou národa,  ktorý takýmito metódami, aké som tu popísal „vyrába“ svojich členov. Národ s takýmito „múdrymi“ vodcami patrí na smetisko dejín a nie do kultúrnej spoločnosti národov sveta.

                                                                    ***

    Svoju úvahu by som rád ukončil údajmi o Slovákoch teraz žijúcich v Maďarsku, myslím tým nielen deklarovaných 10 tis., ale aj tých, z ktorých maďarská štátna mašinéria „vyrobila“ Maďarov.

    Z internetových stránok (lazarus.elte.hu.hun/maps/1910/gonczy/htm) som si stiahol štruktúru obyvateľstva v Uhorsku zo štatistických výkazov, podotýkam maďarských, z roku 1910. Údaje z jednotlivých žúp som  modifikoval do terajších hraníc Maďarska takže pri delení žúp som sa mohol dopustiť  menšej nepresnosti. Táto nepresnosť však podstatnou mierou výsledok neovplyvní. Nuž a čo mi ukázala táto štatistika?

   V hraniciach súčasného Maďarska žilo v roku 1910                                6 668 tis. obyvateľov

   z toho bolo Maďarov spolu so židovskou a rómskou národnosťou          4 957 tis

   Slovákov bolo                                                                                             362 tis.

    Pre lepšie pochopenie treba uviesť aj percentuálny podiel jednotlivých národov a národností žijúcich   v tom čase v hraniciach terajšieho Maďarska, aj keď sa v ďalšom budem zaoberať len národnosťou slovenskou:

   Maďari spolu so Židmi a Rómami predstavovali                                          74%

   Nemci                                                                                                        12%

   Slováci                                                                                                         5%

   Srbi                                                                                                              3%

   Chorváti                                                                                                       1%

   Rusíni a Ukrajinci                                                                                        1%

   Slovinci                                                                                                        1%

   Rumuni                                                                                                        0.3%

   Zdôrazniť treba, že už do roku 1910 boli inonárodné menšiny silno pomaďarčované.  Táto skutočnosť navýšila počet Maďarov v Uhorsku veľmi výrazne. V inej štúdii  som zistil,  že populačná vlna Maďarov v tomto období od roku 1910 do roku 1920  prevýšila ostatné národnosti  trojnásobkom, čo nemohla byť pravda. Tento nárast počtu Maďarov žijúcich v Uhorsku nebol dôsledok zvýšenej „natality“ ale  bol dielom  bezbrehej maďarizácie národov a národností žijúcich v Uhorsku a po roku 1918 v Maďarsku. Najrýchlejšiu vlnu pomaďarčovania spôsobili Apponyiho školské zákony z roku 1907 a pravdaže tichá nenásilná maďarizácia za socialistickej éry.

    Odrazme sa  od vyššie  uvedených údajov ktoré nám umožnia objektívnejšie určiť súčasný stav Slovákov žijúcich v Maďarsku. Počet 362 tis. Slovákov z roku 1910 do roku 1947- 48 narástol približne o cca 40- 50 tis. Ich stav sa teda zmenil na 412 tis. Roky 1947- 48 ako hraničné spomínam preto lebo v týchto rokoch sa uskutočnila výmena časti obyvateľstva medzi Maďarskou a Československou republikou po Druhej svetovej vojne.

    Presídľovacou akciou po druhej svetovej vojne sa vrátilo na Slovensko, teraz počet pre zjednodušenie rátania trochu nadnesiem, 80 tis. Slovákov. Koľko ich teda ostalo žiť v Maďarsku? No okolo 332 tis. Kam sa podeli títo občania, Slováci, keď ich dnes Maďarská štatistika vykazuje iba 10 tis.? Podľa chorých hláv maďarských historikov, štátnych a politických činiteľov jednoducho ich niet – „v Maďarsku Slováci nikdy nežili“. Horšie je, že aj európske  inštitúcie týmto hlúpostiam veria. Zdá sa mi, že v Európe sa všetci múdri činitelia veľmi zle, nedostatočne učili dejiny  svojich národov a národov tvoriacich Európu. No, ale ako vidíme, na svete je všetko možné,  ak je prikryté peniazmi. Silná maďarská finančná oligarchia blúdiaca a žijúca vo svete je schopná zmeniť aj dejiny sveta nie len dejiny jedného národa.

     Na záver ešte jedna perlička. Bol som telefonicky požiadaný,  mojou príbuznou, podotýkam Slovenkou, či nemám nejaké podklady k napísaniu doktorandskej práce na tému,  „Ako sa Maďari naučili po slovensky“. Práca mala vedecky dokázať,  že na Hornom Uhorsku žili len  Maďari a ako sa títo   naučili slovenskému jazyku. Mala vlastne dokázať, že Slováci v karpatskej kotline nikdy nežili. Proste pri platnosti porekadla „Keby hlúposť kvitla…“ maďarský vedecký front by bol samá ruža.

     Moje úvahy som neuvádzal preto , že si nevážim našich spoluobčanov maďarskej národnosti žijúcej v našej republike. Pokúsil som sa zodpovednejšie a racionálnejšie narábať s číslami štatistík. Pokúsil som sa ukázať na to ako sa nezodpovedne chovali Maďari voči svojim národnostným menšinám a ukázať  aká nespravodlivosť a krivda sa spáchala na Slovenskom  národe v Uhorsku, neskôr na národnostnej menšine  v Maďarsku ako aj v  socialistickom Maďarsku a v Maďarsku v súčasnosti. Táto krivda je výsmechom ľudskosti, triviálnym porušovaním základných ľudských práv proklamovaných svetovými inštitúciami,  vraj demokratického sveta. Státisíce Slovákov , opakujem státisícová menšina Slovákov v Maďarsku bola neľudskými zákonmi štátnej  moci zdecimovaná na nulový počet. Takáto vládna moc nemôže dostať iný prívlastok len moc barbarská.

                                                                                                         M. Hronec   

Súvisiace články od autora Ing. Michala Hronca:
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/12/27/menoslov-obyvatelov-komlosa-1938/#more-235

https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2017/06/18/osudy-presidlencov-v-obci-kajal/


https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/12/16/222/