Trianonský
syndróm Maďarov
alebo
ako sa „vyrábali“ a „rozmnožovali“ a „rozmnožujú“ aj teraz Maďari nie len na južnom Slovensku ale aj v samotnom Maďarsku a koľko Slovákov žije ešte dnes v Maďarsku a Maďarov na Slovensku.
Neprestajným problémom maďarskej
politickej garnitúry a maďarských historikov je dokázať, že ich je na svete viac ako má
Maďarsko v terajších hraniciach. Bezočivo a s vulgárnou bezohľadnosťou
prekrucujú dejiny. Týchto pánov okrem ich veľmocenskej nacionalistickej
politiky nič nezaujíma. Tak ako voľakedy, keď prichádzali do Európy, chcú
drancovať, oberať a okrádať národy žijúce v ich okolí o majetok
a identitu. Naozaj sa nevedia zbaviť svojich agresívno-dobyvačských génov ani po viac ako
tisíc ročnom odchode zo svojej pravlasti do civilizovanejšieho sveta, sveta
európskej demokracie? Podľa toho ako sa chovajú ich „piate kolóny“
v Srbsku, Rumunsku a na Slovensku to jednoznačne dokazuje. Je
zaujímavé, že iba v týchto krajinách roztrúsení Maďari ich zaujímajú.
Vyzerá to tak, že iba do relatívne slabších krajín zapárajú. K relatívne
silnejším sa chovajú úctivejšie, veď aj v Rakúsku žije veľký počet Maďarov
a tam sa nepresúšajú so svojimi nacionalistickými požiadavkami.
Pokrytectvo je teda ich ďalšia negatívna národná vlastnosť lebo Ukrajinu
a Rakúsko v tichosti obchádzajú. Nechcem tým v žiadnom prípade
odvracať ich pozornosť od už spomenutých troch
štátov. To naozaj nie. Chcem len ukázať, aké je veľké chrapúnstvo
maďarskej veľmocenskej politiky.
Už dlhšiu dobu som
chcel urobiť akýsi prieskum priezvisk na cintoríne aspoň v jednej
dedine nachádzajúcej sa na Žitnom ostrove. Táto myšlienka ma napadla na
cintoríne vo Vozokanoch v dedinke patriacej
do okresu Galanta. Do tohto okolia boli
osadení presídlenci z Maďarska. Pred pár rokmi, keď som začal pracovať na
rodostrome manželkiných predkoch, boli
sme zisťovať na cintoríne v
spomínaných Vozokanoch údaje o jej otcovom strýkovi, ktorý je pochovaný
práve v tejto dedine. Objavil som tam priezvisko Hobot a veľa ďalších
pomníkov kde boli pochovaní Hobotovci. Vtedy som si povedal, že sa po
niektorých cintorínoch poprechádzam a preskúmam, aká bola štruktúra obyvateľov v týchto
žitnoostrovských dedinách z hľadiska priezvisk, ktoré vypovedajú o ich
národností. Na moje veľké prekvapenie po spísaní priezvisk na cintoríne
v Horných Salibách som zistil, že tieto dediny z historického
hľadiska boli vlastne dedinami, kde bolo
obyvateľstvo poriadne premiešané a že Slovania žijúci v nich do
posledného popadali do nenásytného pažeráka pomaďarčovania. Táto strata
identity je taká dokonalá, že žiaden
nositeľ slovenského či slovanského pôvodu nepripustí možnosť svojej slovanskej
či slovenskej genetickej výbavy. Je to stav počudovania a poľutovania hodný.
Výsledok tohto súpisu priezvisk v Horných Salibách je nasledovný:
Slovenské alebo slovanské priezviská
získané z náhrobných kameňov:
Fľaška, Dobrý, Žákovič, Jakubec, Slíž,
Šebesta, Mišík, Grošová, Tomašovič, Čelko, Kiripolský, Doležal, Kostoláni,
Žabka, Filo, Hazucha, Tomko, Balco, Štefánek, Lipkovič,
Štepánik, Danajka, Kmeť, Sládek, Dudáš,
Kováč, Andrikovič, Kozák, Kočiš, Glavanič, Matula, Stehlárik,
Beluš, Mikulič, Horváth, Zlocha, Rehák, Rak, Bartoš, Vajda, Cehlárik,
Steskál, Pelikán, Lednický, Hasák, Madunický, Leško – evanjelický farár.
Priezviská písané kurzívou môžu byť aj
priezviská presídlencov ale nápis na nich bol maďarský a tak som ich zaradil
k tým, ktorých potomkovia sa dnes oduševnene hlásia k Maďarskej
národnosti. Možno, že je to aj výsledok zmiešaných manželstiev, ktorých je tu
až 30 %.
V Horných Salibách žilo podľa tohto
zistenia minimálne 47 rodov nemaďarského pôvodu v časoch keď ešte nebola
realizovaná výmena obyvateľstva, teda
presídľovanie Slovákov
z Maďarska v roku 1947 – 48 do
Československa hlavne na Slovensko. Z charakteristík jednotlivých
priezvisk sa dá usúdiť, že toto územie vo veľkom počte obývalo aj obyvateľstvo
slovanské, napr.: České – Doležal, Štepánik, Sládek, Rehák, Cehlárik, Steskál;
Chorvátské – Tomašovič, Žákovič, Lipkovič, Andrikovič, Glavanič. Objavuje sa tu aj priezvisko Balco, čo
svedčí o tom, že tu žili možno aj Slováci z východného Slovenska.
Maďarské priezviská získané na tom istom
cintoríne:
Pónya, Kontár, Bedecs, Füzék, Sós, Takács,
Szűcs, Szabó, Pap, Egyed, Dömötör, Pancza, Vértesi, Lovas, Molnár, Osztényi,
Szalay, Táncos, Pukkay, Ollé, Patócs, Szombath, Kosár, Cinege, Gyenge, Bán, Deák, Katona, Gulyás,
Karika, Világi, Kalocsay, Bakó, Juhos, Gyurcsi, Babos, Bagoly, Nagy, Dobosi,
Győri, Varga, Kajos, Endrefy –
evanjelický farár a jeho členovia rodiny. Zhodou okolností tento rod si
pomaďarčil meno z Ondráška na „Endreffy“ a pochádza
z trenčianskej župy. No a je tu pochovaná aj časť rodu grófa
Esterháziho. Nuž aj tento silný obhajca maďarskej menšiny je tiež len polovičatý
Maďar. Potomok zmiešaného manželstva slovensko-maďarského.
Maďarských rodov v tejto dedine žilo
približne 43. Ich náhrobné kamene sa objavujú v skupinách pravdepodobne
okolo patriota rodu. Tak ako tomu bolo aj vo Vozokanoch u Hobotovcov.
Náhrobné kamene s nemeckými
priezviskami:
Rucz, Lőrint, Furstenceller, Lenárt, Grell.
Ide o 5 priezvisk nemeckých, čo
nasvedčuje iba o malom počte Nemcov žijúcich na Žitnom ostrove.
Židovské priezviská v originály som
nenašiel hoci viem pozitívne, že v obci boli usadení aj Židia
a nebolo ich málo. Posledné židovské rodiny odchádzali do Izraela
v roku 1961. Židia boli
pravdepodobne prví ktorí si priezviská zmenili, teda
pomaďarčili.
Obec mala okolo 5000 obyvateľov. Možno
zodpovedne vyhlásiť, že z polovice bola dedinou slovenskou. Okrem toho ak
sa pozrieme na kostoly boli rovnako veľké
a svedčia o vyváženej ekonomickej sile Slovákov
a Maďarov. Je pritom zaujímavé, že viac Maďarov bolo evanjelikov. Keby
naši historici menej študovali doklady a rôzne pochybné dokumenty
a viac sa venovali aj takýmto výskumom a dedinským cirkevným
a štátnym matrikám, zistili by jednoznačnejšie, koľko pomaďarčených
Slovákov žije na Žitnom ostrove a upchali by ústa tým, ktorí rozprávajú o 500 000
Maďaroch žijúcich na juhu Slovenska. Priezviská majú dosť veľkú vypovedaciu
schopnosť o tom aká je skladba obyvateľov tej ktorej osady.
Neustále tvrdenia maďarských politikov
o vysokom počte ich národnostnej menšiny ma inšpirovalo k analýze
rómskeho etnika, k akej národnosti sa začleňuje. Použil som k tomu údaje z knihy Józsefa
Gyönyöra, „Államalkotó nemzetiségek“
(Štátotvorné národnosti), vydanej
v roku 1989. Autor sa vo svojom diele zaoberá so skutočnosťami
a údajmi o národnostných
menšinách v Československu.
Prvoradú pozornosť však venuje Maďarom. Používa k tomu štyri sčítania
obyvateľstva a to z rokov 1950, 61,
70, 80.
Mňa zaujímala, ako už uvádzam, národnostná
menšina maďarská, o ktorej sa tvrdí z úst našich maďarských politikov a maďarskej vlády,
že ich tu teraz na Slovensku žije nad 500 tis. osôb. Toto tvrdenie je veľmi
scestné ak do tohto čísla vnesieme určitú
národnostne-genetickú čistotu.
Údaje z uvedeného diela hovoria
o počte maďarskej národnostnej menšiny, ku ktorej sa hlási 534 tis.
obyvateľov Slovenska.
Autor ďalej skúma rómske obyvateľstvo
s cieľom zistiť akú národnostnú príslušnosť si zvolilo:
Z celkového
počtu 98
tis. Rómov
sa
k maďarskej národnosti hlásilo
40 tis.
a
k slovenskej
58 tis.
Tu vidíme
ako sa ďalej „vyrábajú“ Maďari na Slovensku.
Dovolím si ďalej použiť moje zistenia z úvodnej časti tohto článku, kde sa
zaoberám skladbou priezvisk spísaných na cintoríne v Horných Salibách:
Z celkového
počtu priezvisk je slovenských alebo slovanských 50%
maďarských 44%
nemeckých 6%.
Aplikujme tieto údaje o pomaďarčených
Rómoch a o pomaďarčených
Slovákoch na štatistické čísla hovoriace o počte 534 tis. osôb, vraj
maďarskej národnosti, žijúcich na Slovensku a zistíme, že toto číslo sa
podstatne zmenší ak od neho odpočítame „vyrobených“ Maďarov. Nech sa na mňa
naši maďarskí spoluobčania nehnevajú za tento výraz –„vyrábajú“, ale vhodnejší
ma nenapadol.
Vyzeralo by to teda takto:
Celkový
vykazovaný počet Maďarov zistený štatistikou bol 534 tis.
odpočítajme
Maďarov „vyrobených“ z Rómov
40 tis.
ďalej
odpočítajme Maďarov „vyrobených“ zo Slovanov (50% z 534) 247 tis.
počet Maďarov
sa z 534 tis. zmení na 247 tis..
Ak by som bol maďarským politikom, alebo
politikom maďarského parlamentu, na filozofiu o mohutnej maďarskej
národnosti žijúcej na Slovensku by som nebol až taký hrdý.
Bolo by dobre keby sa vrátil pojem
„reslovakyzácia“ z obdobia po skončení Druhej svetovej vojny a možno, že by sa mohol zaviesť aj pojem „rerómakyzácia“. Ona
sa čiastočne aj uskutočnila pri poslednom sčítaní v roku 2010.
Okrem týchto dvoch skutočností umelého
nárastu počtu Maďarov žijúcich na Slovensku by sa iste našli aj takí ktorí boli donútení
si svoje priezvisko zmeniť, pomaďarčiť.
Poznám aj také prípady. Jeden som už uvádzal, Androvič na Endreffy. Ďalší
prípad mám s krásnym maďarským priezviskom „Szépvölgyi“. Po nahliadnutí do obecnej matriky sa naraz
zmenilo na Sokol. Celkom oprávnene. Jeho nositeľ bol opatrovateľom obecných
býkov a ak túto „funkciu“ chcel vykonávať, bol donútený prispôsobiť
si priezvisko a dať ho do súladu
s predstavou mocipánov Uhorska.
Dotyčný tak urobil, veď chcel svoje deti a rodinu uživiť. Jeden z jeho potomkov sa však vrátil
k svojmu slovenskému pôvodu, no ostatní členovia rodu sa naďalej pýšia
s priezviskom Szépvölgyi a hrdo kráčajú po dedine a bijú sa do
pŕs s heslom – „Én Magyar vagyok“ (Ja som Maďar). Kto vie koľko ešte takýchto občanov má
Slovensko? Bude ich určite veľa.
Kto sa do akej národnosti začlení je nakoniec jeho vec. Vypovedá to
však o jeho skrivenom charaktere ak to urobí dobrovoľne, ale ak je
k tomu donútený vypovedá to o pochybnej morálke tej vládnucej moci
,ktorá ho k tomu prinútila.
V prípade ak sa človek rozhodne
k takémuto kroku aspoň natoľko by mal byť rozumný aby sa nestal
„poturčencom horším Turka“, janičiarom, človekom bez chrbtovej kosti. Bohužiaľ
takýchto občanov v maďarskej národnostnej menšine na Slovensku žije dosť.
Priznám sa, že aj ja ovládam Maďarčinu
slovom aj písmom, ale nikto z velikánov a múdrych členov maďarskej
politickej koalície sa ma nespýtal ako som sa túto reč naučil. Nebolo to ľahké,
páni. Za každé vyslovené slovenské slovo
v „Óvode“ (dnes v škôlke) som dostal zaucho a ak viete, páni rátať, tak si ľahko, pri najmenej dvoch
zauchách denne, vyrátate koľko som ich za jeden rok dostal. Je veľkou hanbou
národa, ktorý takýmito metódami, aké som
tu popísal „vyrába“ svojich členov. Národ s takýmito „múdrymi“ vodcami patrí na
smetisko dejín a nie do kultúrnej spoločnosti národov sveta.
***
Svoju úvahu by som rád ukončil údajmi
o Slovákoch teraz žijúcich v Maďarsku, myslím tým nielen
deklarovaných 10 tis., ale aj tých, z ktorých maďarská štátna mašinéria
„vyrobila“ Maďarov.
Z internetových stránok
(lazarus.elte.hu.hun/maps/1910/gonczy/htm) som si stiahol štruktúru
obyvateľstva v Uhorsku zo štatistických výkazov, podotýkam maďarských,
z roku 1910. Údaje z jednotlivých žúp som modifikoval do terajších hraníc Maďarska
takže pri delení žúp som sa mohol dopustiť
menšej nepresnosti. Táto nepresnosť však podstatnou mierou výsledok
neovplyvní. Nuž a čo mi ukázala táto štatistika?
V hraniciach súčasného Maďarska žilo
v roku 1910
6 668 tis. obyvateľov
z toho bolo Maďarov spolu so židovskou
a rómskou národnosťou 4 957
tis
Slovákov bolo 362
tis.
Pre lepšie pochopenie treba uviesť aj
percentuálny podiel jednotlivých národov a národností žijúcich v tom čase v hraniciach terajšieho
Maďarska, aj keď sa v ďalšom budem zaoberať len národnosťou slovenskou:
Maďari spolu so Židmi a Rómami
predstavovali 74%
Nemci
12%
Slováci
5%
Srbi 3%
Chorváti
1%
Rusíni a Ukrajinci 1%
Slovinci
1%
Rumuni
0.3%
Zdôrazniť treba, že už do roku 1910 boli
inonárodné menšiny silno pomaďarčované.
Táto skutočnosť navýšila počet Maďarov v Uhorsku veľmi výrazne.
V inej štúdii som zistil, že populačná vlna Maďarov v tomto období
od roku 1910 do roku 1920 prevýšila
ostatné národnosti trojnásobkom, čo
nemohla byť pravda. Tento nárast počtu Maďarov žijúcich v Uhorsku nebol
dôsledok zvýšenej „natality“ ale bol
dielom bezbrehej maďarizácie národov a
národností žijúcich v Uhorsku a po roku 1918 v Maďarsku.
Najrýchlejšiu vlnu pomaďarčovania spôsobili Apponyiho školské zákony
z roku 1907 a pravdaže tichá nenásilná maďarizácia za socialistickej
éry.
Odrazme sa
od vyššie uvedených údajov ktoré
nám umožnia objektívnejšie určiť súčasný stav Slovákov žijúcich
v Maďarsku. Počet 362 tis. Slovákov z roku 1910 do roku 1947- 48
narástol približne o cca 40- 50 tis. Ich stav sa teda zmenil na 412 tis.
Roky 1947- 48 ako hraničné spomínam preto lebo v týchto rokoch sa
uskutočnila výmena časti obyvateľstva medzi Maďarskou a Československou
republikou po Druhej svetovej vojne.
Presídľovacou akciou po druhej svetovej
vojne sa vrátilo na Slovensko, teraz počet pre zjednodušenie rátania trochu
nadnesiem, 80 tis. Slovákov. Koľko ich teda ostalo žiť v Maďarsku? No
okolo 332 tis. Kam sa podeli títo občania, Slováci, keď ich dnes Maďarská
štatistika vykazuje iba 10 tis.? Podľa chorých hláv maďarských
historikov, štátnych a politických činiteľov jednoducho ich niet –
„v Maďarsku Slováci nikdy nežili“. Horšie je, že aj európske inštitúcie týmto hlúpostiam veria. Zdá sa mi,
že v Európe sa všetci múdri činitelia veľmi zle, nedostatočne učili
dejiny svojich národov a národov
tvoriacich Európu. No, ale ako vidíme, na svete je všetko možné, ak je prikryté peniazmi. Silná maďarská
finančná oligarchia blúdiaca a žijúca vo svete je schopná zmeniť aj dejiny
sveta nie len dejiny jedného národa.
Na záver ešte jedna perlička. Bol som
telefonicky požiadaný, mojou príbuznou,
podotýkam Slovenkou, či nemám nejaké podklady k napísaniu doktorandskej
práce na tému, „Ako sa Maďari naučili po
slovensky“. Práca mala vedecky dokázať,
že na Hornom Uhorsku žili len
Maďari a ako sa títo
naučili slovenskému jazyku. Mala vlastne dokázať, že Slováci
v karpatskej kotline nikdy nežili. Proste pri platnosti porekadla „Keby
hlúposť kvitla…“ maďarský vedecký front by bol samá ruža.
Moje úvahy som neuvádzal preto , že si
nevážim našich spoluobčanov maďarskej národnosti žijúcej v našej
republike. Pokúsil som sa zodpovednejšie a racionálnejšie narábať
s číslami štatistík. Pokúsil som sa ukázať na to ako sa nezodpovedne
chovali Maďari voči svojim národnostným menšinám a ukázať aká nespravodlivosť a krivda sa spáchala na
Slovenskom národe v Uhorsku, neskôr
na národnostnej menšine v Maďarsku
ako aj v socialistickom Maďarsku a v Maďarsku
v súčasnosti. Táto krivda je výsmechom ľudskosti, triviálnym porušovaním
základných ľudských práv proklamovaných svetovými inštitúciami, vraj demokratického sveta. Státisíce Slovákov
, opakujem státisícová menšina Slovákov v Maďarsku bola neľudskými zákonmi
štátnej moci zdecimovaná na nulový
počet. Takáto vládna moc nemôže dostať iný prívlastok len moc barbarská.
M. Hronec
Súvisiace články od autora Ing. Michala Hronca:
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/12/27/menoslov-obyvatelov-komlosa-1938/#more-235
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2017/06/18/osudy-presidlencov-v-obci-kajal/
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/12/16/222/
