Po siedmych rokoch sústavnej práce Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov na postupnom spracovaní matrík dolnozemských obcí založených Slovákmi máme v databáze už vyše 600 000 spracovaných matričných záznamov (krsty, sobáše, úmrtia). Doteraz sme takto spracovali matriky obcí najmä z okolia Slovenského Komlóša – Komlóš, Nadlak, Bánhedeš, Ambrózka, Čanádalbert, Pitvaroš za obdobie od ich vzniku po rok 1947. Dokončujeme spracovanie matrík Békešskej Čaby, začali sme spracovávať matriku Sarvaša. Postupne spracovávame aj matriky slovenských obcí z oblasti Vojvodiny v Srbsku (Báčska Palanka, Kulpín).

V databáze spracované údaje zahŕňajú už pomerne veľkú časť Slovákmi osídlených dolnozemských obcí, za dosť dlhé časové obdobie. Dá sa povedať, že aj z pohľadu štatistiky už má databáza značnú výpovednú hodnotu. Informácií je už dosť na to, aby sa z nich dali robiť rôzne štúdie.

Takto sme sa pokúsili zdokumentovať, ktoré konkrétne rody sa na Dolnú zem presídlili z oblasti okolo Očovej. Dobrý podklad k tomu poskytuje matrika Nadlaku. Nadlak sa začal Slovákmi osídľovať od roku 1802. Množstvo Slovákov prišlo do Nadlaku z Komlóša.

Osídlenie Nadlaku Komlóšanmi popisujú Daniel Zajac a Ľudovít Haan v knihe „Dejepis starého i nového Nadlaku“ nasledovne.  „…keď 27.8.1800  milostivý kráľ vydal nariadenie, aby medzi nimi a Rumunmi chotár  tento rozdelený bol. Na to pristali Komlóšania a s niektorými čabianskymi a sarvašskými Slovákmi zmluvu asi 200 rodín podpísalo, potom roku 1802 v jeseň im vymerané zeme poorali, zasiali, na zimu sa ale každý jeden do svojej domoviny navrátil.“

Roku 1803 “… poponáhľali sa do svojej novej vlasti a domy stavať začali“

Ako je popísané v knihe „Matrika Slovenského Komlóša“ kolegyňa Renata Gombárová analýzou matričných záznamov (najmä krsty a úmrtia detí) identifikovala rodiny, ktoré sa v období rokov 1802 – 1805 presídlili z Komlóša do Nadlaku. Identifikovala spolu 767 osôb. (Je zaujímavé, že mnoho rodín prihlásených na presídlenie sa napokon nepresídlilo, ale zase sa presídlilo aj mnoho rodín, ktoré v zozname prihlásených neboli.)

Ako vidno, Nadlak osídľovali najmä Komlóšania, ale veľa ľudí prišlo aj priamou migráciou z “Hornej zeme”. A v matrikách úmrtí Nadlaku nájdeme často zmienku o pôvode daného zosnulého. Aby bola naša analýza väzieb na Očovú čo najpresnejšia, naindexovali sme do našej databázy aj matriku sobášov z cirkevného zboru v Očovej za obdobie rokov 1784 – 1820. Tieto sobáše sme sa následne pokúsili “napárovať” na záznamy z matrík v okolí Nadlaku.

V matrike sobášených cirkevného zboru v Očovej sú aj záznamy o obyvateľoch z priľahlých osád, ako Čerín, Dúbravica, Hrochoť, Sebedín, Zolná a p. Za obdobie rokov 1784 – 1820 je v matrike ECAV v Očovej zaznamenaných spolu 904 sobášov.

Mapka Očovej a okolia

Ako sme teda postupovali v našej analýze:

• Ako prvé sme nahrali sobáše matriky Očovej za obdobie rokov 1784 – 1820
• Následne sme sa pokúsili zdokumentovať (spárovať) záznamy o krstoch či úmrtiach  v už naindexovaných vyššie spomenutých dolnozemských matrikách (pre zjednodušenie ich budeme nazývať matrika regiónu) na záznamy o sobášoch z matriky Očovej. Teda hľadali sme také záznamy o krstoch, či úmrtiach v “matrike regiónu”, kde údaje o otcovi a matke zodpovedali údajom o ženíchovi a neveste v matrike Očovej. Samozrejme musel aj dátum krstu, či úmrtia na Dolnej zemi logicky zodpovedať dátumu sobáša v matrike Očovej.
• Takto sme vybrali sobáše z matriky Očovej, ktoré mali dokázateľne väzbu na dolnozemské matriky.
• Z toho sme potom vytvorili zoznam priezvisk “čeľadných otcov”, ktoré dokázateľne pokračovali v spracovaných dolnozemských matrikách.
• U týchto priezvisk sme zdokumentovali prvý výskyt tohto priezviska v “matrike regiónu”
• Priezviská, ktoré sa v “matrike regiónu” vyskytujú až po roku cca 1803 sú s veľkou pravdepodobnosťou pôvodom z Očovej a okolia.

Matrika ECAV v Slovenskom Komlóši bola vedená od roku 1746, matrika ECAV v Békešskej Čabe bola vedená od roku 1728. Matrika Nadlaku od roku 1803, Pitvarošu od roku 1824, Čanádalbertu, Ambrózky a Bánhedešu až po roku 1844

Najčastejšie sa vyskytujúce priezviská ženíchov v matrike Očovej

• Mazúch                 35
• Holík                      34
• Dorotovič              26
• Ostrolucký            26
• Uhliar                     26
• Blaško                    23
• Škamla                   19
• Debnár                  17
• Kováč                     17
• Senko                    15
• Selecký                  15
• Poničan                 13
• Maľa                       13
• Borguľa                  12
• Chabada                12
• Sedliačik                12

Priezviská z matriky sobášov v Očovej, ktoré sa vyskytujú v “matrike regiónu”

Priezvisko       prvý výskyt v matrikách regiónu

• Boháčik                  úmrtie    1831                      Nadlak  (výskyt aj v Čabe 1769)
• Čilo                         úmrtie   1828                      Nadlak
• Debnár                  úmrtie    1758                      Komlóš, Čaba, Sarvaš, Hrochoť…
• Dorotovič              sobáš     1752                      Komlóš, Čaba, Pitvaroš, Nadlak…
• Fiľo                         úmrtie    1789                       Komlóš, Čaba, Vasárhely, Battonya, Nadlak
• Galis                       sobáš     1804                      Nadlak (priezvisko ale hojne v matrike Čaby )
• Holík                      úmrtie    1807                      Komlóš, Nadlak, Pitavroš
• Hraško                   sobáš      1806                      Komlóš, Čaba, Nadlak, Pitvaroš, (Zolná pri Očovej)
• Chabada                sobáš      1816                      Nadlak
• Jaso                        úmrtie    1828                      Nadlak, Pitvaroš
• Jasovský                sobáš      1820                      Nadlak, Pitvaroš, Bánhedeš..
• Karkalík                 úmrtie    1819                      Komlóš
• Kmeť                      narod.    1747                      Komlóš
• Kožuch                  úmrtie    1816                      Nadlak, Pitvaroš, Bánhedeš, (Očová, ale aj Rozložná)
• Kriek                      úmrtie    1806                      Nadlak
• Krnáč                     sobáš      1769                      Komlóš
• Macek                    sobáš      1806                      Nadlak
• Maľa                       narod.    1760                      Komlóš
• Martinec               narod.    1819                      Nadlak
• Matuška                úmrtie    1762                      Komlóš
• Muránsky              narod.    1806                      Nadlak, Pitvaroš
• Nigríni                    úmrtie    1749                      Komlóš (asi sa časom premenilo na Igríni )
• Pavlík                     sobáš      1748                      Komlóš
• Pivolus                   úmrtie    1818                      Nadlak
• Plavec                    úmrtie    1807                      Nadlak, Čaba
• Rajčok                    sobáš      1826                      Komlóš  
• Sámeľ                    úmrtie    1847                      Komlóš, Nadlak, Bánhedeš…
• Sedliačik                narod.    1807                      Nadlak
• Šemetka               narod.    1808                      Nadlak, Komlóš…
• Šiagi                       narod.    1819                      Nadlak
• Sláva                      narod.    1809                      Nadlak
• Šouc                       úmrtie    1812                      Nadlak, Pitvaroš
• Srnka                     narod.    1793                      Komlóš
• Tiekal                     sobáš      1818                      Nadlak
• Turian                    narod.    1812                      Nadlak, Pitvaroš, Čanádalbert
• Valentík                 narod.    1760                      Komlóš
• Valocka                  úmrtie    1806                      Komlóš
• Zahorec                 sobáš      1765                      Komlóš
• Zolňan                   narod.    1819                      Nadlak   

Je teda možné tvrdiť, že priezviská z Očovej, ktoré sa v “matrike regiónu” vyskytovali až po roku 1803 s veľkou pravdepodobnosťou prišli na Dolnú zem práve z oblasti Očovej.

Takto boli identifikované priezviská:

Boháčik, Čilo, Holík, Hraško, Chabada, Jaso, Jasovský, Karkalík, Kriek, Macek, Martinec, Muránsky, Pivolus, Sámeľ, Sedliačik, Šemetka, Šiagi, Sláva, Šouc, Tiekal, Turian, Valocka

Na základe takto predspracovaných údajov je popísaným spôsobom možné pomocou využitia vyvinutého počítačového programu a už existujúcej dolnozemskej regionálnej databázy z doteraz dostupných vypárovaných (t.j. “objektivizovaných”) priezvisk slovenských kolonistov vysledovať pôvodné sídla mnohých dolnozemských slovenských rodov, pôvodne pochádzajúcich nielen z Očovej a okolia, ale aj z ďalších lokalít vtedajších stolíc severného Uhorska.

Podrobná analýza niektorých rodov z Očovej, ktoré pokračujú v matrikách okolo Komlóša

Juraj Šemetka z Očovej

• V prvej generácii rodičia Ján Šemetka a Magdaléna Vranková, obaja z Očovej sa sobášili v Očovej dňa 2.2.1785. Ešte v Očovej sa im 27.3.1803 narodil syn Juraj. Niekedy v období 1804 – 1820 sa presídlili do Nadlaku.
• V druhej generácii – sa 27.11.1821 Juraj Šemetka ženil s Evou Slavkovou z Nadlaku (rodičia Evy prišli do Nadlaku z Komlóša).

V období 1828 – 1832 manželia Juraj Šemetka a Eva Slavková museli žiť na Pitvaroši, lebo sa im tu narodili 3 deti Juraj, Mária a Martin. (Je veľmi pravdepodobné, že sa im narodili deti aj skôr, keďže sa sobášili už v roku 1821, avšak v nami spracovaných matrikách sa nedajú dohľadať.)

Po roku 1832 sa rodina pravdepodobne opäť presťahovala do Nadlaku, lebo sa im v Nadlaku narodili deti Adam (*1833), Štefan (*1836)  a Alžbeta (*1842).

V období medzi rokmi 1842 – 1845 sa rodina zase presťahovala, tentokrát do Bánhedešu. Tu sa im 17.7.1845 narodila dcéra Zuzana.

• V tretej generácii sa Štefan Šemetka  28.3.1864 v Bánhedeši oženil s Annou Demkovou, tiež z Bánhedeša a narodilo sa im tu 12 detí (Štefan, Zuzana, Pavol, Pavol, Ján, Mária, Anna, Judita, Alžbeta, Ján, Ondrej a Zuzana), z ktorých 4 (Zuzana, Pavol, Ján a Zuzana) sa nedožili dospelosti.
• V štvrtej generácii sa Pavol Šemetka v Bánhedeši ženil 12.1.1897 s Annou Vargovou z Pitvaroša (predkovia Anny Vargovej pochádzali z Rejdovej – vetva Kostka, z Málinca – vetva Matúš a vetva Lipták, zo Slovenskej Stamory – vetva Ponický)

V Bánhedeši sa im narodilo 13 detí (Anna, Zuzana, mŕtvonarodené, Zuzana, Pavol Alžbeta, Alžbeta, Mária, Alžbeta, Judita, Žofia, Martin, Ján) z ktorých sa iba 5 dožilo dospelosti (Zuzana, Pavol, Mária, Alžbeta, Judita)

• V piatej generácii sa v roku 1926 Pavol Šemetka (*8.1.1903) ženil s Helenou Hovorkovou z Bánhedešu a mali spolu 6 detí (Pavol, Helena, Judita, Anna, Zuzana a František). Rodina sa v roku 1947 presídlila do Nededu.

Takto priezvisko Šemetka putovalo z Očovej pri Zvolene a v priebehu času sa dostalo cez Nadlak, Pitvaroš, Bánhedeš až do Nededu a Vlčian.

Hrob Pavla Šemetku (bratranca Štefana Šemetku) s manželkou Annou Moravskou vo Vlčanoch.

Grafické znázornenie genézy priezviska Šemetka cez 5 generácií

Juraj Jasovský z Očovej

• V prvej generácii rodičia Juraj Jasovský (pôvodom zo Sliezska) a Anna Fiľo – Škrupina z Očovej sa sobášili v Očovej dňa 11.2.1811. Ešte v Očovej sa im v roku 1813 narodil syn Juraj. Niekedy v období 1817 – 1835 sa rodina presídlila do Nadlaku. Či sa s manželom Jurajom (umrel v Nadlaku v roku 1835) presídlila aj Anna nevieme povedať, lebo v matrikách sa nepodarilo dohľadať jej úmrtie.
• V druhej generácii – mali bratia Juraj a Ján Jasovský v Nadlaku sobáš v jeden deň,  3.11.1835. Juraj Jasovský sa ženil s Máriou Muránskou z Nadlaku (pôvod rodičov Márie sa nepodarilo dohľadať). V období 1841 – 1851 manželia museli žiť na Pitvaroši, lebo sa im tu narodil0 10 detí (Mária, Zuzana, Ján, Juraj, Anna, Ondrej, Matej, Pavol, Mária, Mária) z ktorých sa iba 3 dožili dospelosti (Zuzana, Ján a Pavol).
• V tretej generácii sa 23.11.1875 v Pitvaroši ženil Pavol Jasovský so Zuzanou Urbančokovou z Pitvaroša (ktorej predkovia pochádzajú aj zo  Šivetíc – vetva Mrevko, Rozložnej – vetva Denko, Sarvašu – vetva Šonkoľ a Buzáš).

V Pitvaroši sa im narodilo 9 detí (Zuzana, Mária, Alžbeta, Pavol, Ján, Ondrej, Štefan, Juraj, Jozef), z ktorých sa dospelosti dožilo 8.

• Vo štvrtej generácii sa Pavol Jasovský 6.11.1906 ženil na Pitvaroši s Annou Stratinskou z Pitvaroša.  Predkovia Anny Stratinskej pochádzajú aj zo Zaškova – vetva Repka, Sarvašu – vetva Buzáš. Manželom sa na Pitvaroši narodilo 10 detí (Pavol, Štefan, Adam, Štefan, Martin, Pavol, Ján, Štefan, Ondrej, Michal) z ktorých sa dospelosti dožilo 5 (Adam, Martin, Pavol, Ján, Štefan)
• V roku 1947 sa rodina transportom B-40-4-16 presídlila na Slovensko. Potomkov rodiny nájdeme pochovaných na cintorínoch v Sládkovičove, Malej Mači, ale aj v Trnave.

Takto priezvisko Jasovský putovalo z Očovej cez Nadlak, Pitvaroš až do Sládkovičova.

Hrob Pavla Jasovského s manželkou Annou Stratinskou v Sládkovičove.

Grafické znázornenie genézy priezviska Jasovský cez 4 generácie

máj 2023
Ľubomír Kmeť – Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov

Ing. Michal Hronec

V Maďarsku žije ešte aj v súčasnosti viac ako 350 tis. Slovákov, respektíve ich pomaďarčených potomkov. Na toto územie sa Slováci sťahovali  po porážke, v Európe rozpínajúcej sa, osmanskej ríše. Bolo to obdobie 18. a 19. storočia, kedy zemepáni 150 rokov po vyhnaní Turkov zistili , že ich majetky prinášajú veľmi malý osoh, keď na nich chovajú len rožný statok a kone. Toto územie bolo pre prisťahovalcov veľmi nehostinné, zarastené trávou,  náletovými stromami a mimoriadne zamokrené. Po príchode osadníkov do oblasti békéšskej, čongrádskej , čanádskej stolice a na územie Sedmohradska, Vojvodiny, Sriemu a Banátu ich prvou úlohou bolo postaviť si príbytky. Nebolo to však jednoduché, lebo okrem spomínaných v prírode sa nachádzajúcich, stavebných materiálov, tam nič iné sa na stavanie použiť nedalo.

Stavanie príbytkov a hospodárskych objektov možno sledovať v niekoľkých etapách.

Prvou etapou boli príbytky- zemnice. Bola to vykopaná jama prekrytá sedlovou strechou zhotovenou z vŕbového dreva , viac-menej z konárov a trstinovou krytinou. Toto bolo naozaj len núdzové riešenie na jeden rok, alebo na krátke obdobie. Šikovnejší si postavili už hneď na začiatku akýsi príbytok nad zemou. Z vŕbového dreva vyhotovili konštrukciu tak, že zakopali do zeme drevené stĺpy a tieto vyplietli opäť haluzami z vŕbového prútia a  na túto konštrukciu naniesli vrstvu blata. Strecha bola buď sedlová alebo pultová tiež z vŕbového dreva. Na spoje použili húžvy z dlhých vŕbových prútov. (húžva je špirálovite natáčaním rozštiepený tenší a dlhší vŕbový konárik o priemere cca 1- 2 cm.) Táto konštrukcia sa dokonca použila aj pri stavbe prvých kostolov. Napríklad v Békešskej Čabe bol takto postavený prvý bohoslužobný stánok. No pri týchto konštrukciách nemožno hovoriť o architektúre podľa historicky vyvinutých slohov od románskeho, cez gotický až po dnešné rôzne konštruktivistické stavebné slohy. Avšak ako prvý stupeň stvárnenia obytných prístreškov je to prechod od jaskynného bývania predsa len pokrokový vývojový typ obydlia. Slováci na dolnú zem prišli už ako určitý znalci budovania stavieb ibaže sa dostali k iným materiálom ako mali na svojom pôvodnom mieste, ktoré presťahovaním opustili. Väčšina z nich pochádzala z územia horského a podhorského kde základným stavebným materiálom bol kameň a drevo. Dolnozemská rovina poskytovala iba menej kvalitné (krivé) drevo , hlinu, trstinu a neskoršie slamu a kôrovie- „kukuríča“.

Tieto primitívne obydlia však nepoužívali dlho. Maximálne rok dva a ihneď sa pustili do stavby domov: – z váľkov, – zo surových tehál, – z hliny vybíjaných domov.
Nemožno povedať , žeby tento spôsob stavania neboli mnohí poznali. Veď prechádzali na Dolnú zem územím, kde už v takýchto domoch ľudia bývali. Chýbal im však patričný fortieľ, ten nadobudli dosť rýchlo. Ako sa vraví v jednom českom prísloví, že : „Nouze naučila Dalibora housti.“ Tak aj oni donútení osvojili si stavanie vybíjaním bez väčších problémov.
Ich obydlia neboli veľké. Dispozícia bola vytvorená z izby pitvora a komory. Dom smeroval kolmo na uličnú čiaru. Neskoršie bohatší si stavali už domy s väčším pôdorysom  na „lakeť“ , na „pazuchu“, odbornejšie povedané do písmena „L“, teda lomené s dlhšou alebo kratšou stranou do ulice.
Treba ešte zdôrazniť , že kde mali možnosť vyrobiť si tehly tak k tomuto spôsobu stavania aj prešli. Boli to surové hlinené tehly, spevnená hlina so „zrapkami“.
Tam kde nemali drevo na debnenie vyrábali šúľané valce z hliny,  ktoré ukladali do múrov domu začerstva, teda v plastickom stave.

Samotné vybíjanie malo takýto technologický postup.
Vykopali sa základy do hĺbky cca 50-60cm, alebo až na hlinený podklad, lebo humusovitá vrstva sa musela na celú hĺbku (odborne “mocnosť”), odstrániť. Ak sa založil dom na humus tak sa steny trhali a dom  sadal. Nad terénom sa začalo klásť debnenie spojované jarmom. Do takto pripraveného debnenie sa navážala hlina a ubíjala tak, že niekedy sa do takejto steny ťažko vbil klinec. Rohy stien sa vystužovali konármi, preklady sa robili drevené a to tak nad oknami ako aj nad dvermi. Strop bol tiež drevený najprv sa položila veľká hrada a na ňu malé hriadky a potom sa urobil strop z dosák. Konštrukcia strechy bola jednoduchá hambálková . Krokvy položené na pomúrnicu sa spojili tiahlom v jeden tretine výšky strechy. Krytina bola s počiatku trstina upevnená na dosky alebo na guľaté brvná, použila sa i ražná slama, v krajnom prípade sa niekedy použilo aj už spomínané „kukuríča“ , do snopov uviazané kukuričné steblá. Tieto krytiny zo slamy a kôrovia, či trstinové sa robili pod uhlom od 40 do 50 stupňov, aby sa sneh a voda pri daždi čo najskôr dostali na zem aby sneh nezaťažoval enormne konštrukciu krovu.

Podlahy v miestnostiach sa urobili z hlinenej mazaniny . Aby dosiahli hladký a relatívne pevný povrch, vrchnou vrstvou na zrapkovom podklade, bola vrstva z hliny a konského trusu. Na podlahu sa prestierali handričkové pokrovce.

Na povale, alebo na „paláši, sa urobila na doštenom záklope tiež hlinená mazanina o hrúbke 8 cm. Ako tepelná izolácia v zimnom období sa využívala rozprestretá vrstva obilia v hrúbke cca 20 cm. Celkove teda strop mal v zime hrúbku okolo 30 cm. Obilie sa postupne do jari, kedy nastúpili teplejšie dni, zo stropu spotrebovalo ako krmivo, alebo pšenica na múku a chleba. V letnom období sa teda hrúbka stropu pohybovala okolo 10 cm.

Štíty u dolnozemcov boli práve tie časti domu kde sa prejavovala snaha o skrášlenie domu. Stvárňovalo sa väčšinou na spodnej časti dreveného štítu z dosák rôznymi zárezmi napr.: prostý hrebeň z trojuholníkovým ukončením jednotlivých dosák, alebo vyrezaním kruhového ornamentu či kvapôčkovým vzorom. Sedlová strecha bola niekedy ukončená na „kečku“. „Kečka“ je vytvorený malý trojuholník zrezaním vrcholca trojuholníkového štítu. Jednotlivé dosky štítu boli buď pribité na jednoduchý zraz, alebo sa v spojoch prekrývali, niektorí majitelia si spoje dosák štítu prekryli lištami. Pri vrchole štítového tympanónu sa vyrezávali štvorcové , okrúhle, alebo otvory v tvare srdiečka o rozmeroch 15/15 – 20/20cm. Boli aj taký majitelia, ktorí celý obvod štítového trojuholníka obili, v podstate celkom jednoduchým ornamentom. Ak majiteľ nemal dostatočne dlhé dosky tak na ich spoj v polovici trojuholníka použil opäť vyrezávanú dosku s jednostranným ornamentom.

Strechy často boli ukončené pozdĺž domu podstrešnou pavlačou, „gangom“, „gánkom“. Odkvap pavlače nemal odpadové rúry ale bol ukončený len krytinou. „Gánok“ býval otvorený, alebo aj uzatvorený, aby sa hydina nedostávala do kuchyne. Oplotenie „gánku“ sa upevňovalo na stĺpiky podopierajúce preklad pod krátkymi krokvami „gánku“. Aj v tomto prípade sa použili rôzne profilované dosky a na vrchu oplotenia bolo uložené madlo, často sa používalo na ukladanie kuchynského riadu.

Okenné ostenia tiež niesli poslanie kde sa mohla realizovať odlišnosť jednotlivých domov. Tam kde bolo dostatok peňazí okolo okien sa upevnili rôzne tvarované doskové obloženia.

Charakteristickým prvkom a časťou domu je podnož domu , soklík. Na soklíku gazdinky najviac preukazovali aké sú šikovné ako si svoj dom vedia skrášliť. Soklík sa väčšinou natieral na modro, skôr šedo modro a na ňom sa ukazovala ľudová ornamentálna tvorba. Väčšina motívov bola odvodzovaná z kvetenstva. Kresba sa nanášala na čerstvú maľbu prstami.

Urbanistické riešenie osád na Dolnej zemi malo svoj ráz v tom , že sa ulice vytvárali v pravouhlom systéme. Len domy prvých osadníkov sa prispôsobovali k zdrojom vody. Stavali sa pozdĺž potoka aby obyvatelia nemali problém s vodou. Neskoršie keď sa osada rozrastala boli vydané príkazy k povinnému zriaďovaniu studní v každom dvore. Vytváral sa tak zvláštny pohľad do dvorov keď všade trčali siluety vahadlových studní. Stavby sa vždy stavali na hranicu susedného pozemku zadným múrom bez okien do susedovho dvora. Povolené bolo iba jedno malé okienko z komory, aj to tak vysoko, aby si do komôr susedia nevideli. Okolo každého domu bola vytvorená „patička“ z ílovitej zeminy. Dnes by sme „patičku“ nazvali odkvapový chodník. Táto slúžila k tomu aby sa dažďová voda nezdržovala okolo múrov, ktoré boli tiež z ílovitej zeminy a ľahko sa vodou poškodzovali, lepšie povedané nenasiakli  vodou a aby nevlhli. Pred každým domom bol vykopaný jarok , jeho úlohou bolo nie vodu z ulice odvádzať ale ju akumulovať a postupne odparovať alebo vsakovať do terénu. Do neho sa stekala voda z chodníkov a z profilu cesty. Ulice a ich cesty boli iba rastlým terénom. Táto ich kvalita , či viac nekvalita sa udržala až 250 rokov. A, aj teraz, ak chcú mať majitelia domov tvrdú vozovku musia si ju zaplatiť.

Okolie domu a záhrady mali tiež svoj systém. Obyvatelia sa držali porekadla; „Postav dom a zasaď strom.“ Túto zvyklosť si zo sebou doniesli zo svojej pôvodnej lokality. Takže pred každým domom vo dvore bola zasadená buď jabloň, alebo hruška. Záhrada tiež bola členená na kvetinovú a zeleninovú a na časť kde boli vysadené ovocné stromy. Na dvore stála ako už bolo spomenuté vahadlová studňa.

Medzi záhradou a dvorom bolo oplotenie. Hydina sa zdržovala vo dvore. Veľkosť záhrady sa pohybovala okolo 2- 4 árov. Nebola vhodná na to aby sa v nej uskladňovalo krmivo . Na tento účel mali obyvatelia vymedzené plochy mimo obce tkz. „akovi“. Do koloritu osady patrili aj keď ich do architektúry zaradiť nemožno.

Zo zabudovaného interiéru za zmienku stojí murovaná pec a ohnisko pred ňou, ktoré bolo vlastne v pitvore. Pec slúžila v zime na vykurovanie a pečenie chleba , ale často sa využívala aj na varenie a prípravu pečených jedál. Konštrukcia bola zo začiatku veľmi jednoduchá. Podnož, spodok pece bol vybitý z íloviny ako obvodové murivo domu. Neskoršie z pálených tehál. Na ohnisko sa použili skoro vždy pálené tehly. Po obvode pece sa ponechala lavica buď vybíjaná alebo sa vyrobila drevená. Pri obvodom murive alebo nad čeľusťami sa ponechali voľné priestory , ktoré niesli meno malý a veľký „kuckov“. V týchto „kuckovoch“ spávali obyčajne malé deti . Boli to najteplejšie miesta v izbe.

Pece mali rôzne tvary, spodok bol najčastejšie hranolovitého tvaru. Vlastná pec bola tvarovaná ako komolí kužeľ, komolí ihlan, alebo len skriňový tvar , niekedy aj ako stupňovitá pyramída. Prvé pece sa zhotovovali z prúteného roštu na ktorý použili buď vŕbové prútie alebo na výplet len trstinu. Po dohotovení sa tento materiál vypálil a hlina nanesená naň vytvorila črep – pálenú hlinenú stenu. „Pecisko“ bolo vlastne akýmsi sporákom a trčalo do pitvora spolu s čeľusťami pece. Na liatinových panviciach sa aj tu varila strava. Nad „peciskom“ bol vymurovaný komín kde sa po zabíjačkách údili klobásy a mäso. Pravdaže treba pripomenúť , že k murovaným komínom sa naši predkovia dostali až po cca 60 rokoch po vytvorení osady. Pred týmto obdobím bol dym odvádzaný len otvoreným ohniskom cez povalový priestor. Táto nedokonalá konštrukcia mala často za následok požiare s vážnymi následkami pre obec.
Pec bola tiež vzácnym miestom na súťaženie gazdiniek. Maľovanie pecí bola naozaj unikátna záležitosť. Kvetinková i ornamentálna výzdoba sa uplatňovala hlavne tam kde boli bezdetné rodiny alebo tam kde mali „diovku“ na vydaj. Pri malých deťoch sa maľba na peci počas hlavne zimy veľmi skoro poodierala a poškodila, takže v takýchto domácnostiach bývala obyčajne biela a na jar sa vždy maľba obnovovala. Nakoniec aj steny v obývačke – „prenej chyži“ – a niekde aj steny v pitvore sa využili na umelecké vyžitie pre gazdinky. Postupom času sa maľovanie stien v dedine stalo nepísaným a neučeným remeslom.

Keď nastúpilo na svetlo dňa pálenie tehál a škridiel začali sa domy murovať z pálených tehál. Objavili sa domy so stĺpikmi s hlavicami pred priečelím. Takže nesmelo možno povedať, že do ľudovej architektúry vkročil barokový stavený sloh. K architektúre patrí aj okolie domu, oplotenie pozemku, dvor a záhrada. Na oplotenie od ulice sa používal vybíjaný múrik neskoršie aj latkový plot. Vráta ako hospodársky vstup boli z dreva a „dverce“ tiež. Aj tieto dva prvky oplotenia sa využívali na skrášľovanie domu. Dvor bol od záhrady oddelený „šránkami“. Na dvore hneď od ulice pri „gangu“ rástla buď hruška alebo jabloň. U niekoho boli položené chodníky z pálených tehál vedúce ku studni a k maštali. Záhrada bola členená na kvetinovú a zeleninovú časť a zvyšok sa vysadil ovocnými stromami. Nesmel chýbať orech, višňa,“ moruľka, voniace“ jablko a „sľúka“. Zo zeleniny sa pestovala hlavne kapusta , mrkva, „petržľan, bôb na zelenô a cukorboršov“. Medzi kvetiny sa radili „cintle“, tulipány, sirôtke,“ ártišle“ a v strede bol zasadený krušpán alebo majoránkový krík.

Dolnozemský Slováci až po dvoch – štyroch generáciách začali stavať domy z tehál a súčasne aj verejné budovy ako boli kostoly , obecné úrady a na mnohých miestach aj hotely a niekde aj priemyselné objekty. Tie už boli naozaj poznačené konkrétnymi stavebnými slohmi takže už o nich nemožno hovoriť ako ľudovej architektúre.

Vysvetlivky k nárečovým výrazom:

akov – mimo obce vymedzené plochy pre dobytok a na uskladnenie krmiva v stohoch (v  Komlóši ich bolo 292)
ártišľa – kvetina Narcis
cintľa – kvetina Hyacint
cukorboršou – hrach
ďiovka – dievča
dverce – vstupná bránka do dvora (osadená samostatne na stĺpikoch alebo zabudovaná do krídla vrát
gang – otvorená chodba pozdĺž domu vytvorená predĺženou krokvou
kečka – krátka 1-1.5 m valba na štíte sedlovej strechy
kukuríča – suchá kukuričná byľ alebo inak suché kukuričné steblo
moruľka – ovocný strom marhuľa
paláš – povala
patička – odkvapový chodník okolo obvodového múru najčastejšie zhotovený z ílu
pazucha – v 90 stupňovej polohe zodvihnutá ruka do vodorovnej polohy
preňia chiža – obývacia izba otočená oknami do ulice
sľúka – ovocný strom slivka
voňiace jablko – ovocný strom dula
záklop – strop z dosák pribitých zhora na stropnice
zrapke – polámané steblá slamy pri mlátení obilia cca 10 cm dlhé

Dovoľte aby som uverejnil druhú časť varujúcich článkov pod názvom  „Situácia na juhu Slovenskej republiky v roku 2022“ , ktoré spracovalo Združenie slovenskej inteligencie.

II.

Ochrana slovenskej štátnosti a maďarský šovinizmus

Úvod

         Druhá časť tohto dokumentu je pokračovaním prvej časti, opisujúcej aktuálnu situáciu na juhu Slovenska. Stále viac si uvedomujeme, že pohnútky k jeho koncipovaniu vychádzajú z pudu národnej sebazáchovy, poznajúc spoločné dejiny s naším južným susedom, ktoré zanechali v našej pamäti bolestné spomienky. Nezabúdame na nich, aj keď sú pod pokrievkou mlčania na oboch stranách, zneužívané proti slovenskému národu, či už Maďarskom na južnej hranici, alebo od vnútorných cudzích elementov.

1. Stavba škôlky v Dunajskej Strede – výkon správy cudzieho štátu na území SR

Nasledovný príklad ilustruje, akým maskovaným spôsobom maďarská vláda prostredníctvom organizácií (cirkví), hlásiacich sa k maďarskej národnostnej menšine vykonáva prakticky výkon správy na území SR a v pozadí tieto organizácie nadobúdajú ďalšie nehnuteľnosti. Na sídlisku Smetanov háj v Dunajskej Strede stavia Reformovaná (maďarská) cirkev od jesene 2021 novú materskú škôlku. Stavbu škôlky, vrátane kúpy pozemku pre stavbu financuje maďarská vláda. Odpredaj pozemku reformovanej cirkvi schválilo mestské zastupiteľstvo. Pozemok sa nachádza v lukratívnej oblasti na ulici Istvána Gyurcsóa a bol jednou z mála zelených plôch v meste, ktoré ešte nie sú zastavané. Zároveň aspoň čiastočne vyvažoval hustú zastavanosť na sídlisku a dopĺňal prostredie v tesnej blízkosti dvoch škôl. Reformovaná cirkev v Dunajskej Strede, je v tomto prípade prostredníkom na zabezpečovanie výhod a podpôr podľa zákona susedného štátu (Maďarska), ktorý udeľuje výhody a podpory fyzickým osobám a organizáciám na základe ich prihlásenia sa k národnostnej menšine. Ak by sa o predmetný pozemok mesta a realizáciu stavby uchádzal subjekt inej ako maďarskej národnosti, sme presvedčení že by neuspel. Takýchto aktivít zo strany maďarskej vlády na južnom Slovensku je viac, napr. nedávne (v r. 2022) financovanie kúpy nehnuteľnosti, za účelom zriadenia pastoračného centra pre katolícku cirkev v Dunajskej Strede (údajne viac ako 200 tis. eur). Vieme si predstaviť, ako sa za súčasných okolností slovenskí veriaci „pohrnú” do (maďarského) pastoračného centra, v ovzduší národnostného vyčleňovania sa a šovinistických postojov predstaviteľov mesta a niektorých maďarských kňazov. Tento krok katolíckej cirkvi v Dunajskej Strede (že prijala peniaze za takýchto okolností od Maďarska), považujeme za rozporné s princípom katolicity. Takýmto finančným zvýhodňovaním občanov s maďarským národnostným pôvodom, sa vytvára rozdiel v zaobchádzaní medzi občanmi patriacimi k národnostnej menšine a ostatnými občanmi domovského štátu (Slovenska). Podľa správy Benátskej komisie z r. 2001 možno hodnotiť tento stav ako diskrimináciu vychádzajúcu z etnických dôvodov. Porušovanie zásady nediskriminácie je v rozpore s verejným poriadkom a ochranou práv a slobôd občanov Slovenskej republiky.
Obrovskou chybou je, že v minulosti nebol schválený v parlamente Zákon o zabezpečení zvrchovanosti SR, ktorý mal byť odpoveďou na v Maďarsku schválený zákon o zahraničných Maďaroch. Snažilo sa o to KDH v r. 2002 a aj SNS v r. 2010. Tento stav treba okamžite napraviť a schváliť zákon o zabezpečení zvrchovanosti SR s potrebným doplnením trestného zákona!

2. Skupovanie významných slovenských komodít riadené z Maďarska cez podnikateľskú sféru

Maďarsko okrem pumpovania peňazí do organizácií osôb maďarskej národnosti na území SR, rozširuje svoj vplyv aj cez podnikateľské subjekty, sídliace na Slovensku. Exemplárnym príkladom je veľkopodnikateľ Oskar Világi, ktorý už na svoju dcéru – Réku Világiovú z Dunajskej Stredy, previedol 78 subjektov, z toho je vyše 40 poľnohospodárskych družstiev.
Réka Világi(ová) pravdepodobne patrí k najbohatším občanom na južnom Slovensku a je zrejmé, že tu nejde o jej usilovnosť, ale o systematickú činnosť jej otca v súlade so stratégiou maďarskej vlády. Na postupné skupovanie slovenskej pôdy a firiem má takmer neobmedzené prostriedky (keďže je aj riaditeľom Slovnaftu a súčasne priateľom premiéra Viktora Orbána).
Skúmanie morálnosti spôsobu nadobúdania majetku, ani dôvodov, prečo prepísal obrovské množstvo majetku na dcéru, nie je úlohou našou, ale príslušných štátnych orgánov.
Výpis z obchodného registra Réky Világiovej k 8. júlu 20226 :

1. Réka Világi ADC MEDIA, a.s.
2. Réka Világi AGRO – BIO HUBICE špeciálna výroba, družstvo
3. Réka Világi AGRO – BIO HUBICE, a.s.
4. Réka Világi AGRO – MAT, s.r.o.
5. Réka Világi Agro Polianka, s.r.o.
6. Réka Világi Agrogarden, s.r.o.
7. Réka Világi – podpredseda družstva AGROK Košice-okolie, družstvo
8. Réka Világi AGROK východ, s.r.o.
9. Réka Világi AGROSUN, spol. s r.o.
10. Réka Világi AGROTOM farma Lehôtka, družstvo
11. Réka Világi – podpreds. d. AGROTOM rastlinná výroba, družstvo
12. Réka Világi AGROTOM, s.r.o.
13. Réka Világi APEX Tovarníky, s.r.o.
14. Réka Világi – podpreds. d. Blahová agro družstvo
15. Réka Világi – podpreds. d. Blesovce agro družstvo
16. Réka Világi – podpreds. d. Bracovce agro družstvo
17. Réka Világi DAC Academy, a.s.
18. Réka Világi DAC ARÉNA, a.s.
19. Réka Világi – podpreds. d. Dolné Saliby agro družstvo
20. Réka Világi Dolný Štál agro družstvo
21. Réka Világi – podpreds. d. Družstevná agro družstvo
22. Réka Világi DS PROPERTY, a.s.
23. Réka Világi – podpreds. d. Dubovec agro družstvo
24. Réka Világi E.H.C.S., a.s.
25. Réka Világi ELEGOST, a.s.
26. Réka Világi EUROMILK, a.s.
27. Réka Világi EXATA GROUP, a.s.
28. Réka Világi GT TVR, s.r.o.
29. Réka Világi Heliades, a.s.
30. Réka Világi Horná Potôň agro družstvo
31. Réka Világi Hubice agro družstvo
32. Réka Világi Hubice BIO agro družstvo
33. Réka Világi INDUSTRIAL ZONE KÚTNIKY, a.s.
34. Réka Világi ISTERMEAT, a.s
35. Réka Világi Jurová agro družstvo
36. Réka Világi – podpreds. d. Košice-okolie agro družstvo
37. Réka Világi – podpreds. d. Košická Polianka agro družstvo
38. Réka Világi Kukkonia farm, s.r.o.
39. Réka Világi Kukkonia, s.r.o.
40. Réka Világi Lehár, s.r.o.
41. Réka Világi – podpreds. d. Lehôtka agro družstvo
42. Réka Világi LOAR-VE, a.s.
43. Réka Világi Mierovo agro družstvo
44. Réka Világi MKM-STRED, spol. s r.o.
45. Réka Világi – podpreds. d. Ohrady agro družstvo
46. Réka Világi OLVERA, a.s.
47. Réka Világi – podpreds. d. Orechová Potôň agro družstvo
48. Réka Világi – podpreds. d. PD TOV družstvo
49. Réka Világi PD TVR družstvo
50. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Dolné Saliby, s.r.o.
51. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Gabčíkovo, s.r.o.
52. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť KOLTA, s.r.o.
53. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Slovensko, s.r.o.
54. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Tomášovce
55. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Dolný Štál
56. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Orechová Potôň
57. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Tvrdošovce
58. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Hornej Potôni
59. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Jurovej
60. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Ohradoch
61. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo vo Veľkom Blahove
62. Réka Világi POĽNOCHOV, s.r.o.
63. Réka Világi PS Trebišov, s.r.o.
64. Réka Világi Roľnícke družstvo Rumanová
65. Réka Világi – podpreds. d. Rumanová agro družstvo
66. Réka Világi SAGAX, s.r.o.
67. Réka Világi SLOVAK MAK, s.r.o.
68. Réka Világi TENERE, a.s.
69. Réka Világi – podpreds. d. Tomášovce RV agro družstvo
70. Réka Világi Tomášovce ŽV agro družstvo
71. Réka Világi TRAKSON, s.r.o. v likvidácii
72. Réka Világi Trebišov agro družstvo
73. Réka Világi Treeplanet s.r.o.
74. Réka Világi UREX HUNGARY Kft. – organizačná zložka SK
75. Réka Világi VARIA, spol. s r.o.
76. Réka Világi Veľké Blahovo agro družstvo
77. Réka Világi VIRE law & consulting, s.r.o.
78. Réka Világi Warcun, a.s.

Dalším príkladom firmy typu „maďarský biely kôň“ je Manevi SK, s.r.o.. Ide o nenápadný malý podnik sídliaci v Dunajskej Strede, ktorý však realizuje obrovské nákupy nehnuteľností na území Slovenska. Podrobne sa tejto téme venuje Investigatívne centrum Jána Kuciaka vo svojom článku. https://icjk.sk/147/Maďarsko-kupuje-na-Slovensku-nehnuteľnosti-aj-cez-nenápadnú-firmu/

3. Maďarizácia kultúrneho priestoru mesta Dunajská Streda

a. Kultúrny dom

Kultúrny dom v Dunajskej Strede, presnejšie mestské kultúrne stredisko (MKS), sa od svojho vybudovania v období socializmu až donedávna nazýval štandardne ako „Kultúrny dom“. Žiaľ, v r. 2016 si vedenie mesta MKS „národnostne sprivatizovalo“, či správnejšie povedané zmaďarizovalo – premenovaním na „MKS Csaplára Benedeka“ a označkovalo ho patričnými maďarizačnými prvkami.
Už pri vchode do MKS, po ľavej strane od vchodu do kultúrneho strediska sa nachádza pamätník na 40. výročie bábkarského festivalu, ktorý inštaloval Csemadok v spolupráci s mestom v r. 2015. Samozrejme iba v maďarčine, so Slovákmi tu Csemadok už nepočíta (viď fotografie na s. 26). Nad vchodom sú dve tabule v slovenskom a maďarskom jazyku, a na oboch je kruhové logo so symbolom kultu iredenty – hlavou mytologického vtáka Turula.

Turulská symbolika je ďalším znakom, aby Slováci „pochopili“, komu tu patrí kultúrny dom. Vo vstupnej hale sa po ľavej strane nachádza pamätná tabuľa Benedeka Csaplára (znova len v maďarčine) so stužkami v maďarských trikolórach.
V článku „Odhalili pamätnú tabuľu Benedeka Csaplára“ sa uvádza: „Samospráva vzdala hold významnému rodákovi Dunajskej Stredy aj tým, že na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva zo dňa 19. apríla 2016 mestské kultúrne stredisko prijalo meno Benedeka Csaplára. Riaditeľka MsKS Ildikó Ibolya sa vyjadrila, že kultúrne stredisko aj v budúcnosti sa vynasnaží, aby bolo hodné mena Benedeka Csaplára. Akademický sochár Ferenc Lebó z Győru vyhotovil pamätnú tabuľu dunajskostredského folkloristu, ktorú umiestnili v aule MsKS. Pamätnú tabulu odhalili spoločne autor a viceprimátor Zoltán Horváth, následne vysvätil dekan Ladislav Szakál. Na záver na pamätnú tabulu položili vence. Slováci nevedia, kto bol Benedikt Čaplár, pre celé mesto to bola predtým neznáma osoba. Vedenie mesta takto okato realizuje netolerantným spôsobom kultúrnu autonómiu, sprevádzanú ignoranciou a vytesňovaním Slovákov.
Z kultúrneho domu sa stáva maďarské geto a Slováci sa tu môžu cítiť, ako keby boli v Maďarsku. Pritom kultúrne stredisko má byť predsa spoločný a zdieľaný priestor, ktorý má slúžiť rovnocenne Slovákom aj Maďarom a jasne má odzrkadľovať príslušnosť k Slovenskej republike. V súčasnosti je pri pohľade na zamestnancov MKS10 zrejmé, že aj zamestnávanie funguje podľa „národnostného kľúča“, a teda Slovák či Slovenka nemajú šancu sa tu zamestnať (ani ako upratovačka).

Preto navrhujeme, aby bol prijatý zákon, ktorý na území s väčšinovým maďarským obyvateľstvom, zabezpečí v kultúrnych priestoroch všetky informácie v štátnom jazyku a následne v jazyku menšiny, zakáže preexponovanú maďarizačnú symboliku a zastaví kultúrnu diskrimináciu Slovákov v ich vlastnom štáte.

b. Názvy nových ulíc

V Dunajskej Strede tvorí vedenie mesta názvy nových ulíc dôsledne maďarizačným spôsobom. Nové ulice sú pomenovávané zväčša podľa maďarských osobností, občas podľa biblických osobností, čo korešponduje so svätoštefanskou tradíciou (ktorá je žiaľ tiež zneužívaná na iredentu). Časy, kedy vznikali aj ulice s neutrálnymi názvami (bez maďarského národnostného podtextu) sú minulosťou. V posledných rokoch vznikli nové ulice ako napr.: ulica vojvodcu Árpáda, Attilu Józsefa, ulica Zsigmonda Móricza, Istvána Dobóa, Adyho ulica, ulica Bálinta Balašiho, Jánosa Aranya, Sándora Petőfiho, atď…
Pripravujú sa ďalšie ulice, pomenované po: Gödöllő (maďarské mesto, slov. Jedľovo), Győr (maď. mesto), Szabadka (Subotica v Srbsku s väčšinovo maď. obyvateľstvom), Ödön Janovits, József Vázsonyi (bývalý maďarský dekani v DS), Lajos Luzsicza (maď. maliar nar. v Nových Zámkoch, zomrel v Budapešti) či Imre Makovecz (maď.architekt z Budapešti) atď…
Vedenie mesta využíva pri pomenovávaní ulíc značne svoje možnosti na minimalizáciu slovenského elementu v kultúrnom prostredí mesta. Vyvstáva tu otázka, kto tu chce koho asimilovať a kto je v tejto oblasti skutočne diskriminovaný.

 c. Pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny

Vedenie mesta dalo postaviť v parku pred železničnou stanicou v r. 2018 pamätník vojakom padlým v 1. a 2. svetovej vojne, s nápisom iba v maďarskom jazyku. Je to o to viac prekvapujúce, lebo 29 v prvej svetovej vojne bojovali bok po boku Slováci aj Maďari, dokonca v rovnakých uniformách. Navyše z mien padlých vojakov možno vypozorovať vplyv násilnej maďarizácie Slovákov. Lenže šovinizmus v hlavách vedenia mesta tu Slovákov nepovažuje za rovnocenných, znova nepočíta s nimi do budúcna a aj tento pomník bol navrhnutý výhradne pre maďarské etnikum. Tesne pred oficiálnou návštevou prezidentky Zuzany Čaputovej v Dunajskej Strede (v novembri 2019) pribudol narýchlo pred pamätníkom kvádrik so slovenským nápisom „Pomník našich padlých hrdinov“. Vedenie mesta sa asi dovtípilo, že v tomto zmaďarizovanom prostredí ju (ako Slovenku) takmer nemajú kam priviesť. Tak aby to nebola blamáž, dodatočne upravili pomník o slovenský nápis, a do programu prezidentky sa tak dostalo aj vzdanie poklony padlým vojakom pred týmto pamätníkom.

d. Zhrnutie

Slovákom, ktorí sú v okrese Dunajská Streda menšinou, dáva politika maďarského vedenia mesta rôznymi spôsobmi najavo, že s nimi do budúcna nepočíta ako s rovnocennými občanmi.
Kult iredenty sa prejavuje veľkým množstvom článkov v maďarských médiách, zameraných na emócie, propagujúcich nekonečnú ukrivdenosť (samozrejme jednostrannú) a prepiate bolestínstvo. Ideologický aktivizmus je prítomný aj formou vyhlasovania pamätných rokov. Napr. rok 2022 vyhlásilo vedenie mesta Dunajská Streda na odporúčanie maďarského Občianskeho združenia Biró Márton za pamätný rok rodu „Kondé“ pri príležitosti 680. výročia prvej historickej zmienky tohto rodu so zdôvodnením, že „táto historická udalosť poskytuje skvelú príležitosť na vyhlásenie pamätného roku.“11 11 https://dunaszerdahelyi.sk/2022-az-osi-konde-csalad-eve-leszdunaszerdahelyen

4. Explózia iredenty na 102. výročie Trianonu – 4. júna 2022

4. júna 2022 bolo 102. výročie Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá na úrovni medzinárodnej diplomacie definitívne ukončila existenciu Uhorska, čím zachránila existenciu slovenského národa pred hroziacim pomaďarčením. Toto vyjadrenie nie je nadnesené, keď sa pozrieme na stav slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, na ktorej bola vykonaná zo strany maďarských vlád doslova jazyková genocída.

       Aktivity, ktoré prebehli 4. júna 2022 na území južného Slovenska, sa vyznačujú prudkým stupňovaním kultu iredenty, ktorému sú nasadené rôzne masky. Majú formy od navonok mierumilovných, ako sú novozavedené „tance spolupatričnosti“ Pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Zdroj fotografie: https://dunajskostredsky.sk/pripomenuli-sme-si-hrdinov-svetovych-vojen 31 s deťmi v školách/ , až po agresívne, ako je hlučná motorkárska jazda „Trianon 102“ na trase Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo.

     Na úvod môžeme skonštatovať, že agresivita a intenzita protištátnych prejavov aktivistov maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku sa stupňuje a prekračuje ústavné a zákonné rámce.

     Vzhľadom na doterajšiu trestuhodnú nečinnosť slovenských štátnych orgánov, dochádza k otvorenému popieraniu legitímnosti existencie Slovenskej republiky a k masívnej protislovenskej indoktrinácii žiakov v školách s vyučovacím jazykom maďarským už od útleho veku. Prakticky to znamená, že organizátori spomienky na Trianon v niektorých južných okresoch, neuznávajú zvrchovanosť a suverenitu Slovenskej republiky. Deje sa tak následkom propagandy a falšovania dejín z maďarskej strany, ale aj z dôvodu neschopnosti, pasivity a ľahostajnosti na slovenskej strane. Zásadnú úlohu vo vyvíjaní protištátnej propagandy má maďarské médium ma7.sk, sídliace v Dunajskej Strede a pôsobiace na južnom na Slovensku, ktoré destabilizuje pomery na národnostne zmiešanom území. ma7 je financované maďarskou vládou a nadáciou Gábora Bethlena, čo uvádza aj na svojej internetovej stránke. Ako ukazujú nasledovné články z ma7.sk k téme Trianonu z 4. júna 2022 – možno ho označiť za otvorene nepriateľské voči slovenskej štátnosti.

a. Trianonský fakľový pochod z Komárna do Komáromu

V spolupráci s maďarskou stranou zorganizovali aktivisti dňa 4. júna 2022 iredentistickú akciu formou fakľového pochodu. Médium ma7.sk pri informovaní o tejto udalosti nahrádza termín „Slovenská republika“ celoplošne termínom „Karpatská kotlina“, čím zjavne manipuluje čitateľov k ignorovaniu existencie Slovenskej republiky.
Napr. v článku z 5. júna 2022 s názvom: „102 rokov, 102 faklí – Trianonská spomienka v Komárome: „Pripomeňme si tento deň so smútkom a nádejou v srdci!“ Autorka Ildikó Miskó Nagy píše: „V Karpatskej kotline sa konala jedinečná spomienka na Deň Národnej Jednoty v Komárome, ktorý sa v búrkach dejín rozdelil na dve časti.“ V článku dokonca neuznáva ani slovenský názov Komárno, keď toto nazýva „severný Komárom“. „Podujatie s názvom 102 rokov 102 faklí – Trianon, sa začalo po bohoslužbe v Reformovanom kostole v Severnom Komárome na nádvorí Reformovaného kolégia pri pamätníku Trianonského prsteňa a pokračovalo na Námestí slobody v Južnom Komárome, pri úrade primátora mesta.“ 102 év, 102 fáklya – trianoni megemlékezés Komáromban: „Emlékezzünk e napra gyásszal és szívünkben reménykedéssel!“ https:// ma7.sk/tajaink/102-ev-102-faklya-trianoni-megemlekezes-komaromban-emlekezzunk-e-napra-gyasszal-e
     V článku sa uvádza, že Zsolt Feszty, predseda občianskeho združenia „Te Ügyed Kör“ pri tejto príležitosti oznámil, že: „Predchodcami zmeny môžeme byť tak, že sa začneme dôsledne zaoberať sociálnymi témami“ a avizoval vznik maďarského hnutia za občianske práva. O aké zmeny a o aké ďalšie občianske práva tu ide, si môžeme domyslieť.

b. Trianonské „tance spolupatričnosti“ – Politizácia detí na škôlkach a základných školách s vyučovacím jazykom maďarským

Pod navonok mierumilovným názvom „tance spolupatričnosti“ zorganizovali na južnom Slovensku desiatky škôl a škôlok s vyučovacím jazykom maďarským tanečnú akciu s iredentistickým zameraním, ktorej vyvrcholenie bolo v Komárne.
 Autorka Nagy Miskó Ildikó vo svojom článku s názvom „Tancom spolupatričnosti za budovanie maďarskej komunity“ v médiu ma7.sk o tom píše nasledovne:
„Asi tisícka škôlkarov, študentov a členov tanečných krúžkov od štvrtej hodiny nadšene krepčili spolu Tanec spolupatričnosti oznamujúc: horkosť a príkoria našej národnej tragédie nemôžeme niesť ako okovy.“
 Iniciátormi Tanca spolupatričnosti sú údajne:
• Andrea Jókai – zástupkyňa strany Aliancia (Szövetség) v obci Moča,
• Nóra Zink Vass – predsedníčka Miestnej organizácie strany Aliancia (Szövetség) v obci Čalovec,
• Éva Korpás – ľudová speváčka, ocenená za maďarstvo zahraničnou cenou, ako aj ďalšími cenami.
S radosťou sa k nim a Zväzu pridal aj Zväz maďarských učiteľov na Slovensku (SZMPSZ) a Ľudový tanečný súbor „Szőttes Kamara“ (z Bratislavy).
Po tom, čo sa ich volanie ozvalo naprieč Karpatskou kotlinou, 4. júna popoludní, zastupujúcich takmer štyridsať vzdelávacích inštitúcií a tanečných skupín, asi tisícka, mnohí v krojoch, krepčili Tanec spolupatričnosti v Meste spolupatričnosti“ (Komárne) … Viac ako sto skupín sa pripojilo k celomaďarskej výzve inde…
“ Národná predsedníčka SZMPSZ Irén Fekete v úvode svojho vystúpenia takisto ignorovala existenciu Slovenskej republiky, keď zdôraznila, že „patríme ku všetkým Maďarom žijúcim na Felvidéku a v Karpatskej kotline… „ Ďalej zdôraznila, že: „Poznajú prospešnú pomoc rôznych organizácií pri nástupe do školy, vedia, že naše škôlky, školy a kostoly sa modernizujú a obnovujú za pomoci materskej vlasti (anyaország). Potom varovala pred hrôzou dobrovoľnej asimilácie.
Nasledoval prejav Krisztiána Forróa (predsedu strany Aliancia – Szövetség a poslanca VÚC Trnava), hlavného patróna iniciatívy, ktorý zdôraznil, že „je veľmi hrdý na viac ako 5 000 detí, ktoré sa zapojili do iniciatívy naprieč Felvidékom a Karpatskou kotlinou…“
Zarážajúce je, že poslanec VÚC (Trnavského samosprávneho kraja) Krisztián Forró nie je schopný pomenovať štát, v ktorom pôsobí ako poslanec a z ktorého berie plat – že jeho oficiálnym názvom je Slovensko, alebo Slovenská republika.
Maďarské deti sú svojimi učiteľmi už od útleho veku vedené, aby sa na svojich rovesníkov pozerali cez nacionalistickú optiku, a na štát v ktorom žijú ako na „okovy“ v duchu „horkosti a príkoria“. Indoktrinácia dieťaťa šovinizmom už od škôlkarského veku vyvoláva otázky o psychickej a odbornej spôsobilosti týchto zúčastnených učiteľov na výchovu detí v predškolskom a v školskom veku. O tejto situácii považujeme za potrebné informovať aj ombudsmana pre deti, keďže založenie tejto novej „tradície“ od r. 2022 považujeme za deštruktívne pre vzájomné spolužitie Slovákov a Maďarov na Slovensku. Navrhujeme, aby základné školy na národnostne zmiešanom území južného Slovenska boli vyňaté z kompetencií obcí a aby ich riadil štát. Štát má určovať, čo a ako sa v týchto školách bude vyučovať, aby bol zabezpečený elementárny pozitívny postoj mladej generácie k Slovenskej republike. c. Trianon 102 – Motorkárska jazda ako iredentistická exhibícia V Dunajskej Strede bol centrom spomienky na 102. výročie Trianonu – pred dvoma rokmi vybudovaný iredentistický vlajkový podstavec s vlajkovou žrďou na Múzejnej ulici (viď. s. 8). Jednou z ústredných myšlienok prejavov, ktoré odzneli pred maďarskou vlajkou vztýčenou na pol žrde, bola: „Iba ten je naozajstný Maďar, koho bolí Trianon.” Toto možno považovať aj za vyhrážku všetkým Maďarom, že ak nebudú takto zmýšľať, nebudú považovaní za dobrých Maďarov. https://ma7.sk/tajaink/az-osszetartozas-tancaval-a-magyar-kozosseg-epiteseert
Vyvstáva otázka, kto je pre týchto šovinisticky ladených ľudí „dobrý Slovák”? Túto akciu s iredentistickým kontextom požehnal miestny katolícky dekan Ladislav Szakál. Udalosť bola sprevádzaná okrem vystúpení rôznych aktivistov aj stretnutím motorkárov a následnou exhibičnou jazdou na trase Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo, spolu s 15 zastávkami v rôznych obciach. Zúčastnilo sa jej viac ako 100 motorkárov. Motorkársku jazdu Trianon 102 organizovalo „Hnutie novej jednoty” (Az Új Egység Mozgalom), ktoré o sebe tvrdí, že „je ľudová spoločenská organizácia, ktorej cieľom je zorganizovať felvidéckych Maďarov do uvedomelého spoločenstva.” V Dunajskej Strede pred “pamätníkom Trianonu” 4.júna 2022 vystúpil aj historik Barnabás Vajda: „Trianon bol jednotne a hlboko nespravodlivý voči svojim súčasníkom. Azda najbolestivejšie pre nás je, že niekoľko miliónov Maďarov sa dostalo pod inú vládu, kde nám veľmi často hovoria, že nie sme občanmi národného štátu. (nem az államnemzet polgárai vagyunk).” Horeuvedený článok referuje o dianí Trianonských akcií na rôznych miestach a manipulatívne presviedča občanov maďarskej národnosti o údajnej „škaredej a netolerantnej prítomnosti”. Citujeme: „Takmer v každej osade našej rodnej vlasti si pripomínajú výročie trianonskej mierovej diktatúry a zapaľujú kahance a dúfajú v krajšiu a tolerantnejšiu budúcnosť (egy szebb, toleráns jövőben reménykednek). Ďalej podsúva ohrozenie vyháňania: „V okrese Dunajská Streda zorganizovali maďarskí
 Plagát hnutia novej jednoty, pozri https://www.facebook.com/ UjEgysegMozgalom/posts/743622320415949 15 ht tps://ma7.sk/tajaink/bennunket-nem-fujhat-el-akarmilyen-szel-kepekkel
občania aj spomienkové programy a akcie na budovanie komunity, aby dokázali: ešte stále sme tu a aj tu zostaneme!” Články a prejavy na 102. výročie Trianonu sa zakladajú na stavaní „slamených panákov” ako hrozieb, voči ktorým potom autor bojuje rôznymi štylistickými obrannými a iredentistickými formuláciami. Cieľom je vytvárať neustály pocit ohrozenia, krivdy a napätia, ktoré má stimulovať nespokojnosť s existenciou SR. Ak tieto články plné manipulačných techník číta niekto neznalý zvonku, musí si pomyslieť, v akých hrozných podmienkach naši maďarskí spoluobčania žijú. Zároveň sa z článku dozvedáme, že „v Gabčíkove, pred domom Csemadoku 4. júna 2022 prvýkrát vztýčili a spustili na pol žrde červeno-bielo-zelenú štátnu vlajku, aby aj týmto vzdali hold trianonskému dňu smútku.” 16 Video o iredentistických akciách v Dunajskej Strede je dostupné na https://dunajskostredsky.sk/seria-udalosti-pri-prilezitosti-vyrocia-podpisania-trianonskej-zmluvy.

5. V Gabčíkove bola prvýkrát vztýčená maďarská vlajka – na 102. výročie Trianonu

Na stretnutí, ktoré organizoval Csemadok (takisto financovaný aj maďarskou vládou) sa zúčastnili, László Parák – farár Gabčíkova, Ľudovít Kulcsár – predseda predstavenstva COOP Jednota Dunajská Streda, Kristián Soós (COOP Jednota DS), Mézes Rudolf – regionálny podpredseda Csemadoku pre západné Slovensko, Anikó Nagy, predsedníčka miestnej Základnej organizácie Csemadoku a iní.

Anikó Nagy dala vo svojom príhovore jasnú ideologickú inštrukciu, keď zdôraznila, že „každý Maďar tento deň berie na vedomie, a nikdy v tom nenájde pokoj.” V ďalšej časti svojej reči táto funkcionárka Csemadoku svojou dvojtvárnou formuláciou spomenula Slovenskú republiku a súčasne sa od nej dištancovala:
 „Žiaľ, dodnes musí maďarský ľud bojovať za naše práva doma na južnom Slovensku, musíme ukázať, že naši predkovia tvorili našu neoddeliteľnú súčasť – a my sme neoddeliteľnou súčasťou – Felvidéku.” (Sajnos mind a mai napig a magyar embereknek meg kell harcolnunk a jogainkért itthon, Dél – Szlovákiában, meg kell mutatnunk, hogy őseink szerves részét képezték – s mi is szerves részei vagyunk – a Felvidéknek.) Anikó Nagyová považuje za dôležité aj maďarské snívanie:
„Je dôležité, aby naše deti maďarsky snívali, maďarsky boli vychovávané, pretože táto úloha nás robí veľkými.”
 Novinkou v Gabčíkove je aj socha vtáka Turula, ktorý pribudol v r. 2021 pred novovybudovaným centrom integrovanej zdravotnej starostlivosti na Dunajskej ulici. Považujeme za neprijateľné, aby na verejnom priestranstve, ešte k tomu pred verejným zdravotníckym zariadením, bol umiestnený symbol veľkomaďarskej ideológie. Či bol financovaný z nenávratného príspevku vo výške 782 352 EUR, ktorý poskytlo mestu Gabčíkovo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, bude vedieť zodpovedať primátor mesta Gabčíkovo PhDr. Iván Fenes LL.M, MBA. V dostupných dokumentoch mesta sa táto informácia nenachádza. Za otáznu považujeme aj lojalitu primátora Gabčíkova k Slovenskej republike, keď pred novopostavenú budovu z peňazí štátu, neváha postaviť symbol, reprezentujúci kult iredenty.

Záver

Môžeme skonštatovať, že v maďarských médiách pôsobiacich na Slovensku prebieha protištátny prevrat. Maďarské organizácie pod vedením strany Aliancia (Szövetség) a organizácie Csemadok šíria šovinistickú veľkomaďarskú ideológiu, nepriateľskú voči Slovenskej republike a nie menej aj voči slovenskému národu. S pomocou veľkých finančných dotácií z Maďarska, získali obrovský mediálny vplyv na občanov a realizujú protištátnu činnosť v širokom rozsahu.
Osoby tu pôsobiace, vo svojej dvojtvárnosti, berú plat aj zo štátnych peňazí Slovenskej republiky na rôznych poslaneckých a politických pozíciách, na druhej strane pre nich názov „Slovenská republika“ vo vnútri ich organizácií neexistuje, nahrádzajú ho termínom „Karpatská kotlina“ či „Felvidék“ a v skutočnosti slúžia záujmom cudzej moci.
Pred rokom 1989 Maďari a Slováci nemali problém zaspievať si spolu slovenské alebo maďarské pesničky, ako napr. „Horenka, horenka, hora,…“ alebo „Az a szép akinek a szeme kék“.
Blíži sa doba, keď už také niečo bude ťažko možné. Totiž podľa aktuálne šírenej veľkomaďarskej ideológie, dobrý Maďar je ten, ktorý keď ide spať, má myslieť na deň Trianonu, v ktorom nikdy nesmie nájsť pokoj, keď spí, má snívať po maďarsky a keď vstáva, nesmie zabudnúť, že vysídľovanie v r. 1947 ho stále bolí, okrem toho má byť stále v strehu pred hrôzou dobrovoľnej asimilácie.
 Rozmýšľame nad tým, či sa v budúcnosti budú vedieť slovenské a maďarské deti spolu hrať, či Slováci budú vedieť existovať v takomto extrémne nacionálne vyhranenom prostredí.
Sú to nanajvýš vážne otázky.
Niečo podobné sme tu už raz zažili a obávame sa, že sa bude opakovať história z r. 1938. Vtedy po fáze podobného podnecovania národnostnej zášti až nenávisti došlo po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 k explózii násilia a množstvu zločinov na slovenskom obyvateľstve. Stačila na to zradikalizovaná menšina maďarského obyvateľstva, podporovaná hmotne a personálne (vojensky) z Budapešti.

       Zákernosť dnešnej maďarskej iredenty spočíva aj v tom, že si nepriznáva svoje hriechy z minulosti, tvári sa že neexistujú. Jej politika ukrivdenosti založená na demagógii a nadradenosti nad okolitými národmi však vyjde napokon navnivoč. Žiaľ medzitým prinesie veľké škody… Straty sú už dnes obrovské.

    Politici a rôzni aktivisti šíriaci šovinizmus ničia vzájomné slovensko-maďarské spolužitie, ničia desaťročia budovanú jemnú pavučinu slovensko-maďarských vzťahov, nezmyselne hlásajú delenie ľudí na kategórie.

    Východisko v tejto situácií vidíme v zrušení týchto rozkladných organizácií a médií, keďže ich stratégiu vyjadruje tak často nimi prezentovaná zemepisná veľkomaďarská mapa, čím de facto dávajú najavo svoj cieľ – zánik Slovenskej republiky.
Keď to súčasná vláda okamžite neurobí, musia občania ukončiť činnosť tejto vlády, keďže vrcholne nezodpovedne hazarduje s existenciou Slovenskej republiky i jej občanov.
Združenie slovenskej inteligencie podalo v tejto veci podnet na generálnu prokuratúru, ktorého skrátený opis sa nachádza v prílohe tohto dokumentu.

Výmene maďarského a slovenského obyvateľstva v roku 1947 príčinne predchádzali tragické skúsenosti Slovákov (a tiež iných národov) najprv s tvrdou maďarizáciou v Uhorsku, ktorej cieľom bola úplná likvidácia slovenského národa a jeho identity, neskôr s maďarizačnou politikou medzivojnového Maďarska voči početnej slovenskej menšine, ktorá po Trianonskej mierovej zmluve zostala v maďarskom štáte bez akýchkoľvek národných práv, tiež s revizionizmom horthyovského Maďarska, spochybňujúcim platnosť Trianonskej mierovej zmluvy (4. júna 1920), a napokon aj s tvrdou maďarskou politikou na okupovanom južnom Slovensku po novembri 1938, keď boli odtiaľto surovo vyhnané desiatky tisíc Slovákov, pričom boli okradnutí o svoje majetky.

Žiaľ, maďarská vláda sa stále nepoučila a robí tú istú politiku ako pred 100 rokmi. Rozosieva šovinizmus medzi okolitými národmi. Lenže šovinizmus je ako bumerang, ktorý sa vráti a dopadne na hlavy všetkých, vinných aj nevinných. Spôsob, ako o udalosti informujú maďarské médiá, je manipulatívny, keďže podľa nich tu vraj  existuje ohrozenie a nenávisť, ktoré sa majú zmierniť „osadzovaním pamätných tabúľ a stavaním pomníkov“. Alebo že tu v Slovenskej republike niekto chce skrášľovať vysídlenie, či tvrdiť že to nebolo zlé.
Pravdou je, že nikto taký tu nie je a ani nikto neprechováva nenávisť voči Maďarom. Túto tému neustále vyrába maďarská politická scéna, aby dosiahla rozdelenie spoločnosti v Slovenskej republike v duchu príslovia „rozdeľuj a panuj“.
Žiaľ, Slovensko a jeho predstavitelia neboli za posledných tridsať rokov ochotní spoznať problémy ľudu na Južnom Slovensku, nieto ešte ich riešiť. 
Dovoľte aby som uverejnil niekoľko varujúcich článkov pod názvom  „Situácia na juhu Slovenskej republiky v roku 2022“ , ktoré spracovalo Združenie slovenskej inteligencie.

I.

Situácia na juhu Slovenska smeruje k strate územnej celistvosti a štátnosti SR

Úvod

Od posledných parlamentných volieb v r. 2020 pozorujeme na južnom Slovensku prudký nárast šovinistických aktivít zo strany maďarských politikov, predstaviteľov samospráv a rôznych aktivistov. Táto činnosť je v prevažnej miere riadená a financovaná z Budapešti a možno ju označiť za rozkladnú a destabilizačnú, ohrozujúcu základy štátu. Je vykonávaná systematicky na rôznych úrovniach, ako ukazujú aj nasledovné konkrétne príklady:

1. Vztyčovanie maďarskej vlajky v Dunajskej Strede
V meste Dunajská Streda dochádza na verejnom priestranstve od 12. novembra 2020 k opakovanému vztyčovaniu maďarskej vlajky na pol žrde, pri príležitosti maďarských štátnych sviatkov. Navonok sú iniciátormi tohto konania siedmi členovia občianskeho združenia Kondé Miklós (ďalej ako OZKM, maď. Kondé Miklós polgári társulás). Na verejnom priestranstve v blízkosti centra mesta Dunajská Streda títo aktivisti s podporou primátora a poslancov mestského zastupiteľstva mesta Dunajská Streda, vybudovali v priebehu leta 2020 stavbu – betónový podstavec s vlajkovou žrďou. Architektonickým stvárnením je táto stavba kópiou pamätníka, postaveného v Dunajskej Strede po Viedenskej arbitráži, kedy došlo na základe diktátu fašistického Talianska a nacistického Nemecka, k odtrhnutiu južných častí územia Slovenska aj Podkarpatskej Rusi a k ich pripojeniu k Maďarsku. Pôvodný  pamätník bol odhalený dňa 12. novembra 1939, na prvé výročie napochodovania maďarskej armády do Dunajskej Stredy. Symbolika stavby odkazuje na maďarské hnutie tzv. relikvijnej štátnej vlajky (Ereklyes Országzászló), založené maďarským poslancom, politikom (tretím predsedom Uhorskej ligy na ochranu územnej integrity) Nándorom Urmánczym, ktorého ideou je revízia Trianonu a obnovenie Uhorska, čoho symbolom je vztyčovanie maďarskej štátnej vlajky na pol žrde.
Toto hnutie patrí k najvýraznejším prejavom revizionizmu a iredenty a vzniklo po rozhodnutí maďarského parlamentu z 13. novembra 1920, že maďarská štátna vlajka na budove parlamentu zostane na pol žrde dovtedy, kým nebude obnovené staré Uhorsko. Prvé vztýčenie maďarskej vlajky na tomto betónovom podstavci v Dunajskej Strede, uskutočnili členovia OZ KM 12. novembra 2020 ako pripomenutie (či skôr oslavu) udalosti v novembri 1938 a ako pripomenutie odhalenia pôvodného iredentistického pamätníka v Dunajskej Strede 12. novembra 1939.
Uvedené konanie členov OZ KM považujeme za porušovanie zvrchovanosti a ohrozovanie územnej celistvosti Slovenskej republiky, za hrubú neúctu k slovenskej štátnosti a napokon aj k občanom slovenskej národnosti, ktorí na rozhodnutie Nemecka a Talianska vo Viedenskej arbitráži tragicky doplatili.

2. Odhalenie sochy maďarského právnika Károlya Szladitsa v Dunajskej Strede za účasti štátnych predstaviteľov z Maďarska.
Dňa 16. 9. 2021 bola v Dunajskej Strede slávnostne odhalená socha maďarského právnika Károlya Szladitsa, v parku pred „Mestským kultúrnym strediskom Csaplár Benedek-a“. Udalosť zorganizoval na podnet maďarskej vlády – primátor mesta Dunajská Streda Zoltán Hájos v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti Maďarska. Požiadavka na „pripomenutie si jednej z najväčších osobností maďarského súkromného práva, laureáta Kossuthovej ceny, právnika, univerzitného profesora a akademika, prišla z maďarských akademických právnických kruhov“.
 Na tejto slávnosti sa zúčastnili napr. Judit Varga, ministerka spravodlivosti Maďarska, Anikó Lévai, veľvyslankyňa dobrej vôle Maďarskej ekumenickej organizácie pomoci, Tibor Pető, veľvyslanec Maďarska v Bratislave, manželka premiéra Viktora Orbána, ústavní sudcovia Maďarska Tünde Handó a Imre Juhász atď.
Zhotovenie sochy iniciovalo a väčšinovo financovalo ministerstvo spravodlivosti Maďarska. Primátor Dunajskej Stredy Zoltán Hájos na tejto udalosti povedal: „… Károly Szladits po 150 rokoch spojil významnú časť právnickej obce z Maďarska a Felvidéku, ktorí sa v ten deň mohli stretnúť v rodnom meste Károlya Szladitsa.“
Na tejto udalosti sa nezúčastnil nikto zo Slovenskej vlády, ani z ministerstva zahraničných vecí SR či ministerstva spravodlivosti SR, keďže neboli maďarskou stranou informovaní. Konanie organizátorov podujatia nerešpektuje suverenitu a zvrchovanosť SR a je v rozpore s základnou zmluvou o dobrom susedstve a vzájomnej spolupráci. Ide o neustále vyrábanie nových a nových jednostranných národnostných symbolov a pamätníkov, ktorých je už plné mesto. Na šiestom zasadnutí mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede bol v júni 2019 zriadený  „Pamätný výbor Károlya Szladitsa“ a schválení členovia výboru. Za predsedu výboru bol vymenovaný Dr. István Sándor, doktor Maďarskej akadémie vied. Tento pán obdržal v rámci dní Sv. Juraja aj cenu primátora mesta Dunajská Streda dňa 22. apríla 2022. Pán právnik a cestovateľ Károly Szladits, ktorý sa narodil v r. 1871 v Dunajskej Strede bol predtým pre Dunajskostredčanov absolútne neznámy. V kontexte ďalších aktivít primátora mesta vnímame túto udalosť ako ďalší šovinistický projekt maďarskej vlády, zároveň ako porušenie základných pravidiel medzištátnych vzťahov a zneváženie našej štátnosti.
Je to aj zneváženie štátnej inštitúcie – ministerstva spravodlivosti SR, zo strany maďarského ministerstva spravodlivosti. Súčasne je to ďalší krok v prebiehajúcej intenzívnej maďarizácii kultúrneho a spoločenského priestoru na juhu. Veľkopodnikateľ Oskár Világi sprevádzal Judit Vargovú, ministerku spravodlivosti Maďarska na futbalovom štadióne DAC Dunajská Streda (16. 9. 2022).
Slováci sa dostávajú pod zvyšujúci sa tlak vonkajších prejavov preexponovanej maďarskej symboliky, čo už prekračuje prirodzenú mieru. Popri nečinnosti štátnych orgánov Slovenskej republiky voči takémuto konaniu, sa tu „salámovou“ metódou medzi občanmi maďarskej národnosti intenzívne buduje informačné pole kultúrneho a spoločenského vyčlenenia sa, čo prehlbuje napätie a rozdelenie v spoločnosti.
Pozn.: Pred udalosťou odhalenia predmetnej sochy, sa v auguste 2021 uskutočnil bicyklový výlet pána ministra ZV SR Ivana Korčoka do Dunajskej Stredy (v športovom oblečení), v rámci jeho okružnej jazdy po južnej časti Slovenska. Toto považujeme za chybu, aby politicky exponovaná osoba, akou je minister, prišla takýmto „ležérnym štýlom“ na návštevu primátora Zoltána Hájosa, ktorý je podľa svojich skutkov verejne známy ako jeden z hlavných nositeľov maďarskej iredenty a šovinizmu.

3. Zákulisné zrušenie slovenskej jazykovej školy v Dunajskej Strede
 a začlenenie jej agendy pod maďarské gymnázium Gymnáziu Á. Vámbéryho s vyučovacím jazykom maďarským v Dunajskej Strede hrozilo od školského roka 2021/2022 zatvorenie kvôli nedostatku žiakov. Normálny spôsob riešenia tejto situácie by mal byť vykonaný prerozdelením žiakov v rámci okruhu škôl s vyučovacím jazykom maďarským, ktorých je v Dunajskej Strede väčšina. Avšak nestalo sa tak. Pod „taktovkou“ podpredsedu trnavského samosprávneho kraja Józsefa Berényi-ho bola nespravodlivým a zákulisným spôsobom zrušená slovenská jazyková škola a jej agenda bola presunutá pod ohrozené gymnázium Á. Vámbéryho. Takto J. Berényi „zachránil“ maďarské gymnázium pred zatvorením, za cenu zrušenia slovenskej jazykovej školy. Toto sa dialo manipulatívnym spôsobom, kedy zamestnaci predmetnej Jazykovej školy 13 do poslednej chvíle nevedeli, čo s nimi bude.
Berényi má v rámci VUC na starosti kompetencie v oblasti dopravy, vzdelávania a školstva. Keby sa toto v Dunajskej Strede stalo v opačnom garde – že by sa zrušila maďarská škola na úkor slovenskej – „spadlo by nebo na Žitný ostrov“. Všetci politici maďarskej národnosti by kričali o „maďarskej karte“, či o „občanoch druhej kategórie“, alebo o „diskriminácii maďarov.“ Avšak o tomto prípade sme nenašli žiadny článok v médiách, záhadne sa to podarilo utajiť pred slovenskou verejnosťou.
Na stránke VÚC je informácia o predmetnej jazykovej škole, ktorá je však už neaktuálna. V skutočnosti sa v súčasnosti už agenda zrušenej jazykovej školy nachádza na internetovej stránke maďarského gymnázia:  https://trnava-vuc.sk/institucie/jazykova-skola-sportova-349-34-dunajska-streda/  a tu: https://vagdsz.edupage.org/a/jazykova-skola-nyelviskola  
Jazyková škola bola pôvodne zaradená MŠ SR do siete škôl od septembra 1998 a bola pričlenená ku slovenskému Gymnáziu v Dunajskej Strede. Od 1. januára 1999 bola samostatným právnym subjektom. V prvom školskom roku 1998/99 bolo na škole zriadených 9 kurzov s anglickým, nemeckým a francúzskym jazykom s počtom poslucháčov 293. Najviac poslucháčov doteraz navštevovalo školu v školskom roku 2003/2004 – 521 poslucháčov s počtom kurzov 31. V tom istom školskom roku sa škola odčlenila od gymnázia a presťahovala sa do sídla školy: Športová ul. 349/34, 92901 Dunajská Streda. Na škole sa vyučujú jazyky: anglický, nemecký, francúzsky, taliansky, španielsky, ruský, slovenský, maďarský, podľa záujmu prihlásených poslucháčov. Najväčší záujem je o anglický a nemecký jazyk. V poslednom roku svojej pôvodnej existencie mala okolo 400 žiakov.

4. Útok na Benešove dekréty pri príležitosti spomienkovej udalosti 12. 4. 2022, na vysídlenie Maďarov v r. 1947
Dňa 12. apríla 2022 sa uskutočnila spomienková udalosť, kde si primátor Dunajskej Stredy Zoltán Hájos a ďalší poslanci mesta v parku oddychu (vedľa futbalovej MOL arény), pripomenuli udalosť „vysídlenia Maďarov“ v r. 1947. (Presnejšie, išlo o výmenu obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskou republikou). Pred pamätníkom vysídlenia (postaveným na tento účel) predniesli prejavy viacerí účastníci.
 Lokálny mestský mesačník „Dunajskostredský hlásnik“ priniesol o tom jednostranový článok s nasledovným obsahom, z ktorého vyberáme niektoré časti:
 Pán Attila Karaffa, zástupca primátora, predseda organizujúceho Občianskeho združenia Pázmaneum uviedol: „Dvanásty apríl felvidéckych Maďarov stále bolí.“ – povedal na pamätnom dni vysídlených Maďarov z „Felvidéku“ s tým, že prvý transport do Maďarska sa začal 12. apríla 1947.“ „Maďari vysídlení z Felvidéku, zbavení majetku a existencie, boli ponižovaní a ich príbuzní či potomkovia dodnes prežívajú ako traumu, že boli po niekoľko generácií ochudobnení o živobytie či ťažko nadobudnuté bohatstvo a majetky, jedným podpisom pera aj o rodnú zem,“ povedal primátor Zoltán Hájos. „Tieto činy, nemožno nazvať humánne a akty, ktoré nerešpektovali zásady právneho štátu, boli vykonané na základe Benešových dekrétov, ktoré sú stále neoddeliteľnou súčasťou súčasného právneho poriadku Slovenskej republiky. A kým v súvislosti so židovským holokaustom, či v súvislosti s násilným odsunom nemeckého obyvateľstva sa ČSR ospravedlnila dotknutým, tak Maďarom vysídleným z Felvidéku, či už v súvislosti s takzvanou výmenou obyvateľstva, alebo odsunom do Českej republiky sa zatiaľ nikto neospravedlnil, hoci deportácia Maďarov bola rovnako neľudská, násilná a ponižujúca ako Nemcov“.
„Zoltán Hájos kládol otázky, ktoré v nás nevyhnutne vírili: Kedy príde čas ospravedlniť sa vysídlencom? Kedy príde čas, keď budú zrušené Benešove dekréty? Kedy príde čas, keď Slovensko a Maďarsko sa uzmieria?“
„12. apríl stále bolí Maďarov na Felvidéku“ – začal svoj prejav spomienkový rečník Zsolt Kolek, šéfredaktor „ma7.sk“, novinár. Potom pokračoval: „Táto udalosť, toto bolestné memento našej histórie, sťalo hlavu našej komunite. Stále sme tu. 75 rokov po bolestných udalostiach hovoríme po maďarsky. Je to víťazstvo nad históriou.“ Komunita podľa Koleka nemôže žiť bez nádeje a vízie. Vidím tu ľudí v strednom veku,“ dodal, ktorí v 1989 „naháňali ilúzie“, vo viere, že možno dosiahnuť občiansku rovnosť, možno realizovať slobodu, z ktorej z rovnaký podiel dostanú Češi, Slováci a všetky národnostné menšiny. V roku 2022 je celkom zrejmé, že v tomto očakávaní sme sa sklamali.“

5. Zhrnutie príhovorov
Prednesené príhovory sú jasne politicky motivované a majú sa cieľ roznecovať v občanoch maďarskej národnosti pocit ukrivdenosti a nespokojnosti so štátom, v ktorom žijú. Neustále hecovanie Maďarov zo strany ich politických a mediálnych špičiek je súčasťou dlhodobej stratégie, ktorej cieľom je rozdelenie a destabilizácia na južnom Slovensku. Výrazný vplyv prostredníctvom mediálnej manipulácie má regionálne médium ma7.sk, čo vidieť aj tu v prejave novinára Zsolta Koleka.
Toto je možné aj vďaka jednostrannému a tendenčnému výkladu dejín v neprospech Slovenskej republiky na oboch stranách (!), teda aj na slovenskej strane.
U nás je v tzv. mienkotvorných médiách úplne ignorované a zamlčiavané brutálne vysídlenie 100 tis. Slovákov z odtrhnutého územia južného Slovenska v r. 1938 – 1939 po Viedenskej arbitráži.
Z chronologického hľadiska vzájomných spôsobených krívd, ak berieme do úvahy aj vyše 100 rokov trvajúcu násilnú maďarizáciu, slovenská strana je oprávnená ako prvá požadovať ospravedlnenie za spôsobené krivdy. Otázkou je, prečo to nerobí a neskúma fakty a príčinné súvislosti (napr. vysídlenia v r. 1938 – 1939 a 1947) vo svojej vlastnej historickej pamäti.

Združenie slovenskej inteligencie (ZSI) Partizánska 1990/15 A 038 52 Sučany zsi@zsi.sk | info@zsi.sk www.zsi.sk

Slovenský Komlóš si v novembri 2022 na Mestskom úrade spomienkovou slávnosťou pripomenul 75. výročie výmeny obyvateľstva. Vzhľadom k úmrtiu predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska sme sa aktu za Spolok nezúčastnili.

“Pozdrav k 75. výročiu výmeny obyvateľstva medzi   Československom a Maďarskom od rodáka zo Slovenského Komlóša” napísal presídlenec a člen Spolku Slovákov z Maďarska.

    Vážený rodáci,
dovoľte mi v krátkosti rozpovedať zážitok mojich rodičov a nás detí vo chvíli, keď sme opúšťali dom, v ktorom sme bývali na Komlóši.

V deň odchodu Janko, môj mladší brat sa išiel rozlúčiť so susedou vbehnutím do ich dvora so slovami:  „Nanička mi už odcházdzame, prišou som sa s Vami rozlúčiť, ale sľubujem vám , že Vás prídem pozrieť“.
Nanička nato povedali: „Netáraj Janko môj, nikdy ťa ja už neuvidím.“ Jej slová sa naplnili, keď brat Janko prišiel prvýkrát navštíviť rodisko už boli na pravde Božej.
Náš transport sa nakladal na pitvarošskej stanici, lebo tu na Komlóši sa vykladali presídlenci z Československa.
Mali sme vlastný vagón, v ktorom prevážali dobytok na jatky (dobytčiak). Keď sa vlak z Pitvaroša pohol, otec oslovil mamku:  „Mama naša poď pod tento oblôčik si položíme šámlik a ešte raz sa pozrieme do našej ulici a  na náš dom, ideme cez Komlovš“. Na Komlóši sme bývali na Damjanich ulici a náš dom bol druhý od koľajníc, takže ho bolo dobre vidieť. 
Potom otec pokračoval v rozprávaní: „Vy dvaja, Miško a Janko, deti moje, postavte si k druhému oblôčku stolec, ten je vyšší aby ste dobre videli, kde ste roky vyrastali. “
Prejazd vagóna cez šírku ulice trval snáď 5 sekúnd. Keď už sme sa pozerali na Oravcovu záhradu otec pritlačil mamku k sebe, otočil sa k nám a ľavou ruko si utrel slzu z líca. Takto sa náš otec lúčil s rodiskom.

Po rokoch u rodičov, kde sme sa pravidelne stretávali hlavne pri  meninových či narodeninových oslavách otec často opakoval po slávnostnom obede:
„Deti moje mám takú radosť, keď vás vidím takto spoločne stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných alebo vyučených remeslu, že som sa správne rozhodol s vašou matkou vrátiť do krajiny predkov v 1947. V materinskom jazyku ste sa mohli učiť remeslu a študovať. Nikto vás neprehováral aby ste si zmenili priezvisko na maďarské, alebo aby ste si ho písali maďarskou abecedou, alebo aby ste si zmenili na maďarsky znejúce. Verte mi že nič nezveličujem, Moci páni uhorského i maďarského kráľovstva sa k nám takto správali.“

Dnes keď tieto riadky píšem naplno si uvedomujem, že rozhodnutie našich rodičov vrátiť sa do vlasti predkov bolo skutočne rozumné a správne. Tí, ktorí sa nevrátili stali sa obeťou krutej asimilácie a ich potomkovia už slovenskú reč ani neovládajú. Neúplná výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR priniesla pre Slovákov, ktorí sa nepresídlili, ich takmer úplný zánik v Maďarsku.
Presídlení Slováci, sa stali, v obciach kde boli osadení, znova menšinou a to vo vlastnom štáte na Slovensku. Lebo tak nás rozhádzali úrady. Dosť veľký počet zmiešaných manželstiev priniesol opäť nové problémy pre Československo a po revolúcii v roku 1989 aj v novom štátnom útvare, teda v Slovenskej republike.

Ako príklad uvádzam obec Kajal so stavom v roku 2017.

Do obce celom prišlo 188 osôb. U mladších rodín sa narodilo 15 detí. 104 osôb našlo svoj odpočinok na cintoríne, v obci Kajal zostalo 15 rodín presídlencov. Na trvalo odišlo 84 osôb. Z toho celé rodiny sa odsťahovali –  Štefan Kosec s rodinou odišiel do Banskej Bystrice, do Hrabětíc na Moravu odišla rodina Štefana Kysela, Ján Lošjak s rodinou, Štefan Fiľo s rodinou, Juraj Lehocky s rodinou, do Valaskej pri Hronci odišla rodina Juraja Turjana, rodina Martina Kuteja ml. odišla do Benešova u Prahy. Anna Ačajová so synom odišla do Senca.
Deti z mnohých rodín sa po dokončení štúdia, alebo po vyučení nejakému remeslu už späť k rodičom sa nevrátili respektíve, staršia generácia prisťahovaných detí sa jednoducho odsťahovala do iných miest,  napr: do Bratislavy, Galanty, Senca, Sládkovičova, Trnavy alebo aj do Čiech: Písek, Liberec, na Moravu : Brno, Ústí nad Orlicí, Prostejov.
Z tých 15 osôb, ktoré zostali v obci voči pôvodnému počtu presídlencov to prestavuje len 7.98 %.

Je teda jednoznačné, že sa zámer poslovenčiť maďarské obce na juhu Slovenska v tomto prípade nenaplnil.
Obec Kajal toho času má 1538 obyvateľov z toho má aj takých, ktorí nesú slovenské priezviská ale hlásia sa k maďarskej národnosti napr. : Orel, Slávik, Sokol, Kostoláni, Zubár, Kubovič, Lehocký, Horvát, Mésaroš a jedno pomaďarčené priezvisko zo Sokola na Szépvӧlgyi. Toto je dôkaz o tom, že ani reslovakizácia sa v tejto obci nerealizovala. Z terajšieho počtu obyvateľov obce ostalo teda presídlencov len necelé 1%. Ich politická, ekonomická a spoločenská sila je v obci v podstate nulová.
Potomkovia dolnozemských Slovákov pri našich Slovenských zákonoch sa opäť dostali do osídiel Maďarov.
Samosprávy majú v našom štáte (na Slovensku) takú právomoc, že Slováci nikdy dosiahnuť a presadiť svoje požiadavky nedokážu. O takejto právomoci žijúcich Slovákov v Maďarsku sa môže len a len snívať.
Samospráva v Kajali je zložená len z maďarských občanov a tak Slováci vo vlastnej krajine sa ocitli vazalmi maďarskej národnostnej menšiny.
Situácia vymieraním presídlencov sa i v ďalších obciach na južnom Slovensku dostáva do stavu pred presídlením. Je to chyba iba obyvateľov obce?
Viem, že vysídlení občania maďarskej národnosti pred 75 rokmi do vlastne krajiny do Maďarska, sa cítia ukrivdený. Žiaľ prostý občan vždy znáša vrtochy vládcov, história nám to denno-denne potvrdzuje.

  Takže  dnes pri spomienke na 75. výročie historických udalostí z roku 1947 každý hodnotíme zo svojho hľadiska. Na tom žiaľ už nič zmeniť nemôžeme.     

Ing. Michal Hronec

Objednajte si a podporte vydavateľskú produkciu Matice slovenskej
Ceny sú v zľave pre členskú základňu Matice slovenskej

Národné kalendáre si môžete objednať nasledovne: e-mailom: periodika@matica.sk, telefonicky alebo SMS na t. č.: 0918 904 931, alebo poštou na adrese: Matica slovenská, Ul. P. Mudroňa 1, 036 01 Martin

Prevzatý článok z Ľudových novín : http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-kultura/30696-genealogicka-konferencia-v-galante

Občianske združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov so sídlom v Galante usporiadalo 9. septembra odbornú konferenciu s medzinárodnou účasťou.

Podujatie sa uskutočnilo v spolupráci s Mestským úradom a svojou prítomnosťou ho podporili také osobnosti slovenského krajanského sveta ako predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, hovorca slovenskej národnosti v maďarskom zákonodarnom zhromaždení Anton Paulik, podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a zároveň podpredseda Svetového združenia Slovákov pre Dolnú zem Pavol Hlásznik o predstavitelia spolkov Slovákov z Maďarska, Bulharska a tiež Vojvodiny v Srbskej republike. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý podujatie podporil grantom, zastupoval jeho čelný predstaviteľ, predseda Milan Ján Pilip.

Matrika je večná časová schránka

Usporiadanie konferencie vnímalo občianske združenie ako vyústenie viacročnej práce všetkých svojich členov, zameranej na elektronický prepis matrík obcí historickej Dolnej zeme, kde sa pred približne 300 rokmi začali usádzať prví slovenskí kolonisti z územia dnešného Slovenska. Slováci svojou usilovnou prácou vytvorili životaschopné osídlenie, ktoré pomerne dlhú dobu dokázalo odolávať asimilačným, maďarizačným tlakom okolitej maďarskej majority. Miestne matriky verne odrážali tento vývoj, ktorý na podnet súčasného predsedu spolku Ľubomíra Kmeťa začali bádať. Matričné záznamy predstavujú jednu z významných možností posilňovania a udržiavania identity dolnozemských Slovákov, aj možností oživovania, či obnovovania vzťahov k svojim slovenským predkom. Matrika je vlastne akousi večnou časovou schránkou, ktorá natrvalo fixuje originálnu podobu mien a priezvisk osôb, ktoré do nej boli v minulosti zapísané. V 18. Storočí a na začiatku 19. Storočia sú v nich takto zafixované priezviská slovenských prisťahovalcov, v ich dávnej, zväčša slovenskej podobe, aj keď boli zapísané v latinčine. Vďaka špecifickému programu bádatelia – neraz potomkovia slovenských prisťahovalcov na vyľudnené územia – si dokážu vygenerovať nielen rodinné väzby a rodové vzťahy medzi svojimi predkami, ale aj pôvodné, zväčša slovenské podoby priezvisk svojich predkov, ba vlastne aj svoje priezvisko, ktoré boli v dôsledku maďarizácie zmenené. Podľa dostupných správ mnohí krajania z Maďarska po prehliadke elektronickej databázy si po prvýkrát vo svojom živote prečítali svoje priezvisko, ako aj priezvisko svojich predkov ako bolo napísané v matrike pred 200-300 rokmi ešte pred jeho pomaďarčením.

Výsledky výskumov aj súčasťou svetového trendu

V prvej časti bolo odborné stretnutie venované predovšetkým výsledkom práce členov Občianskeho združenia. Ľubomír Kmeť poskytol informácie o tom, koľko toho urobili aktívni skúmatelia témy, aké ciele zrealizovali a aké perspektívy si skupina stanovila, respektíve aké predsavzatia chce OZ uskutočniť. O poznatkoch, a aké závery sa dajú z nich vyvodiť, hovoril vo svojom príspevku Príprava a prepis matričných záznamov dolnozemských matrík Ján Hovorka. Renáta Gombárová poukázala na odporúčania, pravidlá, zákonitosti a skúsenosti, vhodné pre bádateľov pri genealogických výskumoch matričných záznamov uhorských matrík 18. a 19. storočia, ktoré vyplynuli z elektronických prepisov dolnozemských matrík, kým trojica autorov Eva Tušková, Alžbeta Valachovičová a František Boriš sa venovala problematike párovania matričných údajov z dolnozemských matrík ako základu objektivizácie matričných údajov. Analyzovali najmä námety a skúsenosti, ktoré z témy vyvodili. Michal Hronec sa venoval vo svojom vystúpení genealógii a onomastike, kým o využití formujúcej sa Regionálnej databázy dolnozemských Slovákov a špecializovaného genealogického programu Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov pri hľadaní rodinných a rodových väzieb medzi osobami, uvádzanými v elektronickej databáze a pri tvorbe rodokmeňov a vytváraní rodostromov sa vyslovil vo svojej ďalšej prednáške predseda združenia Ľubomír Kmeť. Juraj Hovorka predstavil praktické skúsenosti s využitím existujúcich genealogických programov pri práci na tvorbe Regionálnej databázy dolnozemských Slovákov.

Praktické ukážky

V druhej časti konferencie okrem príspevkov pozvaných hostí – odborníkov v oblasti genealógie, resp. histórie zo Slovenska a z Maďarska – organizátori predviedli praktické ukážky vyhľadávania konkrétnych predkov v matričnej elektronickej databáze. Program umožňuje po zadaní mena a priezviska konkrétneho predka pomerne jednoducho vygenerovať všetkých jeho predkov, ktorí boli uvedení v matrikách Dolnej zeme. Tým uľahčuje tiež vytvoriť konkrétny rodostrom, prípadne rodokmeň daného rodu.

Možno len predpokladať, že informácie o projekte, o možnostiach elektronickej databázy a programu na počítačové vyhľadávanie predkov, pochádzajúcich z historického regiónu Dolnej zeme sa postupne budú šíriť prostredníctvom priamych účastníkov konferencie, prostredníctvom mediálnych informácií aj ústnym podaním ďalej. Tak by výsledky konferencie mohli ovplyvniť rast záujmu o spracovanú databázu zverejnenú na webe OZ, DVD nosiče s databázou predkov, aj záujmu o vydanú knihu „Matrika Slovenského Komlóša“ i ďalšiu publikáciu o matrike a dejinách pôvodne slovenskej obce Ambrózka, ktorá je tesne pred vydaním.

Pre Slovákov v Maďarsku program umožňuje efektívnejšie spoznávanie minulosti svojej rodiny, ba i celého rodu. Mnohí z nich si slovenský pôvod svojich predkov doteraz veľmi neuvedomovali, prípadne im bol málo známy. Objavenie databázy osôb z dolnozemských matrík by mohlo prispieť k posilňovaniu slovenského povedomia a príslušnosti k Slovákom, slovenskej etnickej identite, či minimálne pestovať pozitívny vzťah k Slovensku a Slovákom. Záujem o matričné bádanie svojich predkov a vedomie špecifickosti svojho pôvodu je v súčasnosti čoraz viac presadzujúcim sa trendom nielen v USA, ale aj v západnej Európe. Možno predpokladať, že skôr či neskôr sa tento trend presadí aj v prostredí potomkov pôvodného slovenského obyvateľstva v historickom regióne Dolnej zeme. Podľa informácií Občianskeho združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov so sídlom v Galante jeho webovú stránku navštevujú pravidelne viacerí bádatelia z Maďarska, ale aj potomkovia Slovákov z Dolnej zeme, ktorých predkovia sa po vojne vrátili na Slovensko.

-tre

Foto: I. Fuhl

Fotogaléria

Michal Hronec

S odstupom času

Moje rodisko
po založení,
ako orgovánový krík
rozkvitalo.
Deťom našim  k srdcu
prirastalo.
Všetky brázdy, úskalia,
prinášané  kráčajúcim  časom
mozoľnatou rukou,
pracovitosťou a súdržnosťou
úspešne ako  historické činy
do pamäti osady zapisovalo.

Vrtkavosťou času
rozleteli  sme sa
ako padáčiky semien
rozkvitnutej púpavy,
do  šíreho sveta.
To však naše  srdcia nezlomilo.
Neustále vraciame sa  v spomienkach
na miesto
kde pred 275. rokmi
korene naši  predkovia zapustili.

Aj dnes,
keď toto výročie zasvietilo
na obrazovke  histórie,
obraciame sa k Vám
rodáci milí,
aby sme Vás k svojeti
srdečným pozdravom,
s pevnou zlatou nitkou priviazali.

Pozdrav rodákom k 275. výročiu založenia osady od Miša Hronca z Bratislavy, člena Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku – 24. apríl 2021.

Fotogaléria z 270 výročia založenia tu: http://salib.rajce.idnes.cz/Slovensky_Komlos_270_rocny

Zaujímavý článok o pokračovateľovi v komlóšskych tradíciach som objavil v Ľudových novinách zo soboty, 18. júl 2020 od Eriky Trenkovej.

Monitor: http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-vytvarne-umenie/28932-po-arili-mu-pruhovane-pokrovce

Zoznámili sme sa u Horváthovcov, na zabíjačke v Slovenskom Komlóši. Tam ešte nikdy nevideli novinárku, čo došla ráno, ešte za tmy, obzerať tradičnú zakáľačku. Buď nikdy nevideli niekoho, kto dovtedy nevidel zabíjačku, buď len na slovenskú novinárku boli zvedaví, ale chodili sa na mňa pozerať ako na atrakciu. A pritom atrakciou som nebola ja, ale sviňa, ktorá skončila na pekáči a v udiarni.

A bezpochyby atrakciou je ľudový umelec, remeselník slovenského pôvodu Zoltán Ondrej Sávolt, ktorého uchvátili komlóšske pruhované pokrovce. Aj domáci Horváthovci, aj ich hostia, mi našepkávali, že tento človek tká prekrásne pokrovce, či inak koberce. Také handrové, o akých je aj starodávna riekanka.

Chodil si už na Komlóši, ležal si už na pokrovci…

Zvyk a kultúra tkania kobercov Slovákov v Slovenskom Komlóši má dva a pol storočnú tradíciu. Každá komlóšska rodina mala aspoň jedny krosná, ktoré aj používali. Tkali na nich textílie pre svoju domácnosť prikrývkami počnúc, cez plachty, vankúše, záclony, uteráky, ručníčky. Niektoré zostali len hladké, iné povyšívali šikovné ruky komlóšskych žien a dievčat. Dokonca aj obojstranne vyšívali červené ružičky, modré ozdoby, a farebných anjelikov na okrasné uteráky. Prirodzenou súčasťou tejto tradície bolo tkanie kobercov, vytváranie pruhovaných handrových pokrovcov. Nedalo mi opýtať sa:

– Prečo práve pokrovce?

– Lebo tie sú mi najbližšie. A na tie si vystačím sám. Nemusím ich vyšívať spredu – zozadu. Uteráky sú vtedy pekné, keď sú dokončené strapcami s uzlíkmi. Teraz sa im hovorí makramé. A sú pestro povyšívané. Farebne na sviatok, čiernou niťou, keď bol smútok. Občas mám možnosť vidieť prenádherné kúsky. Zatiaľ nie všetky poklady z truhlíc darujú starké svojim vnukom, pravnukom. Podržia si ich, ako takú tajnú vzácnosť. Vzadu v dielni mám aj pekný držiak na uteráky. Ten bol viac na parádu ako na používanie. Bežne, pod umývadlom visel jednoduchší kúsok. Ale vráťme sa k pokrovcom. Funkciu koberca mali v tzv. čistej izbe a boli súčasťou každej domácnosti. Od konca 17. do polovice 20. storočia opotrebované šatstvo, plachty a rôzne ďalšie textílie ženy a dievčatá potrhali alebo postrihali na rovnaké pásy. Potom ich navili na drievka alebo na cievky. Každý kĺb bol inej farby, iba vtedy nie, keď pásy, ktoré navíjali, boli z jednej plachty. Textílie šili z materiálov, zo surovín, ktoré poskytovali polia a hospodárstvo. Pestoval sa ľan, konope, strihala a čistila sa vlna. Spracovávali ich buď na drsno, z tejto drsnej nite tkali vrecia, alebo na jemno a potom z nich tkali plachty, vreckovky či základné časti sedliackeho odevu. Pri tkaní kobercov alebo pokrovcov tkáči, ale najmä tkáčky, znovu spracovali raz už na jemno utkané materiály. Jednoduché a vo svojej prostote očarujúce pruhované pokrovce im slúžili celý život, veď boli vyhotovené zo silného ľanu a konopy. Keď do sivých pokrovcov votkali konskú srsť, z konského chvosta, tak boli ešte pevnejšie, trvácnejšie, ale tie potom používali v zime na ohrev koní. Tak viem, že chýr o teplých konských pokrovcoch rozniesli do sveta koncom prvej svetovej vojny vojaci, ktorí sa zastavili na Komlóši v Mitňanovej krčme. A rozšírili nielen zvesť o pokrovcoch, ale aj o výdatnej a vynikajúcej komlóšskej klobáse. Mitňan potom, aby mohol velenie zásobiť, začal vyrábať klobásu vo veľkom.

– Ako sa vôbec začalo vaše tkanie pokrovcov? Kedysi ste bývali v Segedíne a pracovali v reštauračnom sektore.

– Býval som a keďže si moje väzy vyžiadali daň za tvrdú prácu v reštauračnej obsluhe, vedel som, že musím prestať. Koberce ma dávno priťahovali. Chcel som si urobiť dielňu a venovať sa výrobe rohožiek. Tie sú potrebné pred každé dvere.

– Napokon ste si nenašli dielňu v Segedíne, ale ste sa vrátili do rodného Slovenského Komlóša…

– Bolo to rozumnejšie, veď rodičovský dom bol tu.

– Boli v ňom aj krosná?

– Nie, tie sme nemali. Ešte v Segedíne môj pes, vždy som mal psa, puliho, aj teraz mám, cestou domov uchmatol nejaké noviny. Keď si uchmatol, nech sú tvoje, pomyslel som si, ale doma ich pustil a ja som ich otvoril. Bol v nich inzerát, že sa predávajú krosná aj s materiálom. Kúpil som ich. Doniesli mi ich a hneď mi aj ukázali, čo s nimi treba robiť. Materiálu, ktorý doniesli s krosnami, bolo naozaj veľa. A prišiel som na to, že z rohožiek nič nebude. Sú malé a nedá sa na nich nič ukázať. S krosnami som dostal také konce látok, ktoré boli nielen krásne, ale aj drahé. Zároveň som dostal najťažšiu úlohu. Ako zachovať jednoduchosť a v tej jednoduchosti objaviť krásu mojej lásky, pruhovaných pokrovcov. Musíte zachovať veľkú pokoru a prejaviť hlbokú úctu. Ďalšia, z praktického hľadiska pre mňa najťažšia vec bolo naučiť sa tkať rovno. Aby mi neutiekol kraj do diagonály. Preto som v prvých rokoch viac páral, ako tkal. Nikdy však netkám z použitých látok. Vždy si nakupujem nové. Nekupujem metráž, ale len kraje z nejakej výroby. Podarilo sa mi kúpiť trikotáž z prevádzky, ktorú rušili. Síce pred rokmi, ale toľko, že ešte mám kus dielne zaprataný. Keď niečo objavím, tak nakupujem. Neraz aj draho. Tri či štyri roky som len tkal a páral, lebo som sa učil na vlastných chybách, najprv bez pomoci. Potom mi dala niekoľko osožných rád osobnosť ľudového umenia z Domu tradícií, teta Jolika Borbélyová. Stal som sa členom Ľudovoumeleckého spolku Békešskej župy, aj odtiaľ som dostával ochotnú podporu. Aj pozvanie na spoluprácu.

– Vaše práce hodnotí porota Rady ľudovoumeleckej tvorby. Každý jeden pokrovec k nim zanesiete?

– Teraz už nie. Nie som neskromný, ale už si nepotrebujem nič dokazovať. Nie som na peniaze. Mojím základným princípom je ešte vždy jednoduchosť, veď vytvoriť niečo jednoduché, prístupné, pekné a funkčné je naozaj najťažšou úlohou súčasnosti.

Naozaj, ktokoľvek videl tie jednoduché a pritom rozprávkové, mäkučké biele pokrovce s votkanou ovčou kožušinou, vyrazilo mu dych. Tie idú na dračku, hoci s Komlóšom majú spoločné iba toľko, že aj kožušník je Komlóšan. Zoltán Ondrej Sávolt však netká vo dne v noci, hoci je po pokrovcoch dopyt. Nositeľ zlatého Granátového jablka z roku 2010 sa musí najprv postarať o záhradu, o okolie domu. Vždy má bránu otvorenú pre hostí, ktorí k nemu zablúdia, chodiac po turistickej trase popri Maroši. Rád im ukáže svoje skvosty a tradičnú výrobu kobercov. Rád prijíma pozvania na výstavy doma aj v zahraničí, ak práve nezúri pandémia koronavírusu. Svoje utešené pruhované pokrovce vystavil aj v Národnej galérii, aj v Múzeu úžitkového umenia. Čoskoro bude všetok svoj čas venovať zberu bobuliek bazy čiernej na svoju jedinečnú bazovicu. Takú, akú len páni píjavali, u ktorých bol dedko Ondrej Ambruš  koniarom. Po večeroch až do noci tká svoje jedinečné pokrovce.

Erika Trenková
Foto: Zuzana Somogyiová

Webmajster Pavol Bada k článku pridáva fotografiu kedže nazrel do “komory ” Zoltána Sávolta /február 2021/ a potvrdzuje že komlóšske tradície Zoli dodržiava vo všetkych oblastiach:

Kniha je k dispozícii od polovice októbra v cene 25 E aj s CD-čkom.
Objednať alebo osobne vyzdvihnuť si ju môžete u

p. Eva Tušková, 925 01 Matúškovo 874
tuskova.sk@outlook.sk

Skupina dobrovoľníkov prevažne z radov potomkov presídlených Slovákov, so sídlom v Galante, sa podujala zindexovať matriky Slovenského Komlóša za obdobie od jeho vzniku v roku 1746 až do doby, kedy sa veľká časť jeho obyvateľov v rámci medzištátnych dohôd presídlila po vojne  do Československa, prevažne do okolia Galanty.

Impulz prišiel od Ľubomíra Kmeťa v roku 2016 po návšteve fary na Komlóši, pri príležitosti osláv 270.výročia založenia Komlóša. Vznikla myšlienka pokúsiť sa naindexovať scany matriky Slovenského Komlóša.  

Z myšlienky vznikol projekt, ku ktorému sa postupne pridalo viac ľudí. Do projektu sa zapojili Dana Tummová, Eva Tušková, Michal Hronec, Renáta Gombárová, Ján Hovorka, Zuzana Šallai Szudová, Mária Račková, Eva Kmeťová, Alžbeta Valachovičová, Karol Rebro, Pavel Farkaš, Zlatica Domanovská, Adam Antal, Pavol Komora, Emília Chovancová, Mária Lomjanská, František Boriš, Juraj Hovorka, Jaroslav Poliak, Branislav Faško, Alžbeta Pongrácová, Vlasta Kasalová.

Od februára 2020 je činnosť tejto skupiny zaregistrovaná ako “Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov”, ktorého predsedom je Ľubomír Kmeť a členmi výboru Eva Tušková, Renáta Gombárová a Ján Hovorka.

Aby naindexované údaje boli čo najpresnejšie, okrem cirkevnej matriky Komlóša boli použité aj dostupné štátne matriky, tiež údaje o padlých v 1.svetovej vojne zo štátneho archívu v Békeši. Ďalej boli spracované aj cirkevné matriky ECAV z Galanty, Horných Salíb, Dolných Salíb a Mostovej. Spracované boli takisto náhrobky z cintorínov, kde ležia Komlóšania (Komlóš starý a nový cintorín, Galanta, Matúškovo, Kajal, Topoľnica, Dolné Saliby, Horné Saliby, Tomášikovo, Vozokany, Čierny Brod, Čierna Voda, Košúty, Niagara Falls). Pre úplnosť boli spracované aj transportné zoznamy zo Štátneho archívu v Bratislave.

Práca združenia sa stala medzinárodnou, trvá už piaty rok. Na indexácii matrík sa odpracovalo doteraz vyše 27 000 hodín dobrovoľníckej práce.

Výsledkom úsilia galantského Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov s projektom matriky Slovenského Komlóša bude publikácia s názvom “Matrika Slovenského Komlóša-Pohľady na minulosť Slovenského Komlóša a Komlóšanov”.

K publikácii bude priložené dátové DVD s rodokmeňmi  vyše 60 000 Komlóšanov. Už teraz je o publikáciu záujem nielen na Slovensku, ale aj na Dolnej zemi, najmä v Slovenskom Komlóši, ale aj v Nadlaku, vo Vojvodine…

Predpokladaný termín vydania knihy je september- október 2020.

Kým komlóšsky projekt je pred ukončením, dobrovoľníci v združení už pracujú na ďalších, ktoré súvisia s regiónom Békeša a Čanádu. Konkrétne Slovákmi osídleného Bánhedeša, Nadlaku, Pitvaroša. Ambíciou združenia je podobne genealogicky spracovať aj obce ako Čanádalberti a Ambrózfalva, čím by sa spracoval celý región okolo Komlóša.

Viac o pripravovanej publikácii a o práci združenia sa môžete dočítať na

www.komlos-rodokmene.eu alebo aj na facebooku v skupine Genealógia dolnozemských Slovákov.

Aj náš Spolok Slovákov z Maďarska oceňuje túto prácu a na návrh našej predsedníčky Aničky Pilárikovej výbor odsúhlasil finančnú čiastku 500 € na podporu vydania tejto publikácie.

Spracovala Eva Kmeťová 5.8.2020