Archív kategorií: História

/Články, eseje, spomienky o Dolnozemských Slovákoch/

Aká si mi krásna ty rodná zem

Aká si mi krásna – básnický pozdrav Slovensku

https://noveslovo.eu/historia/aka-si-mi-krasna-basnicky-pozdrav-slovensku/
Ján Bábik
 11. novembra 2022
 História ,  Kultúra

Stáva sa smutným paradoxom, že umelecká tvorba je neraz
známejšia ako autor samotný. Takýto bizarný osud postihol
slovenského básnika Petra Dobroslava Bellu (Liptovský Mikuláš, 12.
novembra 1842 – Budapešť, 13. júna 1919) , ktorý svoje verše
publikoval pod pseudonymom Horal. Jeho meno dnes už málokomu
niečo hovorí. Ale keď spomenieme pieseň Aká si mi krásna, takmer
každý zareaguje. Áno, to je tá prekrásna hymnická pieseň, ktorú zložil
Eugen Suchoň na motívy ľudovej piesne.
Je to však len čiastočná pravda – Eugen Suchoň túto pieseň skutočne
skomponoval, no nie na motívy ľudovej piesne, ale zhudobnil báseň
Návrat, ktorú napísal práve Peter Bella Horal. Je smutné, že sa nám
životné osudy tohto autora a dielo strácajú v priepasti zabudnutia.

https://noveslovo.eu/wp-content/uploads/2022/11/Aka-si-mi-krasna-noty.jpg

Aká si mi krásna,

ty rodná zem moja!
Krásne i tie hory,
kol teba čo stoja;
krásne i to nebo
nad tými horami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.


Ty hora zelená,
čo šumieš nado mnou,
jak bys mi nôtila
piesenkou čarovnou;
ty úboč zakvitlá
divými ružami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.


A ty Váh, biely Váh,
potoku môj horný,
čo sa tak ligotáš
ako pás strieborný;
vy brehy porastlé
bielymi brezami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.


Rozkošné doliny,
v dolinách rovniny,
vy moja kolíska
i mojej rodiny,
rovniny posiate
drobnými mestami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.


A ty ľud premilý,
čo orieš na stráni,
tvoje nech mozole
ruka božia chráni,
a nech ťa poteší
lepšími časami:
žehnám ťa nastokrát
mojimi slzami.

Po Petrovi Bellovi Horalovi sa zachovala len útla knižka básní Piesne
zďaleka a iné verše
, ktorá vyšla rok po jeho smrti, v roku 1920, básne,
roztratené v niekoľkých slovenských časopisoch, ktoré počas jeho
života na prelome 19. a 20. storočia vychádzali v Uhorsku, záznam zo
slávnostného literárneho večierka pri príležitosti jeho 70. narodenín
roku 1912, niekoľko zdravíc k jubileu, zopár krátkych recenzií a
nakoniec dva či tri nekrológy. To je všetko. Vlastne nie –
predovšetkým hymnická pieseň Eugena Suchoňa Aká si mi krásna,
ktorá mu predovšetkým zabezpečila miesto v slovenskej literatúre.
Eugen Suchoň, ako si spomína v autobiografickej knihe Podmanený
svet, zhudobnil báseň Návrat v roku 1932, keď pôsobil ako učiteľ
hudby na Odbornej škole pre ženské povolania v Bratislave: 
„Blížil sa 28.október, štátny sviatok. Chystala sa školská oslava, na ktorej mal vystúpiť aj môj dievčenský zbor – po prvý raz. Pre moje dievčatá som
napísal štvorhlasný zbor na báseň Petra Bellu Aká si mi krásna. Od
začiatku nácviku som videl, ako oduševnene spievajú moju prostú
skladbičku. Úspešné vystúpenie mi bolo odmenou za doterajšie
lopotenie. Skladbička Aká si mi krásna si prekvapujúco získala
spontánnu obľubu a postupom času prešla do povedomia celého
národa a stala sa jeho majetkom. Spievajú ju nielen na Slovensku, ale
aj v Čechách takmer všetky spevácke zbory, lebo som ju neskôr
upravil pre mužský a miešaný zbor. Ba často ju spievajú aj zahraničné
spevácke zbory. Aj napriek jednoduchému textu a prístupnej hudbe
stal sa tento zbor hymnickou piesňou národa.“
Rodina zabudnutého básnika

https://noveslovo.eu/wp-content/uploads/2022/11/Bella-portret.jpg

    Peter Dobroslav Bella Horal.

    Zdroj:  Mesto Liptovský Mikuláš
    Peter Bella Horal sa narodil 12. novembra 1842 v Liptovskom Svätom
    Mikuláši v rodine kožušníka, ktorý sa zapájal do
    národnoobrodeneckého hnutia. Kultúrny historik, prekladateľ
    a neskorší evanjelický biskup Fedor Fridrich Ruppeldt charakterizoval
    básnikovu rodinu na literárnom večierku pri príležitosti Horalových 70.
    Narodenín takto: „V dome Bellovcov panoval vždy duch národný;
    dietky od mladi rástli na slovenských a českých knihách a časopisoch.
    Šafárikom redigovaný Světozor a jeho Slovanské Starožitnosti,
    Kollárove diela, Štúrove Slovenskje Národňje Novini boli im
    každodenným duševným pokrmom.“
    Horalov otec Jozef Pravoslav Bella v čase básnikovho narodenia úzko
    spolupracoval s organizátorom slovenského ochotníckeho
    divadelníctva Gašparom Féjerpatakym-Belopotockým a priateľské
    styky udržiaval aj s miestnym evanjelickým farárom Michalom
    Miloslavom Hodžom, ktorému venoval tiež báseň. Ďalšiu báseň
    Pozdravení Slovanům mu uverejnil Jozef Miloslav Hurban v I. ročníku
    almanachu Nitra.                       
    Horalov otec podporoval štúrovské hnutie aj finančne. Prispel na
    kauciu na Slovenské národné noviny a bol pokladníkom spolku Tatrín.
    Pre svoje vlastenecké presvedčenie v roku 1849 skončil
    v debrecínskom väzení a potom bol v žalári v Pešti.
    Peter Bella Horal mal deviatich súrodencov. Jeho traja bratia – Jozef
    Bohuslav, Ján Pravdoľub a Ondrej Miloslav – tiež zanechali istú stopu
    v slovenskej literatúre.

    Jozef Bohuslav Bella mal byronovskú povahu a petöfiovského ducha.
    Verše nielen písal, ale za svoje ideály sa aj bil so zbraňou v ruke
    a v bitke za slobodu aj zahynul. V roku 1858 sa zúčastnil ako
    dobrovoľník na čiernohorsko-hercegovinskom povstaní, v roku 1863
    podporil poľský odboj proti ruskej nadvláde a v roku 1876 padol
    v Srbsku v boji proti Turkom pri Aleksinaci. Písal ponášky na ľudové
    piesne, príležitostné básne a je autorom veršovanej povesti Rajčo
    Nikolajev o boji Bulharov proti Turkom.
    Ondrej Miloslav Bella ako kaplán a vojenský kňaz pôsobil na mnohých
    miestach v Rakúsko-Uhorsku, kým sa roku 1890 usadil v Krakove.
    Svoje verše publikoval v časopisoch, almanachoch a kalendároch. 
    Ako jedinému z rodiny Bellovcov mu verše pod názvom Piesne
    Ondreja Bellu vyšli knižne ešte počas života.
    Ján Pravdoľub Bella publikoval články o výchove remeselníckej
    mládeže, zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v novinách
    a časopisoch. Napísal niekoľko učebníc, ktoré sa používali v školách,
    aj keď ich uhorské úrady neschválili.
    Smútok za Slovenskom si liečil poéziou
    Najhlbšiu stopu v slovenskej literatúre vyryl Peter Dobroslav Bella
    Horal, ktorý bol kultúrne činný už od mladosti. Pôsobil ako člen
    ochotníckeho divadla v Liptovskom Svätom Mikuláši, pre ktoré skladal
    kuplety a príležitostné básničky ako Nenie všetko zlato, čo sa
    blyští alebo Priateľ meštek. Posielal aj rébusy do časopisu
    Černokňažník. Básnicky debutoval v Sokole v roku 1865
    básňou Slovanský trikolor. Vyučil sa za kožušníka a zamestnal sa v
    dielni svojho otca. Začiatkom 70. rokov firma začala upadať a onedlho
    zbankrotovala. Horal sa presťahoval do Budína, kde pracoval ako
    pisár na Ministerstve verejnej dopravy, neskôr si urobil telegrafický a
    železničiarsky kurz. Stal sa prednostom na viacerých železničných
    staniciach v Uhorsku a neskôr pracoval v Ústrednom úrade železníc v
    Pešti. Ďaleko od Slovenska, od hôr a dolín, písal Horal básne, ktoré
    sú holdom slovenskej prírode a vyznaním lásky k materinskej
    reči.                       

    Vždy, keď na tatranské pomyslím si kraje,
    v srdci o domove pieseň mi zahraje;
    očú obidvoje zájdu mi slzami:
    rodné kraje moje! – čo teskniem za vami!

    Keď dumám z večera a hľadím v tie strany,
    kde leží Slovensko, kraj ten milovaný:
    zrazu – neviem čo je? – pohoria sa nížia:
    rodné kraje moje – tie ku mne sa blížia!

    Peter Bella Horal publikoval v čase, keď pracoval na železnici, veľmi
    málo, zväčša písal iba pre vlastné potešenie. Jeho brat Ján v rukopise
    o rodine Bellovcov pre zostavovateľov Rukoväte literatúry slovenskej
    zhodnotil jeho tvorbu takto:   „O sebe Peter Dobroslav píše, že pár
    pesničiek síce napísal, ktoré tak zovšeobecneli, že ich v zbierkach
    národných slovenskej piesni ako piesne ľudovie uvádzajú, no i
    rukopisy iných prací sa pri sťahovaní stratili. Čosi vraj ako 16 – 17-
    ročný šuhaj do Černokňažníka podával, to je vraj tak malicherné, že to
    ani spomenutia nezasluhuje. Krem toho z jeho životopisu, kde do
    školy chodil, ktoré triedy ukončil, je nie radno verejne hovoriť. Je
    štátnym úradníkom a keby nejaké hoc veľké zásluhy mal o národ, tie
    spomenúť nateraz neslobodno. On pracuje i teraz a časom, akže to
    vraj bude súce, dozvieme sa o tom.“
    Životopis Bellovcov vypovedá, že Horal sa počas zostrenej
    maďarizácie obával o svoje zamestnanie, a preto sa neangažoval v
    slovenskom verejnom živote. Až po odchode do penzie začínal
    prispievať do slovenských časopisov – do Slovenských pohľadov,
    Živeny a najmä do Dennice, ktorú redigovala Terézia Vansová.
    Početné básne vyjadrujú, ako ťažko Horal niesol život ďaleko od
    Slovenska a v cudzom prostredí sa prirovnával k sirote alebo násilne
    presadenej jedličke.
    Horalove zhudobnené verše
    Eugen Suchoň nebol jediným hudobným skladateľom, ktorý zhudobnil
    Bellove verše. Dve jeho básne Matka nad
    kolískou a Vianoce inšpirovali aj jeho omnoho slávnejšieho menovca,
    nie príbuzného – tiež rodáka z Liptovského Svätého Mikuláša – Jána
    Levoslava Bellu. Ďalej Jozef Grešák zhudobnil jeho báseň Pozdrav
    zďaleka. Spevokoly často siahajú po piesni Materinská reč v cudzine,
    ktorú Štefan Fajnor zložil na text Horalovej básne.                       

    Materinská moja reč,
    taká si mi milá,
    akoby ma moja mať
    menom oslovila;
    akoby ma ľúbajúc

    k srdcu privíňala:
    akoby ma žehnajúc
    Bohu porúčala.
    Materinská moja reč,
    ty mať ubolená –
    keď ťa čujem, volil bych
    padnúť na kolená
    a modliť sa zo srdca
    modlitbu skrúšenú:
    aby ťa Boh potešil,
    v žiali postavenú.
    Materinská moja reč,
    poklad môj v cudzine!
    Keď zaspievam piesenku
    v sladkej materčine:
    oči sa mi zalejú
    horkými slzami
    a srdce sa poteší:
    že je Boh nad nami!

    Rozporné názory kritiky    
    Literárna kritika venovala Petrovi Bellovi Horalovi málo pozornosti. Pri
    príležitosti knižného vydania Horalových veršov rok po jeho smrti v
    roku 1920 literárny kritik Štefan Krčméry napísal: „Tichý Peter Horal
    uverejňoval svoje verše od polovice deväťdesiatych rokov. Bývali také
    nepatrné, beznáročné. Nevedeli sme ani, koľko ich má a čo všetko je
    v nich, až keď teraz, rok po jeho smrti, vyšli zobrané v úhľadnom
    zväzku: vidíme, že ich je hodný veniec a že je v nich hodne úprimnej,
    zdravej poézie. Z najväčšej čiastky Horalových piesní zaznieva túžba
    za domovom. Z úradníckej chyžky peštianskej letia vzdychy do
    Liptova, ku Kriváňu, k Váhu, s ktorými bola zrastená jeho detská duša,
    bez ktorých mu tak ťažko bolo žiť. Horal tam mrie za svojím rodným
    krajom – a v tom je kus slovenskej duše – že i „v nebi sa mu zacneje“
    za ním. Jeho básnické vyjadrenie je veľmi prosté. Sotva nájdeš
    nového prostriedku alebo obraz. Tak ako sa túžba za domovom od
    vekov nadväzovala na let lastovičky, ako sa alegorizovala sokolom v
    klietke alebo presadenou jedličkou, tak je to i uňho. Hviezdička
    pozdravuje mu rodný kraj, z večerných dúm vynoruje sa mu kostolíček

    a v duši zvoní dávno nepočutý večerný zvon. Viac piesní pointuje vo
    vyslovení túžby: aspoň raz umrieť na rodnej zemi.“
    Štefan Krčméry hodnotil tvorbu Petra Bellu Horala vcelku pozitívne.
    Omnoho kritickejšie sa k jeho tvorbe vyslovil v Národních listech v
    roku 1914 v článku Dnešní poesie slovenská vtedy mladý literárny
    kritik František Votruba. „Horal se v literatuře ohlásil velmi pozdě.
    Teprve Salvův a Kálalův sborník Od Šumavy k Tatrám, kde vyšly jeho
    Piesne o jedličke a Piesne z cudziny upozornily na básníka, kryjíceho
    se dlouho pod pseudonymem. Od té doby jmenovitě v Dennici
    objevuje se častěji jeho jméno. Verše Horalovy, hrajíci vcelku na
    jediné struně, rovněž blízké lidové písni, ale bez její hravosti, smíchu a
    ironie, marně vyhýbají nebezpečí jednotvárnosti a sentimentálního
    přebarvení. V baladách, romancích a jiných básních výpravných
    ztroskotal zcela; trpí rozvleklostí a nedostatkem formy.“
    Zdá sa, že z dvoch protipólnych pohľadov na Horalovu poéziu má
    pravdu kritickejší názor Františka Votrubu. Poézia Petra Bellu Horala
    je skutočne jednostrunná, nevýbojná, oddaná do vôle osudu. Výber
    motívov i básnické spracovanie je bez fantázie a opakuje sa. Na
    prelome 19. a 20. storočia pôsobili jeho verše už anachronicky. Mladá
    nastupujúca literárna, ale aj politická generácia, sa hlási o slovo
    omnoho dôraznejšie a agresívnejšie. Votruba písal tieto riadky v čase,
    keď už v slovenskej literatúre dva roky bola známa Kraskova
    zbierka Nox et solitudo a Horalova poézia pôsobila ako napodobenina
    – a aj to nie celkom vydarená – štúrovskej poézie. Stráca jej odbojný
    osteň a je skôr prejavom rezignácie. Štúrovci si chceli slobodu
    vybojovať, Horal dúfal, že nám spadne do lona sama.
    Smutný koniec básnika
    Peter Bella Horal sa dožil zániku rakúsko-uhorskej monarchie, ale do
    oslobodenej vlasti už nestihol prísť. Zomrel 13. júna 1919 v Budapešti.
    O devätnásť rokov neskôr hľadal jeho hrob v hlavnom meste
    Maďarska literárny historik Rudo Brtáň. Našiel ho po na budínskom
    predmestí na cintoríne Farkasréti Temetö. Kríž a tabuľka s nápisom v
    maďarčine boli zhrdzavené a hrob porastený šípovými ružami a
    zimozeleňou. Návštevu na cintoríne Brtáň opísal v Cirkevných
    listoch: „Vpravo je pochovaný akýsi Nusser Béla, po ľavej strane bol
    svieži hrob – Bellovej manželky? Jediná jeho dcéra žije vraj dnes v
    Budíne v dome, ktorý si Bella vystavil, keď odišiel na odpočinok ako
    úradník železničnej direkcie v Budapešti. Manželka Nemka, dcéra

    ponemčená, hoci ju otec od mladosti učieval slovenské piesne ľudové,
    národné i svoje. Koniec Bellovho života bol smutný a biedny. Penzia
    malá, honoráre za preklady u Páričku a v Nakladateľskom spolku
    neveľké, dva zväzky básní zaviazli ešte pred vojnou u Klimeša práve
    pre otázku honoráru, nedostatok potravín vo vojne a bieda po vojne,
    choroba obličiek /rak/ a staroba podlomili Horala. Neuvidel svojho
    Liptova, bratovi v Krakove dal slovenský nápis na pomník – jeho
    pomník v cudzej reči mlčí o jeho zásluhách. Či si ho vďační Liptáci
    prevezú, či splnia jeho životné želanie?“
    Hrob Petra Bellu Horala sa pokúšal v novembri 2008 nájsť Gregor
    Papuček, slovenský novinár a spisovateľ, žijúci a tvoriaci v Maďarsku.
    Na správe cintorína zistil, že Peter Bella bol pochovaný 15. júna 1919
    v sektore III, rad 5. V e-maile mi napísal: „Vyhľadal som si piaty rad
    a prešiel som ho vonkoncom. Najstaršie hroby sú tam z 1950-tych
    rokov, aj tých je málo, a tie ostatné sú z neskorších rokov, končiac
    rokom 2008. Miestami som našiel hrob zarastený, musel som sa
    prehrabávať do húšte, a tak prečítať meno. Je tam aj taký hrob, ktorý
    je zrúcaný, ale žiadny popísaný kameň som nenašiel. Je tam aj hrob
    s dreveným, už celkom zhnitým krížom bez tabuľky. Tak som
    pochodil tri piate rady, ale žiaľ, hrob nášho básnika som
    nenašiel.“
    Horalov hrob už neexistuje, ale stojí dom, v ktorom býval. Aj to zistil
    Gregor Papuček na základe záznamov Súpisu adries a bytov mesta
    Budapešť, že Horal býval v druhom budapeštianskom obvode na
    Szönyegovej 3. V e-maile v júli 2009 mi napísal: „Je to vysoký, veľký
    troj-, či štvorposchodový dom. Navštívil som tam štyri rodiny, zaujímal
    som sa, či niekto z nich, napr. tí najstarší, sa pamätajú na meno Bella,
    Peter Bella, na rodinu Bellovcov. Zatiaľ som takého človeka tam
    nenašiel. Kruh ešte nie je uzavretý, všetky rodiny som ešte
    nevyspovedal. Jedni mladí manželia mi priniesli aj kópiu niekdajšieho
    výkresu celého komplexu tej budovy, je to veľká budova tvaru
    širokého U, ktorá tam bola postavená r. 1895! Ale Peter tam býval –
    podľa svedectva zväzkov Czim- és lakjegyzék, to jest Súpis adries
    a bytov mesta Budapešť – už aj predtým! Napr. r. 1888 je zapísaný
    ako: Béla Péter, vas. hiv. (vasuti hivatalnok – pozn. G. P.) I. Szőmyeg
    u. 3., čiže Peter Bella, železničný úradník. O 10 rokov neskôr, r. 1898,
    sa po prvý raz vyskytuje aj Béla Péterné, házt. (háztartásbeli –pozn.
    G: P.), čo znamená že pracuje doma, v domácnosti. Ale môže to byť
    aj skratka slova Háztulajdonos, majiteľka domu! Čiže, keď ešte ten
    terajší dom tam nestál, on už tam býval na tejto adrese. Voľačo tam

    stáť muselo, keď tam býval. V roku 1905-06 je prvý raz zaregistrovaný
    ako: nyug. máv. ellenőr, t. j. nyugalmazott máv ellenőr t. j. železničný
    kontrolór na dôchodku.  Po tomto voľakedy si postavili domček?! Ale
    kde? Lebo bývať bývali aj naďalej na adrese Szőnyeg u. 3.!!!“
    Možno sa podarí nájsť domček, v ktorom Horal s manželkou a dcérou
    býval na penzii. Ale bolo by dobré, keby sa aspoň skromnou tabuľkou
    na dome na ulici Szönyeg 3 v Budapešti pripomenulo, že tu žil Peter
    Bella Horal. Tento skromný básnik, tak veľmi milujúci svoju rodnú
    zem, by si to určite zaslúžil. Nevytvoril veľké básnické dielo, ale tá
    jediná báseň Návrat, ktorú pod názvom Aká si mi krásna zhudobnil
    Eugen Suchoň, mu zabezpečila miesto v slovenskej kultúre.
    Ďalšie články:

    Ján Bábik

    77. výročie presídlenia

    Železničná stanica v Slovenskom Komlóši bola 12. apríla 2024 ráno plná pamätníkov. V deň spomienky na výmenu občanov – Slovákov z Maďarska a Maďarov zo Slovenska –  sa konala zádušná omša a k pamätnej tabuli boli položené vence.

    Zástupca primátora Zoltán Horváth vo svojom spomienkovom príhovore pripomenul udalosti z tej doby.

    Pred 77 rokmi, t.j. 12. apríla 1947, boli vypravené prvé vlaky, ktoré prepravovali vysídlené rodiny z Maďarska do Československa a opačne. Desaťtisíce občanov museli zanechať svoje domy, obrábanú pôdu, spoločenstvo, v ktorom žili po stáročia a hroby svojich predkov. V rokoch 1947-48 na Slovenský Komlóš prišlo 50 rodín z Bratislavy, 23 z Dolných Salíb, 14 z Nových Zámkov, 12 z Tomašikova a 11 z Nededu a Vlčian.

    Príchod Maďarov zo Slovenska na Komlóš sa vytvoril nový druh vzťahu s miestnym obyvateľstvom, prijatie, návyky a prispôsobenie sa tunajším podmienkam. Prijatie praktizovala väčšina slovenských rodín z Tótkomlósu, Maďarov prichádzajúcich do ich okolia vítali s láskou a ich vzťah nebol otrávený veľkou politikou. Tým, že neopustili svoju vlasť a chceli tu ďalej žiť, ako slovensky hovoriaci maďarskí občania vyznali vieru, že pomáhať Maďarom zo Slovenska je ich čestnou povinnosťou. Integrácia bola v prvých rokoch zložitá. Postupom času sa vzájomné hľadanie zrýchlilo…

    Zástupca primátora Zoltán Horváth pri spomienkovom príhovore

    Zuzanna Lauková predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy na Slovenskom Komlóši a Marianna Balczerová-Melegová predsedníčka organizácie Komlóšskych Slovákov

    Potulky po Gemeri

    Región odkial pochádzajú naší predkovia Gemerský región – GEMER a MALOHONT

    Územie Gemera leží na juhu stredného Slovenska a presahuje až do Maďarska. Ku Gemeru bol v 19. storočí pričlenený aj Malohont s centrom v Rimavskej Sobote.

    Na severe na Gemer zasahuje Národný park Slovenský raj, s ktorým susedí Národný park Muránska planina s množstvom ohrozených druhov rastlín a živočíchov a ojedinelým krasovým reliéfom. V južnej a juhovýchodnej časti Gemera vyhlásili v roku 2002 Národný park Slovenský kras. Jeho viaceré jaskyne a priepasti sú zaradené do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO.

    Z kultúrno-historických pamiatok zaujmú najmä hrady (Krásna Hôrka) alebo ich zrúcaniny (hrad Muráň), viaceré kaštiele (najkrajším je bezpochyby kaštieľ v Betliari) a mnohé kostoly roztrúsené po gemerskej vetve Gotickej cesty.

    Okresy: Rimavská Sobota, Revúca, čiastočne Rožňava.

     Celý kraj GEMER je výrazný svojou topografiou, nádhernými dolinami rámovanými nízkymi planinami či náhornými plošinami. A túto prirodzenú krásu dopĺňajú veľkolepé diela, ktoré vystaval človek v posledných dvoch storočiach.

    Zaujalo ma, že ľudia, ktorí sa verejne aktívne angažujú, či už v remeslách, umení, alebo kultúre, sú rozprestretí na časovej osi od 20 do 90 rokov. Veľa z týchto aktívnych ľudí už nepochádza z Gemera, ale prišlo z vonku, z iných miest, iných dedín, iných častí krajiny.

    O Gemeri, ako o regióne s cennými, ale rozpadajúcimi sa pamiatkami, kde je slabo platená práca alebo jej niet, sú časté spravodajstvá v našich médiách.

    Gemerský región:

    Jelšava – mestečko udržuje styky s dolnozemskými Slovákmi – Slovenským Komlóšom:

    Kaštieľ Betliar:

    Hrad Muráň:

    Hrad Krásna Hôrka:

    Kostol na Hlavnom námestí v Rimavskej Sobote:

    Ako sa dostali niektoré priezviská z Očovej na Dolnú zem.

    Po siedmych rokoch sústavnej práce Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov na postupnom spracovaní matrík dolnozemských obcí založených Slovákmi máme v databáze už vyše 600 000 spracovaných matričných záznamov (krsty, sobáše, úmrtia). Doteraz sme takto spracovali matriky obcí najmä z okolia Slovenského Komlóša – Komlóš, Nadlak, Bánhedeš, Ambrózka, Čanádalbert, Pitvaroš za obdobie od ich vzniku po rok 1947. Dokončujeme spracovanie matrík Békešskej Čaby, začali sme spracovávať matriku Sarvaša. Postupne spracovávame aj matriky slovenských obcí z oblasti Vojvodiny v Srbsku (Báčska Palanka, Kulpín).

    V databáze spracované údaje zahŕňajú už pomerne veľkú časť Slovákmi osídlených dolnozemských obcí, za dosť dlhé časové obdobie. Dá sa povedať, že aj z pohľadu štatistiky už má databáza značnú výpovednú hodnotu. Informácií je už dosť na to, aby sa z nich dali robiť rôzne štúdie.

    Takto sme sa pokúsili zdokumentovať, ktoré konkrétne rody sa na Dolnú zem presídlili z oblasti okolo Očovej. Dobrý podklad k tomu poskytuje matrika Nadlaku. Nadlak sa začal Slovákmi osídľovať od roku 1802. Množstvo Slovákov prišlo do Nadlaku z Komlóša.

    Osídlenie Nadlaku Komlóšanmi popisujú Daniel Zajac a Ľudovít Haan v knihe „Dejepis starého i nového Nadlaku“ nasledovne.  „…keď 27.8.1800  milostivý kráľ vydal nariadenie, aby medzi nimi a Rumunmi chotár  tento rozdelený bol. Na to pristali Komlóšania a s niektorými čabianskymi a sarvašskými Slovákmi zmluvu asi 200 rodín podpísalo, potom roku 1802 v jeseň im vymerané zeme poorali, zasiali, na zimu sa ale každý jeden do svojej domoviny navrátil.

    Roku 1803 poponáhľali sa do svojej novej vlasti a domy stavať začali

    Ako je popísané v knihe „Matrika Slovenského Komlóša“ kolegyňa Renata Gombárová analýzou matričných záznamov (najmä krsty a úmrtia detí) identifikovala rodiny, ktoré sa v období rokov 1802 – 1805 presídlili z Komlóša do Nadlaku. Identifikovala spolu 767 osôb. (Je zaujímavé, že mnoho rodín prihlásených na presídlenie sa napokon nepresídlilo, ale zase sa presídlilo aj mnoho rodín, ktoré v zozname prihlásených neboli.)

    Ako vidno, Nadlak osídľovali najmä Komlóšania, ale veľa ľudí prišlo aj priamou migráciou z “Hornej zeme”. A v matrikách úmrtí Nadlaku nájdeme často zmienku o pôvode daného zosnulého. Aby bola naša analýza väzieb na Očovú čo najpresnejšia, naindexovali sme do našej databázy aj matriku sobášov z cirkevného zboru v Očovej za obdobie rokov 1784 – 1820. Tieto sobáše sme sa následne pokúsili “napárovať” na záznamy z matrík v okolí Nadlaku.

    V matrike sobášených cirkevného zboru v Očovej sú aj záznamy o obyvateľoch z priľahlých osád, ako Čerín, Dúbravica, Hrochoť, Sebedín, Zolná a p. Za obdobie rokov 1784 – 1820 je v matrike ECAV v Očovej zaznamenaných spolu 904 sobášov.

    Mapka Očovej a okolia

    Ako sme teda postupovali v našej analýze:

    • Ako prvé sme nahrali sobáše matriky Očovej za obdobie rokov 1784 – 1820
    • Následne sme sa pokúsili zdokumentovať (spárovať) záznamy o krstoch či úmrtiach  v už naindexovaných vyššie spomenutých dolnozemských matrikách (pre zjednodušenie ich budeme nazývať matrika regiónu) na záznamy o sobášoch z matriky Očovej. Teda hľadali sme také záznamy o krstoch, či úmrtiach v “matrike regiónu”, kde údaje o otcovi a matke zodpovedali údajom o ženíchovi a neveste v matrike Očovej. Samozrejme musel aj dátum krstu, či úmrtia na Dolnej zemi logicky zodpovedať dátumu sobáša v matrike Očovej.
    • Takto sme vybrali sobáše z matriky Očovej, ktoré mali dokázateľne väzbu na dolnozemské matriky.
    • Z toho sme potom vytvorili zoznam priezvisk “čeľadných otcov”, ktoré dokázateľne pokračovali v spracovaných dolnozemských matrikách.
    • U týchto priezvisk sme zdokumentovali prvý výskyt tohto priezviska v “matrike regiónu”
    • Priezviská, ktoré sa v “matrike regiónu” vyskytujú až po roku cca 1803 sú s veľkou pravdepodobnosťou pôvodom z Očovej a okolia.

    Matrika ECAV v Slovenskom Komlóši bola vedená od roku 1746, matrika ECAV v Békešskej Čabe bola vedená od roku 1728. Matrika Nadlaku od roku 1803, Pitvarošu od roku 1824, Čanádalbertu, Ambrózky a Bánhedešu až po roku 1844

    Najčastejšie sa vyskytujúce priezviská ženíchov v matrike Očovej

    • Mazúch                 35
    • Holík                      34
    • Dorotovič              26
    • Ostrolucký            26
    • Uhliar                     26
    • Blaško                    23
    • Škamla                   19
    • Debnár                  17
    • Kováč                     17
    • Senko                    15
    • Selecký                  15
    • Poničan                 13
    • Maľa                       13
    • Borguľa                  12
    • Chabada                12
    • Sedliačik                12

    Priezviská z matriky sobášov v Očovej, ktoré sa vyskytujú v “matrike regiónu”

    Priezvisko       prvý výskyt v matrikách regiónu

    • Boháčik                  úmrtie    1831                      Nadlak  (výskyt aj v Čabe 1769)
    • Čilo                         úmrtie   1828                      Nadlak
    • Debnár                  úmrtie    1758                      Komlóš, Čaba, Sarvaš, Hrochoť…
    • Dorotovič              sobáš     1752                      Komlóš, Čaba, Pitvaroš, Nadlak…
    • Fiľo                         úmrtie    1789                       Komlóš, Čaba, Vasárhely, Battonya, Nadlak
    • Galis                       sobáš     1804                      Nadlak (priezvisko ale hojne v matrike Čaby )
    • Holík                      úmrtie    1807                      Komlóš, Nadlak, Pitavroš
    • Hraško                   sobáš      1806                      Komlóš, Čaba, Nadlak, Pitvaroš, (Zolná pri Očovej)
    • Chabada                sobáš      1816                      Nadlak
    • Jaso                        úmrtie    1828                      Nadlak, Pitvaroš
    • Jasovský                sobáš      1820                      Nadlak, Pitvaroš, Bánhedeš..
    • Karkalík                 úmrtie    1819                      Komlóš
    • Kmeť                      narod.    1747                      Komlóš
    • Kožuch                  úmrtie    1816                      Nadlak, Pitvaroš, Bánhedeš, (Očová, ale aj Rozložná)
    • Kriek                      úmrtie    1806                      Nadlak
    • Krnáč                     sobáš      1769                      Komlóš
    • Macek                    sobáš      1806                      Nadlak
    • Maľa                       narod.    1760                      Komlóš
    • Martinec               narod.    1819                      Nadlak
    • Matuška                úmrtie    1762                      Komlóš
    • Muránsky              narod.    1806                      Nadlak, Pitvaroš
    • Nigríni                    úmrtie    1749                      Komlóš (asi sa časom premenilo na Igríni )
    • Pavlík                     sobáš      1748                      Komlóš
    • Pivolus                   úmrtie    1818                      Nadlak
    • Plavec                    úmrtie    1807                      Nadlak, Čaba
    • Rajčok                    sobáš      1826                      Komlóš  
    • Sámeľ                    úmrtie    1847                      Komlóš, Nadlak, Bánhedeš…
    • Sedliačik                narod.    1807                      Nadlak
    • Šemetka               narod.    1808                      Nadlak, Komlóš…
    • Šiagi                       narod.    1819                      Nadlak
    • Sláva                      narod.    1809                      Nadlak
    • Šouc                       úmrtie    1812                      Nadlak, Pitvaroš
    • Srnka                     narod.    1793                      Komlóš
    • Tiekal                     sobáš      1818                      Nadlak
    • Turian                    narod.    1812                      Nadlak, Pitvaroš, Čanádalbert
    • Valentík                 narod.    1760                      Komlóš
    • Valocka                  úmrtie    1806                      Komlóš
    • Zahorec                 sobáš      1765                      Komlóš
    • Zolňan                   narod.    1819                      Nadlak   

    Je teda možné tvrdiť, že priezviská z Očovej, ktoré sa v “matrike regiónu” vyskytovali až po roku 1803 s veľkou pravdepodobnosťou prišli na Dolnú zem práve z oblasti Očovej.

    Takto boli identifikované priezviská:

    Boháčik, Čilo, Holík, Hraško, Chabada, Jaso, Jasovský, Karkalík, Kriek, Macek, Martinec, Muránsky, Pivolus, Sámeľ, Sedliačik, Šemetka, Šiagi, Sláva, Šouc, Tiekal, Turian, Valocka

    Na základe takto predspracovaných údajov je popísaným spôsobom možné pomocou využitia vyvinutého počítačového programu a už existujúcej dolnozemskej regionálnej databázy z doteraz dostupných vypárovaných (t.j. “objektivizovaných”) priezvisk slovenských kolonistov vysledovať pôvodné sídla mnohých dolnozemských slovenských rodov, pôvodne pochádzajúcich nielen z Očovej a okolia, ale aj z ďalších lokalít vtedajších stolíc severného Uhorska.

    Podrobná analýza niektorých rodov z Očovej, ktoré pokračujú v matrikách okolo Komlóša

    Juraj Šemetka z Očovej

    • V prvej generácii rodičia Ján Šemetka a Magdaléna Vranková, obaja z Očovej sa sobášili v Očovej dňa 2.2.1785. Ešte v Očovej sa im 27.3.1803 narodil syn Juraj. Niekedy v období 1804 – 1820 sa presídlili do Nadlaku.
    • V druhej generácii – sa 27.11.1821 Juraj Šemetka ženil s Evou Slavkovou z Nadlaku (rodičia Evy prišli do Nadlaku z Komlóša).

    V období 1828 – 1832 manželia Juraj Šemetka a Eva Slavková museli žiť na Pitvaroši, lebo sa im tu narodili 3 deti Juraj, MáriaMartin. (Je veľmi pravdepodobné, že sa im narodili deti aj skôr, keďže sa sobášili už v roku 1821, avšak v nami spracovaných matrikách sa nedajú dohľadať.)

    Po roku 1832 sa rodina pravdepodobne opäť presťahovala do Nadlaku, lebo sa im v Nadlaku narodili deti Adam (*1833), Štefan (*1836)  a Alžbeta (*1842).

    V období medzi rokmi 1842 – 1845 sa rodina zase presťahovala, tentokrát do Bánhedešu. Tu sa im 17.7.1845 narodila dcéra Zuzana.

    • V tretej generácii sa Štefan Šemetka  28.3.1864 v Bánhedeši oženil s Annou Demkovou, tiež z Bánhedeša a narodilo sa im tu 12 detí (Štefan, Zuzana, Pavol, Pavol, Ján, Mária, Anna, Judita, Alžbeta, Ján, Ondrej a Zuzana), z ktorých 4 (Zuzana, Pavol, Ján a Zuzana) sa nedožili dospelosti.
    • V štvrtej generácii sa Pavol Šemetka v Bánhedeši ženil 12.1.1897 s Annou Vargovou z Pitvaroša (predkovia Anny Vargovej pochádzali z Rejdovej – vetva Kostka, z Málinca – vetva Matúš a vetva Lipták, zo Slovenskej Stamory – vetva Ponický)

    V Bánhedeši sa im narodilo 13 detí (Anna, Zuzana, mŕtvonarodené, Zuzana, Pavol Alžbeta, Alžbeta, Mária, Alžbeta, Judita, Žofia, Martin, Ján) z ktorých sa iba 5 dožilo dospelosti (Zuzana, Pavol, Mária, Alžbeta, Judita)

    • V piatej generácii sa v roku 1926 Pavol Šemetka (*8.1.1903) ženil s Helenou Hovorkovou z Bánhedešu a mali spolu 6 detí (Pavol, Helena, Judita, Anna, Zuzana a František). Rodina sa v roku 1947 presídlila do Nededu.

    Takto priezvisko Šemetka putovalo z Očovej pri Zvolene a v priebehu času sa dostalo cez Nadlak, Pitvaroš, Bánhedeš až do Nededu a Vlčian.

    Hrob Pavla Šemetku (bratranca Štefana Šemetku) s manželkou Annou Moravskou vo Vlčanoch.

    Grafické znázornenie genézy priezviska Šemetka cez 5 generácií

    Juraj Jasovský z Očovej

    • V prvej generácii rodičia Juraj Jasovský (pôvodom zo Sliezska) a Anna Fiľo – Škrupina z Očovej sa sobášili v Očovej dňa 11.2.1811. Ešte v Očovej sa im v roku 1813 narodil syn Juraj. Niekedy v období 1817 – 1835 sa rodina presídlila do Nadlaku. Či sa s manželom Jurajom (umrel v Nadlaku v roku 1835) presídlila aj Anna nevieme povedať, lebo v matrikách sa nepodarilo dohľadať jej úmrtie.
    • V druhej generácii – mali bratia Juraj a Ján Jasovský v Nadlaku sobáš v jeden deň,  3.11.1835. Juraj Jasovský sa ženil s Máriou Muránskou z Nadlaku (pôvod rodičov Márie sa nepodarilo dohľadať). V období 1841 – 1851 manželia museli žiť na Pitvaroši, lebo sa im tu narodil0 10 detí (Mária, Zuzana, Ján, Juraj, Anna, Ondrej, Matej, Pavol, Mária, Mária) z ktorých sa iba 3 dožili dospelosti (Zuzana, Ján a Pavol).
    • V tretej generácii sa 23.11.1875 v Pitvaroši ženil Pavol Jasovský so Zuzanou Urbančokovou z Pitvaroša (ktorej predkovia pochádzajú aj zo  Šivetíc – vetva Mrevko, Rozložnej – vetva Denko, Sarvašu – vetva Šonkoľ a Buzáš).

    V Pitvaroši sa im narodilo 9 detí (Zuzana, Mária, Alžbeta, Pavol, Ján, Ondrej, Štefan, Juraj, Jozef), z ktorých sa dospelosti dožilo 8.

    • Vo štvrtej generácii sa Pavol Jasovský 6.11.1906 ženil na Pitvaroši s Annou Stratinskou z Pitvaroša.  Predkovia Anny Stratinskej pochádzajú aj zo Zaškova – vetva Repka, Sarvašu – vetva Buzáš. Manželom sa na Pitvaroši narodilo 10 detí (Pavol, Štefan, Adam, Štefan, Martin, Pavol, Ján, Štefan, Ondrej, Michal) z ktorých sa dospelosti dožilo 5 (Adam, Martin, Pavol, Ján, Štefan)
    • V roku 1947 sa rodina transportom B-40-4-16 presídlila na Slovensko. Potomkov rodiny nájdeme pochovaných na cintorínoch v Sládkovičove, Malej Mači, ale aj v Trnave.

    Takto priezvisko Jasovský putovalo z Očovej cez Nadlak, Pitvaroš až do Sládkovičova.

    Hrob Pavla Jasovského s manželkou Annou Stratinskou v Sládkovičove.

    Grafické znázornenie genézy priezviska Jasovský cez 4 generácie

    máj 2023
    Ľubomír Kmeť – Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov

    Ľudová architektúra dolnozemských Slovákov

    Ing. Michal Hronec

    V Maďarsku žije ešte aj v súčasnosti viac ako 350 tis. Slovákov, respektíve ich pomaďarčených potomkov. Na toto územie sa Slováci sťahovali  po porážke, v Európe rozpínajúcej sa, osmanskej ríše. Bolo to obdobie 18. a 19. storočia, kedy zemepáni 150 rokov po vyhnaní Turkov zistili , že ich majetky prinášajú veľmi malý osoh, keď na nich chovajú len rožný statok a kone. Toto územie bolo pre prisťahovalcov veľmi nehostinné, zarastené trávou,  náletovými stromami a mimoriadne zamokrené. Po príchode osadníkov do oblasti békéšskej, čongrádskej , čanádskej stolice a na územie Sedmohradska, Vojvodiny, Sriemu a Banátu ich prvou úlohou bolo postaviť si príbytky. Nebolo to však jednoduché, lebo okrem spomínaných v prírode sa nachádzajúcich, stavebných materiálov, tam nič iné sa na stavanie použiť nedalo.

    Stavanie príbytkov a hospodárskych objektov možno sledovať v niekoľkých etapách.

    Prvou etapou boli príbytky- zemnice. Bola to vykopaná jama prekrytá sedlovou strechou zhotovenou z vŕbového dreva , viac-menej z konárov a trstinovou krytinou. Toto bolo naozaj len núdzové riešenie na jeden rok, alebo na krátke obdobie. Šikovnejší si postavili už hneď na začiatku akýsi príbytok nad zemou. Z vŕbového dreva vyhotovili konštrukciu tak, že zakopali do zeme drevené stĺpy a tieto vyplietli opäť haluzami z vŕbového prútia a  na túto konštrukciu naniesli vrstvu blata. Strecha bola buď sedlová alebo pultová tiež z vŕbového dreva. Na spoje použili húžvy z dlhých vŕbových prútov. (húžva je špirálovite natáčaním rozštiepený tenší a dlhší vŕbový konárik o priemere cca 1- 2 cm.) Táto konštrukcia sa dokonca použila aj pri stavbe prvých kostolov. Napríklad v Békešskej Čabe bol takto postavený prvý bohoslužobný stánok. No pri týchto konštrukciách nemožno hovoriť o architektúre podľa historicky vyvinutých slohov od románskeho, cez gotický až po dnešné rôzne konštruktivistické stavebné slohy. Avšak ako prvý stupeň stvárnenia obytných prístreškov je to prechod od jaskynného bývania predsa len pokrokový vývojový typ obydlia. Slováci na dolnú zem prišli už ako určitý znalci budovania stavieb ibaže sa dostali k iným materiálom ako mali na svojom pôvodnom mieste, ktoré presťahovaním opustili. Väčšina z nich pochádzala z územia horského a podhorského kde základným stavebným materiálom bol kameň a drevo. Dolnozemská rovina poskytovala iba menej kvalitné (krivé) drevo , hlinu, trstinu a neskoršie slamu a kôrovie- „kukuríča“.

    Tieto primitívne obydlia však nepoužívali dlho. Maximálne rok dva a ihneď sa pustili do stavby domov: – z váľkov, – zo surových tehál, – z hliny vybíjaných domov.
    Nemožno povedať , žeby tento spôsob stavania neboli mnohí poznali. Veď prechádzali na Dolnú zem územím, kde už v takýchto domoch ľudia bývali. Chýbal im však patričný fortieľ, ten nadobudli dosť rýchlo. Ako sa vraví v jednom českom prísloví, že : „Nouze naučila Dalibora housti.“ Tak aj oni donútení osvojili si stavanie vybíjaním bez väčších problémov.
    Ich obydlia neboli veľké. Dispozícia bola vytvorená z izby pitvora a komory. Dom smeroval kolmo na uličnú čiaru. Neskoršie bohatší si stavali už domy s väčším pôdorysom  na „lakeť“ , na „pazuchu“, odbornejšie povedané do písmena „L“, teda lomené s dlhšou alebo kratšou stranou do ulice.
    Treba ešte zdôrazniť , že kde mali možnosť vyrobiť si tehly tak k tomuto spôsobu stavania aj prešli. Boli to surové hlinené tehly, spevnená hlina so „zrapkami“.
    Tam kde nemali drevo na debnenie vyrábali šúľané valce z hliny,  ktoré ukladali do múrov domu začerstva, teda v plastickom stave.

    Samotné vybíjanie malo takýto technologický postup.
    Vykopali sa základy do hĺbky cca 50-60cm, alebo až na hlinený podklad, lebo humusovitá vrstva sa musela na celú hĺbku (odborne “mocnosť”), odstrániť. Ak sa založil dom na humus tak sa steny trhali a dom  sadal. Nad terénom sa začalo klásť debnenie spojované jarmom. Do takto pripraveného debnenie sa navážala hlina a ubíjala tak, že niekedy sa do takejto steny ťažko vbil klinec. Rohy stien sa vystužovali konármi, preklady sa robili drevené a to tak nad oknami ako aj nad dvermi. Strop bol tiež drevený najprv sa položila veľká hrada a na ňu malé hriadky a potom sa urobil strop z dosák. Konštrukcia strechy bola jednoduchá hambálková . Krokvy položené na pomúrnicu sa spojili tiahlom v jeden tretine výšky strechy. Krytina bola s počiatku trstina upevnená na dosky alebo na guľaté brvná, použila sa i ražná slama, v krajnom prípade sa niekedy použilo aj už spomínané „kukuríča“ , do snopov uviazané kukuričné steblá. Tieto krytiny zo slamy a kôrovia, či trstinové sa robili pod uhlom od 40 do 50 stupňov, aby sa sneh a voda pri daždi čo najskôr dostali na zem aby sneh nezaťažoval enormne konštrukciu krovu.

    Podlahy v miestnostiach sa urobili z hlinenej mazaniny . Aby dosiahli hladký a relatívne pevný povrch, vrchnou vrstvou na zrapkovom podklade, bola vrstva z hliny a konského trusu. Na podlahu sa prestierali handričkové pokrovce.

    Na povale, alebo na „paláši, sa urobila na doštenom záklope tiež hlinená mazanina o hrúbke 8 cm. Ako tepelná izolácia v zimnom období sa využívala rozprestretá vrstva obilia v hrúbke cca 20 cm. Celkove teda strop mal v zime hrúbku okolo 30 cm. Obilie sa postupne do jari, kedy nastúpili teplejšie dni, zo stropu spotrebovalo ako krmivo, alebo pšenica na múku a chleba. V letnom období sa teda hrúbka stropu pohybovala okolo 10 cm.

    Štíty u dolnozemcov boli práve tie časti domu kde sa prejavovala snaha o skrášlenie domu. Stvárňovalo sa väčšinou na spodnej časti dreveného štítu z dosák rôznymi zárezmi napr.: prostý hrebeň z trojuholníkovým ukončením jednotlivých dosák, alebo vyrezaním kruhového ornamentu či kvapôčkovým vzorom. Sedlová strecha bola niekedy ukončená na „kečku“. „Kečka“ je vytvorený malý trojuholník zrezaním vrcholca trojuholníkového štítu. Jednotlivé dosky štítu boli buď pribité na jednoduchý zraz, alebo sa v spojoch prekrývali, niektorí majitelia si spoje dosák štítu prekryli lištami. Pri vrchole štítového tympanónu sa vyrezávali štvorcové , okrúhle, alebo otvory v tvare srdiečka o rozmeroch 15/15 – 20/20cm. Boli aj taký majitelia, ktorí celý obvod štítového trojuholníka obili, v podstate celkom jednoduchým ornamentom. Ak majiteľ nemal dostatočne dlhé dosky tak na ich spoj v polovici trojuholníka použil opäť vyrezávanú dosku s jednostranným ornamentom.

    Strechy často boli ukončené pozdĺž domu podstrešnou pavlačou, „gangom“, „gánkom“. Odkvap pavlače nemal odpadové rúry ale bol ukončený len krytinou. „Gánok“ býval otvorený, alebo aj uzatvorený, aby sa hydina nedostávala do kuchyne. Oplotenie „gánku“ sa upevňovalo na stĺpiky podopierajúce preklad pod krátkymi krokvami „gánku“. Aj v tomto prípade sa použili rôzne profilované dosky a na vrchu oplotenia bolo uložené madlo, často sa používalo na ukladanie kuchynského riadu.

    Okenné ostenia tiež niesli poslanie kde sa mohla realizovať odlišnosť jednotlivých domov. Tam kde bolo dostatok peňazí okolo okien sa upevnili rôzne tvarované doskové obloženia.

    Charakteristickým prvkom a časťou domu je podnož domu , soklík. Na soklíku gazdinky najviac preukazovali aké sú šikovné ako si svoj dom vedia skrášliť. Soklík sa väčšinou natieral na modro, skôr šedo modro a na ňom sa ukazovala ľudová ornamentálna tvorba. Väčšina motívov bola odvodzovaná z kvetenstva. Kresba sa nanášala na čerstvú maľbu prstami.

    Urbanistické riešenie osád na Dolnej zemi malo svoj ráz v tom , že sa ulice vytvárali v pravouhlom systéme. Len domy prvých osadníkov sa prispôsobovali k zdrojom vody. Stavali sa pozdĺž potoka aby obyvatelia nemali problém s vodou. Neskoršie keď sa osada rozrastala boli vydané príkazy k povinnému zriaďovaniu studní v každom dvore. Vytváral sa tak zvláštny pohľad do dvorov keď všade trčali siluety vahadlových studní. Stavby sa vždy stavali na hranicu susedného pozemku zadným múrom bez okien do susedovho dvora. Povolené bolo iba jedno malé okienko z komory, aj to tak vysoko, aby si do komôr susedia nevideli. Okolo každého domu bola vytvorená „patička“ z ílovitej zeminy. Dnes by sme „patičku“ nazvali odkvapový chodník. Táto slúžila k tomu aby sa dažďová voda nezdržovala okolo múrov, ktoré boli tiež z ílovitej zeminy a ľahko sa vodou poškodzovali, lepšie povedané nenasiakli  vodou a aby nevlhli. Pred každým domom bol vykopaný jarok , jeho úlohou bolo nie vodu z ulice odvádzať ale ju akumulovať a postupne odparovať alebo vsakovať do terénu. Do neho sa stekala voda z chodníkov a z profilu cesty. Ulice a ich cesty boli iba rastlým terénom. Táto ich kvalita , či viac nekvalita sa udržala až 250 rokov. A, aj teraz, ak chcú mať majitelia domov tvrdú vozovku musia si ju zaplatiť.

    Okolie domu a záhrady mali tiež svoj systém. Obyvatelia sa držali porekadla; „Postav dom a zasaď strom.“ Túto zvyklosť si zo sebou doniesli zo svojej pôvodnej lokality. Takže pred každým domom vo dvore bola zasadená buď jabloň, alebo hruška. Záhrada tiež bola členená na kvetinovú a zeleninovú a na časť kde boli vysadené ovocné stromy. Na dvore stála ako už bolo spomenuté vahadlová studňa.

    Medzi záhradou a dvorom bolo oplotenie. Hydina sa zdržovala vo dvore. Veľkosť záhrady sa pohybovala okolo 2- 4 árov. Nebola vhodná na to aby sa v nej uskladňovalo krmivo . Na tento účel mali obyvatelia vymedzené plochy mimo obce tkz. „akovi“. Do koloritu osady patrili aj keď ich do architektúry zaradiť nemožno.

    Zo zabudovaného interiéru za zmienku stojí murovaná pec a ohnisko pred ňou, ktoré bolo vlastne v pitvore. Pec slúžila v zime na vykurovanie a pečenie chleba , ale často sa využívala aj na varenie a prípravu pečených jedál. Konštrukcia bola zo začiatku veľmi jednoduchá. Podnož, spodok pece bol vybitý z íloviny ako obvodové murivo domu. Neskoršie z pálených tehál. Na ohnisko sa použili skoro vždy pálené tehly. Po obvode pece sa ponechala lavica buď vybíjaná alebo sa vyrobila drevená. Pri obvodom murive alebo nad čeľusťami sa ponechali voľné priestory , ktoré niesli meno malý a veľký „kuckov“. V týchto „kuckovoch“ spávali obyčajne malé deti . Boli to najteplejšie miesta v izbe.

    Pece mali rôzne tvary, spodok bol najčastejšie hranolovitého tvaru. Vlastná pec bola tvarovaná ako komolí kužeľ, komolí ihlan, alebo len skriňový tvar , niekedy aj ako stupňovitá pyramída. Prvé pece sa zhotovovali z prúteného roštu na ktorý použili buď vŕbové prútie alebo na výplet len trstinu. Po dohotovení sa tento materiál vypálil a hlina nanesená naň vytvorila črep – pálenú hlinenú stenu. „Pecisko“ bolo vlastne akýmsi sporákom a trčalo do pitvora spolu s čeľusťami pece. Na liatinových panviciach sa aj tu varila strava. Nad „peciskom“ bol vymurovaný komín kde sa po zabíjačkách údili klobásy a mäso. Pravdaže treba pripomenúť , že k murovaným komínom sa naši predkovia dostali až po cca 60 rokoch po vytvorení osady. Pred týmto obdobím bol dym odvádzaný len otvoreným ohniskom cez povalový priestor. Táto nedokonalá konštrukcia mala často za následok požiare s vážnymi následkami pre obec.
    Pec bola tiež vzácnym miestom na súťaženie gazdiniek. Maľovanie pecí bola naozaj unikátna záležitosť. Kvetinková i ornamentálna výzdoba sa uplatňovala hlavne tam kde boli bezdetné rodiny alebo tam kde mali „diovku“ na vydaj. Pri malých deťoch sa maľba na peci počas hlavne zimy veľmi skoro poodierala a poškodila, takže v takýchto domácnostiach bývala obyčajne biela a na jar sa vždy maľba obnovovala. Nakoniec aj steny v obývačke – „prenej chyži“ – a niekde aj steny v pitvore sa využili na umelecké vyžitie pre gazdinky. Postupom času sa maľovanie stien v dedine stalo nepísaným a neučeným remeslom.

    Keď nastúpilo na svetlo dňa pálenie tehál a škridiel začali sa domy murovať z pálených tehál. Objavili sa domy so stĺpikmi s hlavicami pred priečelím. Takže nesmelo možno povedať, že do ľudovej architektúry vkročil barokový stavený sloh. K architektúre patrí aj okolie domu, oplotenie pozemku, dvor a záhrada. Na oplotenie od ulice sa používal vybíjaný múrik neskoršie aj latkový plot. Vráta ako hospodársky vstup boli z dreva a „dverce“ tiež. Aj tieto dva prvky oplotenia sa využívali na skrášľovanie domu. Dvor bol od záhrady oddelený „šránkami“. Na dvore hneď od ulice pri „gangu“ rástla buď hruška alebo jabloň. U niekoho boli položené chodníky z pálených tehál vedúce ku studni a k maštali. Záhrada bola členená na kvetinovú a zeleninovú časť a zvyšok sa vysadil ovocnými stromami. Nesmel chýbať orech, višňa,“ moruľka, voniace“ jablko a „sľúka“. Zo zeleniny sa pestovala hlavne kapusta , mrkva, „petržľan, bôb na zelenô a cukorboršov“. Medzi kvetiny sa radili „cintle“, tulipány, sirôtke,“ ártišle“ a v strede bol zasadený krušpán alebo majoránkový krík.

    Dolnozemský Slováci až po dvoch – štyroch generáciách začali stavať domy z tehál a súčasne aj verejné budovy ako boli kostoly , obecné úrady a na mnohých miestach aj hotely a niekde aj priemyselné objekty. Tie už boli naozaj poznačené konkrétnymi stavebnými slohmi takže už o nich nemožno hovoriť ako ľudovej architektúre.

    Vysvetlivky k nárečovým výrazom:

    akov – mimo obce vymedzené plochy pre dobytok a na uskladnenie krmiva v stohoch (v  Komlóši ich bolo 292)
    ártišľa – kvetina Narcis
    cintľa – kvetina Hyacint
    cukorboršou – hrach
    ďiovka – dievča
    dverce – vstupná bránka do dvora (osadená samostatne na stĺpikoch alebo zabudovaná do krídla vrát
    gang – otvorená chodba pozdĺž domu vytvorená predĺženou krokvou
    kečka – krátka 1-1.5 m valba na štíte sedlovej strechy
    kukuríča – suchá kukuričná byľ alebo inak suché kukuričné steblo
    moruľka – ovocný strom marhuľa
    paláš – povala
    patička – odkvapový chodník okolo obvodového múru najčastejšie zhotovený z ílu
    pazucha – v 90 stupňovej polohe zodvihnutá ruka do vodorovnej polohy
    preňia chiža – obývacia izba otočená oknami do ulice
    sľúka – ovocný strom slivka
    voňiace jablko – ovocný strom dula
    záklop – strop z dosák pribitých zhora na stropnice
    zrapke – polámané steblá slamy pri mlátení obilia cca 10 cm dlhé

    Úpravy: Ing. Pavol Bada
    Vstup do cintorína

    Situácia na juhu Slovenska 2022 – II.

    Dovoľte aby som uverejnil druhú časť varujúcich článkov pod názvom  „Situácia na juhu Slovenskej republiky v roku 2022“ , ktoré spracovalo Združenie slovenskej inteligencie.

    II.

    Ochrana slovenskej štátnosti a maďarský šovinizmus

    Úvod

             Druhá časť tohto dokumentu je pokračovaním prvej časti, opisujúcej aktuálnu situáciu na juhu Slovenska. Stále viac si uvedomujeme, že pohnútky k jeho koncipovaniu vychádzajú z pudu národnej sebazáchovy, poznajúc spoločné dejiny s naším južným susedom, ktoré zanechali v našej pamäti bolestné spomienky. Nezabúdame na nich, aj keď sú pod pokrievkou mlčania na oboch stranách, zneužívané proti slovenskému národu, či už Maďarskom na južnej hranici, alebo od vnútorných cudzích elementov.

    1. Stavba škôlky v Dunajskej Strede – výkon správy cudzieho štátu na území SR

    Nasledovný príklad ilustruje, akým maskovaným spôsobom maďarská vláda prostredníctvom organizácií (cirkví), hlásiacich sa k maďarskej národnostnej menšine vykonáva prakticky výkon správy na území SR a v pozadí tieto organizácie nadobúdajú ďalšie nehnuteľnosti. Na sídlisku Smetanov háj v Dunajskej Strede stavia Reformovaná (maďarská) cirkev od jesene 2021 novú materskú škôlku. Stavbu škôlky, vrátane kúpy pozemku pre stavbu financuje maďarská vláda. Odpredaj pozemku reformovanej cirkvi schválilo mestské zastupiteľstvo. Pozemok sa nachádza v lukratívnej oblasti na ulici Istvána Gyurcsóa a bol jednou z mála zelených plôch v meste, ktoré ešte nie sú zastavané. Zároveň aspoň čiastočne vyvažoval hustú zastavanosť na sídlisku a dopĺňal prostredie v tesnej blízkosti dvoch škôl. Reformovaná cirkev v Dunajskej Strede, je v tomto prípade prostredníkom na zabezpečovanie výhod a podpôr podľa zákona susedného štátu (Maďarska), ktorý udeľuje výhody a podpory fyzickým osobám a organizáciám na základe ich prihlásenia sa k národnostnej menšine. Ak by sa o predmetný pozemok mesta a realizáciu stavby uchádzal subjekt inej ako maďarskej národnosti, sme presvedčení že by neuspel. Takýchto aktivít zo strany maďarskej vlády na južnom Slovensku je viac, napr. nedávne (v r. 2022) financovanie kúpy nehnuteľnosti, za účelom zriadenia pastoračného centra pre katolícku cirkev v Dunajskej Strede (údajne viac ako 200 tis. eur). Vieme si predstaviť, ako sa za súčasných okolností slovenskí veriaci „pohrnú” do (maďarského) pastoračného centra, v ovzduší národnostného vyčleňovania sa a šovinistických postojov predstaviteľov mesta a niektorých maďarských kňazov. Tento krok katolíckej cirkvi v Dunajskej Strede (že prijala peniaze za takýchto okolností od Maďarska), považujeme za rozporné s princípom katolicity. Takýmto finančným zvýhodňovaním občanov s maďarským národnostným pôvodom, sa vytvára rozdiel v zaobchádzaní medzi občanmi patriacimi k národnostnej menšine a ostatnými občanmi domovského štátu (Slovenska). Podľa správy Benátskej komisie z r. 2001 možno hodnotiť tento stav ako diskrimináciu vychádzajúcu z etnických dôvodov. Porušovanie zásady nediskriminácie je v rozpore s verejným poriadkom a ochranou práv a slobôd občanov Slovenskej republiky.
    Obrovskou chybou je, že v minulosti nebol schválený v parlamente Zákon o zabezpečení zvrchovanosti SR, ktorý mal byť odpoveďou na v Maďarsku schválený zákon o zahraničných Maďaroch. Snažilo sa o to KDH v r. 2002 a aj SNS v r. 2010. Tento stav treba okamžite napraviť a schváliť zákon o zabezpečení zvrchovanosti SR s potrebným doplnením trestného zákona!

    2. Skupovanie významných slovenských komodít riadené z Maďarska cez podnikateľskú sféru

    Maďarsko okrem pumpovania peňazí do organizácií osôb maďarskej národnosti na území SR, rozširuje svoj vplyv aj cez podnikateľské subjekty, sídliace na Slovensku. Exemplárnym príkladom je veľkopodnikateľ Oskar Világi, ktorý už na svoju dcéru – Réku Világiovú z Dunajskej Stredy, previedol 78 subjektov, z toho je vyše 40 poľnohospodárskych družstiev.
    Réka Világi(ová) pravdepodobne patrí k najbohatším občanom na južnom Slovensku a je zrejmé, že tu nejde o jej usilovnosť, ale o systematickú činnosť jej otca v súlade so stratégiou maďarskej vlády. Na postupné skupovanie slovenskej pôdy a firiem má takmer neobmedzené prostriedky (keďže je aj riaditeľom Slovnaftu a súčasne priateľom premiéra Viktora Orbána).
    Skúmanie morálnosti spôsobu nadobúdania majetku, ani dôvodov, prečo prepísal obrovské množstvo majetku na dcéru, nie je úlohou našou, ale príslušných štátnych orgánov.
    Výpis z obchodného registra Réky Világiovej k 8. júlu 20226 :

    1. Réka Világi ADC MEDIA, a.s.
    2. Réka Világi AGRO – BIO HUBICE špeciálna výroba, družstvo
    3. Réka Világi AGRO – BIO HUBICE, a.s.
    4. Réka Világi AGRO – MAT, s.r.o.
    5. Réka Világi Agro Polianka, s.r.o.
    6. Réka Világi Agrogarden, s.r.o.
    7. Réka Világi – podpredseda družstva AGROK Košice-okolie, družstvo
    8. Réka Világi AGROK východ, s.r.o.
    9. Réka Világi AGROSUN, spol. s r.o.
    10. Réka Világi AGROTOM farma Lehôtka, družstvo
    11. Réka Világi – podpreds. d. AGROTOM rastlinná výroba, družstvo
    12. Réka Világi AGROTOM, s.r.o.
    13. Réka Világi APEX Tovarníky, s.r.o.
    14. Réka Világi – podpreds. d. Blahová agro družstvo
    15. Réka Világi – podpreds. d. Blesovce agro družstvo
    16. Réka Világi – podpreds. d. Bracovce agro družstvo
    17. Réka Világi DAC Academy, a.s.
    18. Réka Világi DAC ARÉNA, a.s.
    19. Réka Világi – podpreds. d. Dolné Saliby agro družstvo
    20. Réka Világi Dolný Štál agro družstvo
    21. Réka Világi – podpreds. d. Družstevná agro družstvo
    22. Réka Világi DS PROPERTY, a.s.
    23. Réka Világi – podpreds. d. Dubovec agro družstvo
    24. Réka Világi E.H.C.S., a.s.
    25. Réka Világi ELEGOST, a.s.
    26. Réka Világi EUROMILK, a.s.
    27. Réka Világi EXATA GROUP, a.s.
    28. Réka Világi GT TVR, s.r.o.
    29. Réka Világi Heliades, a.s.
    30. Réka Világi Horná Potôň agro družstvo
    31. Réka Világi Hubice agro družstvo
    32. Réka Világi Hubice BIO agro družstvo
    33. Réka Világi INDUSTRIAL ZONE KÚTNIKY, a.s.
    34. Réka Világi ISTERMEAT, a.s
    35. Réka Világi Jurová agro družstvo
    36. Réka Világi – podpreds. d. Košice-okolie agro družstvo
    37. Réka Világi – podpreds. d. Košická Polianka agro družstvo
    38. Réka Világi Kukkonia farm, s.r.o.
    39. Réka Világi Kukkonia, s.r.o.
    40. Réka Világi Lehár, s.r.o.
    41. Réka Világi – podpreds. d. Lehôtka agro družstvo
    42. Réka Világi LOAR-VE, a.s.
    43. Réka Világi Mierovo agro družstvo
    44. Réka Világi MKM-STRED, spol. s r.o.
    45. Réka Világi – podpreds. d. Ohrady agro družstvo
    46. Réka Világi OLVERA, a.s.
    47. Réka Világi – podpreds. d. Orechová Potôň agro družstvo
    48. Réka Világi – podpreds. d. PD TOV družstvo
    49. Réka Világi PD TVR družstvo
    50. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Dolné Saliby, s.r.o.
    51. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Gabčíkovo, s.r.o.
    52. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť KOLTA, s.r.o.
    53. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Slovensko, s.r.o.
    54. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Tomášovce
    55. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Dolný Štál
    56. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Orechová Potôň
    57. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Tvrdošovce
    58. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Hornej Potôni
    59. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Jurovej
    60. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Ohradoch
    61. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo vo Veľkom Blahove
    62. Réka Világi POĽNOCHOV, s.r.o.
    63. Réka Világi PS Trebišov, s.r.o.
    64. Réka Világi Roľnícke družstvo Rumanová
    65. Réka Világi – podpreds. d. Rumanová agro družstvo
    66. Réka Világi SAGAX, s.r.o.
    67. Réka Világi SLOVAK MAK, s.r.o.
    68. Réka Világi TENERE, a.s.
    69. Réka Világi – podpreds. d. Tomášovce RV agro družstvo
    70. Réka Világi Tomášovce ŽV agro družstvo
    71. Réka Világi TRAKSON, s.r.o. v likvidácii
    72. Réka Világi Trebišov agro družstvo
    73. Réka Világi Treeplanet s.r.o.
    74. Réka Világi UREX HUNGARY Kft. – organizačná zložka SK
    75. Réka Világi VARIA, spol. s r.o.
    76. Réka Világi Veľké Blahovo agro družstvo
    77. Réka Világi VIRE law & consulting, s.r.o.
    78. Réka Világi Warcun, a.s.

    Dalším príkladom firmy typu „maďarský biely kôň“ je Manevi SK, s.r.o.. Ide o nenápadný malý podnik sídliaci v Dunajskej Strede, ktorý však realizuje obrovské nákupy nehnuteľností na území Slovenska. Podrobne sa tejto téme venuje Investigatívne centrum Jána Kuciaka vo svojom článku. https://icjk.sk/147/Maďarsko-kupuje-na-Slovensku-nehnuteľnosti-aj-cez-nenápadnú-firmu/

    3. Maďarizácia kultúrneho priestoru mesta Dunajská Streda

    a. Kultúrny dom

    Kultúrny dom v Dunajskej Strede, presnejšie mestské kultúrne stredisko (MKS), sa od svojho vybudovania v období socializmu až donedávna nazýval štandardne ako „Kultúrny dom“. Žiaľ, v r. 2016 si vedenie mesta MKS „národnostne sprivatizovalo“, či správnejšie povedané zmaďarizovalo – premenovaním na „MKS Csaplára Benedeka“ a označkovalo ho patričnými maďarizačnými prvkami.
    Už pri vchode do MKS, po ľavej strane od vchodu do kultúrneho strediska sa nachádza pamätník na 40. výročie bábkarského festivalu, ktorý inštaloval Csemadok v spolupráci s mestom v r. 2015. Samozrejme iba v maďarčine, so Slovákmi tu Csemadok už nepočíta (viď fotografie na s. 26). Nad vchodom sú dve tabule v slovenskom a maďarskom jazyku, a na oboch je kruhové logo so symbolom kultu iredenty – hlavou mytologického vtáka Turula.

    Turulská symbolika je ďalším znakom, aby Slováci „pochopili“, komu tu patrí kultúrny dom. Vo vstupnej hale sa po ľavej strane nachádza pamätná tabuľa Benedeka Csaplára (znova len v maďarčine) so stužkami v maďarských trikolórach.
    V článku „Odhalili pamätnú tabuľu Benedeka Csaplára“ sa uvádza: „Samospráva vzdala hold významnému rodákovi Dunajskej Stredy aj tým, že na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva zo dňa 19. apríla 2016 mestské kultúrne stredisko prijalo meno Benedeka Csaplára. Riaditeľka MsKS Ildikó Ibolya sa vyjadrila, že kultúrne stredisko aj v budúcnosti sa vynasnaží, aby bolo hodné mena Benedeka Csaplára. Akademický sochár Ferenc Lebó z Győru vyhotovil pamätnú tabuľu dunajskostredského folkloristu, ktorú umiestnili v aule MsKS. Pamätnú tabulu odhalili spoločne autor a viceprimátor Zoltán Horváth, následne vysvätil dekan Ladislav Szakál. Na záver na pamätnú tabulu položili vence. Slováci nevedia, kto bol Benedikt Čaplár, pre celé mesto to bola predtým neznáma osoba. Vedenie mesta takto okato realizuje netolerantným spôsobom kultúrnu autonómiu, sprevádzanú ignoranciou a vytesňovaním Slovákov.
    Z kultúrneho domu sa stáva maďarské geto a Slováci sa tu môžu cítiť, ako keby boli v Maďarsku. Pritom kultúrne stredisko má byť predsa spoločný a zdieľaný priestor, ktorý má slúžiť rovnocenne Slovákom aj Maďarom a jasne má odzrkadľovať príslušnosť k Slovenskej republike. V súčasnosti je pri pohľade na zamestnancov MKS10 zrejmé, že aj zamestnávanie funguje podľa „národnostného kľúča“, a teda Slovák či Slovenka nemajú šancu sa tu zamestnať (ani ako upratovačka).

    Preto navrhujeme, aby bol prijatý zákon, ktorý na území s väčšinovým maďarským obyvateľstvom, zabezpečí v kultúrnych priestoroch všetky informácie v štátnom jazyku a následne v jazyku menšiny, zakáže preexponovanú maďarizačnú symboliku a zastaví kultúrnu diskrimináciu Slovákov v ich vlastnom štáte.

    b. Názvy nových ulíc

    V Dunajskej Strede tvorí vedenie mesta názvy nových ulíc dôsledne maďarizačným spôsobom. Nové ulice sú pomenovávané zväčša podľa maďarských osobností, občas podľa biblických osobností, čo korešponduje so svätoštefanskou tradíciou (ktorá je žiaľ tiež zneužívaná na iredentu). Časy, kedy vznikali aj ulice s neutrálnymi názvami (bez maďarského národnostného podtextu) sú minulosťou. V posledných rokoch vznikli nové ulice ako napr.: ulica vojvodcu Árpáda, Attilu Józsefa, ulica Zsigmonda Móricza, Istvána Dobóa, Adyho ulica, ulica Bálinta Balašiho, Jánosa Aranya, Sándora Petőfiho, atď…
    Pripravujú sa ďalšie ulice, pomenované po: Gödöllő (maďarské mesto, slov. Jedľovo), Győr (maď. mesto), Szabadka (Subotica v Srbsku s väčšinovo maď. obyvateľstvom), Ödön Janovits, József Vázsonyi (bývalý maďarský dekani v DS), Lajos Luzsicza (maď. maliar nar. v Nových Zámkoch, zomrel v Budapešti) či Imre Makovecz (maď.architekt z Budapešti) atď…
    Vedenie mesta využíva pri pomenovávaní ulíc značne svoje možnosti na minimalizáciu slovenského elementu v kultúrnom prostredí mesta. Vyvstáva tu otázka, kto tu chce koho asimilovať a kto je v tejto oblasti skutočne diskriminovaný.

     c. Pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny

    Vedenie mesta dalo postaviť v parku pred železničnou stanicou v r. 2018 pamätník vojakom padlým v 1. a 2. svetovej vojne, s nápisom iba v maďarskom jazyku. Je to o to viac prekvapujúce, lebo 29 v prvej svetovej vojne bojovali bok po boku Slováci aj Maďari, dokonca v rovnakých uniformách. Navyše z mien padlých vojakov možno vypozorovať vplyv násilnej maďarizácie Slovákov. Lenže šovinizmus v hlavách vedenia mesta tu Slovákov nepovažuje za rovnocenných, znova nepočíta s nimi do budúcna a aj tento pomník bol navrhnutý výhradne pre maďarské etnikum. Tesne pred oficiálnou návštevou prezidentky Zuzany Čaputovej v Dunajskej Strede (v novembri 2019) pribudol narýchlo pred pamätníkom kvádrik so slovenským nápisom „Pomník našich padlých hrdinov“. Vedenie mesta sa asi dovtípilo, že v tomto zmaďarizovanom prostredí ju (ako Slovenku) takmer nemajú kam priviesť. Tak aby to nebola blamáž, dodatočne upravili pomník o slovenský nápis, a do programu prezidentky sa tak dostalo aj vzdanie poklony padlým vojakom pred týmto pamätníkom.

    d. Zhrnutie

    Slovákom, ktorí sú v okrese Dunajská Streda menšinou, dáva politika maďarského vedenia mesta rôznymi spôsobmi najavo, že s nimi do budúcna nepočíta ako s rovnocennými občanmi.
    Kult iredenty sa prejavuje veľkým množstvom článkov v maďarských médiách, zameraných na emócie, propagujúcich nekonečnú ukrivdenosť (samozrejme jednostrannú) a prepiate bolestínstvo. Ideologický aktivizmus je prítomný aj formou vyhlasovania pamätných rokov. Napr. rok 2022 vyhlásilo vedenie mesta Dunajská Streda na odporúčanie maďarského Občianskeho združenia Biró Márton za pamätný rok rodu „Kondé“ pri príležitosti 680. výročia prvej historickej zmienky tohto rodu so zdôvodnením, že „táto historická udalosť poskytuje skvelú príležitosť na vyhlásenie pamätného roku.“11 11 https://dunaszerdahelyi.sk/2022-az-osi-konde-csalad-eve-leszdunaszerdahelyen

    4. Explózia iredenty na 102. výročie Trianonu – 4. júna 2022

    4. júna 2022 bolo 102. výročie Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá na úrovni medzinárodnej diplomacie definitívne ukončila existenciu Uhorska, čím zachránila existenciu slovenského národa pred hroziacim pomaďarčením. Toto vyjadrenie nie je nadnesené, keď sa pozrieme na stav slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, na ktorej bola vykonaná zo strany maďarských vlád doslova jazyková genocída.

           Aktivity, ktoré prebehli 4. júna 2022 na území južného Slovenska, sa vyznačujú prudkým stupňovaním kultu iredenty, ktorému sú nasadené rôzne masky. Majú formy od navonok mierumilovných, ako sú novozavedené „tance spolupatričnosti“ Pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Zdroj fotografie: https://dunajskostredsky.sk/pripomenuli-sme-si-hrdinov-svetovych-vojen 31 s deťmi v školách/ , až po agresívne, ako je hlučná motorkárska jazda „Trianon 102“ na trase Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo.

         Na úvod môžeme skonštatovať, že agresivita a intenzita protištátnych prejavov aktivistov maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku sa stupňuje a prekračuje ústavné a zákonné rámce.

         Vzhľadom na doterajšiu trestuhodnú nečinnosť slovenských štátnych orgánov, dochádza k otvorenému popieraniu legitímnosti existencie Slovenskej republiky a k masívnej protislovenskej indoktrinácii žiakov v školách s vyučovacím jazykom maďarským už od útleho veku. Prakticky to znamená, že organizátori spomienky na Trianon v niektorých južných okresoch, neuznávajú zvrchovanosť a suverenitu Slovenskej republiky. Deje sa tak následkom propagandy a falšovania dejín z maďarskej strany, ale aj z dôvodu neschopnosti, pasivity a ľahostajnosti na slovenskej strane. Zásadnú úlohu vo vyvíjaní protištátnej propagandy má maďarské médium ma7.sk, sídliace v Dunajskej Strede a pôsobiace na južnom na Slovensku, ktoré destabilizuje pomery na národnostne zmiešanom území. ma7 je financované maďarskou vládou a nadáciou Gábora Bethlena, čo uvádza aj na svojej internetovej stránke. Ako ukazujú nasledovné články z ma7.sk k téme Trianonu z 4. júna 2022 – možno ho označiť za otvorene nepriateľské voči slovenskej štátnosti.

    a. Trianonský fakľový pochod z Komárna do Komáromu

    V spolupráci s maďarskou stranou zorganizovali aktivisti dňa 4. júna 2022 iredentistickú akciu formou fakľového pochodu. Médium ma7.sk pri informovaní o tejto udalosti nahrádza termín „Slovenská republika“ celoplošne termínom „Karpatská kotlina“, čím zjavne manipuluje čitateľov k ignorovaniu existencie Slovenskej republiky.
    Napr. v článku z 5. júna 2022 s názvom: „102 rokov, 102 faklí – Trianonská spomienka v Komárome: „Pripomeňme si tento deň so smútkom a nádejou v srdci!“ Autorka Ildikó Miskó Nagy píše: „V Karpatskej kotline sa konala jedinečná spomienka na Deň Národnej Jednoty v Komárome, ktorý sa v búrkach dejín rozdelil na dve časti.“ V článku dokonca neuznáva ani slovenský názov Komárno, keď toto nazýva „severný Komárom“. „Podujatie s názvom 102 rokov 102 faklí – Trianon, sa začalo po bohoslužbe v Reformovanom kostole v Severnom Komárome na nádvorí Reformovaného kolégia pri pamätníku Trianonského prsteňa a pokračovalo na Námestí slobody v Južnom Komárome, pri úrade primátora mesta.“ 102 év, 102 fáklya – trianoni megemlékezés Komáromban: „Emlékezzünk e napra gyásszal és szívünkben reménykedéssel!“ https:// ma7.sk/tajaink/102-ev-102-faklya-trianoni-megemlekezes-komaromban-emlekezzunk-e-napra-gyasszal-e
         V článku sa uvádza, že Zsolt Feszty, predseda občianskeho združenia „Te Ügyed Kör“ pri tejto príležitosti oznámil, že: „Predchodcami zmeny môžeme byť tak, že sa začneme dôsledne zaoberať sociálnymi témami“ a avizoval vznik maďarského hnutia za občianske práva. O aké zmeny a o aké ďalšie občianske práva tu ide, si môžeme domyslieť.

    b. Trianonské „tance spolupatričnosti“ – Politizácia detí na škôlkach a základných školách s vyučovacím jazykom maďarským

    Pod navonok mierumilovným názvom „tance spolupatričnosti“ zorganizovali na južnom Slovensku desiatky škôl a škôlok s vyučovacím jazykom maďarským tanečnú akciu s iredentistickým zameraním, ktorej vyvrcholenie bolo v Komárne.
     Autorka Nagy Miskó Ildikó vo svojom článku s názvom „Tancom spolupatričnosti za budovanie maďarskej komunity“ v médiu ma7.sk o tom píše nasledovne:
    „Asi tisícka škôlkarov, študentov a členov tanečných krúžkov od štvrtej hodiny nadšene krepčili spolu Tanec spolupatričnosti oznamujúc: horkosť a príkoria našej národnej tragédie nemôžeme niesť ako okovy.“
     Iniciátormi Tanca spolupatričnosti sú údajne:
    • Andrea Jókai – zástupkyňa strany Aliancia (Szövetség) v obci Moča,
    • Nóra Zink Vass – predsedníčka Miestnej organizácie strany Aliancia (Szövetség) v obci Čalovec,
    • Éva Korpás – ľudová speváčka, ocenená za maďarstvo zahraničnou cenou, ako aj ďalšími cenami.
    S radosťou sa k nim a Zväzu pridal aj Zväz maďarských učiteľov na Slovensku (SZMPSZ) a Ľudový tanečný súbor „Szőttes Kamara“ (z Bratislavy).
    Po tom, čo sa ich volanie ozvalo naprieč Karpatskou kotlinou, 4. júna popoludní, zastupujúcich takmer štyridsať vzdelávacích inštitúcií a tanečných skupín, asi tisícka, mnohí v krojoch, krepčili Tanec spolupatričnosti v Meste spolupatričnosti“ (Komárne) … Viac ako sto skupín sa pripojilo k celomaďarskej výzve inde…
    “ Národná predsedníčka SZMPSZ Irén Fekete v úvode svojho vystúpenia takisto ignorovala existenciu Slovenskej republiky, keď zdôraznila, že „patríme ku všetkým Maďarom žijúcim na Felvidéku a v Karpatskej kotline… „ Ďalej zdôraznila, že: „Poznajú prospešnú pomoc rôznych organizácií pri nástupe do školy, vedia, že naše škôlky, školy a kostoly sa modernizujú a obnovujú za pomoci materskej vlasti (anyaország). Potom varovala pred hrôzou dobrovoľnej asimilácie.
    Nasledoval prejav Krisztiána Forróa (predsedu strany Aliancia – Szövetség a poslanca VÚC Trnava), hlavného patróna iniciatívy, ktorý zdôraznil, že „je veľmi hrdý na viac ako 5 000 detí, ktoré sa zapojili do iniciatívy naprieč Felvidékom a Karpatskou kotlinou…“
    Zarážajúce je, že poslanec VÚC (Trnavského samosprávneho kraja) Krisztián Forró nie je schopný pomenovať štát, v ktorom pôsobí ako poslanec a z ktorého berie plat – že jeho oficiálnym názvom je Slovensko, alebo Slovenská republika.
    Maďarské deti sú svojimi učiteľmi už od útleho veku vedené, aby sa na svojich rovesníkov pozerali cez nacionalistickú optiku, a na štát v ktorom žijú ako na „okovy“ v duchu „horkosti a príkoria“. Indoktrinácia dieťaťa šovinizmom už od škôlkarského veku vyvoláva otázky o psychickej a odbornej spôsobilosti týchto zúčastnených učiteľov na výchovu detí v predškolskom a v školskom veku. O tejto situácii považujeme za potrebné informovať aj ombudsmana pre deti, keďže založenie tejto novej „tradície“ od r. 2022 považujeme za deštruktívne pre vzájomné spolužitie Slovákov a Maďarov na Slovensku. Navrhujeme, aby základné školy na národnostne zmiešanom území južného Slovenska boli vyňaté z kompetencií obcí a aby ich riadil štát. Štát má určovať, čo a ako sa v týchto školách bude vyučovať, aby bol zabezpečený elementárny pozitívny postoj mladej generácie k Slovenskej republike. c. Trianon 102 – Motorkárska jazda ako iredentistická exhibícia V Dunajskej Strede bol centrom spomienky na 102. výročie Trianonu – pred dvoma rokmi vybudovaný iredentistický vlajkový podstavec s vlajkovou žrďou na Múzejnej ulici (viď. s. 8). Jednou z ústredných myšlienok prejavov, ktoré odzneli pred maďarskou vlajkou vztýčenou na pol žrde, bola: „Iba ten je naozajstný Maďar, koho bolí Trianon.” Toto možno považovať aj za vyhrážku všetkým Maďarom, že ak nebudú takto zmýšľať, nebudú považovaní za dobrých Maďarov. https://ma7.sk/tajaink/az-osszetartozas-tancaval-a-magyar-kozosseg-epiteseert
    Vyvstáva otázka, kto je pre týchto šovinisticky ladených ľudí „dobrý Slovák”? Túto akciu s iredentistickým kontextom požehnal miestny katolícky dekan Ladislav Szakál. Udalosť bola sprevádzaná okrem vystúpení rôznych aktivistov aj stretnutím motorkárov a následnou exhibičnou jazdou na trase Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo, spolu s 15 zastávkami v rôznych obciach. Zúčastnilo sa jej viac ako 100 motorkárov. Motorkársku jazdu Trianon 102 organizovalo „Hnutie novej jednoty” (Az Új Egység Mozgalom), ktoré o sebe tvrdí, že „je ľudová spoločenská organizácia, ktorej cieľom je zorganizovať felvidéckych Maďarov do uvedomelého spoločenstva.” V Dunajskej Strede pred “pamätníkom Trianonu” 4.júna 2022 vystúpil aj historik Barnabás Vajda: „Trianon bol jednotne a hlboko nespravodlivý voči svojim súčasníkom. Azda najbolestivejšie pre nás je, že niekoľko miliónov Maďarov sa dostalo pod inú vládu, kde nám veľmi často hovoria, že nie sme občanmi národného štátu. (nem az államnemzet polgárai vagyunk).” Horeuvedený článok referuje o dianí Trianonských akcií na rôznych miestach a manipulatívne presviedča občanov maďarskej národnosti o údajnej „škaredej a netolerantnej prítomnosti”. Citujeme: „Takmer v každej osade našej rodnej vlasti si pripomínajú výročie trianonskej mierovej diktatúry a zapaľujú kahance a dúfajú v krajšiu a tolerantnejšiu budúcnosť (egy szebb, toleráns jövőben reménykednek). Ďalej podsúva ohrozenie vyháňania: „V okrese Dunajská Streda zorganizovali maďarskí
     Plagát hnutia novej jednoty, pozri https://www.facebook.com/ UjEgysegMozgalom/posts/743622320415949 15 ht tps://ma7.sk/tajaink/bennunket-nem-fujhat-el-akarmilyen-szel-kepekkel
    občania aj spomienkové programy a akcie na budovanie komunity, aby dokázali: ešte stále sme tu a aj tu zostaneme!” Články a prejavy na 102. výročie Trianonu sa zakladajú na stavaní „slamených panákov” ako hrozieb, voči ktorým potom autor bojuje rôznymi štylistickými obrannými a iredentistickými formuláciami. Cieľom je vytvárať neustály pocit ohrozenia, krivdy a napätia, ktoré má stimulovať nespokojnosť s existenciou SR. Ak tieto články plné manipulačných techník číta niekto neznalý zvonku, musí si pomyslieť, v akých hrozných podmienkach naši maďarskí spoluobčania žijú. Zároveň sa z článku dozvedáme, že „v Gabčíkove, pred domom Csemadoku 4. júna 2022 prvýkrát vztýčili a spustili na pol žrde červeno-bielo-zelenú štátnu vlajku, aby aj týmto vzdali hold trianonskému dňu smútku.” 16 Video o iredentistických akciách v Dunajskej Strede je dostupné na https://dunajskostredsky.sk/seria-udalosti-pri-prilezitosti-vyrocia-podpisania-trianonskej-zmluvy.

    5. V Gabčíkove bola prvýkrát vztýčená maďarská vlajka – na 102. výročie Trianonu

    Na stretnutí, ktoré organizoval Csemadok (takisto financovaný aj maďarskou vládou) sa zúčastnili, László Parák – farár Gabčíkova, Ľudovít Kulcsár – predseda predstavenstva COOP Jednota Dunajská Streda, Kristián Soós (COOP Jednota DS), Mézes Rudolf – regionálny podpredseda Csemadoku pre západné Slovensko, Anikó Nagy, predsedníčka miestnej Základnej organizácie Csemadoku a iní.

    Anikó Nagy dala vo svojom príhovore jasnú ideologickú inštrukciu, keď zdôraznila, že „každý Maďar tento deň berie na vedomie, a nikdy v tom nenájde pokoj.” V ďalšej časti svojej reči táto funkcionárka Csemadoku svojou dvojtvárnou formuláciou spomenula Slovenskú republiku a súčasne sa od nej dištancovala:
     „Žiaľ, dodnes musí maďarský ľud bojovať za naše práva doma na južnom Slovensku, musíme ukázať, že naši predkovia tvorili našu neoddeliteľnú súčasť – a my sme neoddeliteľnou súčasťou – Felvidéku.” (Sajnos mind a mai napig a magyar embereknek meg kell harcolnunk a jogainkért itthon, Dél – Szlovákiában, meg kell mutatnunk, hogy őseink szerves részét képezték – s mi is szerves részei vagyunk – a Felvidéknek.) Anikó Nagyová považuje za dôležité aj maďarské snívanie:
    „Je dôležité, aby naše deti maďarsky snívali, maďarsky boli vychovávané, pretože táto úloha nás robí veľkými.”
     Novinkou v Gabčíkove je aj socha vtáka Turula, ktorý pribudol v r. 2021 pred novovybudovaným centrom integrovanej zdravotnej starostlivosti na Dunajskej ulici. Považujeme za neprijateľné, aby na verejnom priestranstve, ešte k tomu pred verejným zdravotníckym zariadením, bol umiestnený symbol veľkomaďarskej ideológie. Či bol financovaný z nenávratného príspevku vo výške 782 352 EUR, ktorý poskytlo mestu Gabčíkovo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, bude vedieť zodpovedať primátor mesta Gabčíkovo PhDr. Iván Fenes LL.M, MBA. V dostupných dokumentoch mesta sa táto informácia nenachádza. Za otáznu považujeme aj lojalitu primátora Gabčíkova k Slovenskej republike, keď pred novopostavenú budovu z peňazí štátu, neváha postaviť symbol, reprezentujúci kult iredenty.

    Záver

    Môžeme skonštatovať, že v maďarských médiách pôsobiacich na Slovensku prebieha protištátny prevrat. Maďarské organizácie pod vedením strany Aliancia (Szövetség) a organizácie Csemadok šíria šovinistickú veľkomaďarskú ideológiu, nepriateľskú voči Slovenskej republike a nie menej aj voči slovenskému národu. S pomocou veľkých finančných dotácií z Maďarska, získali obrovský mediálny vplyv na občanov a realizujú protištátnu činnosť v širokom rozsahu.
    Osoby tu pôsobiace, vo svojej dvojtvárnosti, berú plat aj zo štátnych peňazí Slovenskej republiky na rôznych poslaneckých a politických pozíciách, na druhej strane pre nich názov „Slovenská republika“ vo vnútri ich organizácií neexistuje, nahrádzajú ho termínom „Karpatská kotlina“ či „Felvidék“ a v skutočnosti slúžia záujmom cudzej moci.
    Pred rokom 1989 Maďari a Slováci nemali problém zaspievať si spolu slovenské alebo maďarské pesničky, ako napr. „Horenka, horenka, hora,…“ alebo „Az a szép akinek a szeme kék“.
    Blíži sa doba, keď už také niečo bude ťažko možné. Totiž podľa aktuálne šírenej veľkomaďarskej ideológie, dobrý Maďar je ten, ktorý keď ide spať, má myslieť na deň Trianonu, v ktorom nikdy nesmie nájsť pokoj, keď spí, má snívať po maďarsky a keď vstáva, nesmie zabudnúť, že vysídľovanie v r. 1947 ho stále bolí, okrem toho má byť stále v strehu pred hrôzou dobrovoľnej asimilácie.
     Rozmýšľame nad tým, či sa v budúcnosti budú vedieť slovenské a maďarské deti spolu hrať, či Slováci budú vedieť existovať v takomto extrémne nacionálne vyhranenom prostredí.
    Sú to nanajvýš vážne otázky.
    Niečo podobné sme tu už raz zažili a obávame sa, že sa bude opakovať história z r. 1938. Vtedy po fáze podobného podnecovania národnostnej zášti až nenávisti došlo po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 k explózii násilia a množstvu zločinov na slovenskom obyvateľstve. Stačila na to zradikalizovaná menšina maďarského obyvateľstva, podporovaná hmotne a personálne (vojensky) z Budapešti.

           Zákernosť dnešnej maďarskej iredenty spočíva aj v tom, že si nepriznáva svoje hriechy z minulosti, tvári sa že neexistujú. Jej politika ukrivdenosti založená na demagógii a nadradenosti nad okolitými národmi však vyjde napokon navnivoč. Žiaľ medzitým prinesie veľké škody… Straty sú už dnes obrovské.

        Politici a rôzni aktivisti šíriaci šovinizmus ničia vzájomné slovensko-maďarské spolužitie, ničia desaťročia budovanú jemnú pavučinu slovensko-maďarských vzťahov, nezmyselne hlásajú delenie ľudí na kategórie.

        Východisko v tejto situácií vidíme v zrušení týchto rozkladných organizácií a médií, keďže ich stratégiu vyjadruje tak často nimi prezentovaná zemepisná veľkomaďarská mapa, čím de facto dávajú najavo svoj cieľ – zánik Slovenskej republiky.
    Keď to súčasná vláda okamžite neurobí, musia občania ukončiť činnosť tejto vlády, keďže vrcholne nezodpovedne hazarduje s existenciou Slovenskej republiky i jej občanov.
    Združenie slovenskej inteligencie podalo v tejto veci podnet na generálnu prokuratúru, ktorého skrátený opis sa nachádza v prílohe tohto dokumentu.

    Spomienka na presídlenie

    Slovenský Komlóš si v novembri 2022 na Mestskom úrade spomienkovou slávnosťou pripomenul 75. výročie výmeny obyvateľstva. Vzhľadom k úmrtiu predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska sme sa aktu za Spolok nezúčastnili.

    “Pozdrav k 75. výročiu výmeny obyvateľstva medzi   Československom a Maďarskom od rodáka zo Slovenského Komlóša” napísal presídlenec a člen Spolku Slovákov z Maďarska.

        Vážený rodáci,
    dovoľte mi v krátkosti rozpovedať zážitok mojich rodičov a nás detí vo chvíli, keď sme opúšťali dom, v ktorom sme bývali na Komlóši.

    V deň odchodu Janko, môj mladší brat sa išiel rozlúčiť so susedou vbehnutím do ich dvora so slovami:  „Nanička mi už odcházdzame, prišou som sa s Vami rozlúčiť, ale sľubujem vám , že Vás prídem pozrieť“.
    Nanička nato povedali: „Netáraj Janko môj, nikdy ťa ja už neuvidím.“ Jej slová sa naplnili, keď brat Janko prišiel prvýkrát navštíviť rodisko už boli na pravde Božej.
    Náš transport sa nakladal na pitvarošskej stanici, lebo tu na Komlóši sa vykladali presídlenci z Československa.
    Mali sme vlastný vagón, v ktorom prevážali dobytok na jatky (dobytčiak). Keď sa vlak z Pitvaroša pohol, otec oslovil mamku:  „Mama naša poď pod tento oblôčik si položíme šámlik a ešte raz sa pozrieme do našej ulici a  na náš dom, ideme cez Komlovš“. Na Komlóši sme bývali na Damjanich ulici a náš dom bol druhý od koľajníc, takže ho bolo dobre vidieť. 
    Potom otec pokračoval v rozprávaní: „Vy dvaja, Miško a Janko, deti moje, postavte si k druhému oblôčku stolec, ten je vyšší aby ste dobre videli, kde ste roky vyrastali. “
    Prejazd vagóna cez šírku ulice trval snáď 5 sekúnd. Keď už sme sa pozerali na Oravcovu záhradu otec pritlačil mamku k sebe, otočil sa k nám a ľavou ruko si utrel slzu z líca. Takto sa náš otec lúčil s rodiskom.

    Po rokoch u rodičov, kde sme sa pravidelne stretávali hlavne pri  meninových či narodeninových oslavách otec často opakoval po slávnostnom obede:
    „Deti moje mám takú radosť, keď vás vidím takto spoločne stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných alebo vyučených remeslu, že som sa správne rozhodol s vašou matkou vrátiť do krajiny predkov v 1947. V materinskom jazyku ste sa mohli učiť remeslu a študovať. Nikto vás neprehováral aby ste si zmenili priezvisko na maďarské, alebo aby ste si ho písali maďarskou abecedou, alebo aby ste si zmenili na maďarsky znejúce. Verte mi že nič nezveličujem, Moci páni uhorského i maďarského kráľovstva sa k nám takto správali.“

    Dnes keď tieto riadky píšem naplno si uvedomujem, že rozhodnutie našich rodičov vrátiť sa do vlasti predkov bolo skutočne rozumné a správne. Tí, ktorí sa nevrátili stali sa obeťou krutej asimilácie a ich potomkovia už slovenskú reč ani neovládajú. Neúplná výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR priniesla pre Slovákov, ktorí sa nepresídlili, ich takmer úplný zánik v Maďarsku.
    Presídlení Slováci, sa stali, v obciach kde boli osadení, znova menšinou a to vo vlastnom štáte na Slovensku. Lebo tak nás rozhádzali úrady. Dosť veľký počet zmiešaných manželstiev priniesol opäť nové problémy pre Československo a po revolúcii v roku 1989 aj v novom štátnom útvare, teda v Slovenskej republike.

    Ako príklad uvádzam obec Kajal so stavom v roku 2017.

    Do obce celom prišlo 188 osôb. U mladších rodín sa narodilo 15 detí. 104 osôb našlo svoj odpočinok na cintoríne, v obci Kajal zostalo 15 rodín presídlencov. Na trvalo odišlo 84 osôb. Z toho celé rodiny sa odsťahovali –  Štefan Kosec s rodinou odišiel do Banskej Bystrice, do Hrabětíc na Moravu odišla rodina Štefana Kysela, Ján Lošjak s rodinou, Štefan Fiľo s rodinou, Juraj Lehocky s rodinou, do Valaskej pri Hronci odišla rodina Juraja Turjana, rodina Martina Kuteja ml. odišla do Benešova u Prahy. Anna Ačajová so synom odišla do Senca.
    Deti z mnohých rodín sa po dokončení štúdia, alebo po vyučení nejakému remeslu už späť k rodičom sa nevrátili respektíve, staršia generácia prisťahovaných detí sa jednoducho odsťahovala do iných miest,  napr: do Bratislavy, Galanty, Senca, Sládkovičova, Trnavy alebo aj do Čiech: Písek, Liberec, na Moravu : Brno, Ústí nad Orlicí, Prostejov.
    Z tých 15 osôb, ktoré zostali v obci voči pôvodnému počtu presídlencov to prestavuje len 7.98 %.

    Je teda jednoznačné, že sa zámer poslovenčiť maďarské obce na juhu Slovenska v tomto prípade nenaplnil.
    Obec Kajal toho času má 1538 obyvateľov z toho má aj takých, ktorí nesú slovenské priezviská ale hlásia sa k maďarskej národnosti napr. : Orel, Slávik, Sokol, Kostoláni, Zubár, Kubovič, Lehocký, Horvát, Mésaroš a jedno pomaďarčené priezvisko zo Sokola na Szépvӧlgyi. Toto je dôkaz o tom, že ani reslovakizácia sa v tejto obci nerealizovala. Z terajšieho počtu obyvateľov obce ostalo teda presídlencov len necelé 1%. Ich politická, ekonomická a spoločenská sila je v obci v podstate nulová.
    Potomkovia dolnozemských Slovákov pri našich Slovenských zákonoch sa opäť dostali do osídiel Maďarov.
    Samosprávy majú v našom štáte (na Slovensku) takú právomoc, že Slováci nikdy dosiahnuť a presadiť svoje požiadavky nedokážu. O takejto právomoci žijúcich Slovákov v Maďarsku sa môže len a len snívať.
    Samospráva v Kajali je zložená len z maďarských občanov a tak Slováci vo vlastnej krajine sa ocitli vazalmi maďarskej národnostnej menšiny.
    Situácia vymieraním presídlencov sa i v ďalších obciach na južnom Slovensku dostáva do stavu pred presídlením. Je to chyba iba obyvateľov obce?
    Viem, že vysídlení občania maďarskej národnosti pred 75 rokmi do vlastne krajiny do Maďarska, sa cítia ukrivdený. Žiaľ prostý občan vždy znáša vrtochy vládcov, história nám to denno-denne potvrdzuje.

      Takže  dnes pri spomienke na 75. výročie historických udalostí z roku 1947 každý hodnotíme zo svojho hľadiska. Na tom žiaľ už nič zmeniť nemôžeme.     

    Ing. Michal Hronec

    Národné kalendáre Matice slovenskej

    Národné kalendáre si môžete objednať nasledovne:
    e-mailom: periodika@matica.sk, telefonicky alebo SMS na t. č.: 0918 904 931,
    alebo poštou na adrese: Matica slovenská, Ul. P. Mudroňa 1, 036 01 Martin.

    Objednajte si a podporte vydavateľskú produkciu Matice slovenskej
    Ceny sú v zľave pre členskú základňu Matice slovenskej

    Národný kalendár 2023. Martin : Matica slovenská, 2022, 344 strán
    Štefan Haviar a kolektív
    Cena: 4,00 € (bežná cena: 6,90€)
    Národný kalendár si už obálkou pripomína okrúhle tridsiate výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky a k tomuto významnému výročiu sa venuje aj na viacerých stranách v autentickom článku o boji za slovenskú štátnosť. Čitatelia sa na viac ako tristo stranách  v tomto vydaní Národného kalendára dozvie  o množstve ďalších významných udalostí a výročí.

    Národné výročia 2023. Týždenný stolový kalendár Matice slovenskej. Martin: Matica slovenská, 2022,
    Pavol Madura – Pavol Parenička
    Cena: 1,70 € (bežná cena 1,90 €)
    Matica slovenská sa už od svojho vzniku roku 1863 v rámci svojej  bohatej  vydavateľskej, populárno-náučnej, národnobuditeľskej a osvetovej činnosti orientuje aj na vydávanie rozličných typov kalendárov, aktuálne pokračuje aj súčasná Matica slovenská, vydávajúca, okrem iných, tiež reprezentatívny stolový kalendár. Z obsahovej stránky je zameraný na výročia významných osobností a udalostí, ktoré si pripomenieme v roku 2023, oficiálne vyhlásenom za Rok Matice slovenskej pri príležitosti jej 160. výročia založenia a konania ustanovujúceho prvého valného zhromaždenia. Jeho obrazovo-ilustračnú časť tvoria predovšetkým dokumenty z Archívu Matice slovenskej.

    Národné výročia 2023. Mesačný nástenný kalendár Matice slovenskej. Martin: Matica slovenská, 2022
    Pavol Madura – Pavol Parenička
    Cena: 3,00 € (bežná cena: 3,90 €)
    Mesačný nástenný kalendár obsahuje podľa jednotlivých mesiacov dvanásť krátkych jubilejne ladených historických a biografických článkov venovaných výročiam narodenia alebo úmrtia významných osobností slovenského kultúrno-politického a umeleckého života v 19. a 20. storočí, spätých väčšinou s národným a matičným hnutím, ktorých výročia si pripomíname roku 2023

    Národné kalendáre si môžete objednať nasledovne: e-mailom: periodika@matica.sk, telefonicky alebo SMS na t. č.: 0918 904 931, alebo poštou na adrese: Matica slovenská, Ul. P. Mudroňa 1, 036 01 Martin

    Genealogická konferencia v Galante

    Prevzatý článok z Ľudových novín : http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-kultura/30696-genealogicka-konferencia-v-galante

    Občianske združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov so sídlom v Galante usporiadalo 9. septembra odbornú konferenciu s medzinárodnou účasťou.

    Podujatie sa uskutočnilo v spolupráci s Mestským úradom a svojou prítomnosťou ho podporili také osobnosti slovenského krajanského sveta ako predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, hovorca slovenskej národnosti v maďarskom zákonodarnom zhromaždení Anton Paulik, podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a zároveň podpredseda Svetového združenia Slovákov pre Dolnú zem Pavol Hlásznik o predstavitelia spolkov Slovákov z Maďarska, Bulharska a tiež Vojvodiny v Srbskej republike. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý podujatie podporil grantom, zastupoval jeho čelný predstaviteľ, predseda Milan Ján Pilip.

    GeKo-02

    Matrika je večná časová schránka

    Usporiadanie konferencie vnímalo občianske združenie ako vyústenie viacročnej práce všetkých svojich členov, zameranej na elektronický prepis matrík obcí historickej Dolnej zeme, kde sa pred približne 300 rokmi začali usádzať prví slovenskí kolonisti z územia dnešného Slovenska. Slováci svojou usilovnou prácou vytvorili životaschopné osídlenie, ktoré pomerne dlhú dobu dokázalo odolávať asimilačným, maďarizačným tlakom okolitej maďarskej majority. Miestne matriky verne odrážali tento vývoj, ktorý na podnet súčasného predsedu spolku Ľubomíra Kmeťa začali bádať. Matričné záznamy predstavujú jednu z významných možností posilňovania a udržiavania identity dolnozemských Slovákov, aj možností oživovania, či obnovovania vzťahov k svojim slovenským predkom. Matrika je vlastne akousi večnou časovou schránkou, ktorá natrvalo fixuje originálnu podobu mien a priezvisk osôb, ktoré do nej boli v minulosti zapísané. V 18. Storočí a na začiatku 19. Storočia sú v nich takto zafixované priezviská slovenských prisťahovalcov, v ich dávnej, zväčša slovenskej podobe, aj keď boli zapísané v latinčine. Vďaka špecifickému programu bádatelia – neraz potomkovia slovenských prisťahovalcov na vyľudnené územia – si dokážu vygenerovať nielen rodinné väzby a rodové vzťahy medzi svojimi predkami, ale aj pôvodné, zväčša slovenské podoby priezvisk svojich predkov, ba vlastne aj svoje priezvisko, ktoré boli v dôsledku maďarizácie zmenené. Podľa dostupných správ mnohí krajania z Maďarska po prehliadke elektronickej databázy si po prvýkrát vo svojom živote prečítali svoje priezvisko, ako aj priezvisko svojich predkov ako bolo napísané v matrike pred 200-300 rokmi ešte pred jeho pomaďarčením.

    GeKo-03

    Výsledky výskumov aj súčasťou svetového trendu

    V prvej časti bolo odborné stretnutie venované predovšetkým výsledkom práce členov Občianskeho združeniaĽubomír Kmeť poskytol informácie o tom, koľko toho urobili aktívni skúmatelia témy, aké ciele zrealizovali a aké perspektívy si skupina stanovila, respektíve aké predsavzatia chce OZ uskutočniť. O poznatkoch, a aké závery sa dajú z nich vyvodiť, hovoril vo svojom príspevku Príprava a prepis matričných záznamov dolnozemských matrík Ján HovorkaRenáta Gombárová poukázala na odporúčania, pravidlá, zákonitosti a skúsenosti, vhodné pre bádateľov pri genealogických výskumoch matričných záznamov uhorských matrík 18. a 19. storočia, ktoré vyplynuli z elektronických prepisov dolnozemských matrík, kým trojica autorov Eva TuškováAlžbeta Valachovičová František Boriš sa venovala problematike párovania matričných údajov z dolnozemských matrík ako základu objektivizácie matričných údajov. Analyzovali najmä námety a skúsenosti, ktoré z témy vyvodili. Michal Hronec sa venoval vo svojom vystúpení genealógii a onomastike, kým o využití formujúcej sa Regionálnej databázy dolnozemských Slovákov a špecializovaného genealogického programu Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov pri hľadaní rodinných a rodových väzieb medzi osobami, uvádzanými v elektronickej databáze a pri tvorbe rodokmeňov a vytváraní rodostromov sa vyslovil vo svojej ďalšej prednáške predseda združenia Ľubomír Kmeť. Juraj Hovorka predstavil praktické skúsenosti s využitím existujúcich genealogických programov pri práci na tvorbe Regionálnej databázy dolnozemských Slovákov.

    GeKo-04

    Praktické ukážky

    V druhej časti konferencie okrem príspevkov pozvaných hostí – odborníkov v oblasti genealógie, resp. histórie zo Slovenska a z Maďarska – organizátori predviedli praktické ukážky vyhľadávania konkrétnych predkov v matričnej elektronickej databáze. Program umožňuje po zadaní mena a priezviska konkrétneho predka pomerne jednoducho vygenerovať všetkých jeho predkov, ktorí boli uvedení v matrikách Dolnej zeme. Tým uľahčuje tiež vytvoriť konkrétny rodostrom, prípadne rodokmeň daného rodu.

    Možno len predpokladať, že informácie o projekte, o možnostiach elektronickej databázy a programu na počítačové vyhľadávanie predkov, pochádzajúcich z historického regiónu Dolnej zeme sa postupne budú šíriť prostredníctvom priamych účastníkov konferencie, prostredníctvom mediálnych informácií aj ústnym podaním ďalej. Tak by výsledky konferencie mohli ovplyvniť rast záujmu o spracovanú databázu zverejnenú na webe OZ, DVD nosiče s databázou predkov, aj záujmu o vydanú knihu „Matrika Slovenského Komlóša“ i ďalšiu publikáciu o matrike a dejinách pôvodne slovenskej obce Ambrózka, ktorá je tesne pred vydaním.

    Pre Slovákov v Maďarsku program umožňuje efektívnejšie spoznávanie minulosti svojej rodiny, ba i celého rodu. Mnohí z nich si slovenský pôvod svojich predkov doteraz veľmi neuvedomovali, prípadne im bol málo známy. Objavenie databázy osôb z dolnozemských matrík by mohlo prispieť k posilňovaniu slovenského povedomia a príslušnosti k Slovákom, slovenskej etnickej identite, či minimálne pestovať pozitívny vzťah k Slovensku a Slovákom. Záujem o matričné bádanie svojich predkov a vedomie špecifickosti svojho pôvodu je v súčasnosti čoraz viac presadzujúcim sa trendom nielen v USA, ale aj v západnej Európe. Možno predpokladať, že skôr či neskôr sa tento trend presadí aj v prostredí potomkov pôvodného slovenského obyvateľstva v historickom regióne Dolnej zeme. Podľa informácií Občianskeho združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov so sídlom v Galante jeho webovú stránku navštevujú pravidelne viacerí bádatelia z Maďarska, ale aj potomkovia Slovákov z Dolnej zeme, ktorých predkovia sa po vojne vrátili na Slovensko.

    -tre

    Foto: I. Fuhl

    Fotogaléria

    Slovenský Komlóš 275 ročný

    Michal Hronec

    S odstupom času

    Moje rodisko
    po založení,
    ako orgovánový krík
    rozkvitalo.
    Deťom našim  k srdcu
    prirastalo.
    Všetky brázdy, úskalia,
    prinášané  kráčajúcim  časom
    mozoľnatou rukou,
    pracovitosťou a súdržnosťou
    úspešne ako  historické činy
    do pamäti osady zapisovalo.


    Vrtkavosťou času
    rozleteli  sme sa
    ako padáčiky semien
    rozkvitnutej púpavy,
    do  šíreho sveta.
    To však naše  srdcia nezlomilo.
    Neustále vraciame sa  v spomienkach
    na miesto
    kde pred 275. rokmi
    korene naši  predkovia zapustili.


    Aj dnes,
    keď toto výročie zasvietilo
    na obrazovke  histórie,
    obraciame sa k Vám
    rodáci milí,
    aby sme Vás k svojeti
    srdečným pozdravom,
    s pevnou zlatou nitkou priviazali.

    Pozdrav rodákom k 275. výročiu založenia osady od Miša Hronca z Bratislavy, člena Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku – 24. apríl 2021.

    Fotogaléria z 270 výročia založenia tu: http://salib.rajce.idnes.cz/Slovensky_Komlos_270_rocny