Dovoľte aby som uverejnil druhú časť varujúcich článkov pod názvom  „Situácia na juhu Slovenskej republiky v roku 2022“ , ktoré spracovalo Združenie slovenskej inteligencie.

II.

Ochrana slovenskej štátnosti a maďarský šovinizmus

Úvod

         Druhá časť tohto dokumentu je pokračovaním prvej časti, opisujúcej aktuálnu situáciu na juhu Slovenska. Stále viac si uvedomujeme, že pohnútky k jeho koncipovaniu vychádzajú z pudu národnej sebazáchovy, poznajúc spoločné dejiny s naším južným susedom, ktoré zanechali v našej pamäti bolestné spomienky. Nezabúdame na nich, aj keď sú pod pokrievkou mlčania na oboch stranách, zneužívané proti slovenskému národu, či už Maďarskom na južnej hranici, alebo od vnútorných cudzích elementov.

1. Stavba škôlky v Dunajskej Strede – výkon správy cudzieho štátu na území SR

Nasledovný príklad ilustruje, akým maskovaným spôsobom maďarská vláda prostredníctvom organizácií (cirkví), hlásiacich sa k maďarskej národnostnej menšine vykonáva prakticky výkon správy na území SR a v pozadí tieto organizácie nadobúdajú ďalšie nehnuteľnosti. Na sídlisku Smetanov háj v Dunajskej Strede stavia Reformovaná (maďarská) cirkev od jesene 2021 novú materskú škôlku. Stavbu škôlky, vrátane kúpy pozemku pre stavbu financuje maďarská vláda. Odpredaj pozemku reformovanej cirkvi schválilo mestské zastupiteľstvo. Pozemok sa nachádza v lukratívnej oblasti na ulici Istvána Gyurcsóa a bol jednou z mála zelených plôch v meste, ktoré ešte nie sú zastavané. Zároveň aspoň čiastočne vyvažoval hustú zastavanosť na sídlisku a dopĺňal prostredie v tesnej blízkosti dvoch škôl. Reformovaná cirkev v Dunajskej Strede, je v tomto prípade prostredníkom na zabezpečovanie výhod a podpôr podľa zákona susedného štátu (Maďarska), ktorý udeľuje výhody a podpory fyzickým osobám a organizáciám na základe ich prihlásenia sa k národnostnej menšine. Ak by sa o predmetný pozemok mesta a realizáciu stavby uchádzal subjekt inej ako maďarskej národnosti, sme presvedčení že by neuspel. Takýchto aktivít zo strany maďarskej vlády na južnom Slovensku je viac, napr. nedávne (v r. 2022) financovanie kúpy nehnuteľnosti, za účelom zriadenia pastoračného centra pre katolícku cirkev v Dunajskej Strede (údajne viac ako 200 tis. eur). Vieme si predstaviť, ako sa za súčasných okolností slovenskí veriaci „pohrnú” do (maďarského) pastoračného centra, v ovzduší národnostného vyčleňovania sa a šovinistických postojov predstaviteľov mesta a niektorých maďarských kňazov. Tento krok katolíckej cirkvi v Dunajskej Strede (že prijala peniaze za takýchto okolností od Maďarska), považujeme za rozporné s princípom katolicity. Takýmto finančným zvýhodňovaním občanov s maďarským národnostným pôvodom, sa vytvára rozdiel v zaobchádzaní medzi občanmi patriacimi k národnostnej menšine a ostatnými občanmi domovského štátu (Slovenska). Podľa správy Benátskej komisie z r. 2001 možno hodnotiť tento stav ako diskrimináciu vychádzajúcu z etnických dôvodov. Porušovanie zásady nediskriminácie je v rozpore s verejným poriadkom a ochranou práv a slobôd občanov Slovenskej republiky.
Obrovskou chybou je, že v minulosti nebol schválený v parlamente Zákon o zabezpečení zvrchovanosti SR, ktorý mal byť odpoveďou na v Maďarsku schválený zákon o zahraničných Maďaroch. Snažilo sa o to KDH v r. 2002 a aj SNS v r. 2010. Tento stav treba okamžite napraviť a schváliť zákon o zabezpečení zvrchovanosti SR s potrebným doplnením trestného zákona!

2. Skupovanie významných slovenských komodít riadené z Maďarska cez podnikateľskú sféru

Maďarsko okrem pumpovania peňazí do organizácií osôb maďarskej národnosti na území SR, rozširuje svoj vplyv aj cez podnikateľské subjekty, sídliace na Slovensku. Exemplárnym príkladom je veľkopodnikateľ Oskar Világi, ktorý už na svoju dcéru – Réku Világiovú z Dunajskej Stredy, previedol 78 subjektov, z toho je vyše 40 poľnohospodárskych družstiev.
Réka Világi(ová) pravdepodobne patrí k najbohatším občanom na južnom Slovensku a je zrejmé, že tu nejde o jej usilovnosť, ale o systematickú činnosť jej otca v súlade so stratégiou maďarskej vlády. Na postupné skupovanie slovenskej pôdy a firiem má takmer neobmedzené prostriedky (keďže je aj riaditeľom Slovnaftu a súčasne priateľom premiéra Viktora Orbána).
Skúmanie morálnosti spôsobu nadobúdania majetku, ani dôvodov, prečo prepísal obrovské množstvo majetku na dcéru, nie je úlohou našou, ale príslušných štátnych orgánov.
Výpis z obchodného registra Réky Világiovej k 8. júlu 20226 :

1. Réka Világi ADC MEDIA, a.s.
2. Réka Világi AGRO – BIO HUBICE špeciálna výroba, družstvo
3. Réka Világi AGRO – BIO HUBICE, a.s.
4. Réka Világi AGRO – MAT, s.r.o.
5. Réka Világi Agro Polianka, s.r.o.
6. Réka Világi Agrogarden, s.r.o.
7. Réka Világi – podpredseda družstva AGROK Košice-okolie, družstvo
8. Réka Világi AGROK východ, s.r.o.
9. Réka Világi AGROSUN, spol. s r.o.
10. Réka Világi AGROTOM farma Lehôtka, družstvo
11. Réka Világi – podpreds. d. AGROTOM rastlinná výroba, družstvo
12. Réka Világi AGROTOM, s.r.o.
13. Réka Világi APEX Tovarníky, s.r.o.
14. Réka Világi – podpreds. d. Blahová agro družstvo
15. Réka Világi – podpreds. d. Blesovce agro družstvo
16. Réka Világi – podpreds. d. Bracovce agro družstvo
17. Réka Világi DAC Academy, a.s.
18. Réka Világi DAC ARÉNA, a.s.
19. Réka Világi – podpreds. d. Dolné Saliby agro družstvo
20. Réka Világi Dolný Štál agro družstvo
21. Réka Világi – podpreds. d. Družstevná agro družstvo
22. Réka Világi DS PROPERTY, a.s.
23. Réka Világi – podpreds. d. Dubovec agro družstvo
24. Réka Világi E.H.C.S., a.s.
25. Réka Világi ELEGOST, a.s.
26. Réka Világi EUROMILK, a.s.
27. Réka Világi EXATA GROUP, a.s.
28. Réka Világi GT TVR, s.r.o.
29. Réka Világi Heliades, a.s.
30. Réka Világi Horná Potôň agro družstvo
31. Réka Világi Hubice agro družstvo
32. Réka Világi Hubice BIO agro družstvo
33. Réka Világi INDUSTRIAL ZONE KÚTNIKY, a.s.
34. Réka Világi ISTERMEAT, a.s
35. Réka Világi Jurová agro družstvo
36. Réka Világi – podpreds. d. Košice-okolie agro družstvo
37. Réka Világi – podpreds. d. Košická Polianka agro družstvo
38. Réka Világi Kukkonia farm, s.r.o.
39. Réka Világi Kukkonia, s.r.o.
40. Réka Világi Lehár, s.r.o.
41. Réka Világi – podpreds. d. Lehôtka agro družstvo
42. Réka Világi LOAR-VE, a.s.
43. Réka Világi Mierovo agro družstvo
44. Réka Világi MKM-STRED, spol. s r.o.
45. Réka Világi – podpreds. d. Ohrady agro družstvo
46. Réka Világi OLVERA, a.s.
47. Réka Világi – podpreds. d. Orechová Potôň agro družstvo
48. Réka Világi – podpreds. d. PD TOV družstvo
49. Réka Világi PD TVR družstvo
50. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Dolné Saliby, s.r.o.
51. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Gabčíkovo, s.r.o.
52. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť KOLTA, s.r.o.
53. Réka Világi Poľnohospodárska spoločnosť Slovensko, s.r.o.
54. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Tomášovce
55. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Dolný Štál
56. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Orechová Potôň
57. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo Tvrdošovce
58. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Hornej Potôni
59. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Jurovej
60. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo v Ohradoch
61. Réka Világi Poľnohospodárske družstvo vo Veľkom Blahove
62. Réka Világi POĽNOCHOV, s.r.o.
63. Réka Világi PS Trebišov, s.r.o.
64. Réka Világi Roľnícke družstvo Rumanová
65. Réka Világi – podpreds. d. Rumanová agro družstvo
66. Réka Világi SAGAX, s.r.o.
67. Réka Világi SLOVAK MAK, s.r.o.
68. Réka Világi TENERE, a.s.
69. Réka Világi – podpreds. d. Tomášovce RV agro družstvo
70. Réka Világi Tomášovce ŽV agro družstvo
71. Réka Világi TRAKSON, s.r.o. v likvidácii
72. Réka Világi Trebišov agro družstvo
73. Réka Világi Treeplanet s.r.o.
74. Réka Világi UREX HUNGARY Kft. – organizačná zložka SK
75. Réka Világi VARIA, spol. s r.o.
76. Réka Világi Veľké Blahovo agro družstvo
77. Réka Világi VIRE law & consulting, s.r.o.
78. Réka Világi Warcun, a.s.

Dalším príkladom firmy typu „maďarský biely kôň“ je Manevi SK, s.r.o.. Ide o nenápadný malý podnik sídliaci v Dunajskej Strede, ktorý však realizuje obrovské nákupy nehnuteľností na území Slovenska. Podrobne sa tejto téme venuje Investigatívne centrum Jána Kuciaka vo svojom článku. https://icjk.sk/147/Maďarsko-kupuje-na-Slovensku-nehnuteľnosti-aj-cez-nenápadnú-firmu/

3. Maďarizácia kultúrneho priestoru mesta Dunajská Streda

a. Kultúrny dom

Kultúrny dom v Dunajskej Strede, presnejšie mestské kultúrne stredisko (MKS), sa od svojho vybudovania v období socializmu až donedávna nazýval štandardne ako „Kultúrny dom“. Žiaľ, v r. 2016 si vedenie mesta MKS „národnostne sprivatizovalo“, či správnejšie povedané zmaďarizovalo – premenovaním na „MKS Csaplára Benedeka“ a označkovalo ho patričnými maďarizačnými prvkami.
Už pri vchode do MKS, po ľavej strane od vchodu do kultúrneho strediska sa nachádza pamätník na 40. výročie bábkarského festivalu, ktorý inštaloval Csemadok v spolupráci s mestom v r. 2015. Samozrejme iba v maďarčine, so Slovákmi tu Csemadok už nepočíta (viď fotografie na s. 26). Nad vchodom sú dve tabule v slovenskom a maďarskom jazyku, a na oboch je kruhové logo so symbolom kultu iredenty – hlavou mytologického vtáka Turula.

Turulská symbolika je ďalším znakom, aby Slováci „pochopili“, komu tu patrí kultúrny dom. Vo vstupnej hale sa po ľavej strane nachádza pamätná tabuľa Benedeka Csaplára (znova len v maďarčine) so stužkami v maďarských trikolórach.
V článku „Odhalili pamätnú tabuľu Benedeka Csaplára“ sa uvádza: „Samospráva vzdala hold významnému rodákovi Dunajskej Stredy aj tým, že na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva zo dňa 19. apríla 2016 mestské kultúrne stredisko prijalo meno Benedeka Csaplára. Riaditeľka MsKS Ildikó Ibolya sa vyjadrila, že kultúrne stredisko aj v budúcnosti sa vynasnaží, aby bolo hodné mena Benedeka Csaplára. Akademický sochár Ferenc Lebó z Győru vyhotovil pamätnú tabuľu dunajskostredského folkloristu, ktorú umiestnili v aule MsKS. Pamätnú tabulu odhalili spoločne autor a viceprimátor Zoltán Horváth, následne vysvätil dekan Ladislav Szakál. Na záver na pamätnú tabulu položili vence. Slováci nevedia, kto bol Benedikt Čaplár, pre celé mesto to bola predtým neznáma osoba. Vedenie mesta takto okato realizuje netolerantným spôsobom kultúrnu autonómiu, sprevádzanú ignoranciou a vytesňovaním Slovákov.
Z kultúrneho domu sa stáva maďarské geto a Slováci sa tu môžu cítiť, ako keby boli v Maďarsku. Pritom kultúrne stredisko má byť predsa spoločný a zdieľaný priestor, ktorý má slúžiť rovnocenne Slovákom aj Maďarom a jasne má odzrkadľovať príslušnosť k Slovenskej republike. V súčasnosti je pri pohľade na zamestnancov MKS10 zrejmé, že aj zamestnávanie funguje podľa „národnostného kľúča“, a teda Slovák či Slovenka nemajú šancu sa tu zamestnať (ani ako upratovačka).

Preto navrhujeme, aby bol prijatý zákon, ktorý na území s väčšinovým maďarským obyvateľstvom, zabezpečí v kultúrnych priestoroch všetky informácie v štátnom jazyku a následne v jazyku menšiny, zakáže preexponovanú maďarizačnú symboliku a zastaví kultúrnu diskrimináciu Slovákov v ich vlastnom štáte.

b. Názvy nových ulíc

V Dunajskej Strede tvorí vedenie mesta názvy nových ulíc dôsledne maďarizačným spôsobom. Nové ulice sú pomenovávané zväčša podľa maďarských osobností, občas podľa biblických osobností, čo korešponduje so svätoštefanskou tradíciou (ktorá je žiaľ tiež zneužívaná na iredentu). Časy, kedy vznikali aj ulice s neutrálnymi názvami (bez maďarského národnostného podtextu) sú minulosťou. V posledných rokoch vznikli nové ulice ako napr.: ulica vojvodcu Árpáda, Attilu Józsefa, ulica Zsigmonda Móricza, Istvána Dobóa, Adyho ulica, ulica Bálinta Balašiho, Jánosa Aranya, Sándora Petőfiho, atď…
Pripravujú sa ďalšie ulice, pomenované po: Gödöllő (maďarské mesto, slov. Jedľovo), Győr (maď. mesto), Szabadka (Subotica v Srbsku s väčšinovo maď. obyvateľstvom), Ödön Janovits, József Vázsonyi (bývalý maďarský dekani v DS), Lajos Luzsicza (maď. maliar nar. v Nových Zámkoch, zomrel v Budapešti) či Imre Makovecz (maď.architekt z Budapešti) atď…
Vedenie mesta využíva pri pomenovávaní ulíc značne svoje možnosti na minimalizáciu slovenského elementu v kultúrnom prostredí mesta. Vyvstáva tu otázka, kto tu chce koho asimilovať a kto je v tejto oblasti skutočne diskriminovaný.

 c. Pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny

Vedenie mesta dalo postaviť v parku pred železničnou stanicou v r. 2018 pamätník vojakom padlým v 1. a 2. svetovej vojne, s nápisom iba v maďarskom jazyku. Je to o to viac prekvapujúce, lebo 29 v prvej svetovej vojne bojovali bok po boku Slováci aj Maďari, dokonca v rovnakých uniformách. Navyše z mien padlých vojakov možno vypozorovať vplyv násilnej maďarizácie Slovákov. Lenže šovinizmus v hlavách vedenia mesta tu Slovákov nepovažuje za rovnocenných, znova nepočíta s nimi do budúcna a aj tento pomník bol navrhnutý výhradne pre maďarské etnikum. Tesne pred oficiálnou návštevou prezidentky Zuzany Čaputovej v Dunajskej Strede (v novembri 2019) pribudol narýchlo pred pamätníkom kvádrik so slovenským nápisom „Pomník našich padlých hrdinov“. Vedenie mesta sa asi dovtípilo, že v tomto zmaďarizovanom prostredí ju (ako Slovenku) takmer nemajú kam priviesť. Tak aby to nebola blamáž, dodatočne upravili pomník o slovenský nápis, a do programu prezidentky sa tak dostalo aj vzdanie poklony padlým vojakom pred týmto pamätníkom.

d. Zhrnutie

Slovákom, ktorí sú v okrese Dunajská Streda menšinou, dáva politika maďarského vedenia mesta rôznymi spôsobmi najavo, že s nimi do budúcna nepočíta ako s rovnocennými občanmi.
Kult iredenty sa prejavuje veľkým množstvom článkov v maďarských médiách, zameraných na emócie, propagujúcich nekonečnú ukrivdenosť (samozrejme jednostrannú) a prepiate bolestínstvo. Ideologický aktivizmus je prítomný aj formou vyhlasovania pamätných rokov. Napr. rok 2022 vyhlásilo vedenie mesta Dunajská Streda na odporúčanie maďarského Občianskeho združenia Biró Márton za pamätný rok rodu „Kondé“ pri príležitosti 680. výročia prvej historickej zmienky tohto rodu so zdôvodnením, že „táto historická udalosť poskytuje skvelú príležitosť na vyhlásenie pamätného roku.“11 11 https://dunaszerdahelyi.sk/2022-az-osi-konde-csalad-eve-leszdunaszerdahelyen

4. Explózia iredenty na 102. výročie Trianonu – 4. júna 2022

4. júna 2022 bolo 102. výročie Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá na úrovni medzinárodnej diplomacie definitívne ukončila existenciu Uhorska, čím zachránila existenciu slovenského národa pred hroziacim pomaďarčením. Toto vyjadrenie nie je nadnesené, keď sa pozrieme na stav slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, na ktorej bola vykonaná zo strany maďarských vlád doslova jazyková genocída.

       Aktivity, ktoré prebehli 4. júna 2022 na území južného Slovenska, sa vyznačujú prudkým stupňovaním kultu iredenty, ktorému sú nasadené rôzne masky. Majú formy od navonok mierumilovných, ako sú novozavedené „tance spolupatričnosti“ Pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Zdroj fotografie: https://dunajskostredsky.sk/pripomenuli-sme-si-hrdinov-svetovych-vojen 31 s deťmi v školách/ , až po agresívne, ako je hlučná motorkárska jazda „Trianon 102“ na trase Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo.

     Na úvod môžeme skonštatovať, že agresivita a intenzita protištátnych prejavov aktivistov maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku sa stupňuje a prekračuje ústavné a zákonné rámce.

     Vzhľadom na doterajšiu trestuhodnú nečinnosť slovenských štátnych orgánov, dochádza k otvorenému popieraniu legitímnosti existencie Slovenskej republiky a k masívnej protislovenskej indoktrinácii žiakov v školách s vyučovacím jazykom maďarským už od útleho veku. Prakticky to znamená, že organizátori spomienky na Trianon v niektorých južných okresoch, neuznávajú zvrchovanosť a suverenitu Slovenskej republiky. Deje sa tak následkom propagandy a falšovania dejín z maďarskej strany, ale aj z dôvodu neschopnosti, pasivity a ľahostajnosti na slovenskej strane. Zásadnú úlohu vo vyvíjaní protištátnej propagandy má maďarské médium ma7.sk, sídliace v Dunajskej Strede a pôsobiace na južnom na Slovensku, ktoré destabilizuje pomery na národnostne zmiešanom území. ma7 je financované maďarskou vládou a nadáciou Gábora Bethlena, čo uvádza aj na svojej internetovej stránke. Ako ukazujú nasledovné články z ma7.sk k téme Trianonu z 4. júna 2022 – možno ho označiť za otvorene nepriateľské voči slovenskej štátnosti.

a. Trianonský fakľový pochod z Komárna do Komáromu

V spolupráci s maďarskou stranou zorganizovali aktivisti dňa 4. júna 2022 iredentistickú akciu formou fakľového pochodu. Médium ma7.sk pri informovaní o tejto udalosti nahrádza termín „Slovenská republika“ celoplošne termínom „Karpatská kotlina“, čím zjavne manipuluje čitateľov k ignorovaniu existencie Slovenskej republiky.
Napr. v článku z 5. júna 2022 s názvom: „102 rokov, 102 faklí – Trianonská spomienka v Komárome: „Pripomeňme si tento deň so smútkom a nádejou v srdci!“ Autorka Ildikó Miskó Nagy píše: „V Karpatskej kotline sa konala jedinečná spomienka na Deň Národnej Jednoty v Komárome, ktorý sa v búrkach dejín rozdelil na dve časti.“ V článku dokonca neuznáva ani slovenský názov Komárno, keď toto nazýva „severný Komárom“. „Podujatie s názvom 102 rokov 102 faklí – Trianon, sa začalo po bohoslužbe v Reformovanom kostole v Severnom Komárome na nádvorí Reformovaného kolégia pri pamätníku Trianonského prsteňa a pokračovalo na Námestí slobody v Južnom Komárome, pri úrade primátora mesta.“ 102 év, 102 fáklya – trianoni megemlékezés Komáromban: „Emlékezzünk e napra gyásszal és szívünkben reménykedéssel!“ https:// ma7.sk/tajaink/102-ev-102-faklya-trianoni-megemlekezes-komaromban-emlekezzunk-e-napra-gyasszal-e
     V článku sa uvádza, že Zsolt Feszty, predseda občianskeho združenia „Te Ügyed Kör“ pri tejto príležitosti oznámil, že: „Predchodcami zmeny môžeme byť tak, že sa začneme dôsledne zaoberať sociálnymi témami“ a avizoval vznik maďarského hnutia za občianske práva. O aké zmeny a o aké ďalšie občianske práva tu ide, si môžeme domyslieť.

b. Trianonské „tance spolupatričnosti“ – Politizácia detí na škôlkach a základných školách s vyučovacím jazykom maďarským

Pod navonok mierumilovným názvom „tance spolupatričnosti“ zorganizovali na južnom Slovensku desiatky škôl a škôlok s vyučovacím jazykom maďarským tanečnú akciu s iredentistickým zameraním, ktorej vyvrcholenie bolo v Komárne.
 Autorka Nagy Miskó Ildikó vo svojom článku s názvom „Tancom spolupatričnosti za budovanie maďarskej komunity“ v médiu ma7.sk o tom píše nasledovne:
„Asi tisícka škôlkarov, študentov a členov tanečných krúžkov od štvrtej hodiny nadšene krepčili spolu Tanec spolupatričnosti oznamujúc: horkosť a príkoria našej národnej tragédie nemôžeme niesť ako okovy.“
 Iniciátormi Tanca spolupatričnosti sú údajne:
• Andrea Jókai – zástupkyňa strany Aliancia (Szövetség) v obci Moča,
• Nóra Zink Vass – predsedníčka Miestnej organizácie strany Aliancia (Szövetség) v obci Čalovec,
• Éva Korpás – ľudová speváčka, ocenená za maďarstvo zahraničnou cenou, ako aj ďalšími cenami.
S radosťou sa k nim a Zväzu pridal aj Zväz maďarských učiteľov na Slovensku (SZMPSZ) a Ľudový tanečný súbor „Szőttes Kamara“ (z Bratislavy).
Po tom, čo sa ich volanie ozvalo naprieč Karpatskou kotlinou, 4. júna popoludní, zastupujúcich takmer štyridsať vzdelávacích inštitúcií a tanečných skupín, asi tisícka, mnohí v krojoch, krepčili Tanec spolupatričnosti v Meste spolupatričnosti“ (Komárne) … Viac ako sto skupín sa pripojilo k celomaďarskej výzve inde…
“ Národná predsedníčka SZMPSZ Irén Fekete v úvode svojho vystúpenia takisto ignorovala existenciu Slovenskej republiky, keď zdôraznila, že „patríme ku všetkým Maďarom žijúcim na Felvidéku a v Karpatskej kotline… „ Ďalej zdôraznila, že: „Poznajú prospešnú pomoc rôznych organizácií pri nástupe do školy, vedia, že naše škôlky, školy a kostoly sa modernizujú a obnovujú za pomoci materskej vlasti (anyaország). Potom varovala pred hrôzou dobrovoľnej asimilácie.
Nasledoval prejav Krisztiána Forróa (predsedu strany Aliancia – Szövetség a poslanca VÚC Trnava), hlavného patróna iniciatívy, ktorý zdôraznil, že „je veľmi hrdý na viac ako 5 000 detí, ktoré sa zapojili do iniciatívy naprieč Felvidékom a Karpatskou kotlinou…“
Zarážajúce je, že poslanec VÚC (Trnavského samosprávneho kraja) Krisztián Forró nie je schopný pomenovať štát, v ktorom pôsobí ako poslanec a z ktorého berie plat – že jeho oficiálnym názvom je Slovensko, alebo Slovenská republika.
Maďarské deti sú svojimi učiteľmi už od útleho veku vedené, aby sa na svojich rovesníkov pozerali cez nacionalistickú optiku, a na štát v ktorom žijú ako na „okovy“ v duchu „horkosti a príkoria“. Indoktrinácia dieťaťa šovinizmom už od škôlkarského veku vyvoláva otázky o psychickej a odbornej spôsobilosti týchto zúčastnených učiteľov na výchovu detí v predškolskom a v školskom veku. O tejto situácii považujeme za potrebné informovať aj ombudsmana pre deti, keďže založenie tejto novej „tradície“ od r. 2022 považujeme za deštruktívne pre vzájomné spolužitie Slovákov a Maďarov na Slovensku. Navrhujeme, aby základné školy na národnostne zmiešanom území južného Slovenska boli vyňaté z kompetencií obcí a aby ich riadil štát. Štát má určovať, čo a ako sa v týchto školách bude vyučovať, aby bol zabezpečený elementárny pozitívny postoj mladej generácie k Slovenskej republike. c. Trianon 102 – Motorkárska jazda ako iredentistická exhibícia V Dunajskej Strede bol centrom spomienky na 102. výročie Trianonu – pred dvoma rokmi vybudovaný iredentistický vlajkový podstavec s vlajkovou žrďou na Múzejnej ulici (viď. s. 8). Jednou z ústredných myšlienok prejavov, ktoré odzneli pred maďarskou vlajkou vztýčenou na pol žrde, bola: „Iba ten je naozajstný Maďar, koho bolí Trianon.” Toto možno považovať aj za vyhrážku všetkým Maďarom, že ak nebudú takto zmýšľať, nebudú považovaní za dobrých Maďarov. https://ma7.sk/tajaink/az-osszetartozas-tancaval-a-magyar-kozosseg-epiteseert
Vyvstáva otázka, kto je pre týchto šovinisticky ladených ľudí „dobrý Slovák”? Túto akciu s iredentistickým kontextom požehnal miestny katolícky dekan Ladislav Szakál. Udalosť bola sprevádzaná okrem vystúpení rôznych aktivistov aj stretnutím motorkárov a následnou exhibičnou jazdou na trase Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo, spolu s 15 zastávkami v rôznych obciach. Zúčastnilo sa jej viac ako 100 motorkárov. Motorkársku jazdu Trianon 102 organizovalo „Hnutie novej jednoty” (Az Új Egység Mozgalom), ktoré o sebe tvrdí, že „je ľudová spoločenská organizácia, ktorej cieľom je zorganizovať felvidéckych Maďarov do uvedomelého spoločenstva.” V Dunajskej Strede pred “pamätníkom Trianonu” 4.júna 2022 vystúpil aj historik Barnabás Vajda: „Trianon bol jednotne a hlboko nespravodlivý voči svojim súčasníkom. Azda najbolestivejšie pre nás je, že niekoľko miliónov Maďarov sa dostalo pod inú vládu, kde nám veľmi často hovoria, že nie sme občanmi národného štátu. (nem az államnemzet polgárai vagyunk).” Horeuvedený článok referuje o dianí Trianonských akcií na rôznych miestach a manipulatívne presviedča občanov maďarskej národnosti o údajnej „škaredej a netolerantnej prítomnosti”. Citujeme: „Takmer v každej osade našej rodnej vlasti si pripomínajú výročie trianonskej mierovej diktatúry a zapaľujú kahance a dúfajú v krajšiu a tolerantnejšiu budúcnosť (egy szebb, toleráns jövőben reménykednek). Ďalej podsúva ohrozenie vyháňania: „V okrese Dunajská Streda zorganizovali maďarskí
 Plagát hnutia novej jednoty, pozri https://www.facebook.com/ UjEgysegMozgalom/posts/743622320415949 15 ht tps://ma7.sk/tajaink/bennunket-nem-fujhat-el-akarmilyen-szel-kepekkel
občania aj spomienkové programy a akcie na budovanie komunity, aby dokázali: ešte stále sme tu a aj tu zostaneme!” Články a prejavy na 102. výročie Trianonu sa zakladajú na stavaní „slamených panákov” ako hrozieb, voči ktorým potom autor bojuje rôznymi štylistickými obrannými a iredentistickými formuláciami. Cieľom je vytvárať neustály pocit ohrozenia, krivdy a napätia, ktoré má stimulovať nespokojnosť s existenciou SR. Ak tieto články plné manipulačných techník číta niekto neznalý zvonku, musí si pomyslieť, v akých hrozných podmienkach naši maďarskí spoluobčania žijú. Zároveň sa z článku dozvedáme, že „v Gabčíkove, pred domom Csemadoku 4. júna 2022 prvýkrát vztýčili a spustili na pol žrde červeno-bielo-zelenú štátnu vlajku, aby aj týmto vzdali hold trianonskému dňu smútku.” 16 Video o iredentistických akciách v Dunajskej Strede je dostupné na https://dunajskostredsky.sk/seria-udalosti-pri-prilezitosti-vyrocia-podpisania-trianonskej-zmluvy.

5. V Gabčíkove bola prvýkrát vztýčená maďarská vlajka – na 102. výročie Trianonu

Na stretnutí, ktoré organizoval Csemadok (takisto financovaný aj maďarskou vládou) sa zúčastnili, László Parák – farár Gabčíkova, Ľudovít Kulcsár – predseda predstavenstva COOP Jednota Dunajská Streda, Kristián Soós (COOP Jednota DS), Mézes Rudolf – regionálny podpredseda Csemadoku pre západné Slovensko, Anikó Nagy, predsedníčka miestnej Základnej organizácie Csemadoku a iní.

Anikó Nagy dala vo svojom príhovore jasnú ideologickú inštrukciu, keď zdôraznila, že „každý Maďar tento deň berie na vedomie, a nikdy v tom nenájde pokoj.” V ďalšej časti svojej reči táto funkcionárka Csemadoku svojou dvojtvárnou formuláciou spomenula Slovenskú republiku a súčasne sa od nej dištancovala:
 „Žiaľ, dodnes musí maďarský ľud bojovať za naše práva doma na južnom Slovensku, musíme ukázať, že naši predkovia tvorili našu neoddeliteľnú súčasť – a my sme neoddeliteľnou súčasťou – Felvidéku.” (Sajnos mind a mai napig a magyar embereknek meg kell harcolnunk a jogainkért itthon, Dél – Szlovákiában, meg kell mutatnunk, hogy őseink szerves részét képezték – s mi is szerves részei vagyunk – a Felvidéknek.) Anikó Nagyová považuje za dôležité aj maďarské snívanie:
„Je dôležité, aby naše deti maďarsky snívali, maďarsky boli vychovávané, pretože táto úloha nás robí veľkými.”
 Novinkou v Gabčíkove je aj socha vtáka Turula, ktorý pribudol v r. 2021 pred novovybudovaným centrom integrovanej zdravotnej starostlivosti na Dunajskej ulici. Považujeme za neprijateľné, aby na verejnom priestranstve, ešte k tomu pred verejným zdravotníckym zariadením, bol umiestnený symbol veľkomaďarskej ideológie. Či bol financovaný z nenávratného príspevku vo výške 782 352 EUR, ktorý poskytlo mestu Gabčíkovo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, bude vedieť zodpovedať primátor mesta Gabčíkovo PhDr. Iván Fenes LL.M, MBA. V dostupných dokumentoch mesta sa táto informácia nenachádza. Za otáznu považujeme aj lojalitu primátora Gabčíkova k Slovenskej republike, keď pred novopostavenú budovu z peňazí štátu, neváha postaviť symbol, reprezentujúci kult iredenty.

Záver

Môžeme skonštatovať, že v maďarských médiách pôsobiacich na Slovensku prebieha protištátny prevrat. Maďarské organizácie pod vedením strany Aliancia (Szövetség) a organizácie Csemadok šíria šovinistickú veľkomaďarskú ideológiu, nepriateľskú voči Slovenskej republike a nie menej aj voči slovenskému národu. S pomocou veľkých finančných dotácií z Maďarska, získali obrovský mediálny vplyv na občanov a realizujú protištátnu činnosť v širokom rozsahu.
Osoby tu pôsobiace, vo svojej dvojtvárnosti, berú plat aj zo štátnych peňazí Slovenskej republiky na rôznych poslaneckých a politických pozíciách, na druhej strane pre nich názov „Slovenská republika“ vo vnútri ich organizácií neexistuje, nahrádzajú ho termínom „Karpatská kotlina“ či „Felvidék“ a v skutočnosti slúžia záujmom cudzej moci.
Pred rokom 1989 Maďari a Slováci nemali problém zaspievať si spolu slovenské alebo maďarské pesničky, ako napr. „Horenka, horenka, hora,…“ alebo „Az a szép akinek a szeme kék“.
Blíži sa doba, keď už také niečo bude ťažko možné. Totiž podľa aktuálne šírenej veľkomaďarskej ideológie, dobrý Maďar je ten, ktorý keď ide spať, má myslieť na deň Trianonu, v ktorom nikdy nesmie nájsť pokoj, keď spí, má snívať po maďarsky a keď vstáva, nesmie zabudnúť, že vysídľovanie v r. 1947 ho stále bolí, okrem toho má byť stále v strehu pred hrôzou dobrovoľnej asimilácie.
 Rozmýšľame nad tým, či sa v budúcnosti budú vedieť slovenské a maďarské deti spolu hrať, či Slováci budú vedieť existovať v takomto extrémne nacionálne vyhranenom prostredí.
Sú to nanajvýš vážne otázky.
Niečo podobné sme tu už raz zažili a obávame sa, že sa bude opakovať história z r. 1938. Vtedy po fáze podobného podnecovania národnostnej zášti až nenávisti došlo po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 k explózii násilia a množstvu zločinov na slovenskom obyvateľstve. Stačila na to zradikalizovaná menšina maďarského obyvateľstva, podporovaná hmotne a personálne (vojensky) z Budapešti.

       Zákernosť dnešnej maďarskej iredenty spočíva aj v tom, že si nepriznáva svoje hriechy z minulosti, tvári sa že neexistujú. Jej politika ukrivdenosti založená na demagógii a nadradenosti nad okolitými národmi však vyjde napokon navnivoč. Žiaľ medzitým prinesie veľké škody… Straty sú už dnes obrovské.

    Politici a rôzni aktivisti šíriaci šovinizmus ničia vzájomné slovensko-maďarské spolužitie, ničia desaťročia budovanú jemnú pavučinu slovensko-maďarských vzťahov, nezmyselne hlásajú delenie ľudí na kategórie.

    Východisko v tejto situácií vidíme v zrušení týchto rozkladných organizácií a médií, keďže ich stratégiu vyjadruje tak často nimi prezentovaná zemepisná veľkomaďarská mapa, čím de facto dávajú najavo svoj cieľ – zánik Slovenskej republiky.
Keď to súčasná vláda okamžite neurobí, musia občania ukončiť činnosť tejto vlády, keďže vrcholne nezodpovedne hazarduje s existenciou Slovenskej republiky i jej občanov.
Združenie slovenskej inteligencie podalo v tejto veci podnet na generálnu prokuratúru, ktorého skrátený opis sa nachádza v prílohe tohto dokumentu.

Výmene maďarského a slovenského obyvateľstva v roku 1947 príčinne predchádzali tragické skúsenosti Slovákov (a tiež iných národov) najprv s tvrdou maďarizáciou v Uhorsku, ktorej cieľom bola úplná likvidácia slovenského národa a jeho identity, neskôr s maďarizačnou politikou medzivojnového Maďarska voči početnej slovenskej menšine, ktorá po Trianonskej mierovej zmluve zostala v maďarskom štáte bez akýchkoľvek národných práv, tiež s revizionizmom horthyovského Maďarska, spochybňujúcim platnosť Trianonskej mierovej zmluvy (4. júna 1920), a napokon aj s tvrdou maďarskou politikou na okupovanom južnom Slovensku po novembri 1938, keď boli odtiaľto surovo vyhnané desiatky tisíc Slovákov, pričom boli okradnutí o svoje majetky.

Žiaľ, maďarská vláda sa stále nepoučila a robí tú istú politiku ako pred 100 rokmi. Rozosieva šovinizmus medzi okolitými národmi. Lenže šovinizmus je ako bumerang, ktorý sa vráti a dopadne na hlavy všetkých, vinných aj nevinných. Spôsob, ako o udalosti informujú maďarské médiá, je manipulatívny, keďže podľa nich tu vraj  existuje ohrozenie a nenávisť, ktoré sa majú zmierniť „osadzovaním pamätných tabúľ a stavaním pomníkov“. Alebo že tu v Slovenskej republike niekto chce skrášľovať vysídlenie, či tvrdiť že to nebolo zlé.
Pravdou je, že nikto taký tu nie je a ani nikto neprechováva nenávisť voči Maďarom. Túto tému neustále vyrába maďarská politická scéna, aby dosiahla rozdelenie spoločnosti v Slovenskej republike v duchu príslovia „rozdeľuj a panuj“.
Žiaľ, Slovensko a jeho predstavitelia neboli za posledných tridsať rokov ochotní spoznať problémy ľudu na Južnom Slovensku, nieto ešte ich riešiť. 
Dovoľte aby som uverejnil niekoľko varujúcich článkov pod názvom  „Situácia na juhu Slovenskej republiky v roku 2022“ , ktoré spracovalo Združenie slovenskej inteligencie.

I.

Situácia na juhu Slovenska smeruje k strate územnej celistvosti a štátnosti SR

Úvod

Od posledných parlamentných volieb v r. 2020 pozorujeme na južnom Slovensku prudký nárast šovinistických aktivít zo strany maďarských politikov, predstaviteľov samospráv a rôznych aktivistov. Táto činnosť je v prevažnej miere riadená a financovaná z Budapešti a možno ju označiť za rozkladnú a destabilizačnú, ohrozujúcu základy štátu. Je vykonávaná systematicky na rôznych úrovniach, ako ukazujú aj nasledovné konkrétne príklady:

1. Vztyčovanie maďarskej vlajky v Dunajskej Strede
V meste Dunajská Streda dochádza na verejnom priestranstve od 12. novembra 2020 k opakovanému vztyčovaniu maďarskej vlajky na pol žrde, pri príležitosti maďarských štátnych sviatkov. Navonok sú iniciátormi tohto konania siedmi členovia občianskeho združenia Kondé Miklós (ďalej ako OZKM, maď. Kondé Miklós polgári társulás). Na verejnom priestranstve v blízkosti centra mesta Dunajská Streda títo aktivisti s podporou primátora a poslancov mestského zastupiteľstva mesta Dunajská Streda, vybudovali v priebehu leta 2020 stavbu – betónový podstavec s vlajkovou žrďou. Architektonickým stvárnením je táto stavba kópiou pamätníka, postaveného v Dunajskej Strede po Viedenskej arbitráži, kedy došlo na základe diktátu fašistického Talianska a nacistického Nemecka, k odtrhnutiu južných častí územia Slovenska aj Podkarpatskej Rusi a k ich pripojeniu k Maďarsku. Pôvodný  pamätník bol odhalený dňa 12. novembra 1939, na prvé výročie napochodovania maďarskej armády do Dunajskej Stredy. Symbolika stavby odkazuje na maďarské hnutie tzv. relikvijnej štátnej vlajky (Ereklyes Országzászló), založené maďarským poslancom, politikom (tretím predsedom Uhorskej ligy na ochranu územnej integrity) Nándorom Urmánczym, ktorého ideou je revízia Trianonu a obnovenie Uhorska, čoho symbolom je vztyčovanie maďarskej štátnej vlajky na pol žrde.
Toto hnutie patrí k najvýraznejším prejavom revizionizmu a iredenty a vzniklo po rozhodnutí maďarského parlamentu z 13. novembra 1920, že maďarská štátna vlajka na budove parlamentu zostane na pol žrde dovtedy, kým nebude obnovené staré Uhorsko. Prvé vztýčenie maďarskej vlajky na tomto betónovom podstavci v Dunajskej Strede, uskutočnili členovia OZ KM 12. novembra 2020 ako pripomenutie (či skôr oslavu) udalosti v novembri 1938 a ako pripomenutie odhalenia pôvodného iredentistického pamätníka v Dunajskej Strede 12. novembra 1939.
Uvedené konanie členov OZ KM považujeme za porušovanie zvrchovanosti a ohrozovanie územnej celistvosti Slovenskej republiky, za hrubú neúctu k slovenskej štátnosti a napokon aj k občanom slovenskej národnosti, ktorí na rozhodnutie Nemecka a Talianska vo Viedenskej arbitráži tragicky doplatili.

2. Odhalenie sochy maďarského právnika Károlya Szladitsa v Dunajskej Strede za účasti štátnych predstaviteľov z Maďarska.
Dňa 16. 9. 2021 bola v Dunajskej Strede slávnostne odhalená socha maďarského právnika Károlya Szladitsa, v parku pred „Mestským kultúrnym strediskom Csaplár Benedek-a“. Udalosť zorganizoval na podnet maďarskej vlády – primátor mesta Dunajská Streda Zoltán Hájos v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti Maďarska. Požiadavka na „pripomenutie si jednej z najväčších osobností maďarského súkromného práva, laureáta Kossuthovej ceny, právnika, univerzitného profesora a akademika, prišla z maďarských akademických právnických kruhov“.
 Na tejto slávnosti sa zúčastnili napr. Judit Varga, ministerka spravodlivosti Maďarska, Anikó Lévai, veľvyslankyňa dobrej vôle Maďarskej ekumenickej organizácie pomoci, Tibor Pető, veľvyslanec Maďarska v Bratislave, manželka premiéra Viktora Orbána, ústavní sudcovia Maďarska Tünde Handó a Imre Juhász atď.
Zhotovenie sochy iniciovalo a väčšinovo financovalo ministerstvo spravodlivosti Maďarska. Primátor Dunajskej Stredy Zoltán Hájos na tejto udalosti povedal: „… Károly Szladits po 150 rokoch spojil významnú časť právnickej obce z Maďarska a Felvidéku, ktorí sa v ten deň mohli stretnúť v rodnom meste Károlya Szladitsa.“
Na tejto udalosti sa nezúčastnil nikto zo Slovenskej vlády, ani z ministerstva zahraničných vecí SR či ministerstva spravodlivosti SR, keďže neboli maďarskou stranou informovaní. Konanie organizátorov podujatia nerešpektuje suverenitu a zvrchovanosť SR a je v rozpore s základnou zmluvou o dobrom susedstve a vzájomnej spolupráci. Ide o neustále vyrábanie nových a nových jednostranných národnostných symbolov a pamätníkov, ktorých je už plné mesto. Na šiestom zasadnutí mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede bol v júni 2019 zriadený  „Pamätný výbor Károlya Szladitsa“ a schválení členovia výboru. Za predsedu výboru bol vymenovaný Dr. István Sándor, doktor Maďarskej akadémie vied. Tento pán obdržal v rámci dní Sv. Juraja aj cenu primátora mesta Dunajská Streda dňa 22. apríla 2022. Pán právnik a cestovateľ Károly Szladits, ktorý sa narodil v r. 1871 v Dunajskej Strede bol predtým pre Dunajskostredčanov absolútne neznámy. V kontexte ďalších aktivít primátora mesta vnímame túto udalosť ako ďalší šovinistický projekt maďarskej vlády, zároveň ako porušenie základných pravidiel medzištátnych vzťahov a zneváženie našej štátnosti.
Je to aj zneváženie štátnej inštitúcie – ministerstva spravodlivosti SR, zo strany maďarského ministerstva spravodlivosti. Súčasne je to ďalší krok v prebiehajúcej intenzívnej maďarizácii kultúrneho a spoločenského priestoru na juhu. Veľkopodnikateľ Oskár Világi sprevádzal Judit Vargovú, ministerku spravodlivosti Maďarska na futbalovom štadióne DAC Dunajská Streda (16. 9. 2022).
Slováci sa dostávajú pod zvyšujúci sa tlak vonkajších prejavov preexponovanej maďarskej symboliky, čo už prekračuje prirodzenú mieru. Popri nečinnosti štátnych orgánov Slovenskej republiky voči takémuto konaniu, sa tu „salámovou“ metódou medzi občanmi maďarskej národnosti intenzívne buduje informačné pole kultúrneho a spoločenského vyčlenenia sa, čo prehlbuje napätie a rozdelenie v spoločnosti.
Pozn.: Pred udalosťou odhalenia predmetnej sochy, sa v auguste 2021 uskutočnil bicyklový výlet pána ministra ZV SR Ivana Korčoka do Dunajskej Stredy (v športovom oblečení), v rámci jeho okružnej jazdy po južnej časti Slovenska. Toto považujeme za chybu, aby politicky exponovaná osoba, akou je minister, prišla takýmto „ležérnym štýlom“ na návštevu primátora Zoltána Hájosa, ktorý je podľa svojich skutkov verejne známy ako jeden z hlavných nositeľov maďarskej iredenty a šovinizmu.

3. Zákulisné zrušenie slovenskej jazykovej školy v Dunajskej Strede
 a začlenenie jej agendy pod maďarské gymnázium Gymnáziu Á. Vámbéryho s vyučovacím jazykom maďarským v Dunajskej Strede hrozilo od školského roka 2021/2022 zatvorenie kvôli nedostatku žiakov. Normálny spôsob riešenia tejto situácie by mal byť vykonaný prerozdelením žiakov v rámci okruhu škôl s vyučovacím jazykom maďarským, ktorých je v Dunajskej Strede väčšina. Avšak nestalo sa tak. Pod „taktovkou“ podpredsedu trnavského samosprávneho kraja Józsefa Berényi-ho bola nespravodlivým a zákulisným spôsobom zrušená slovenská jazyková škola a jej agenda bola presunutá pod ohrozené gymnázium Á. Vámbéryho. Takto J. Berényi „zachránil“ maďarské gymnázium pred zatvorením, za cenu zrušenia slovenskej jazykovej školy. Toto sa dialo manipulatívnym spôsobom, kedy zamestnaci predmetnej Jazykovej školy 13 do poslednej chvíle nevedeli, čo s nimi bude.
Berényi má v rámci VUC na starosti kompetencie v oblasti dopravy, vzdelávania a školstva. Keby sa toto v Dunajskej Strede stalo v opačnom garde – že by sa zrušila maďarská škola na úkor slovenskej – „spadlo by nebo na Žitný ostrov“. Všetci politici maďarskej národnosti by kričali o „maďarskej karte“, či o „občanoch druhej kategórie“, alebo o „diskriminácii maďarov.“ Avšak o tomto prípade sme nenašli žiadny článok v médiách, záhadne sa to podarilo utajiť pred slovenskou verejnosťou.
Na stránke VÚC je informácia o predmetnej jazykovej škole, ktorá je však už neaktuálna. V skutočnosti sa v súčasnosti už agenda zrušenej jazykovej školy nachádza na internetovej stránke maďarského gymnázia:  https://trnava-vuc.sk/institucie/jazykova-skola-sportova-349-34-dunajska-streda/  a tu: https://vagdsz.edupage.org/a/jazykova-skola-nyelviskola  
Jazyková škola bola pôvodne zaradená MŠ SR do siete škôl od septembra 1998 a bola pričlenená ku slovenskému Gymnáziu v Dunajskej Strede. Od 1. januára 1999 bola samostatným právnym subjektom. V prvom školskom roku 1998/99 bolo na škole zriadených 9 kurzov s anglickým, nemeckým a francúzskym jazykom s počtom poslucháčov 293. Najviac poslucháčov doteraz navštevovalo školu v školskom roku 2003/2004 – 521 poslucháčov s počtom kurzov 31. V tom istom školskom roku sa škola odčlenila od gymnázia a presťahovala sa do sídla školy: Športová ul. 349/34, 92901 Dunajská Streda. Na škole sa vyučujú jazyky: anglický, nemecký, francúzsky, taliansky, španielsky, ruský, slovenský, maďarský, podľa záujmu prihlásených poslucháčov. Najväčší záujem je o anglický a nemecký jazyk. V poslednom roku svojej pôvodnej existencie mala okolo 400 žiakov.

4. Útok na Benešove dekréty pri príležitosti spomienkovej udalosti 12. 4. 2022, na vysídlenie Maďarov v r. 1947
Dňa 12. apríla 2022 sa uskutočnila spomienková udalosť, kde si primátor Dunajskej Stredy Zoltán Hájos a ďalší poslanci mesta v parku oddychu (vedľa futbalovej MOL arény), pripomenuli udalosť „vysídlenia Maďarov“ v r. 1947. (Presnejšie, išlo o výmenu obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskou republikou). Pred pamätníkom vysídlenia (postaveným na tento účel) predniesli prejavy viacerí účastníci.
 Lokálny mestský mesačník „Dunajskostredský hlásnik“ priniesol o tom jednostranový článok s nasledovným obsahom, z ktorého vyberáme niektoré časti:
 Pán Attila Karaffa, zástupca primátora, predseda organizujúceho Občianskeho združenia Pázmaneum uviedol: „Dvanásty apríl felvidéckych Maďarov stále bolí.“ – povedal na pamätnom dni vysídlených Maďarov z „Felvidéku“ s tým, že prvý transport do Maďarska sa začal 12. apríla 1947.“ „Maďari vysídlení z Felvidéku, zbavení majetku a existencie, boli ponižovaní a ich príbuzní či potomkovia dodnes prežívajú ako traumu, že boli po niekoľko generácií ochudobnení o živobytie či ťažko nadobudnuté bohatstvo a majetky, jedným podpisom pera aj o rodnú zem,“ povedal primátor Zoltán Hájos. „Tieto činy, nemožno nazvať humánne a akty, ktoré nerešpektovali zásady právneho štátu, boli vykonané na základe Benešových dekrétov, ktoré sú stále neoddeliteľnou súčasťou súčasného právneho poriadku Slovenskej republiky. A kým v súvislosti so židovským holokaustom, či v súvislosti s násilným odsunom nemeckého obyvateľstva sa ČSR ospravedlnila dotknutým, tak Maďarom vysídleným z Felvidéku, či už v súvislosti s takzvanou výmenou obyvateľstva, alebo odsunom do Českej republiky sa zatiaľ nikto neospravedlnil, hoci deportácia Maďarov bola rovnako neľudská, násilná a ponižujúca ako Nemcov“.
„Zoltán Hájos kládol otázky, ktoré v nás nevyhnutne vírili: Kedy príde čas ospravedlniť sa vysídlencom? Kedy príde čas, keď budú zrušené Benešove dekréty? Kedy príde čas, keď Slovensko a Maďarsko sa uzmieria?“
„12. apríl stále bolí Maďarov na Felvidéku“ – začal svoj prejav spomienkový rečník Zsolt Kolek, šéfredaktor „ma7.sk“, novinár. Potom pokračoval: „Táto udalosť, toto bolestné memento našej histórie, sťalo hlavu našej komunite. Stále sme tu. 75 rokov po bolestných udalostiach hovoríme po maďarsky. Je to víťazstvo nad históriou.“ Komunita podľa Koleka nemôže žiť bez nádeje a vízie. Vidím tu ľudí v strednom veku,“ dodal, ktorí v 1989 „naháňali ilúzie“, vo viere, že možno dosiahnuť občiansku rovnosť, možno realizovať slobodu, z ktorej z rovnaký podiel dostanú Češi, Slováci a všetky národnostné menšiny. V roku 2022 je celkom zrejmé, že v tomto očakávaní sme sa sklamali.“

5. Zhrnutie príhovorov
Prednesené príhovory sú jasne politicky motivované a majú sa cieľ roznecovať v občanoch maďarskej národnosti pocit ukrivdenosti a nespokojnosti so štátom, v ktorom žijú. Neustále hecovanie Maďarov zo strany ich politických a mediálnych špičiek je súčasťou dlhodobej stratégie, ktorej cieľom je rozdelenie a destabilizácia na južnom Slovensku. Výrazný vplyv prostredníctvom mediálnej manipulácie má regionálne médium ma7.sk, čo vidieť aj tu v prejave novinára Zsolta Koleka.
Toto je možné aj vďaka jednostrannému a tendenčnému výkladu dejín v neprospech Slovenskej republiky na oboch stranách (!), teda aj na slovenskej strane.
U nás je v tzv. mienkotvorných médiách úplne ignorované a zamlčiavané brutálne vysídlenie 100 tis. Slovákov z odtrhnutého územia južného Slovenska v r. 1938 – 1939 po Viedenskej arbitráži.
Z chronologického hľadiska vzájomných spôsobených krívd, ak berieme do úvahy aj vyše 100 rokov trvajúcu násilnú maďarizáciu, slovenská strana je oprávnená ako prvá požadovať ospravedlnenie za spôsobené krivdy. Otázkou je, prečo to nerobí a neskúma fakty a príčinné súvislosti (napr. vysídlenia v r. 1938 – 1939 a 1947) vo svojej vlastnej historickej pamäti.

Združenie slovenskej inteligencie (ZSI) Partizánska 1990/15 A 038 52 Sučany zsi@zsi.sk | info@zsi.sk www.zsi.sk

Slovenský Komlóš si v novembri 2022 na Mestskom úrade spomienkovou slávnosťou pripomenul 75. výročie výmeny obyvateľstva. Vzhľadom k úmrtiu predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska sme sa aktu za Spolok nezúčastnili.

“Pozdrav k 75. výročiu výmeny obyvateľstva medzi   Československom a Maďarskom od rodáka zo Slovenského Komlóša” napísal presídlenec a člen Spolku Slovákov z Maďarska.

    Vážený rodáci,
dovoľte mi v krátkosti rozpovedať zážitok mojich rodičov a nás detí vo chvíli, keď sme opúšťali dom, v ktorom sme bývali na Komlóši.

V deň odchodu Janko, môj mladší brat sa išiel rozlúčiť so susedou vbehnutím do ich dvora so slovami:  „Nanička mi už odcházdzame, prišou som sa s Vami rozlúčiť, ale sľubujem vám , že Vás prídem pozrieť“.
Nanička nato povedali: „Netáraj Janko môj, nikdy ťa ja už neuvidím.“ Jej slová sa naplnili, keď brat Janko prišiel prvýkrát navštíviť rodisko už boli na pravde Božej.
Náš transport sa nakladal na pitvarošskej stanici, lebo tu na Komlóši sa vykladali presídlenci z Československa.
Mali sme vlastný vagón, v ktorom prevážali dobytok na jatky (dobytčiak). Keď sa vlak z Pitvaroša pohol, otec oslovil mamku:  „Mama naša poď pod tento oblôčik si položíme šámlik a ešte raz sa pozrieme do našej ulici a  na náš dom, ideme cez Komlovš“. Na Komlóši sme bývali na Damjanich ulici a náš dom bol druhý od koľajníc, takže ho bolo dobre vidieť. 
Potom otec pokračoval v rozprávaní: „Vy dvaja, Miško a Janko, deti moje, postavte si k druhému oblôčku stolec, ten je vyšší aby ste dobre videli, kde ste roky vyrastali. “
Prejazd vagóna cez šírku ulice trval snáď 5 sekúnd. Keď už sme sa pozerali na Oravcovu záhradu otec pritlačil mamku k sebe, otočil sa k nám a ľavou ruko si utrel slzu z líca. Takto sa náš otec lúčil s rodiskom.

Po rokoch u rodičov, kde sme sa pravidelne stretávali hlavne pri  meninových či narodeninových oslavách otec často opakoval po slávnostnom obede:
„Deti moje mám takú radosť, keď vás vidím takto spoločne stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných alebo vyučených remeslu, že som sa správne rozhodol s vašou matkou vrátiť do krajiny predkov v 1947. V materinskom jazyku ste sa mohli učiť remeslu a študovať. Nikto vás neprehováral aby ste si zmenili priezvisko na maďarské, alebo aby ste si ho písali maďarskou abecedou, alebo aby ste si zmenili na maďarsky znejúce. Verte mi že nič nezveličujem, Moci páni uhorského i maďarského kráľovstva sa k nám takto správali.“

Dnes keď tieto riadky píšem naplno si uvedomujem, že rozhodnutie našich rodičov vrátiť sa do vlasti predkov bolo skutočne rozumné a správne. Tí, ktorí sa nevrátili stali sa obeťou krutej asimilácie a ich potomkovia už slovenskú reč ani neovládajú. Neúplná výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR priniesla pre Slovákov, ktorí sa nepresídlili, ich takmer úplný zánik v Maďarsku.
Presídlení Slováci, sa stali, v obciach kde boli osadení, znova menšinou a to vo vlastnom štáte na Slovensku. Lebo tak nás rozhádzali úrady. Dosť veľký počet zmiešaných manželstiev priniesol opäť nové problémy pre Československo a po revolúcii v roku 1989 aj v novom štátnom útvare, teda v Slovenskej republike.

Ako príklad uvádzam obec Kajal so stavom v roku 2017.

Do obce celom prišlo 188 osôb. U mladších rodín sa narodilo 15 detí. 104 osôb našlo svoj odpočinok na cintoríne, v obci Kajal zostalo 15 rodín presídlencov. Na trvalo odišlo 84 osôb. Z toho celé rodiny sa odsťahovali –  Štefan Kosec s rodinou odišiel do Banskej Bystrice, do Hrabětíc na Moravu odišla rodina Štefana Kysela, Ján Lošjak s rodinou, Štefan Fiľo s rodinou, Juraj Lehocky s rodinou, do Valaskej pri Hronci odišla rodina Juraja Turjana, rodina Martina Kuteja ml. odišla do Benešova u Prahy. Anna Ačajová so synom odišla do Senca.
Deti z mnohých rodín sa po dokončení štúdia, alebo po vyučení nejakému remeslu už späť k rodičom sa nevrátili respektíve, staršia generácia prisťahovaných detí sa jednoducho odsťahovala do iných miest,  napr: do Bratislavy, Galanty, Senca, Sládkovičova, Trnavy alebo aj do Čiech: Písek, Liberec, na Moravu : Brno, Ústí nad Orlicí, Prostejov.
Z tých 15 osôb, ktoré zostali v obci voči pôvodnému počtu presídlencov to prestavuje len 7.98 %.

Je teda jednoznačné, že sa zámer poslovenčiť maďarské obce na juhu Slovenska v tomto prípade nenaplnil.
Obec Kajal toho času má 1538 obyvateľov z toho má aj takých, ktorí nesú slovenské priezviská ale hlásia sa k maďarskej národnosti napr. : Orel, Slávik, Sokol, Kostoláni, Zubár, Kubovič, Lehocký, Horvát, Mésaroš a jedno pomaďarčené priezvisko zo Sokola na Szépvӧlgyi. Toto je dôkaz o tom, že ani reslovakizácia sa v tejto obci nerealizovala. Z terajšieho počtu obyvateľov obce ostalo teda presídlencov len necelé 1%. Ich politická, ekonomická a spoločenská sila je v obci v podstate nulová.
Potomkovia dolnozemských Slovákov pri našich Slovenských zákonoch sa opäť dostali do osídiel Maďarov.
Samosprávy majú v našom štáte (na Slovensku) takú právomoc, že Slováci nikdy dosiahnuť a presadiť svoje požiadavky nedokážu. O takejto právomoci žijúcich Slovákov v Maďarsku sa môže len a len snívať.
Samospráva v Kajali je zložená len z maďarských občanov a tak Slováci vo vlastnej krajine sa ocitli vazalmi maďarskej národnostnej menšiny.
Situácia vymieraním presídlencov sa i v ďalších obciach na južnom Slovensku dostáva do stavu pred presídlením. Je to chyba iba obyvateľov obce?
Viem, že vysídlení občania maďarskej národnosti pred 75 rokmi do vlastne krajiny do Maďarska, sa cítia ukrivdený. Žiaľ prostý občan vždy znáša vrtochy vládcov, história nám to denno-denne potvrdzuje.

  Takže  dnes pri spomienke na 75. výročie historických udalostí z roku 1947 každý hodnotíme zo svojho hľadiska. Na tom žiaľ už nič zmeniť nemôžeme.     

Ing. Michal Hronec

Objednajte si a podporte vydavateľskú produkciu Matice slovenskej
Ceny sú v zľave pre členskú základňu Matice slovenskej

Národné kalendáre si môžete objednať nasledovne: e-mailom: periodika@matica.sk, telefonicky alebo SMS na t. č.: 0918 904 931, alebo poštou na adrese: Matica slovenská, Ul. P. Mudroňa 1, 036 01 Martin

Prevzatý článok z Ľudových novín : http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-kultura/30696-genealogicka-konferencia-v-galante

Občianske združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov so sídlom v Galante usporiadalo 9. septembra odbornú konferenciu s medzinárodnou účasťou.

Podujatie sa uskutočnilo v spolupráci s Mestským úradom a svojou prítomnosťou ho podporili také osobnosti slovenského krajanského sveta ako predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, hovorca slovenskej národnosti v maďarskom zákonodarnom zhromaždení Anton Paulik, podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a zároveň podpredseda Svetového združenia Slovákov pre Dolnú zem Pavol Hlásznik o predstavitelia spolkov Slovákov z Maďarska, Bulharska a tiež Vojvodiny v Srbskej republike. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý podujatie podporil grantom, zastupoval jeho čelný predstaviteľ, predseda Milan Ján Pilip.

Matrika je večná časová schránka

Usporiadanie konferencie vnímalo občianske združenie ako vyústenie viacročnej práce všetkých svojich členov, zameranej na elektronický prepis matrík obcí historickej Dolnej zeme, kde sa pred približne 300 rokmi začali usádzať prví slovenskí kolonisti z územia dnešného Slovenska. Slováci svojou usilovnou prácou vytvorili životaschopné osídlenie, ktoré pomerne dlhú dobu dokázalo odolávať asimilačným, maďarizačným tlakom okolitej maďarskej majority. Miestne matriky verne odrážali tento vývoj, ktorý na podnet súčasného predsedu spolku Ľubomíra Kmeťa začali bádať. Matričné záznamy predstavujú jednu z významných možností posilňovania a udržiavania identity dolnozemských Slovákov, aj možností oživovania, či obnovovania vzťahov k svojim slovenským predkom. Matrika je vlastne akousi večnou časovou schránkou, ktorá natrvalo fixuje originálnu podobu mien a priezvisk osôb, ktoré do nej boli v minulosti zapísané. V 18. Storočí a na začiatku 19. Storočia sú v nich takto zafixované priezviská slovenských prisťahovalcov, v ich dávnej, zväčša slovenskej podobe, aj keď boli zapísané v latinčine. Vďaka špecifickému programu bádatelia – neraz potomkovia slovenských prisťahovalcov na vyľudnené územia – si dokážu vygenerovať nielen rodinné väzby a rodové vzťahy medzi svojimi predkami, ale aj pôvodné, zväčša slovenské podoby priezvisk svojich predkov, ba vlastne aj svoje priezvisko, ktoré boli v dôsledku maďarizácie zmenené. Podľa dostupných správ mnohí krajania z Maďarska po prehliadke elektronickej databázy si po prvýkrát vo svojom živote prečítali svoje priezvisko, ako aj priezvisko svojich predkov ako bolo napísané v matrike pred 200-300 rokmi ešte pred jeho pomaďarčením.

Výsledky výskumov aj súčasťou svetového trendu

V prvej časti bolo odborné stretnutie venované predovšetkým výsledkom práce členov Občianskeho združenia. Ľubomír Kmeť poskytol informácie o tom, koľko toho urobili aktívni skúmatelia témy, aké ciele zrealizovali a aké perspektívy si skupina stanovila, respektíve aké predsavzatia chce OZ uskutočniť. O poznatkoch, a aké závery sa dajú z nich vyvodiť, hovoril vo svojom príspevku Príprava a prepis matričných záznamov dolnozemských matrík Ján Hovorka. Renáta Gombárová poukázala na odporúčania, pravidlá, zákonitosti a skúsenosti, vhodné pre bádateľov pri genealogických výskumoch matričných záznamov uhorských matrík 18. a 19. storočia, ktoré vyplynuli z elektronických prepisov dolnozemských matrík, kým trojica autorov Eva Tušková, Alžbeta Valachovičová a František Boriš sa venovala problematike párovania matričných údajov z dolnozemských matrík ako základu objektivizácie matričných údajov. Analyzovali najmä námety a skúsenosti, ktoré z témy vyvodili. Michal Hronec sa venoval vo svojom vystúpení genealógii a onomastike, kým o využití formujúcej sa Regionálnej databázy dolnozemských Slovákov a špecializovaného genealogického programu Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov pri hľadaní rodinných a rodových väzieb medzi osobami, uvádzanými v elektronickej databáze a pri tvorbe rodokmeňov a vytváraní rodostromov sa vyslovil vo svojej ďalšej prednáške predseda združenia Ľubomír Kmeť. Juraj Hovorka predstavil praktické skúsenosti s využitím existujúcich genealogických programov pri práci na tvorbe Regionálnej databázy dolnozemských Slovákov.

Praktické ukážky

V druhej časti konferencie okrem príspevkov pozvaných hostí – odborníkov v oblasti genealógie, resp. histórie zo Slovenska a z Maďarska – organizátori predviedli praktické ukážky vyhľadávania konkrétnych predkov v matričnej elektronickej databáze. Program umožňuje po zadaní mena a priezviska konkrétneho predka pomerne jednoducho vygenerovať všetkých jeho predkov, ktorí boli uvedení v matrikách Dolnej zeme. Tým uľahčuje tiež vytvoriť konkrétny rodostrom, prípadne rodokmeň daného rodu.

Možno len predpokladať, že informácie o projekte, o možnostiach elektronickej databázy a programu na počítačové vyhľadávanie predkov, pochádzajúcich z historického regiónu Dolnej zeme sa postupne budú šíriť prostredníctvom priamych účastníkov konferencie, prostredníctvom mediálnych informácií aj ústnym podaním ďalej. Tak by výsledky konferencie mohli ovplyvniť rast záujmu o spracovanú databázu zverejnenú na webe OZ, DVD nosiče s databázou predkov, aj záujmu o vydanú knihu „Matrika Slovenského Komlóša“ i ďalšiu publikáciu o matrike a dejinách pôvodne slovenskej obce Ambrózka, ktorá je tesne pred vydaním.

Pre Slovákov v Maďarsku program umožňuje efektívnejšie spoznávanie minulosti svojej rodiny, ba i celého rodu. Mnohí z nich si slovenský pôvod svojich predkov doteraz veľmi neuvedomovali, prípadne im bol málo známy. Objavenie databázy osôb z dolnozemských matrík by mohlo prispieť k posilňovaniu slovenského povedomia a príslušnosti k Slovákom, slovenskej etnickej identite, či minimálne pestovať pozitívny vzťah k Slovensku a Slovákom. Záujem o matričné bádanie svojich predkov a vedomie špecifickosti svojho pôvodu je v súčasnosti čoraz viac presadzujúcim sa trendom nielen v USA, ale aj v západnej Európe. Možno predpokladať, že skôr či neskôr sa tento trend presadí aj v prostredí potomkov pôvodného slovenského obyvateľstva v historickom regióne Dolnej zeme. Podľa informácií Občianskeho združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov so sídlom v Galante jeho webovú stránku navštevujú pravidelne viacerí bádatelia z Maďarska, ale aj potomkovia Slovákov z Dolnej zeme, ktorých predkovia sa po vojne vrátili na Slovensko.

-tre

Foto: I. Fuhl

Fotogaléria

Michal Hronec

S odstupom času

Moje rodisko
po založení,
ako orgovánový krík
rozkvitalo.
Deťom našim  k srdcu
prirastalo.
Všetky brázdy, úskalia,
prinášané  kráčajúcim  časom
mozoľnatou rukou,
pracovitosťou a súdržnosťou
úspešne ako  historické činy
do pamäti osady zapisovalo.

Vrtkavosťou času
rozleteli  sme sa
ako padáčiky semien
rozkvitnutej púpavy,
do  šíreho sveta.
To však naše  srdcia nezlomilo.
Neustále vraciame sa  v spomienkach
na miesto
kde pred 275. rokmi
korene naši  predkovia zapustili.

Aj dnes,
keď toto výročie zasvietilo
na obrazovke  histórie,
obraciame sa k Vám
rodáci milí,
aby sme Vás k svojeti
srdečným pozdravom,
s pevnou zlatou nitkou priviazali.

Pozdrav rodákom k 275. výročiu založenia osady od Miša Hronca z Bratislavy, člena Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku – 24. apríl 2021.

Fotogaléria z 270 výročia založenia tu: http://salib.rajce.idnes.cz/Slovensky_Komlos_270_rocny

Zaujímavý článok o pokračovateľovi v komlóšskych tradíciach som objavil v Ľudových novinách zo soboty, 18. júl 2020 od Eriky Trenkovej.

Monitor: http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-vytvarne-umenie/28932-po-arili-mu-pruhovane-pokrovce

Zoznámili sme sa u Horváthovcov, na zabíjačke v Slovenskom Komlóši. Tam ešte nikdy nevideli novinárku, čo došla ráno, ešte za tmy, obzerať tradičnú zakáľačku. Buď nikdy nevideli niekoho, kto dovtedy nevidel zabíjačku, buď len na slovenskú novinárku boli zvedaví, ale chodili sa na mňa pozerať ako na atrakciu. A pritom atrakciou som nebola ja, ale sviňa, ktorá skončila na pekáči a v udiarni.

A bezpochyby atrakciou je ľudový umelec, remeselník slovenského pôvodu Zoltán Ondrej Sávolt, ktorého uchvátili komlóšske pruhované pokrovce. Aj domáci Horváthovci, aj ich hostia, mi našepkávali, že tento človek tká prekrásne pokrovce, či inak koberce. Také handrové, o akých je aj starodávna riekanka.

Chodil si už na Komlóši, ležal si už na pokrovci…

Zvyk a kultúra tkania kobercov Slovákov v Slovenskom Komlóši má dva a pol storočnú tradíciu. Každá komlóšska rodina mala aspoň jedny krosná, ktoré aj používali. Tkali na nich textílie pre svoju domácnosť prikrývkami počnúc, cez plachty, vankúše, záclony, uteráky, ručníčky. Niektoré zostali len hladké, iné povyšívali šikovné ruky komlóšskych žien a dievčat. Dokonca aj obojstranne vyšívali červené ružičky, modré ozdoby, a farebných anjelikov na okrasné uteráky. Prirodzenou súčasťou tejto tradície bolo tkanie kobercov, vytváranie pruhovaných handrových pokrovcov. Nedalo mi opýtať sa:

– Prečo práve pokrovce?

– Lebo tie sú mi najbližšie. A na tie si vystačím sám. Nemusím ich vyšívať spredu – zozadu. Uteráky sú vtedy pekné, keď sú dokončené strapcami s uzlíkmi. Teraz sa im hovorí makramé. A sú pestro povyšívané. Farebne na sviatok, čiernou niťou, keď bol smútok. Občas mám možnosť vidieť prenádherné kúsky. Zatiaľ nie všetky poklady z truhlíc darujú starké svojim vnukom, pravnukom. Podržia si ich, ako takú tajnú vzácnosť. Vzadu v dielni mám aj pekný držiak na uteráky. Ten bol viac na parádu ako na používanie. Bežne, pod umývadlom visel jednoduchší kúsok. Ale vráťme sa k pokrovcom. Funkciu koberca mali v tzv. čistej izbe a boli súčasťou každej domácnosti. Od konca 17. do polovice 20. storočia opotrebované šatstvo, plachty a rôzne ďalšie textílie ženy a dievčatá potrhali alebo postrihali na rovnaké pásy. Potom ich navili na drievka alebo na cievky. Každý kĺb bol inej farby, iba vtedy nie, keď pásy, ktoré navíjali, boli z jednej plachty. Textílie šili z materiálov, zo surovín, ktoré poskytovali polia a hospodárstvo. Pestoval sa ľan, konope, strihala a čistila sa vlna. Spracovávali ich buď na drsno, z tejto drsnej nite tkali vrecia, alebo na jemno a potom z nich tkali plachty, vreckovky či základné časti sedliackeho odevu. Pri tkaní kobercov alebo pokrovcov tkáči, ale najmä tkáčky, znovu spracovali raz už na jemno utkané materiály. Jednoduché a vo svojej prostote očarujúce pruhované pokrovce im slúžili celý život, veď boli vyhotovené zo silného ľanu a konopy. Keď do sivých pokrovcov votkali konskú srsť, z konského chvosta, tak boli ešte pevnejšie, trvácnejšie, ale tie potom používali v zime na ohrev koní. Tak viem, že chýr o teplých konských pokrovcoch rozniesli do sveta koncom prvej svetovej vojny vojaci, ktorí sa zastavili na Komlóši v Mitňanovej krčme. A rozšírili nielen zvesť o pokrovcoch, ale aj o výdatnej a vynikajúcej komlóšskej klobáse. Mitňan potom, aby mohol velenie zásobiť, začal vyrábať klobásu vo veľkom.

– Ako sa vôbec začalo vaše tkanie pokrovcov? Kedysi ste bývali v Segedíne a pracovali v reštauračnom sektore.

– Býval som a keďže si moje väzy vyžiadali daň za tvrdú prácu v reštauračnej obsluhe, vedel som, že musím prestať. Koberce ma dávno priťahovali. Chcel som si urobiť dielňu a venovať sa výrobe rohožiek. Tie sú potrebné pred každé dvere.

– Napokon ste si nenašli dielňu v Segedíne, ale ste sa vrátili do rodného Slovenského Komlóša…

– Bolo to rozumnejšie, veď rodičovský dom bol tu.

– Boli v ňom aj krosná?

– Nie, tie sme nemali. Ešte v Segedíne môj pes, vždy som mal psa, puliho, aj teraz mám, cestou domov uchmatol nejaké noviny. Keď si uchmatol, nech sú tvoje, pomyslel som si, ale doma ich pustil a ja som ich otvoril. Bol v nich inzerát, že sa predávajú krosná aj s materiálom. Kúpil som ich. Doniesli mi ich a hneď mi aj ukázali, čo s nimi treba robiť. Materiálu, ktorý doniesli s krosnami, bolo naozaj veľa. A prišiel som na to, že z rohožiek nič nebude. Sú malé a nedá sa na nich nič ukázať. S krosnami som dostal také konce látok, ktoré boli nielen krásne, ale aj drahé. Zároveň som dostal najťažšiu úlohu. Ako zachovať jednoduchosť a v tej jednoduchosti objaviť krásu mojej lásky, pruhovaných pokrovcov. Musíte zachovať veľkú pokoru a prejaviť hlbokú úctu. Ďalšia, z praktického hľadiska pre mňa najťažšia vec bolo naučiť sa tkať rovno. Aby mi neutiekol kraj do diagonály. Preto som v prvých rokoch viac páral, ako tkal. Nikdy však netkám z použitých látok. Vždy si nakupujem nové. Nekupujem metráž, ale len kraje z nejakej výroby. Podarilo sa mi kúpiť trikotáž z prevádzky, ktorú rušili. Síce pred rokmi, ale toľko, že ešte mám kus dielne zaprataný. Keď niečo objavím, tak nakupujem. Neraz aj draho. Tri či štyri roky som len tkal a páral, lebo som sa učil na vlastných chybách, najprv bez pomoci. Potom mi dala niekoľko osožných rád osobnosť ľudového umenia z Domu tradícií, teta Jolika Borbélyová. Stal som sa členom Ľudovoumeleckého spolku Békešskej župy, aj odtiaľ som dostával ochotnú podporu. Aj pozvanie na spoluprácu.

– Vaše práce hodnotí porota Rady ľudovoumeleckej tvorby. Každý jeden pokrovec k nim zanesiete?

– Teraz už nie. Nie som neskromný, ale už si nepotrebujem nič dokazovať. Nie som na peniaze. Mojím základným princípom je ešte vždy jednoduchosť, veď vytvoriť niečo jednoduché, prístupné, pekné a funkčné je naozaj najťažšou úlohou súčasnosti.

Naozaj, ktokoľvek videl tie jednoduché a pritom rozprávkové, mäkučké biele pokrovce s votkanou ovčou kožušinou, vyrazilo mu dych. Tie idú na dračku, hoci s Komlóšom majú spoločné iba toľko, že aj kožušník je Komlóšan. Zoltán Ondrej Sávolt však netká vo dne v noci, hoci je po pokrovcoch dopyt. Nositeľ zlatého Granátového jablka z roku 2010 sa musí najprv postarať o záhradu, o okolie domu. Vždy má bránu otvorenú pre hostí, ktorí k nemu zablúdia, chodiac po turistickej trase popri Maroši. Rád im ukáže svoje skvosty a tradičnú výrobu kobercov. Rád prijíma pozvania na výstavy doma aj v zahraničí, ak práve nezúri pandémia koronavírusu. Svoje utešené pruhované pokrovce vystavil aj v Národnej galérii, aj v Múzeu úžitkového umenia. Čoskoro bude všetok svoj čas venovať zberu bobuliek bazy čiernej na svoju jedinečnú bazovicu. Takú, akú len páni píjavali, u ktorých bol dedko Ondrej Ambruš  koniarom. Po večeroch až do noci tká svoje jedinečné pokrovce.

Erika Trenková
Foto: Zuzana Somogyiová

Webmajster Pavol Bada k článku pridáva fotografiu kedže nazrel do “komory ” Zoltána Sávolta /február 2021/ a potvrdzuje že komlóšske tradície Zoli dodržiava vo všetkych oblastiach:

Kniha je k dispozícii od polovice októbra v cene 25 E aj s CD-čkom.
Objednať alebo osobne vyzdvihnuť si ju môžete u

p. Eva Tušková, 925 01 Matúškovo 874
tuskova.sk@outlook.sk

Skupina dobrovoľníkov prevažne z radov potomkov presídlených Slovákov, so sídlom v Galante, sa podujala zindexovať matriky Slovenského Komlóša za obdobie od jeho vzniku v roku 1746 až do doby, kedy sa veľká časť jeho obyvateľov v rámci medzištátnych dohôd presídlila po vojne  do Československa, prevažne do okolia Galanty.

Impulz prišiel od Ľubomíra Kmeťa v roku 2016 po návšteve fary na Komlóši, pri príležitosti osláv 270.výročia založenia Komlóša. Vznikla myšlienka pokúsiť sa naindexovať scany matriky Slovenského Komlóša.  

Z myšlienky vznikol projekt, ku ktorému sa postupne pridalo viac ľudí. Do projektu sa zapojili Dana Tummová, Eva Tušková, Michal Hronec, Renáta Gombárová, Ján Hovorka, Zuzana Šallai Szudová, Mária Račková, Eva Kmeťová, Alžbeta Valachovičová, Karol Rebro, Pavel Farkaš, Zlatica Domanovská, Adam Antal, Pavol Komora, Emília Chovancová, Mária Lomjanská, František Boriš, Juraj Hovorka, Jaroslav Poliak, Branislav Faško, Alžbeta Pongrácová, Vlasta Kasalová.

Od februára 2020 je činnosť tejto skupiny zaregistrovaná ako “Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov”, ktorého predsedom je Ľubomír Kmeť a členmi výboru Eva Tušková, Renáta Gombárová a Ján Hovorka.

Aby naindexované údaje boli čo najpresnejšie, okrem cirkevnej matriky Komlóša boli použité aj dostupné štátne matriky, tiež údaje o padlých v 1.svetovej vojne zo štátneho archívu v Békeši. Ďalej boli spracované aj cirkevné matriky ECAV z Galanty, Horných Salíb, Dolných Salíb a Mostovej. Spracované boli takisto náhrobky z cintorínov, kde ležia Komlóšania (Komlóš starý a nový cintorín, Galanta, Matúškovo, Kajal, Topoľnica, Dolné Saliby, Horné Saliby, Tomášikovo, Vozokany, Čierny Brod, Čierna Voda, Košúty, Niagara Falls). Pre úplnosť boli spracované aj transportné zoznamy zo Štátneho archívu v Bratislave.

Práca združenia sa stala medzinárodnou, trvá už piaty rok. Na indexácii matrík sa odpracovalo doteraz vyše 27 000 hodín dobrovoľníckej práce.

Výsledkom úsilia galantského Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov s projektom matriky Slovenského Komlóša bude publikácia s názvom “Matrika Slovenského Komlóša-Pohľady na minulosť Slovenského Komlóša a Komlóšanov”.

K publikácii bude priložené dátové DVD s rodokmeňmi  vyše 60 000 Komlóšanov. Už teraz je o publikáciu záujem nielen na Slovensku, ale aj na Dolnej zemi, najmä v Slovenskom Komlóši, ale aj v Nadlaku, vo Vojvodine…

Predpokladaný termín vydania knihy je september- október 2020.

Kým komlóšsky projekt je pred ukončením, dobrovoľníci v združení už pracujú na ďalších, ktoré súvisia s regiónom Békeša a Čanádu. Konkrétne Slovákmi osídleného Bánhedeša, Nadlaku, Pitvaroša. Ambíciou združenia je podobne genealogicky spracovať aj obce ako Čanádalberti a Ambrózfalva, čím by sa spracoval celý región okolo Komlóša.

Viac o pripravovanej publikácii a o práci združenia sa môžete dočítať na

www.komlos-rodokmene.eu alebo aj na facebooku v skupine Genealógia dolnozemských Slovákov.

Aj náš Spolok Slovákov z Maďarska oceňuje túto prácu a na návrh našej predsedníčky Aničky Pilárikovej výbor odsúhlasil finančnú čiastku 500 € na podporu vydania tejto publikácie.

Spracovala Eva Kmeťová 5.8.2020

Niektorí kňazi chceli, aby bola poslednou, prvá slovenská farárka ThB. Darina Bancíková sa nevzdala.

Počas prednášky na teológii ju vyhodili za dvere, akoby žena o niektorých veciach nemohla ani len počuť. Ordinovať ju museli iba s hŕstkou mužov, keďže niektorí odmietali vstúpiť do kňazstva v jej prítomnosti. Na faru do Dolných Salíb pri Galante ju vraj poslali za trest. Prvú slovenskú evanjelickú farárku si vzala na mušku aj ŠtB, v base skončila za rozvracanie republiky.

Rok 1958 sa blížil ku koncu. Evanjelický kostol v Dolných Salibách neďaleko Galanty sa tak, ako každú nedeľu, napĺňal do posledného miesta. Pravidelne doň prichádzal aj sprievod veriacich z neďalekého Hrušova – muži a ženy v krojoch lemovali úzke cesty, až kým sa podľa zvyčajného zasadacieho poriadku neroztrúsili po kostole.

Táto novembrová nedeľa však bola nevídaná. Po prvýkrát v dejinách kostola totiž vkročila po drevených schodoch do kazateľnice žena – farárka.

Presbyter cirkevného zboru Ján Novotný nebol zrejme jediný, koho korešpondencia sa naplnila slovami o nevídanej novinke. O šikovnej žene v luteráku napísal svojej mame do asi 100 kilometrov vzdialenej Novej Lehoty. Odozva prišla takmer okamžite.

„Babka bola veľmi zvedavá. Chcela to vidieť, chcela vidieť ženu v kazateľnici,“ spomína dcéra vtedajšieho presbytera, dnes už dôchodkyňa Vlasta Kasalová, ktorá mala v čase príchodu farárky do obce päť rokov.

Jej stará mama Zuzana Novotná vtedy neváhala prejsť stokilometrovú cestu do Dolných Salíb.„Musela som sedieť mame na kolenách, aby sa babka v tom krásnom kroji zmestila do lavice, v ktorej sme zvyčajne sedávali,“ približuje. „Keď sme prišli domov, babka povedala môjmu otcovi osudovú vetu: „Janko, tvoja dcéra Vlastulka musí byť farárka ako Darinka.‘“

Želanie starej mamy prenasledovalo Vlastu Kasalovú počas celého života – rodina jej ho pripomínala aj dlho po babkinej smrti. Farárkou sa však napokon nestala, život zasvätila učiteľstvu.

„Necítila som, ani sa necítim taká silná, aby som mohla robiť túto prácu. Obzvlášť potom, čo som sa dozvedela, že pani farárka bola vo väzení, že ju prenasledovali, že nemohla kázať. Veľmi dlho trvalo, kým si našla zbor. Pozerali na ňu ako na niekoho z väzenia. Takú nálepku nestratíte, ani keď vás rehabilitujú.“

Kalvária ku kazateľnici

Farárka v kazateľnici nespôsobila rozruch len v Dolných Salibách. Pomyselným tŕňom v oku bola už skôr. V cirkvi totiž nepanovala všeobecná zhoda ohľadom postavenia žien, hlasy proti ženám v zbore neboli ani zďaleka ojedinelé.

Samotné Dolné Saliby mali byť pre prvú slovenskú evanjelickú farárku Darinu Bancíkovú miestom zlyhania. V dvojjazyčnom kraji jej priradili dvojtisícový cirkevný zbor s piatimi pobočkami, teda fíliami. Služby Božie musela robiť aj v maďarčine, ktorú dobre neovládala. Náročná farnosť mala zlomiť jej neochvejné odhodlanie byť farárkou.

„Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie, ale opačne: posledný úder, ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa, ktorý farár počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží psychicky, nevydrží fyzicky, a otázka žien v cirkvi bude vyriešená,“ zapísala si farárka do svojich pamätí.

Jednoduché to nemala ani počas štúdia. Na Teologickej vysokej škole v Bratislave bola jedinou ženou, čo so sebou prinášalo aj bizarné situácie. Na škole totiž nebola dámska toaleta, keďže teológiu zvyčajne študovali len muži. Niekedy ju zas vyučujúci poslali preč z miestnosti, akoby žena o istých témach nemohla ani len počuť.

Hoci doštudovala už v roku 1945, ženy mohli nastúpiť do cirkevného úradu, teda byť ordinované, až od roku 1951, presne desaťročie potom, čo sa prihlásila na teológiu. Bancíková sa chopila hneď prvej príležitosti.

Niektorí muži však odmietli vstúpiť do kňažstva v jej prítomnosti. Vyhlásili, že so ženou si pred oltárom nepokľaknú. Konali sa teda dve ordinácie – jedna čisto mužská v Bratislave a druhá ordinácia hŕstky mužov s Bancíkovou v Tisovci.

Boj pokračuje

Rodáčka zo stredoslovenskej obce Kokava nad Rimavicou, nemanželské dieťa a vnučka evanjelického kňaza Samuela Bancíka nemala ani zďaleka rovnaké práva ako kňazi-muži. Mohla sa stať takzvanou námestnou farárkou, teda farárkou, ktorá bude pôsobiť v obciach, kde dočasne nie je vymenovaný farár.

Najprv bola kaplánkou v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej či Lučenci a neskôr sa stala námestnou farárkou v spomínaných Dolných Salibách. Prvá evanjelická farárka na Slovensku tu strávila len desať mesiacov. Dnes ju pripomína jednoduchý oznam pri vstupe do chrámu, ktorý vyvesili iba vlani pri príležitosti 20. výročia jej úmrtia.

Hoci je oznam pri dverách jednoduchý, spomienky na „pani farárku“ či „Darinku“, ako ju obyvatelia Dolných Salíb nazývajú, sú stále živé.

Ľudia ju neodsúdili

Miestnym vraj neprekážalo ani to, že nevedela dobre po maďarsky.

„Veľa času strávila na fare štúdiom maďarčiny, v kostole potom síce nekázala, skôr čítala, ale veľmi sa snažila. Keď ľudia videli, ako veľmi sa snaží, nikomu neprekážalo, ak niečo nepovedala správne,“ hovorí rodáčka z Dolných Salíb Helena Vargová.

Farárke pomáhal s maďarskými bohoslužbami aj evanjelický senior Ľudovít Hrdlička, s ktorým spolupracovala napríklad počas pôsobenia v Lučenci. Posielal jej pomocné texty v maďarčine.

Reakcie ľudí na mladú, vtedy len 35-ročnú farárku, mali od odsúdenia ďaleko. „Ľudia na ňu boli zvedaví, a tak sa na ňu išli pozrieť do kostola. Otec mi spomínal, že v tých časoch chodili do kostola aj takí chlapi, ktorí predtým nechodili – Darinka bola pekná, výrečná, po slovensky jej to išlo výborne. Tak to býva aj pri kňazoch mužoch, že vedia pritiahnuť ľudí,“ opisuje Vlasta Kasalová.

Hodiny nad knihami

Helena Vargová, ktorá pôsobí v Dolných Salibách už 22 rokov ako pokladníčka miestneho cirkevného zboru, patrila aj medzi konfirmandov prvej slovenskej farárky.

Hoci sa jej rodina ešte pred prípravou na konfirmáciu odsťahovala do inej obce, ona chcela prijať obrad, ktorým sa evanjelici stávajú dospelými členmi cirkvi, so svojimi rovesníkmi. Každý druhý víkend preto chodila do Dolných Salíb na prípravu k pani farárke Bancíkovej.

Nepamätá si pritom, že by mal vtedy niekto problém s tým, že jeho dieťa bude konfirmovať žena.

„S pani farárkou sme sa rozprávali slovensko-maďarsky. Som Maďarka, ale chodila som do slovenskej škôlky, a tak som vedela slušne po slovensky. Sedeli sme tu hodiny a často sa ma pýtala, ako sa čo povie. Mám na ňu veľmi dobré spomienky, ale mala to neskutočne ťažké,“ spomína si. „Ona učila mňa a ja tak trochu ju. Učili sme sa spolu.“

Ako učiteľka bola veľmi príjemná a nikdy na nej nebolo vidieť frustráciu z nedobrej situácie: „Bola to učiteľka, ktorá nám dala najavo, že chce, aby sme vedeli veci, ktoré nám môže odovzdať.“

Chcela človeka, nie dary

Paradoxne, práve vďaka nepríjemnej situácii, v ktorej sa v obci ocitla, mohla prispieť k pozitívnym spomienkam miestnych.

„Otec mi rozprával, že keď prvýkrát prišla na faru, ani dreva tam poriadne nebolo, vyhnali ju do zimy. V tých časoch to pre ženu nebolo ľahké,“ spomína Vlasta Kasalová. 

A vzápätí pridáva ďalšie sklíčko do mozaiky o pôsobení prvej slovenskej farárky Dariny Bancíkovej: „V Dolných Salibách hovorila väčšina evanjelikov len po maďarsky. Útočisko preto hľadala v neďalekom Hrušove, odkiaľ pochádzam. Mohla sa tam porozprávať po slovensky, a tak tam navštívila takmer každú rodinu.“ 

Vlasta Kasalová vysvetľuje, že ona sama by si tieto veci nepamätala, nebyť častých spomienok rodiny. Jej mama Rozália Novotná vraj hovorila o Bancíkovej aj 50 rokov po odchode farárky z obce.

„Pani farárka ju musela veľmi osloviť, lebo by o tom po toľkých rokoch nerozprávala. U nás bola viackrát. Moja mama si veľmi cenila, že neprišla preto, že by niečo chcela dostať. Stačilo jej, keď ju ponúkli ako na bežnej návšteve. Hovorila, že jej raz dala vrecko fazule. Pani farárka veľmi ďakovala, ale povedala, že nie preto prišla. Prišla preto, že sa chcela porozprávať. Chodila na návštevy, ale nechodila po žobraní. Potrebovala ľudí poznať a rozprávať sa s nimi, z toho čerpala aj svoju vlastnú silu,“ dodáva Vlasta Kasalová.

Dozvedali sa o nej len málo

Po necelom roku v Dolných Salibách preradili prvú slovenskú evanjelickú farárku do Drienova v okrese Krupina. Práve tam ju v roku 1962 zadržali príslušníci komunistickej tajnej polície – ŠtB. Dostala rok vo väzení a päť rokov zákazu činnosti za rozvracanie republiky.

Farníci v Dolných Salibách sa po preradení svojej farárky dozvedali o jej živote iba málo. Až po rokoch zistili, že po odchode z obce ju čakali aj chladné múry väzenia, podlomené zdravie a práce, ktoré nemali s kňazstvom nič spoločné.

Najbližšie stretnutie s ňou zažili až v roku 1999, paradoxne po jej smrti. „Moja mama čítavala noviny Evanjelický posol spod Tatier. Jedného dňa na mňa len zavolala, aby som sa išla pozrieť, čo sa stalo, že zomrela Darinka,“ spomína Vlasta Kasalová. Z novín sa o smrti farárky dozvedel aj miestny presbyter Milan Lacko.

Ako miesto smrti bola uvedená vedľajšia obec Horné Saliby, kde je evanjelický domov pre seniorov. Obyvatelia Dolných Salíb však o neďalekej prítomnosti svojej niekdajšej farárky netušili.

„Mama až plakala od zlosti, prečo jej nikto nepovedal, že pani farárka bývala kúsok od nás,“ tvrdí Vlasta Kasalová.

Podobnú skúsenosť mala aj farárkina konfirmandka Helena Vargová či presbyter Milan Lacko: „Boli sme veľmi nešťastní, že bola tak blízko a my sme sa o tom nedozvedeli. Určite by sme ju išli pozrieť.“

Farárka miestnych inšpirujuje dodnes.

„Musela veľmi veriť a mať to presvedčenie, že ona bude tá, kto bude rozsievať to evanjelium a približovať ho ľudom. Musela byť presvedčená, že dobro musí zvíťaziť aj za cenu obetí,“ poznamenala Vlasta Kasalová.

Prvá slovenská farárka sa skutočne nedala zlomiť. V odhaľovaní jej životného príbehu budeme pokračovať aj ďalšími časťami v seriáli Žena v kňazskom rúchu.

Monika Vatrálová reportérka – aktuality.sk

https://www.aktuality.sk/clanok/809141/chceli-aby-prva-bola-aj-poslednou-prva-slovenska-fararka-sa-nevzdala/?_ga=2.100520414.1952844993.1595673052-1152406506.14493393

Zdroj: Archív Vlasty Kasalovej
Darina Bancíková s konfirmandami v Dolných Salibách.

Matrika Slovenského Komlóša

Čo vyvoláva záujem o hľadanie predkov?

Podľa môjho názoru tento fenomén začal rozkvitať po nežnej revolúcii. Z pojmu – súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov sa prešlo na pojem – privátne vlastníctvo. Mnoho občanov si začalo hľadať toto svoje privátne vlastníctvo. Eufória tohto hľadania sa rozšírila po vyhlásení, že si treba svoje zoštátnené vlastníctvo pýtať späť v reštitučnom procese. Priemyselníci, zemepáni, remeselníci, roľníci ba i zoštátnené spoločenstvá si začali hľadať svoj majetok a žiadať si ho späť. Toto je prvý podnet prečo hľadať a prehŕňať sa v matrikách alebo v iných dokumentoch a začať dokazovať, že dotyčný občan, skoro vždy dedič, má na ten, alebo ten majetok právo a trvať na jeho vrátení. Nuž a k tomu potreboval dokázať, že je právoplatným dedičom. Tu mu výrazne pomáhala hlavne matrika, či už štátna alebo cirkevná. Druhým podnetom je záujem aj prostého občana, ktorý po revolučnej zmene, ktorá zruinovala hospodárstvo bývalého spoločenského poriadku, prišiel o prácu a to spôsobom, že mohol odísť do predčasného dôchodku. Potom 55-ročný dôchodca sa stal vyplašený, nemal žiadneho koníčka, ktorým by si naplnil voľný čas. Povedal si, že keď má občan, potomok bývalých boháčov možnosť získať majetok svojich predkov späť, budem aj ja hľadať či nemám aspoň zemianske korene. No, tak sa rozmohlo hľadanie predkov a štúdium starých dokumentov o rode. Ďalším fenoménom je aj predlžovanie priemerného veku. Aj keď sa akokoľvek hneváme, že vo všetkom čo jeme, je chémia, predsa len sa dožívame veku vyššieho než naši rodičia. Nakoniec aj problémové zdravotníctvo, veda a výskum v oblasti liekov, teda farmácia pokročila a doniesla nové lieky aj tie nám umožňujú žiť dlhšie. Nuž a kto nie je lenivý a pohodlný hľadá okrem bežného všeobecného využívania voľného času rozptýlenie v iných oblastiach a iné možnosti racionálneho využitia voľného času. Takže okrem sudoku a krížoviek je možno zaujímavo stráviť čas aj hľadaním svojich koreňov rodiny. Takýmto zdrojom je aj študovanie matrík a zostavovanie si rodostromov.

Matriky

Štúdium matrík nám ponúka prekvapivo veľa informácií. Dajú sa z nich vyčítať aké boli spoločenské a ekonomické pomery od chvíle keď občania dostali priezviská – teda cca od 16. storočia, aké vládli medziľudské vzťahy, aká bola zdravotná starostlivosť o človeka, aké katastrofy postihli našich predkov a veľa ďalších zaujímavosti z ich života a zo života spoločnosti vôbec. My v tomto čase pracujeme na prepise matriky obce Slovenského Komlóša od roku 1746, teda od jeho založenia, do elektronickej podoby. Tento program podstatne zjednoduší hľadanie väzieb rozrodu i vývodu rodín. Cirkevné matriky sa začali písať u nás Dolnozemských Slovákov skoro vždy od založenia tej či onej osady. Osadníci si doniesli so sebou vzdelancov – učiteľov a farárov. Títo sa od prvého dňa pustili do zapisovania sobášov, krstov a úmrtí. Uvediem zopár príkladov čo všetko je možno sa dozvedieť z týchto zápisov. Množstvo informácii, ktoré nám ponúkajú zodpovedajú určitému vývoju, obecne platným predpisom a hlavne svedomitosti pánov farárov z čias keď cirkev viedla obce a potom už pri štátnych matrikách sa dozvedáme iba to čo chcela vedieť o rodine a teda o svojich občanoch vládna moc.

Narodenie človeka – krsty

Prvé zápisy zo začiatku 18. storočia nám hovoria, že žena nemala náležité postavenie v spoločnosti. Otec dieťaťa bol zapísaný priezviskom i krstným menom no matka len krstným menom. Takto si spoločnosť nevážila ženu ešte aj v prvej polovici 19. storočia. Až ku koncu prvej poloviny 19.storočia okolo roku 1840 sa začalo písať plné meno i matky. V tomto období sa už objavuje v zápisoch aj spoločenské postavenie rodičov a krstných rodičov. Začína sa prejavovať povedzme indické kastovníctvo. Poľnohospodársky robotník si berie za manželku poľnohospodársku robotníčku. Sedliak si berie sedliačku. Remeselník zase dievča z remeselníckej rodiny. Vzdelanci spájajú svoje deti tiež len v svojom okruhu. I národnostné postavenie hrá rolu pri výbere partnerstva. Maďar si berie len Maďarku. Slovák Slovensku. Iba veľmi zriedka sa nájde zmiešané manželstvo. Malomeštiactvo sa tiež objavuje v matrikách. Bohatší roľníci, remeselníci začínajú už na začiatku 20. storočia kopírovať vzdelancov , ktorí svojim deťom dávajú dve i tri krstné mená. Ale nájdu sa i u stredných a malých roľníkov sem tam dve krstné mená. Matrika Slovenského Komlóša Začína i odklon od zaužívaných slovanských krstných mien prechodom k maďarským.

Ekonomické a spoločenské postavenie

Zápisy v matrike veľmi plasticky ukazujú i na ekonomické postavenie Slovákov v štátnych službách. Na obecnom úrade v úradníckych funkciách pracujú len Maďar alebo pomaďarčení Slováci. Richtár býva obyčajne Slovák. Zbor prísažných je zmiešaný, ale notár, tajomník, sudca a pisári sú väčšinou Maďari. Obyčajne títo úradníci sú iného vierovyznania, nie Evanjelici, ale narodenie detí je zapísané v matrike evanjelického zboru. Páni farári uvádzajú len ich odlišné vierovyznania ako staroverec, rímskokatolík, gréckokatolík a pod. V službách maďarskej železnice tiež pracujú len Maďari. Počnúc strážnikom cez posunovača, pokladníka až po náčelníka stanice všetci sú nositelia maďarského priezviska. Represívna a poriadková služba má svojich zástupcov v matrike uvedených len s maďarskými priezviskami. Z poriadkovej polície sú to pomaďarčení Slováci. No žandári sú len Maďari. Kostol bol iba jeden a tak všetci nosili svoje deti ku krstu do evanjelického kostola. Toto sa najvýraznejšie prejavuje v obci Slovenský Komlóš, lebo katolícky kostol bol postavený až na konci 19. storočia.

Krstné mená

Zaujímavá je voľba krstných mien. Prvorodenému, tak ako tomu je i dnes, rodičia dajú buď otcovo, alebo mamino krstné meno. Inak naši predkovia na Dolnej zemi sa dosť tvrdo držia pri ďalších deťoch kalendára. Prevládajú naše typické archaické krstné mená – Ján, Štefan, Jozef, Michal, Juraj, Ondrej, Martin, Matej, Anna, Mária, Zuzana, Alžbeta, Žofia, Katarína, Eva. Ak sa niektorému Slovákovi podarilo stať sa remeselníkom už sa dostal do osídiel maďarónstva a dal dieťaťu krstné meno maďarské napr. Lajos, Sándor, Béla apod. Čo stojí za povšimnutie , že v 19. a začiatkom 20. storočia sa objavujú, ale iba v málo prípadoch i Štúrovské slovanské krstné mená, ako Slavomír, Miroslav. Naozaj toho bolo presa len veľmi málo. Ako perličky treba uviesť ako sa deti rodili niekedy v jednom termíne u súrodencov , ktorí mali svadbu spoločnú. Svadobná noc, pokiaľ nezhrešili predtým, napovie veľa. Našiel som prípad, že súrodencom sa narodili deti v jednom týždni dokonca aj v jednom dni. K úmrtnosti detí, ktorá bola naozaj veľmi veľká, je treba povedať, že nie je celkom jasné kam tie detičky naši predkovia pochovávali. Úmrtnosť od narodenia po 15. rok veku tvorila z ročne zomretých až 50 %. Keď som však chodil vlani po cintorínoch detské hroby som našiel iba v malom počte aj to už len zo súčasného obdobia. Páni farári veľmi poctivo zapisovali deti , ktoré sa narodili mimo manželstva. Z celkového ročne narodeného potomstva tvorili od 2 do 4 %. Ako bude vyzerať dnešná matrika, neviem si ani predstaviť.

Remeslá

Zo zapisovaných remesiel nájdeme aj také, ktoré už zanikli alebo ani oficiálne neboli používané, napríklad príštipkár, čižmár, pomocný tkáč a niektoré ani neviem preložiť z maďarčiny – sz rmadia, sz rszabó atď. No a trochu ohovorením je treba povedať na adresu farárov, že si pri veľkom počte rodiacich sa detí kumulatívne organizovali krsty 6 aj 7 detí na jeden deň. Na Komlóši som objavil medzi remeselníkmi hlavne Maďarov, ale aj Čechov veľmi málo Slovákov. Naši Slováci sa držali svojho sedliackeho a pastierskeho spôsobu obživy. Až 20. storočí sa poberajú na štúdiá a na remeslá niektoré deti sedliakov.

Jazyk

Používanie jazyka respektíve abecedy v matrikách dokumentuje ako sa ťažko prechádzalo na ustálenie spisovného, či úradného jazyka. Používala sa nemecká abeceda, česká a slovenská. Samotní farári boli z toho asi dosť nešťastní, lebo sa často mýlili a pri jednom priezvisku použili všetky tri abecedy. Nemecké ostré „s“ pretrvávalo najdlhšie až do 20. storočia. Aj keď bolo zákonom stanovené písanie v maďarskom jazyku pán farár Hrdlička, slúžiaci v obci od roku 1905, používal pri zápisoch aj diakritické znamienka zo slovenskej abecedy. Poctivejší farári písali pri sobáši aj miesto odkiaľ pochádzali rodičia ženícha alebo nevesty. No tak možno povedať, že skúmanie potomstva v matrikách je naozaj zaujímavé a poučné a aj smutné keď zistíte, že sa vám stará mama trikrát vydala, a otec vám nikdy nepovedal, že pochádza zo 7 detí, keď nakoniec ostali len dvaja, ktorí sa dožili dospelosti.

Elekronická matrika

Vážení rodáci, potomkova rodákov zo Slovenského Komlóša, ak budete mať voľný čas budete mať o rok k dispozícii matriku v modernej elektronickej podobe a ak sa vám dostane do rúk, prehŕňajte sa v nej, nájdete tam množstvo zaujímavých informácií o vašich predkoch.

Spracoval Ing. Michal Hronec – 2019

Súvisiace články autora:
História Komlóša –
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/12/16/222/
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/12/27/menoslov-obyvatelov-komlosa-1938/