Niektorí kňazi chceli, aby bola poslednou, prvá slovenská farárka ThB. Darina Bancíková sa nevzdala.
Počas prednášky na teológii ju vyhodili za dvere, akoby žena o niektorých veciach nemohla ani len počuť. Ordinovať ju museli iba s hŕstkou mužov, keďže niektorí odmietali vstúpiť do kňazstva v jej prítomnosti. Na faru do Dolných Salíb pri Galante ju vraj poslali za trest. Prvú slovenskú evanjelickú farárku si vzala na mušku aj ŠtB, v base skončila za rozvracanie republiky.
Rok 1958 sa blížil ku koncu. Evanjelický kostol v Dolných Salibách neďaleko Galanty sa tak, ako každú nedeľu, napĺňal do posledného miesta. Pravidelne doň prichádzal aj sprievod veriacich z neďalekého Hrušova – muži a ženy v krojoch lemovali úzke cesty, až kým sa podľa zvyčajného zasadacieho poriadku neroztrúsili po kostole.
Táto novembrová nedeľa však bola nevídaná. Po prvýkrát v dejinách kostola totiž vkročila po drevených schodoch do kazateľnice žena – farárka.
Presbyter cirkevného zboru Ján Novotný nebol zrejme jediný, koho korešpondencia sa naplnila slovami o nevídanej novinke. O šikovnej žene v luteráku napísal svojej mame do asi 100 kilometrov vzdialenej Novej Lehoty. Odozva prišla takmer okamžite.
„Babka bola veľmi zvedavá. Chcela to vidieť, chcela vidieť ženu v kazateľnici,“ spomína dcéra vtedajšieho presbytera, dnes už dôchodkyňa Vlasta Kasalová, ktorá mala v čase príchodu farárky do obce päť rokov.
Jej stará mama Zuzana Novotná vtedy neváhala prejsť stokilometrovú cestu do Dolných Salíb.„Musela som sedieť mame na kolenách, aby sa babka v tom krásnom kroji zmestila do lavice, v ktorej sme zvyčajne sedávali,“ približuje. „Keď sme prišli domov, babka povedala môjmu otcovi osudovú vetu: „Janko, tvoja dcéra Vlastulka musí byť farárka ako Darinka.‘“
Želanie starej mamy prenasledovalo Vlastu Kasalovú počas celého života – rodina jej ho pripomínala aj dlho po babkinej smrti. Farárkou sa však napokon nestala, život zasvätila učiteľstvu.
„Necítila som, ani sa necítim taká silná, aby som mohla robiť túto prácu. Obzvlášť potom, čo som sa dozvedela, že pani farárka bola vo väzení, že ju prenasledovali, že nemohla kázať. Veľmi dlho trvalo, kým si našla zbor. Pozerali na ňu ako na niekoho z väzenia. Takú nálepku nestratíte, ani keď vás rehabilitujú.“
Kalvária ku kazateľnici
Farárka v kazateľnici nespôsobila rozruch len v Dolných Salibách. Pomyselným tŕňom v oku bola už skôr. V cirkvi totiž nepanovala všeobecná zhoda ohľadom postavenia žien, hlasy proti ženám v zbore neboli ani zďaleka ojedinelé.
Samotné Dolné Saliby mali byť pre prvú slovenskú evanjelickú farárku Darinu Bancíkovú miestom zlyhania. V dvojjazyčnom kraji jej priradili dvojtisícový cirkevný zbor s piatimi pobočkami, teda fíliami. Služby Božie musela robiť aj v maďarčine, ktorú dobre neovládala. Náročná farnosť mala zlomiť jej neochvejné odhodlanie byť farárkou.
„Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie, ale opačne: posledný úder, ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa, ktorý farár počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží psychicky, nevydrží fyzicky, a otázka žien v cirkvi bude vyriešená,“ zapísala si farárka do svojich pamätí.
Jednoduché to nemala ani počas štúdia. Na Teologickej vysokej škole v Bratislave bola jedinou ženou, čo so sebou prinášalo aj bizarné situácie. Na škole totiž nebola dámska toaleta, keďže teológiu zvyčajne študovali len muži. Niekedy ju zas vyučujúci poslali preč z miestnosti, akoby žena o istých témach nemohla ani len počuť.
Hoci doštudovala už v roku 1945, ženy mohli nastúpiť do cirkevného úradu, teda byť ordinované, až od roku 1951, presne desaťročie potom, čo sa prihlásila na teológiu. Bancíková sa chopila hneď prvej príležitosti.
Niektorí muži však odmietli vstúpiť do kňažstva v jej prítomnosti. Vyhlásili, že so ženou si pred oltárom nepokľaknú. Konali sa teda dve ordinácie – jedna čisto mužská v Bratislave a druhá ordinácia hŕstky mužov s Bancíkovou v Tisovci.
Boj pokračuje
Rodáčka zo stredoslovenskej obce Kokava nad Rimavicou, nemanželské dieťa a vnučka evanjelického kňaza Samuela Bancíka nemala ani zďaleka rovnaké práva ako kňazi-muži. Mohla sa stať takzvanou námestnou farárkou, teda farárkou, ktorá bude pôsobiť v obciach, kde dočasne nie je vymenovaný farár.
Najprv bola kaplánkou v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej či Lučenci a neskôr sa stala námestnou farárkou v spomínaných Dolných Salibách. Prvá evanjelická farárka na Slovensku tu strávila len desať mesiacov. Dnes ju pripomína jednoduchý oznam pri vstupe do chrámu, ktorý vyvesili iba vlani pri príležitosti 20. výročia jej úmrtia.
Hoci je oznam pri dverách jednoduchý, spomienky na „pani farárku“ či „Darinku“, ako ju obyvatelia Dolných Salíb nazývajú, sú stále živé.
Ľudia ju neodsúdili
Miestnym vraj neprekážalo ani to, že nevedela dobre po maďarsky.
„Veľa času strávila na fare štúdiom maďarčiny, v kostole potom síce nekázala, skôr čítala, ale veľmi sa snažila. Keď ľudia videli, ako veľmi sa snaží, nikomu neprekážalo, ak niečo nepovedala správne,“ hovorí rodáčka z Dolných Salíb Helena Vargová.
Farárke pomáhal s maďarskými bohoslužbami aj evanjelický senior Ľudovít Hrdlička, s ktorým spolupracovala napríklad počas pôsobenia v Lučenci. Posielal jej pomocné texty v maďarčine.
Reakcie ľudí na mladú, vtedy len 35-ročnú farárku, mali od odsúdenia ďaleko. „Ľudia na ňu boli zvedaví, a tak sa na ňu išli pozrieť do kostola. Otec mi spomínal, že v tých časoch chodili do kostola aj takí chlapi, ktorí predtým nechodili – Darinka bola pekná, výrečná, po slovensky jej to išlo výborne. Tak to býva aj pri kňazoch mužoch, že vedia pritiahnuť ľudí,“ opisuje Vlasta Kasalová.
Hodiny nad knihami
Helena Vargová, ktorá pôsobí v Dolných Salibách už 22 rokov ako pokladníčka miestneho cirkevného zboru, patrila aj medzi konfirmandov prvej slovenskej farárky.
Hoci sa jej rodina ešte pred prípravou na konfirmáciu odsťahovala do inej obce, ona chcela prijať obrad, ktorým sa evanjelici stávajú dospelými členmi cirkvi, so svojimi rovesníkmi. Každý druhý víkend preto chodila do Dolných Salíb na prípravu k pani farárke Bancíkovej.
Nepamätá si pritom, že by mal vtedy niekto problém s tým, že jeho dieťa bude konfirmovať žena.
„S pani farárkou sme sa rozprávali slovensko-maďarsky. Som Maďarka, ale chodila som do slovenskej škôlky, a tak som vedela slušne po slovensky. Sedeli sme tu hodiny a často sa ma pýtala, ako sa čo povie. Mám na ňu veľmi dobré spomienky, ale mala to neskutočne ťažké,“ spomína si. „Ona učila mňa a ja tak trochu ju. Učili sme sa spolu.“
Ako učiteľka bola veľmi príjemná a nikdy na nej nebolo vidieť frustráciu z nedobrej situácie: „Bola to učiteľka, ktorá nám dala najavo, že chce, aby sme vedeli veci, ktoré nám môže odovzdať.“
Chcela človeka, nie dary
Paradoxne, práve vďaka nepríjemnej situácii, v ktorej sa v obci ocitla, mohla prispieť k pozitívnym spomienkam miestnych.
„Otec mi rozprával, že keď prvýkrát prišla na faru, ani dreva tam poriadne nebolo, vyhnali ju do zimy. V tých časoch to pre ženu nebolo ľahké,“ spomína Vlasta Kasalová.
A vzápätí pridáva ďalšie sklíčko do mozaiky o pôsobení prvej slovenskej farárky Dariny Bancíkovej: „V Dolných Salibách hovorila väčšina evanjelikov len po maďarsky. Útočisko preto hľadala v neďalekom Hrušove, odkiaľ pochádzam. Mohla sa tam porozprávať po slovensky, a tak tam navštívila takmer každú rodinu.“
Vlasta Kasalová vysvetľuje, že ona sama by si tieto veci nepamätala, nebyť častých spomienok rodiny. Jej mama Rozália Novotná vraj hovorila o Bancíkovej aj 50 rokov po odchode farárky z obce.
„Pani farárka ju musela veľmi osloviť, lebo by o tom po toľkých rokoch nerozprávala. U nás bola viackrát. Moja mama si veľmi cenila, že neprišla preto, že by niečo chcela dostať. Stačilo jej, keď ju ponúkli ako na bežnej návšteve. Hovorila, že jej raz dala vrecko fazule. Pani farárka veľmi ďakovala, ale povedala, že nie preto prišla. Prišla preto, že sa chcela porozprávať. Chodila na návštevy, ale nechodila po žobraní. Potrebovala ľudí poznať a rozprávať sa s nimi, z toho čerpala aj svoju vlastnú silu,“ dodáva Vlasta Kasalová.
Dozvedali sa o nej len málo
Po necelom roku v Dolných Salibách preradili prvú slovenskú evanjelickú farárku do Drienova v okrese Krupina. Práve tam ju v roku 1962 zadržali príslušníci komunistickej tajnej polície – ŠtB. Dostala rok vo väzení a päť rokov zákazu činnosti za rozvracanie republiky.
Farníci v Dolných Salibách sa po preradení svojej farárky dozvedali o jej živote iba málo. Až po rokoch zistili, že po odchode z obce ju čakali aj chladné múry väzenia, podlomené zdravie a práce, ktoré nemali s kňazstvom nič spoločné.
Najbližšie stretnutie s ňou zažili až v roku 1999, paradoxne po jej smrti. „Moja mama čítavala noviny Evanjelický posol spod Tatier. Jedného dňa na mňa len zavolala, aby som sa išla pozrieť, čo sa stalo, že zomrela Darinka,“ spomína Vlasta Kasalová. Z novín sa o smrti farárky dozvedel aj miestny presbyter Milan Lacko.
Ako miesto smrti bola uvedená vedľajšia obec Horné Saliby, kde je evanjelický domov pre seniorov. Obyvatelia Dolných Salíb však o neďalekej prítomnosti svojej niekdajšej farárky netušili.
„Mama až plakala od zlosti, prečo jej nikto nepovedal, že pani farárka bývala kúsok od nás,“ tvrdí Vlasta Kasalová.
Podobnú skúsenosť mala aj farárkina konfirmandka Helena Vargová či presbyter Milan Lacko: „Boli sme veľmi nešťastní, že bola tak blízko a my sme sa o tom nedozvedeli. Určite by sme ju išli pozrieť.“
Farárka miestnych inšpirujuje dodnes.
„Musela veľmi veriť a mať to presvedčenie, že ona bude tá, kto bude rozsievať to evanjelium a približovať ho ľudom. Musela byť presvedčená, že dobro musí zvíťaziť aj za cenu obetí,“ poznamenala Vlasta Kasalová.
Prvá slovenská farárka sa skutočne nedala zlomiť. V odhaľovaní jej životného príbehu budeme pokračovať aj ďalšími časťami v seriáli Žena v kňazskom rúchu.
Monika Vatrálová reportérka – aktuality.sk
Zdroj: Archív Vlasty Kasalovej
Darina Bancíková s konfirmandami v Dolných Salibách.
