Spomienka na presídlenie

Slovenský Komlóš si v novembri 2022 na Mestskom úrade spomienkovou slávnosťou pripomenul 75. výročie výmeny obyvateľstva. Vzhľadom k úmrtiu predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska sme sa aktu za Spolok nezúčastnili.

“Pozdrav k 75. výročiu výmeny obyvateľstva medzi   Československom a Maďarskom od rodáka zo Slovenského Komlóša” napísal presídlenec a člen Spolku Slovákov z Maďarska.

    Vážený rodáci,
dovoľte mi v krátkosti rozpovedať zážitok mojich rodičov a nás detí vo chvíli, keď sme opúšťali dom, v ktorom sme bývali na Komlóši.

V deň odchodu Janko, môj mladší brat sa išiel rozlúčiť so susedou vbehnutím do ich dvora so slovami:  „Nanička mi už odcházdzame, prišou som sa s Vami rozlúčiť, ale sľubujem vám , že Vás prídem pozrieť“.
Nanička nato povedali: „Netáraj Janko môj, nikdy ťa ja už neuvidím.“ Jej slová sa naplnili, keď brat Janko prišiel prvýkrát navštíviť rodisko už boli na pravde Božej.
Náš transport sa nakladal na pitvarošskej stanici, lebo tu na Komlóši sa vykladali presídlenci z Československa.
Mali sme vlastný vagón, v ktorom prevážali dobytok na jatky (dobytčiak). Keď sa vlak z Pitvaroša pohol, otec oslovil mamku:  „Mama naša poď pod tento oblôčik si položíme šámlik a ešte raz sa pozrieme do našej ulici a  na náš dom, ideme cez Komlovš“. Na Komlóši sme bývali na Damjanich ulici a náš dom bol druhý od koľajníc, takže ho bolo dobre vidieť. 
Potom otec pokračoval v rozprávaní: „Vy dvaja, Miško a Janko, deti moje, postavte si k druhému oblôčku stolec, ten je vyšší aby ste dobre videli, kde ste roky vyrastali. “
Prejazd vagóna cez šírku ulice trval snáď 5 sekúnd. Keď už sme sa pozerali na Oravcovu záhradu otec pritlačil mamku k sebe, otočil sa k nám a ľavou ruko si utrel slzu z líca. Takto sa náš otec lúčil s rodiskom.

Po rokoch u rodičov, kde sme sa pravidelne stretávali hlavne pri  meninových či narodeninových oslavách otec často opakoval po slávnostnom obede:
„Deti moje mám takú radosť, keď vás vidím takto spoločne stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných alebo vyučených remeslu, že som sa správne rozhodol s vašou matkou vrátiť do krajiny predkov v 1947. V materinskom jazyku ste sa mohli učiť remeslu a študovať. Nikto vás neprehováral aby ste si zmenili priezvisko na maďarské, alebo aby ste si ho písali maďarskou abecedou, alebo aby ste si zmenili na maďarsky znejúce. Verte mi že nič nezveličujem, Moci páni uhorského i maďarského kráľovstva sa k nám takto správali.“

Dnes keď tieto riadky píšem naplno si uvedomujem, že rozhodnutie našich rodičov vrátiť sa do vlasti predkov bolo skutočne rozumné a správne. Tí, ktorí sa nevrátili stali sa obeťou krutej asimilácie a ich potomkovia už slovenskú reč ani neovládajú. Neúplná výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR priniesla pre Slovákov, ktorí sa nepresídlili, ich takmer úplný zánik v Maďarsku.
Presídlení Slováci, sa stali, v obciach kde boli osadení, znova menšinou a to vo vlastnom štáte na Slovensku. Lebo tak nás rozhádzali úrady. Dosť veľký počet zmiešaných manželstiev priniesol opäť nové problémy pre Československo a po revolúcii v roku 1989 aj v novom štátnom útvare, teda v Slovenskej republike.

Ako príklad uvádzam obec Kajal so stavom v roku 2017.

Do obce celom prišlo 188 osôb. U mladších rodín sa narodilo 15 detí. 104 osôb našlo svoj odpočinok na cintoríne, v obci Kajal zostalo 15 rodín presídlencov. Na trvalo odišlo 84 osôb. Z toho celé rodiny sa odsťahovali –  Štefan Kosec s rodinou odišiel do Banskej Bystrice, do Hrabětíc na Moravu odišla rodina Štefana Kysela, Ján Lošjak s rodinou, Štefan Fiľo s rodinou, Juraj Lehocky s rodinou, do Valaskej pri Hronci odišla rodina Juraja Turjana, rodina Martina Kuteja ml. odišla do Benešova u Prahy. Anna Ačajová so synom odišla do Senca.
Deti z mnohých rodín sa po dokončení štúdia, alebo po vyučení nejakému remeslu už späť k rodičom sa nevrátili respektíve, staršia generácia prisťahovaných detí sa jednoducho odsťahovala do iných miest,  napr: do Bratislavy, Galanty, Senca, Sládkovičova, Trnavy alebo aj do Čiech: Písek, Liberec, na Moravu : Brno, Ústí nad Orlicí, Prostejov.
Z tých 15 osôb, ktoré zostali v obci voči pôvodnému počtu presídlencov to prestavuje len 7.98 %.

Je teda jednoznačné, že sa zámer poslovenčiť maďarské obce na juhu Slovenska v tomto prípade nenaplnil.
Obec Kajal toho času má 1538 obyvateľov z toho má aj takých, ktorí nesú slovenské priezviská ale hlásia sa k maďarskej národnosti napr. : Orel, Slávik, Sokol, Kostoláni, Zubár, Kubovič, Lehocký, Horvát, Mésaroš a jedno pomaďarčené priezvisko zo Sokola na Szépvӧlgyi. Toto je dôkaz o tom, že ani reslovakizácia sa v tejto obci nerealizovala. Z terajšieho počtu obyvateľov obce ostalo teda presídlencov len necelé 1%. Ich politická, ekonomická a spoločenská sila je v obci v podstate nulová.
Potomkovia dolnozemských Slovákov pri našich Slovenských zákonoch sa opäť dostali do osídiel Maďarov.
Samosprávy majú v našom štáte (na Slovensku) takú právomoc, že Slováci nikdy dosiahnuť a presadiť svoje požiadavky nedokážu. O takejto právomoci žijúcich Slovákov v Maďarsku sa môže len a len snívať.
Samospráva v Kajali je zložená len z maďarských občanov a tak Slováci vo vlastnej krajine sa ocitli vazalmi maďarskej národnostnej menšiny.
Situácia vymieraním presídlencov sa i v ďalších obciach na južnom Slovensku dostáva do stavu pred presídlením. Je to chyba iba obyvateľov obce?
Viem, že vysídlení občania maďarskej národnosti pred 75 rokmi do vlastne krajiny do Maďarska, sa cítia ukrivdený. Žiaľ prostý občan vždy znáša vrtochy vládcov, história nám to denno-denne potvrdzuje.

  Takže  dnes pri spomienke na 75. výročie historických udalostí z roku 1947 každý hodnotíme zo svojho hľadiska. Na tom žiaľ už nič zmeniť nemôžeme.     

Ing. Michal Hronec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.