Festival dychových súborov na Komlóši

Slovenský Komlóš

17. – 19. augusta 2024

V dňoch 17. – 19. augusta 2024 sme sa zúčastnili X. Medzinárodného festivalu dychových súborov v Slovenskom Komlóši. Súčasne obyvatelia Slovenského Komlóša oslavovali aj 55. výročie založenia úspešného  Mládežníckeho Dychového orchestra Slovenského Komlóša (ocenený – najlepší v Maďarsku).

Festival začal v hoteli Komló slávnostným otvorením Vernisáže o histórii Mládežníckeho dychového orchestra Slovenského Komlóša, ktorý bol založený v roku 1969. Vzácne dobové fotografie, množstvo ocenení a historických dokumentov nám dokumentovalo bohatú a úspešnú históriu Mládežníckeho dychového orchestra Komlóša. Ale Slovenský Komlóš má dva orchestre!  Detský dychový orchester, ktorý má približne 50 členov a Mládežnícky dychový orchester, ktorý má okolo 60 členov a diriguje ho riaditeľ miestnej hudobnej školy János Krcsméry. Vystúpenie oboch orchestrov sme si mali možnosť vypočuť hneď v prvý deň a bol to krásny obdivuhodný zážitok.

Nasledujúci deň 18.8.2024 usporiadali Únia slovenských organizácií v Maďarsku v spolupráci s miestnymi organizáciami „Slovenský deň“ . Na pódiu v miestnej tržnici bol bohatý kultúrny program, vystúpila Mandolínová skupina Tremolo zo Slovenského Komlóša, a nasledovali vystúpenia dychových súborov: Nadlačanka z Rumunska, zo Slovenska vystúpili Festivalový orchester FOR Bratislava (dirigent V. Dianiška)  a Dychový orchester mladých Košice (dirigent P. Schürger). Opäť vystúpil aj Mládežnícky dychový súbor Slovenského Komlóša. Celý deň tu zneli slovenské skladby a piesne a vyvrcholením bola skladba „Na Kráľovej holi“, ktorú zahrali spoločne všetky dyhové orchestre.

V pondelok 19.8.2024 pokračovali slávnosti poobede pochodom všetkých dychových orchestrov, Maďarské dychové orchestre a zahraničné dychové orchestre zo Slovenska, Rumunska aj Grécka, hrali do pochodu krásne skladby, následne sa zhromaždili pred hotelom Komló, kde zahrali postupne hymny svojich štátov. Na záver osláv odznela Európska hymna.

FOR BRATISLAVA (Festivalový orchester Bratislava)  – pochod dychových orchestrov v Sl.Komlóši.

Slávnosti boli krásne a veľkolepé, žilo nimi celé mesto.

Ďakujeme za pozvanie, bol to krásny zážitok.

Ing. Renata Gombárová

Pár fotografií z podujatia

https://drive.google.com/file/d/1ozGlm5zdQT5XhT4vjztxwYx7ZS8-mXfN/view?ts=66e94b5a

https://drive.google.com/file/d/1mOORStjzbFtuFkWmAV8-Q9h0vow-TXuC/view?ts=66e9573c

Pozvánka na kultúrno-spoločenské podujatie SSM

Oznamujeme členom nášho Spolku a jeho sympatizantom, že  21.septembra 2024 sa uskutoční v priestoroch átria Domu Matice slovenskej v Galante akcia s názvom 

“S ohňom v srdci-osobnosti Galanty”. Pripravili sme ju na počesť nášho čestného člena, neustáleho podporovateľa a priateľa, zosnulého Petra Fahna.

Bol priateľom Karola Duchoňa,ktorého piesne budete počuť v podaní jeho syna Adriana Fahna.

Vystúpi aj spevácky súbor Slnečnice z Dunajskej Stredy.

Na podujatí si budete môcť pochutnať na dolnozemských špecialitách(baraní paprikáš, pečené klbásky, sárma, herovke…).

Vstupné nevyberáme, oceníme dobrovoľný príspevok na podporu Spolku.

Tešíme sa na Vás.

Eva Kmeťová

predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska

Valné Zhromaždenie Komlóšanov

Článok prevzatý z Ľudových novín http://www.luno.hu/

Kruh priateľov Slovenského Komlóša pozval svojich členov a priaznivcov na valné zhromaždenie do Domu národností v Zugló. Tak sa posledný májový deň zišli, aby si vypočuli referát predsedníčky spolku Alžbety Hollerovej Račkovej o udalostiach minulého roka, schválili správy o činnosti a hospodárení za rok 2023, ako aj plán práce na rok 2024. Odobrili modifikáciu stanov organizácie, zvolili predsedu, predsedníctvo a dozorný výbor na ďalšie obdobie.

Do nového vedenia Ján Zsolnai navrhol za predsedníčku Alžbetu Hollerovú Račkovú, za členov: Pavla BeňaAnnu IštvánovúKatarínu Szabovú TóthovúJána KarkalikaAnnu Ištvánovú Račkovú a Zuzanu Liborovú. Do dozorného výboru: Michala LóczyhoAlfiu Szinovú Zelmanovú a Enikő Óvariovú. Prítomní členovia návrh schválili.

A. Hollerová Račková informovala prítomných, že sa zúčastnila na oslavách 75. výročia komlóšskej slovenskej školy, na ktorých sa zišlo okolo 300 ľudí. Niekoľkými slovami sa zmienila o blížiacich sa voľbáchPredseda Únie František Zelman informoval o plánovanej ceste k srbským Slovákom, ďalej o účasti na Krajanskom dvore v Detve, o Festivale dychových orchestrov v Slovenskom Komlóši, o 75. výročí tanečného súboru Komlóš a 15. výročí mandolínového orchestra Tremolo.

Po valnom zhromaždení sa konala prezentácia dvojjazyčnej zbierky Juraja Dolnozemského Srdce a osud. Na rokovanie prišiel zo Slovenského Komlóša aj 95-ročný autor, čo je skutočne obdivuhodné. Zbierku vydanú pri príležitosti jeho životného jubilea predstavil básnik, publicista, konateľ spoločnosti SlovakUm, s. r. o., Imrich Fuhl.

Ukážky básní zo zbierky v slovenskom i v maďarskom jazyku zarecitovala Komlóšanka, univerzitná poslucháčka Estera Nagyová. Prvá zbierka J. Dolnozemského sa zrodila, keď oslavoval šesťdesiatku, odvtedy sa stalo zvykom osláviť každé jeho jubileum knižkou a Imrich Fuhl vyjadril presvedčenie, že budú aj ďalšie. I. Fuhl sa s Jurajom Dolnozemským pozná minimálne štyridsať rokov a boli dokonca aj spolužiaci, spoločne chodili koncom sedemdesiatych rokov do Školy milovníkov literatúry a v rovnakom čase začali publikovať svoje básne. Imrich bol v treťom ročníku gymnázia a „náš Ďurko“ mal niečo vyše päťdesiatky. Dolnozemský je umelecké meno, ktoré Jurajovi Antalovi odporučil Gregor PapučekI. Fuhl so širokým úsmevom hovoril o tom, aké šťastie majú Komlóšania, že okrem Pilíša kde inde v Maďarsku by boli talentovaní ľudia ak nie na Komlóši. Talent, umenie a videnie má vraj človek v sebe, teda aj Jurko, od narodenia, ale v Komlóši je čosi v lufteV päťdesiatych rokoch mal Ďurko veľkého predchodcu Pavla Samuela, ktorého osud nebol najšťastnejší, ale talent mal obrovský. Nosil v sebe všetko, čo je charakteristické pre komlóšskych umelcov. Dalo by sa povedať, že od Pavla Samuela po Pavla Závadu niekde na polceste je aj Ďurko Dolnozemský. V čase Čabianskych kalendárov medzi dvoma svetovými vojnami boli ľudoví tvorcovia, poeti, koncom XX. storočia to boli modernisti, napr. Pilíšan Šaňo Kormoš, no a niekde muselo byť niečo aj medzi nimi, tak tam sme niektorí na polceste, čo už nemožno nazvať naivným umením, pretože táto tvorba je plná metafor a takých básnických obrazov, aké v Čabianskych kalendároch nenájdeme. V 50. rokoch vyšla prvá Antológia Hrušky mamovky Špiakovej s tvorbou Jána Chlebnického a Pavla Samuela. V 70. rokoch už tvorila generácia Gregor Papuček, Alexander Kormoš, Juraj Marik, ktorá dokázala písať v spisovnej slovenčine a ktorú uznávali aj na Slovensku. No a do tohto sme prišli my s Ďurkom zo Školy milovníkov literatúry. Ale prišli aj iní, napríklad Gabriel Hattingerktorý niektoré básne J. Dolnozemského zhudobnil. Z roku 1983 pochádza verš srdcu Imricha Fuhla najbližší a preto ho preložil do maďarčiny. Je to báseň s názvom Tak je to. 

Tak je to
Dni krátke sú
a noci dlhé
a ty len bdieš
do uší šteboce ti minulosť
a kašeľ ťa chytá
hryzú ťa výčitky
tratí sa identita
tratí sa
čo tu bolo tvoje
čas sám už
berie do rúk oje
nadávaš hromžíš hoci
skôr modliť by sa bolo…
Ach šedivejú hviezdy
a zmenšuje sa kolo.

Juraj Dolnozemský je nielen básnik, ale aj vášnivý zberateľ. Zbierku básní preto doplňujú fotografie, na ktorých je obklopený kedysi používanými predmetmi, ktoré nielen konzervuje, zachraňuje, ale aj rozvíja. Ľudí ako je Juraj Dolnozemský by sme mali nosiť na rukách za hodnoty, ktoré vytvárajú. Jeho, našťastie, uznávajú nielen v Komlóši, ale aj v celom Maďarsku, povedal Imrich Fuhl.

Prezentácia zbierky sa skončila autogramiádou.

DEŇ ZAHRANIČNÝCH SLOVÁKOV

Monitor z ĽUDOVÝCH NOVÍN
Uverejnené: piatok, 19. júl 2024

Slávnostná ceremónia, ktorá sa začala 5. júla 2024 predpoludním v centre Sadu Janka Kráľa, privítala okrem štátnych predstaviteľov a zástupcov Úradu, aj zahraničných Slovákov z celého sveta.

Počas ceremónie vystúpil Mládežnícky dychový orchester zo Slovenského Komlóša, ktorý je držiteľom ceny Pro Cultura Slovaca. Vence k pamätníku položili okrem iných aj zástupcovia Spolku Slovákov z Bulharska.

„Tohtoročný program Dňa Slovákov žijúcich v zahraničí mi utkvie dlho v pamäti, mal dobrú dynamiku, bol slávnostný, dôstojný a zároveň emotívne podfarbený a dojímavý v miere aká tejto téme prináleží. Dojal ma prejav pána Dušana Daučíka zo Švédska. „Potrebujeme držať spolu a vtedy budeme ten najlepší národ na svete,“ uzavrel svoj príhovor o mnohých emigrovaných Slovákoch, ktorí sa dnešného samostatného Slovenska nedožili. O tom aké je dnes byť Slovákom v zahraničí hovoril aj Richard Stilicha z Toronta za Zámorie, či naša Sandra Kralj Vukšić z Chorvátska za Dolnú zem a všetci traja dali podujatiu skutočný krajanský rozmer a váhu. Mládežnícky dychový orchester zo Slovenského Komlóša hral Suchoňovu skladbu Aká si mi krásna či Na Kráľovej holi, pesničky na tému vysťahovalectva do Ameriky zaspievala Anna Hradsky zo San Diega v USA a skladbu Nepoznám inú takú zem operný spevák Ivan Ožvát, ktorého korene tiež siahajú na Dolnú zem… Monika Necpálová predniesla báseň Malý drotár S. H. Vajanského na počesť všetkých tých, ktorí museli odísť… V publiku bol rad významných osobností, domácich, ale aj krajanov, takto spolu sme boli jednou veľkou slovenskou rodinou. Bolo tam toho omnoho viac a opäť sa mi potvrdilo – byť na tejto misii má obrovský význam, zahraniční Slováci si to plne zaslúžia a potrebujú nás tu s podanou rukou a otvorenou náručou,“ vyjadrila sa na sociálnej sieti vedúca Oddelenia koordinácie štátnej politiky a externej komunikácie ÚSŽZ Milina Sklabinská.

MZVEZ pri príležitosti Dňa zahraničných Slovákov zverejnilo nasledujúce štatistické údaje:

Najviac slovenských krajanov žije podľa dostupných štatistík v zámorí
v Spojených štátoch amerických sa nachádza 750 000 Sloveniek a Slovákov,
v Kanade 100 000.
Slovenská národnosť má dodnes silné zastúpenie predovšetkým v susedných štátoch SR
-v Česku je ich evidovaných 200 000,
-v Maďarsku cca 30 000,
-v Rakúsku 65 000.
Slovenské tradície udržiavajú naši krajania napríklad i v Srbsku, kde ich žije 45 000, alebo v Rumunsku, kde sa k slovenským koreňom hlási 13 000 obyvateľov.

Podujatie bolo možné sledovať naživo a dodatočne si ho môžete pozrieť tu /začiatok do 15:30 min. doporučujem preskočiť /:

Po stopách predkov II

Vyznávam sa priazňou k tomuto kraju

„…vyznávam sa láskou k tomuto kraju,
vyznávam sa priazňou k tomuto ľudu,
ktorému kolískou je tento kraj.
Pri letnej páľave, kde lístok nehne sa.
Únavou, kde usína voda i nebesá.
Na bielu stužku vyšijem všetky lúčne kvety.
A tú všetku krásu rodnej zemi pošlem.
A k tomu ešte pozdravov tisíce…“

Takéto srdcervúce vyznanie mi znie ešte aj dnes, keď opisujem spomienky na náš vydarený trojdňový zájazd v horúcich, júnových dňoch 21. až 23. júna 2024.

Hneď v prvý deň, po príchode do núdznej oblasti slovenských regiónov Rimavskej Soboty, sme si s údivom prezerali pamätihodnosti mesta. Medzi nimi napríklad také starobylé skvosty, ako Starý stoličný dom Malohontu, Dievčenskú školu, Kráľovský súd, Kostol evanjelickej cirkvi, Stoličnú nemocnicu, Školu pre pôrodné asistentky, ale aj Gemersko – malohontské múzeum.
Záverom sme sa sklonili pred významnými osobnosťami Gemera a Malohontu, ale bezpochyby s významom pre celé Slovensko, a to pri prehliadke slovenského unikátu, ktorým je Alej dejateľov v Rimavskej Sobote, na Nám. Štefana Marka Daxnera. Predstavuje akýsi „návrat v čase“ a podľa slov jej iniciátora a autora, matičiara MUDr. Petra Dragijského, stvárňuje skupinovú kompozíciu osobností „troch sokolov“ (Daxner, Francisci, Bakulíny), štyroch „zberateľov ľudovej rozprávky“, (Roys, Škultéty, Čipka, Dobšinský), galériu „slávnych žien“ (Vansová, Textorisová), ale nechýba ani „duchovný vodca gemersko-malohontských Štúrovcov“ Pavol Jozefi, so svojimi 12 učeníkmi.

Celú prehliadku pre nás pripravila a sprevádzala nás riaditeľka Turisticko-informačného centra v Rimavskej Sobote, Ing. Milanka Jutková. Jej pútavé rozprávanie dopĺňal známy lekár, s dlhoročnou praxou chirurga, ktorý je autorom projektu Historické osobnosti Gemera-Malohontu, v ktorom sa zameral na Slovákov z tamojšieho kraja. Realizáciou projektu Alej dejateľov, sledoval niekoľko cieľov. Jedným z nich bolo vyváženie predchádzajúceho stavu tým, že v Rimavskej Sobote už dávno stoja sochy, pamätné tabule a pomníky maďarských tamojších rodákov, básnikov a revolucionárov, pripomínajúce mená, či udalosti z dejín maďarského národa. Projekt MUDr. Petra Dragijského zabezpečuje, že sa na dôstojných miestach v Rimavskej Sobote umiestnili aj sochy, busty a iné pamätníky dôležitých, slovenských gemersko-malohontských rodákov i tých, ktorí v tomto kraji pôsobili, prípadne boli s ním spojení. Boli nimi vedci, spisovatelia, umelci, významní politici atď.

Po spoločnej večeri, na terase hotela Drieňok, nám posedenie opäť spríjemňoval už spomínaný, veľký národovec MUDr. Peter Dragijskyj. A že bol hodný tohto vzácneho prívlastku, nás ubezpečoval pri každej téme, ktorú sme do neskorej noci s údivom počúvali. Aj noc mala na Teplom Vrchu svoje čaro… po horúcom dni nám krásnu prírodu pokropil dáždik.

Druhý deň nás čakala návšteva malebného mestečka Tisovec.

Ťažko sa mi slovami opisuje vrelé prijatie na tamojšom MsU, zástupkyňou primátora mesta Tisovec, Mgr. Martou Svobodovou. Jej vrúcne privítanie, s pripraveným programom, v podaní členov ZPOZ i  ZUŠ, najlepšie vystihujú slova básnika…

„…a preto srdcia dokorán otvorme.

Viečka vysoko zdvihnime.

Aby sme dobre videli

ten nádherný kus zeme…“

Pri zaznení prvých tónov národnej piesne Keď sa Slovák preč do sveta uberal, neostalo snáď ani jedno oko suché. Našu návštevu bude Tisovčanom pripomínať zápis v Pamätnej knihe mesta.

S priateľmi sme sa pristavili pri ľudsky oslovujúcom pamätníku, patriacemu pamiatke Dr. Vlada Clementisa. Zaspomínali a venčekom obvitým slovenskou trikolórou, sme si pripomenuli zmysluplnosť a odkaz tohto veľkého syna nášho národa, ktorý tu zanechal pre dorastajúce pokolenie.

Popoludnie v druhý deň nášho poznávacieho pobytu, ktoré sa zrodilo z túžby poznať krásu a dobrotu našich predkov, pokračovalo poobede návštevou obce Drienčany. Navštívili sme historickú evanjelickú faru a v lone krás Drienčanského krasu si prišiel na svoje každý milovník rozprávkového labyrintu, či starobylých slnečných hodín. Tie boli neklamným dôkazom uchovávania hlbokej pamäti minulosti, významným, hodnototvorným, architektonickým prvokom doby.

Zámerom organizátorov tohto stretnutia bolo zanechať v nás, v účastníkoch hrdosť na svoj pôvod, ale aj doplniť si poznatky o svojich predkoch, ktorí zapustili korene nielen na Dolnej zemi, ale aj v Gemersko-malohonskej lokalite.

Celý večer nám, vnímavým i sčítaným poslucháčom, približoval verne svoje rozprávanie, jeden z nás, priamy účastník prinavrátenia našich rodičov a starých rodičov, pán Ing. Michal Hronec.

Tretí deň nášho putovania po stopách predkov, smeroval na turistickú trasu Gotickej cesty na Gemeri. Tomuto unikátnemu projektu udelila Európska komisia v roku 2022 prestížnu značku, Európske kultúrne dedičstvo.

Doobedie sme strávili v malebnej obci Lukovištia. Na miestnom cintoríne sme si, položením vencov, uctili pamiatku slovenských velikánov, Ivana Kraska a Ladislava Mnačka. Na znak úcty a vďaky k predkom, sme priam túžili po kultickom svätom mieste.

V nedeľu poobede sme pookriali na Službách Božích v Rimavskom Kraskove. Na prehliadke vzácností kostolného unikátu evanjelických kostolíkov Gotickej cesty v Rimavskom Brezove, Kraskove a Kyjaticiach nám európsky význam nástenných malieb, ktorých autormi boli talianski maliari, s láskou a múdrosťou priblížila zborová farárka ThDr. Janka Miháliková.

Nebolo by spomienok, nerozhorel by sa tlejúci ohník v našich srdciach, nebolo by pomyselného oblúka, spájajúceho potomkov slovenských i dolnozemských, nebolo by pokoja v našich srdciach, keby sme nenašli odkaz našich predkov.

Vďaka vám za všetko, čo ste pre nás urobili…

Mgr. Mária Feješová

Aká si mi krásna ty rodná zem

Aká si mi krásna – básnický pozdrav Slovensku

https://noveslovo.eu/historia/aka-si-mi-krasna-basnicky-pozdrav-slovensku/
Ján Bábik
 11. novembra 2022
 História ,  Kultúra

Stáva sa smutným paradoxom, že umelecká tvorba je neraz
známejšia ako autor samotný. Takýto bizarný osud postihol
slovenského básnika Petra Dobroslava Bellu (Liptovský Mikuláš, 12.
novembra 1842 – Budapešť, 13. júna 1919) , ktorý svoje verše
publikoval pod pseudonymom Horal. Jeho meno dnes už málokomu
niečo hovorí. Ale keď spomenieme pieseň Aká si mi krásna, takmer
každý zareaguje. Áno, to je tá prekrásna hymnická pieseň, ktorú zložil
Eugen Suchoň na motívy ľudovej piesne.
Je to však len čiastočná pravda – Eugen Suchoň túto pieseň skutočne
skomponoval, no nie na motívy ľudovej piesne, ale zhudobnil báseň
Návrat, ktorú napísal práve Peter Bella Horal. Je smutné, že sa nám
životné osudy tohto autora a dielo strácajú v priepasti zabudnutia.

https://noveslovo.eu/wp-content/uploads/2022/11/Aka-si-mi-krasna-noty.jpg

Aká si mi krásna,

ty rodná zem moja!
Krásne i tie hory,
kol teba čo stoja;
krásne i to nebo
nad tými horami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.


Ty hora zelená,
čo šumieš nado mnou,
jak bys mi nôtila
piesenkou čarovnou;
ty úboč zakvitlá
divými ružami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.


A ty Váh, biely Váh,
potoku môj horný,
čo sa tak ligotáš
ako pás strieborný;
vy brehy porastlé
bielymi brezami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.


Rozkošné doliny,
v dolinách rovniny,
vy moja kolíska
i mojej rodiny,
rovniny posiate
drobnými mestami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.


A ty ľud premilý,
čo orieš na stráni,
tvoje nech mozole
ruka božia chráni,
a nech ťa poteší
lepšími časami:
žehnám ťa nastokrát
mojimi slzami.

Po Petrovi Bellovi Horalovi sa zachovala len útla knižka básní Piesne
zďaleka a iné verše
, ktorá vyšla rok po jeho smrti, v roku 1920, básne,
roztratené v niekoľkých slovenských časopisoch, ktoré počas jeho
života na prelome 19. a 20. storočia vychádzali v Uhorsku, záznam zo
slávnostného literárneho večierka pri príležitosti jeho 70. narodenín
roku 1912, niekoľko zdravíc k jubileu, zopár krátkych recenzií a
nakoniec dva či tri nekrológy. To je všetko. Vlastne nie –
predovšetkým hymnická pieseň Eugena Suchoňa Aká si mi krásna,
ktorá mu predovšetkým zabezpečila miesto v slovenskej literatúre.
Eugen Suchoň, ako si spomína v autobiografickej knihe Podmanený
svet, zhudobnil báseň Návrat v roku 1932, keď pôsobil ako učiteľ
hudby na Odbornej škole pre ženské povolania v Bratislave: 
„Blížil sa 28.október, štátny sviatok. Chystala sa školská oslava, na ktorej mal vystúpiť aj môj dievčenský zbor – po prvý raz. Pre moje dievčatá som
napísal štvorhlasný zbor na báseň Petra Bellu Aká si mi krásna. Od
začiatku nácviku som videl, ako oduševnene spievajú moju prostú
skladbičku. Úspešné vystúpenie mi bolo odmenou za doterajšie
lopotenie. Skladbička Aká si mi krásna si prekvapujúco získala
spontánnu obľubu a postupom času prešla do povedomia celého
národa a stala sa jeho majetkom. Spievajú ju nielen na Slovensku, ale
aj v Čechách takmer všetky spevácke zbory, lebo som ju neskôr
upravil pre mužský a miešaný zbor. Ba často ju spievajú aj zahraničné
spevácke zbory. Aj napriek jednoduchému textu a prístupnej hudbe
stal sa tento zbor hymnickou piesňou národa.“
Rodina zabudnutého básnika

https://noveslovo.eu/wp-content/uploads/2022/11/Bella-portret.jpg

    Peter Dobroslav Bella Horal.

    Zdroj:  Mesto Liptovský Mikuláš
    Peter Bella Horal sa narodil 12. novembra 1842 v Liptovskom Svätom
    Mikuláši v rodine kožušníka, ktorý sa zapájal do
    národnoobrodeneckého hnutia. Kultúrny historik, prekladateľ
    a neskorší evanjelický biskup Fedor Fridrich Ruppeldt charakterizoval
    básnikovu rodinu na literárnom večierku pri príležitosti Horalových 70.
    Narodenín takto: „V dome Bellovcov panoval vždy duch národný;
    dietky od mladi rástli na slovenských a českých knihách a časopisoch.
    Šafárikom redigovaný Světozor a jeho Slovanské Starožitnosti,
    Kollárove diela, Štúrove Slovenskje Národňje Novini boli im
    každodenným duševným pokrmom.“
    Horalov otec Jozef Pravoslav Bella v čase básnikovho narodenia úzko
    spolupracoval s organizátorom slovenského ochotníckeho
    divadelníctva Gašparom Féjerpatakym-Belopotockým a priateľské
    styky udržiaval aj s miestnym evanjelickým farárom Michalom
    Miloslavom Hodžom, ktorému venoval tiež báseň. Ďalšiu báseň
    Pozdravení Slovanům mu uverejnil Jozef Miloslav Hurban v I. ročníku
    almanachu Nitra.                       
    Horalov otec podporoval štúrovské hnutie aj finančne. Prispel na
    kauciu na Slovenské národné noviny a bol pokladníkom spolku Tatrín.
    Pre svoje vlastenecké presvedčenie v roku 1849 skončil
    v debrecínskom väzení a potom bol v žalári v Pešti.
    Peter Bella Horal mal deviatich súrodencov. Jeho traja bratia – Jozef
    Bohuslav, Ján Pravdoľub a Ondrej Miloslav – tiež zanechali istú stopu
    v slovenskej literatúre.

    Jozef Bohuslav Bella mal byronovskú povahu a petöfiovského ducha.
    Verše nielen písal, ale za svoje ideály sa aj bil so zbraňou v ruke
    a v bitke za slobodu aj zahynul. V roku 1858 sa zúčastnil ako
    dobrovoľník na čiernohorsko-hercegovinskom povstaní, v roku 1863
    podporil poľský odboj proti ruskej nadvláde a v roku 1876 padol
    v Srbsku v boji proti Turkom pri Aleksinaci. Písal ponášky na ľudové
    piesne, príležitostné básne a je autorom veršovanej povesti Rajčo
    Nikolajev o boji Bulharov proti Turkom.
    Ondrej Miloslav Bella ako kaplán a vojenský kňaz pôsobil na mnohých
    miestach v Rakúsko-Uhorsku, kým sa roku 1890 usadil v Krakove.
    Svoje verše publikoval v časopisoch, almanachoch a kalendároch. 
    Ako jedinému z rodiny Bellovcov mu verše pod názvom Piesne
    Ondreja Bellu vyšli knižne ešte počas života.
    Ján Pravdoľub Bella publikoval články o výchove remeselníckej
    mládeže, zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v novinách
    a časopisoch. Napísal niekoľko učebníc, ktoré sa používali v školách,
    aj keď ich uhorské úrady neschválili.
    Smútok za Slovenskom si liečil poéziou
    Najhlbšiu stopu v slovenskej literatúre vyryl Peter Dobroslav Bella
    Horal, ktorý bol kultúrne činný už od mladosti. Pôsobil ako člen
    ochotníckeho divadla v Liptovskom Svätom Mikuláši, pre ktoré skladal
    kuplety a príležitostné básničky ako Nenie všetko zlato, čo sa
    blyští alebo Priateľ meštek. Posielal aj rébusy do časopisu
    Černokňažník. Básnicky debutoval v Sokole v roku 1865
    básňou Slovanský trikolor. Vyučil sa za kožušníka a zamestnal sa v
    dielni svojho otca. Začiatkom 70. rokov firma začala upadať a onedlho
    zbankrotovala. Horal sa presťahoval do Budína, kde pracoval ako
    pisár na Ministerstve verejnej dopravy, neskôr si urobil telegrafický a
    železničiarsky kurz. Stal sa prednostom na viacerých železničných
    staniciach v Uhorsku a neskôr pracoval v Ústrednom úrade železníc v
    Pešti. Ďaleko od Slovenska, od hôr a dolín, písal Horal básne, ktoré
    sú holdom slovenskej prírode a vyznaním lásky k materinskej
    reči.                       

    Vždy, keď na tatranské pomyslím si kraje,
    v srdci o domove pieseň mi zahraje;
    očú obidvoje zájdu mi slzami:
    rodné kraje moje! – čo teskniem za vami!

    Keď dumám z večera a hľadím v tie strany,
    kde leží Slovensko, kraj ten milovaný:
    zrazu – neviem čo je? – pohoria sa nížia:
    rodné kraje moje – tie ku mne sa blížia!

    Peter Bella Horal publikoval v čase, keď pracoval na železnici, veľmi
    málo, zväčša písal iba pre vlastné potešenie. Jeho brat Ján v rukopise
    o rodine Bellovcov pre zostavovateľov Rukoväte literatúry slovenskej
    zhodnotil jeho tvorbu takto:   „O sebe Peter Dobroslav píše, že pár
    pesničiek síce napísal, ktoré tak zovšeobecneli, že ich v zbierkach
    národných slovenskej piesni ako piesne ľudovie uvádzajú, no i
    rukopisy iných prací sa pri sťahovaní stratili. Čosi vraj ako 16 – 17-
    ročný šuhaj do Černokňažníka podával, to je vraj tak malicherné, že to
    ani spomenutia nezasluhuje. Krem toho z jeho životopisu, kde do
    školy chodil, ktoré triedy ukončil, je nie radno verejne hovoriť. Je
    štátnym úradníkom a keby nejaké hoc veľké zásluhy mal o národ, tie
    spomenúť nateraz neslobodno. On pracuje i teraz a časom, akže to
    vraj bude súce, dozvieme sa o tom.“
    Životopis Bellovcov vypovedá, že Horal sa počas zostrenej
    maďarizácie obával o svoje zamestnanie, a preto sa neangažoval v
    slovenskom verejnom živote. Až po odchode do penzie začínal
    prispievať do slovenských časopisov – do Slovenských pohľadov,
    Živeny a najmä do Dennice, ktorú redigovala Terézia Vansová.
    Početné básne vyjadrujú, ako ťažko Horal niesol život ďaleko od
    Slovenska a v cudzom prostredí sa prirovnával k sirote alebo násilne
    presadenej jedličke.
    Horalove zhudobnené verše
    Eugen Suchoň nebol jediným hudobným skladateľom, ktorý zhudobnil
    Bellove verše. Dve jeho básne Matka nad
    kolískou a Vianoce inšpirovali aj jeho omnoho slávnejšieho menovca,
    nie príbuzného – tiež rodáka z Liptovského Svätého Mikuláša – Jána
    Levoslava Bellu. Ďalej Jozef Grešák zhudobnil jeho báseň Pozdrav
    zďaleka. Spevokoly často siahajú po piesni Materinská reč v cudzine,
    ktorú Štefan Fajnor zložil na text Horalovej básne.                       

    Materinská moja reč,
    taká si mi milá,
    akoby ma moja mať
    menom oslovila;
    akoby ma ľúbajúc

    k srdcu privíňala:
    akoby ma žehnajúc
    Bohu porúčala.
    Materinská moja reč,
    ty mať ubolená –
    keď ťa čujem, volil bych
    padnúť na kolená
    a modliť sa zo srdca
    modlitbu skrúšenú:
    aby ťa Boh potešil,
    v žiali postavenú.
    Materinská moja reč,
    poklad môj v cudzine!
    Keď zaspievam piesenku
    v sladkej materčine:
    oči sa mi zalejú
    horkými slzami
    a srdce sa poteší:
    že je Boh nad nami!

    Rozporné názory kritiky    
    Literárna kritika venovala Petrovi Bellovi Horalovi málo pozornosti. Pri
    príležitosti knižného vydania Horalových veršov rok po jeho smrti v
    roku 1920 literárny kritik Štefan Krčméry napísal: „Tichý Peter Horal
    uverejňoval svoje verše od polovice deväťdesiatych rokov. Bývali také
    nepatrné, beznáročné. Nevedeli sme ani, koľko ich má a čo všetko je
    v nich, až keď teraz, rok po jeho smrti, vyšli zobrané v úhľadnom
    zväzku: vidíme, že ich je hodný veniec a že je v nich hodne úprimnej,
    zdravej poézie. Z najväčšej čiastky Horalových piesní zaznieva túžba
    za domovom. Z úradníckej chyžky peštianskej letia vzdychy do
    Liptova, ku Kriváňu, k Váhu, s ktorými bola zrastená jeho detská duša,
    bez ktorých mu tak ťažko bolo žiť. Horal tam mrie za svojím rodným
    krajom – a v tom je kus slovenskej duše – že i „v nebi sa mu zacneje“
    za ním. Jeho básnické vyjadrenie je veľmi prosté. Sotva nájdeš
    nového prostriedku alebo obraz. Tak ako sa túžba za domovom od
    vekov nadväzovala na let lastovičky, ako sa alegorizovala sokolom v
    klietke alebo presadenou jedličkou, tak je to i uňho. Hviezdička
    pozdravuje mu rodný kraj, z večerných dúm vynoruje sa mu kostolíček

    a v duši zvoní dávno nepočutý večerný zvon. Viac piesní pointuje vo
    vyslovení túžby: aspoň raz umrieť na rodnej zemi.“
    Štefan Krčméry hodnotil tvorbu Petra Bellu Horala vcelku pozitívne.
    Omnoho kritickejšie sa k jeho tvorbe vyslovil v Národních listech v
    roku 1914 v článku Dnešní poesie slovenská vtedy mladý literárny
    kritik František Votruba. „Horal se v literatuře ohlásil velmi pozdě.
    Teprve Salvův a Kálalův sborník Od Šumavy k Tatrám, kde vyšly jeho
    Piesne o jedličke a Piesne z cudziny upozornily na básníka, kryjíceho
    se dlouho pod pseudonymem. Od té doby jmenovitě v Dennici
    objevuje se častěji jeho jméno. Verše Horalovy, hrajíci vcelku na
    jediné struně, rovněž blízké lidové písni, ale bez její hravosti, smíchu a
    ironie, marně vyhýbají nebezpečí jednotvárnosti a sentimentálního
    přebarvení. V baladách, romancích a jiných básních výpravných
    ztroskotal zcela; trpí rozvleklostí a nedostatkem formy.“
    Zdá sa, že z dvoch protipólnych pohľadov na Horalovu poéziu má
    pravdu kritickejší názor Františka Votrubu. Poézia Petra Bellu Horala
    je skutočne jednostrunná, nevýbojná, oddaná do vôle osudu. Výber
    motívov i básnické spracovanie je bez fantázie a opakuje sa. Na
    prelome 19. a 20. storočia pôsobili jeho verše už anachronicky. Mladá
    nastupujúca literárna, ale aj politická generácia, sa hlási o slovo
    omnoho dôraznejšie a agresívnejšie. Votruba písal tieto riadky v čase,
    keď už v slovenskej literatúre dva roky bola známa Kraskova
    zbierka Nox et solitudo a Horalova poézia pôsobila ako napodobenina
    – a aj to nie celkom vydarená – štúrovskej poézie. Stráca jej odbojný
    osteň a je skôr prejavom rezignácie. Štúrovci si chceli slobodu
    vybojovať, Horal dúfal, že nám spadne do lona sama.
    Smutný koniec básnika
    Peter Bella Horal sa dožil zániku rakúsko-uhorskej monarchie, ale do
    oslobodenej vlasti už nestihol prísť. Zomrel 13. júna 1919 v Budapešti.
    O devätnásť rokov neskôr hľadal jeho hrob v hlavnom meste
    Maďarska literárny historik Rudo Brtáň. Našiel ho po na budínskom
    predmestí na cintoríne Farkasréti Temetö. Kríž a tabuľka s nápisom v
    maďarčine boli zhrdzavené a hrob porastený šípovými ružami a
    zimozeleňou. Návštevu na cintoríne Brtáň opísal v Cirkevných
    listoch: „Vpravo je pochovaný akýsi Nusser Béla, po ľavej strane bol
    svieži hrob – Bellovej manželky? Jediná jeho dcéra žije vraj dnes v
    Budíne v dome, ktorý si Bella vystavil, keď odišiel na odpočinok ako
    úradník železničnej direkcie v Budapešti. Manželka Nemka, dcéra

    ponemčená, hoci ju otec od mladosti učieval slovenské piesne ľudové,
    národné i svoje. Koniec Bellovho života bol smutný a biedny. Penzia
    malá, honoráre za preklady u Páričku a v Nakladateľskom spolku
    neveľké, dva zväzky básní zaviazli ešte pred vojnou u Klimeša práve
    pre otázku honoráru, nedostatok potravín vo vojne a bieda po vojne,
    choroba obličiek /rak/ a staroba podlomili Horala. Neuvidel svojho
    Liptova, bratovi v Krakove dal slovenský nápis na pomník – jeho
    pomník v cudzej reči mlčí o jeho zásluhách. Či si ho vďační Liptáci
    prevezú, či splnia jeho životné želanie?“
    Hrob Petra Bellu Horala sa pokúšal v novembri 2008 nájsť Gregor
    Papuček, slovenský novinár a spisovateľ, žijúci a tvoriaci v Maďarsku.
    Na správe cintorína zistil, že Peter Bella bol pochovaný 15. júna 1919
    v sektore III, rad 5. V e-maile mi napísal: „Vyhľadal som si piaty rad
    a prešiel som ho vonkoncom. Najstaršie hroby sú tam z 1950-tych
    rokov, aj tých je málo, a tie ostatné sú z neskorších rokov, končiac
    rokom 2008. Miestami som našiel hrob zarastený, musel som sa
    prehrabávať do húšte, a tak prečítať meno. Je tam aj taký hrob, ktorý
    je zrúcaný, ale žiadny popísaný kameň som nenašiel. Je tam aj hrob
    s dreveným, už celkom zhnitým krížom bez tabuľky. Tak som
    pochodil tri piate rady, ale žiaľ, hrob nášho básnika som
    nenašiel.“
    Horalov hrob už neexistuje, ale stojí dom, v ktorom býval. Aj to zistil
    Gregor Papuček na základe záznamov Súpisu adries a bytov mesta
    Budapešť, že Horal býval v druhom budapeštianskom obvode na
    Szönyegovej 3. V e-maile v júli 2009 mi napísal: „Je to vysoký, veľký
    troj-, či štvorposchodový dom. Navštívil som tam štyri rodiny, zaujímal
    som sa, či niekto z nich, napr. tí najstarší, sa pamätajú na meno Bella,
    Peter Bella, na rodinu Bellovcov. Zatiaľ som takého človeka tam
    nenašiel. Kruh ešte nie je uzavretý, všetky rodiny som ešte
    nevyspovedal. Jedni mladí manželia mi priniesli aj kópiu niekdajšieho
    výkresu celého komplexu tej budovy, je to veľká budova tvaru
    širokého U, ktorá tam bola postavená r. 1895! Ale Peter tam býval –
    podľa svedectva zväzkov Czim- és lakjegyzék, to jest Súpis adries
    a bytov mesta Budapešť – už aj predtým! Napr. r. 1888 je zapísaný
    ako: Béla Péter, vas. hiv. (vasuti hivatalnok – pozn. G. P.) I. Szőmyeg
    u. 3., čiže Peter Bella, železničný úradník. O 10 rokov neskôr, r. 1898,
    sa po prvý raz vyskytuje aj Béla Péterné, házt. (háztartásbeli –pozn.
    G: P.), čo znamená že pracuje doma, v domácnosti. Ale môže to byť
    aj skratka slova Háztulajdonos, majiteľka domu! Čiže, keď ešte ten
    terajší dom tam nestál, on už tam býval na tejto adrese. Voľačo tam

    stáť muselo, keď tam býval. V roku 1905-06 je prvý raz zaregistrovaný
    ako: nyug. máv. ellenőr, t. j. nyugalmazott máv ellenőr t. j. železničný
    kontrolór na dôchodku.  Po tomto voľakedy si postavili domček?! Ale
    kde? Lebo bývať bývali aj naďalej na adrese Szőnyeg u. 3.!!!“
    Možno sa podarí nájsť domček, v ktorom Horal s manželkou a dcérou
    býval na penzii. Ale bolo by dobré, keby sa aspoň skromnou tabuľkou
    na dome na ulici Szönyeg 3 v Budapešti pripomenulo, že tu žil Peter
    Bella Horal. Tento skromný básnik, tak veľmi milujúci svoju rodnú
    zem, by si to určite zaslúžil. Nevytvoril veľké básnické dielo, ale tá
    jediná báseň Návrat, ktorú pod názvom Aká si mi krásna zhudobnil
    Eugen Suchoň, mu zabezpečila miesto v slovenskej kultúre.
    Ďalšie články:

    Ján Bábik

    Po stopách našich predkov 2 – pozvánka

    Dobrý deň.

    V termíne 21.-23. 6.2024 organizuje Spolok Slovákov z Maďarska zájazd “Po stopách našich predkov 2”, na ktorý svojich členov, rodinných príslušníkov a známych srdečne pozývame.

    Program zájazdu posielame v prílohe.

    Prihláška :

    Prihlásiť na zájazd sa môžu záujemci v termíne do 10. 6. 2024 na mailovej adrese :  eva.kmetova@dakoda.sk.                                      sedliacikova.betka@gmail.com

    V emaile, t. j. v prihláške na zájazd je potrebné uviesť : meno, priezvisko, dátum narodenia, trvalé bydlisko účastníka, č.telefónu a poznámku ” Po stopách našich predkov 2″.

    Platba :

    Zaplatiť poplatok 150 e na osobu bankovým prevodom na účet Spolku Slovákov z Maďarska č. SK 24 3100 0000 0042 1012 4018 je potrebné v termíne do 10. 6. 2024.  

    Do príkazu na úhradu je potrebné v poznámke pre príjemcu platby uviesť : meno a priezvisko účastníka a text : Po stopách našich predkov 2.

    Program:

    1. Deň – 21.jún 2024
    •   7,30 hod. odchod autobusu z Galanty (Dom MS)
      –  8,00 hod. odchod autobusu zo Šale (Kultúrny dom)
    • 11,00 hod. príchod do Rimavskej Soboty – prehliadka pamätihodností mesta
      a návšteva Gemersko – malohontského múzea
    • 13,00 – 14,00 hod. obed ( Teliakovce, Salaš pod Maginhradom)
    • 14,30 hod. ubytovanie v hoteli DRIENOK, Teplý Vrch
    • 16,00 hod. spoznávanie „unikátov“ obce Drienčany (tešíme sa na návštevu
      historickej evanjelickej fary, slnečných hodín, rozprávkového labyrintu a krás
      Drienčanského krasu)
    • 19,00 hod. spoločná večera na terase hotela Drienok

    2. Deň – 22.jún 2024

    • 7,30 hod. raňajky
      -10,00 hod. návšteva mesta Tisovec, prijatie na MsÚ, prehliadka
      pamätihodností a evanjelického kostola v meste
    • 13,30 hod. obed v hoteli DRIENOK, Teplý Vrch
    • 16,00 hod. pozorovanie slnka a planét v Gemersko – malohontskej hvezdárni
      v  Rimavskej Sobote

    3.Deň – 23.jún 2024

    • 7,30 hod. raňajky
    • 8,30 hod. obec Lukovištia
      Spoznajme jeden zo štyroch unikátnych evanjelických kostolíkov Gotickej
      cesty, miestny cintorín a  hroby slovenských velikánov – Ivana Krasku
      a Ladislava Mňačka
    • 12,30 hod. obed v hoteli Drienok na Teplom Vrchu
    • 13,30 hod. odchod na Služby Božie so začiatkom o 14,00 hod. v Rimavskom
      Kraskove
    • 15,00 hod. prehliadka vzácností kostolného unikátu evanjelických kostolíkov
      Gotickej cesty. Sprevádzaná bude zborovou farárkou, ThDr.  Jankou
      Mihálikovou.
    • cca 18,00 hod. návrat domov

    Zmena programu vyhradená!

    Dolnozemska veselica Horne Saliby 27.4.2024

    Dolnozemská veselica

    V sobotu 27.4.2024 sa uskutočnila v Horných Salibách „Dolnozemská veselica“. Podujatie organizovalo OZ Apovka Mamovka spolu s OZ Spolok Slovákov z Maďarska. 

    O 17:00 sa začali Služby Božie za našich predkov v miestnom evanjelickom kostole. Viedol ich evanjelický pán farár Attila Szpisák so Slovenského Komlóša.

    Akcia pokračovala o 18:00 v dome kultúry v Horných Salibách. Pozvanie prijali aj hostia z Maďarska – predsedníčka celoštátnej Slovenskej samosprávy v Maďarsku p. Alžbeta Hollerová Račková, predseda Únie slovenských organizácií v Maďarsku p. František Zelman, riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe p. Hajnalka Krajčovičová a mnohí ďalší. Svojou účasťou nás potešila aj predsedníčka Spolku Slovákov z Bulharska p. Katka Koňariková a predseda Spolku Slovákov z Rumunska p. Rudolf Hajduk.

    Hlavným hudobným hosťom večera bol Adrián Fahn, krstný syn Karola Duchoňa. Sedieť nás nenechala ani ľudová hudba Veselie v sprievode cimbalistu Jožka Csillaga. Do rána s nami zostal v rezkom rytme aj DJ Cini. 

    Na akcii nechýbali genealógovia zo Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov, ktorí záujemcom vytvárali rodokmene. Účastníci si mohli zakúpiť aj knihy a suveníry s dolnozemskou tematikou.

    Dobre sme sa cítili a tešíme sa na ďalšie podujatia s dolnozemskou tematikou, na srdečné stretnutia našich krajanov – dolnozemských Slovákov.

    Touto formou sme si uctili 77. výročie repatriácie Slovákov z Maďarska do vtedajšieho Československa. Vyjadrila to predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska Eva Kmeťová slovami pri príhovore: „Drahie naše mamovke a apovkovia, s pokorou a vďakou budeme navždy ochraňovať pamiatku za váš veľký počin: za to, že ste nás sem priviedli, porodili a vychovali v našej vlasti, v našom drahom Slovensku. Budeme si navždy ctiť a vážiť, že ste sa pred 77 rokmi navrátili do našej vlasti a prichystali nám slovenskú prítomnosť i budúcnosť“.

    V nasledujúcom odkaze je možné si pozrieť prierez Dolnozemskej veselice:

    Eva Kmeťová, predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska

    Deň mesta Slovenský Komlóš

    20.4.2024 sa konal v sobotu Deň mesta Slovenský Komlóš. Ráno sme položili za Spolok Slovákov z Maďarska veniec k Pamätníku založenia Slovenského Komlóša slovenskými osadníkmi  hornouhorských stolíc, asi 80 rodín. Neskôr pribúdali ďalší(takmer výlučne evanjelickí) osadníci, či už migráciou z okolia alebo priamo z hornouhorských stolíc. Dátum založenia Komlóšu je 24.4.1746, čiže na Juraja.

    Na slávnostnom zasadnutí mestského zastupiteľstva v Dome prírody sa odovzdávali vyznamenania Pro Urbe, Mladý talent Slovenského Komlóša a ceny súťaže v kreslení „Moje mesto.“
    Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov tu slávnostne odovzdalo rodokmeň Jána Janka vo forme zarámovaného obrazu. Jeho meno nesie maďarská ZŠ v meste. Matka Jána Janka
    pochádzala z Liptovského Trnovca a otec zo Šivetíc. Obraz nakreslila pani Slávka Kerďová Matajsová.
    Rodokmeň prevzala riaditeľka ZŠ z rúk p. Ľubomíra Kmeťa, p. Jaroslava Poliaka a primátora Galanty p. Petra Koleka. Príhovor za Združenie predniesol pán Michal Hronec.

    Po obede sme sa zúčastnili kultúrneho a gastronomického stretnutia Slovákov na námestí Sv. Štefana, kde vystúpili:

    • Folklórny súbor Zelený veniec z Ečeru
    • Folklórny súbor Mlynček z Kolárova (Slovensko)
    • Tanečný súbor Komlóš
    • Mládežnícky dychový orchester Slovenského Komlóša

    Prezreli sme si aj Slovenskú národopisnú zbierku v meste,

    Navštívili sme Slovenskú dvojjazyčnú základnú školu,
    po ktorej nás previedla pani riaditeľka Marianna
    Melegová.

    V nedeľu 21.04.2024 sme sa zúčastnili slovenských Služieb Božích v evanjelickom kostole. Privítal nás
    veľmi priateľský pán farár Attila Szpisák a p. Pál Kmetykó.

    Našu delegáciu prijal aj pán primátor Slovenského Komlóša Zoltán Zsura. Celá organizácia podujatia bola výborne pripravená.

    Eva Kmeťová, predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska

    MARŠ: https://www.facebook.com/100000414042963/videos/451151757451791/

    Z činnosti Zväzu Slovákov v Maďarsku

    Článok prevzatý z http://www.luno.hu/ je inšpirujúci aj pre náš Spolok a vôbec pre Slovákov žijúcich na južnom Slovensku pre zjednocovanie sa pred komunálnymi, parlamentnými ako aj inými voľbami.

    O VOĽBÁCH SA RADILI V BÁNHIDE

    • Uverejnené: piatok, 19. apríl 2024, 08:32

    Predvolebné fórum Slovákov Komárňansko-ostrihomskej župy usporiadali v Tatabáni-Bánhide 4. apríla. Stretnutie zorganizovala župná slovenská samospráva v spolupráci so Zväzom Slovákov v Maďarsku (ZSM). V bánhidskom Slovenskom dome sa zišli predstavitelia desiatich národnostných zborov pôsobiacich v župe.

    Cit. z článku:

    ….vysvetlila, čo znamená pre ZSM byť nominačnou organizáciou, akú zodpovednosť berie na seba organizácia plnením tejto úlohy, veď tým, že podpíše kandidačné listiny do miestnych a župných samospráv, respektíve do celoštátneho voleného zboru, do určitej miery preberá zodpovednosť za aktivitu svojich kandidátov. Oni sa majú nielen zúčastňovať rokovaní samospráv a odsúhlasovať uznesenia a rozhodnutia. Mali by sme si zvoliť takých predstaviteľov, ktorí budú vždy zastupovať záujmy našej komunity a urobia všetko pre našu národnosť. Kandidát, ktorý chce byť poslancom musí správne komunikovať, musí byť ochotný na kompromis a mať na zreteli predovšetkým záujmy našej národnosti. Predsedníčka ZSM tiež informovala účastníkov fóra o priebehu koaličných rokovaní s Úniou slovenských organizácií v Maďarsku a Slovenským spolkom Identita. (Ako sa naši čitatelia mohli v našom periodiku dočítať, koaličnú dohodu organizácie podpísali 8. apríla.) Predsedníčka ZSM tiež pripomenula účastníkom fóra, že rok 2024 bol vyhlásený za Rok osobností Slovákov v Maďarsku. Všetkých požiadala, aby nezabúdali na významné osobnosti svojej obce či župy a priblížili ich prostredníctvom nášho periodika Slovákom celej krajiny. Zástupcom desiatich slovenských samospráv v župe sa prihovoril aj slovenský hovorca maďarského parlamentu. Anton Paulik …

    Viac najdete tu: http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-politika/32030-o-vo-bach-sa-radili-v-banhide

    V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, najvyššieho voleného zboru vystúpila predsedníčka Alžbeta Hollerová Račková. Rokovania sa zúčastnil aj prednosta župného úradu Zoltán Veres, ktorý je zároveň predsedom župnej volebnej kancelárie. Preto na stretnutí prebiehajúcom v priateľskom duchu hovoril o priebehu volieb z právneho hľadiska.