Slovenský Komlóš 275 ročný

Michal Hronec

S odstupom času

Moje rodisko
po založení,
ako orgovánový krík
rozkvitalo.
Deťom našim  k srdcu
prirastalo.
Všetky brázdy, úskalia,
prinášané  kráčajúcim  časom
mozoľnatou rukou,
pracovitosťou a súdržnosťou
úspešne ako  historické činy
do pamäti osady zapisovalo.


Vrtkavosťou času
rozleteli  sme sa
ako padáčiky semien
rozkvitnutej púpavy,
do  šíreho sveta.
To však naše  srdcia nezlomilo.
Neustále vraciame sa  v spomienkach
na miesto
kde pred 275. rokmi
korene naši  predkovia zapustili.


Aj dnes,
keď toto výročie zasvietilo
na obrazovke  histórie,
obraciame sa k Vám
rodáci milí,
aby sme Vás k svojeti
srdečným pozdravom,
s pevnou zlatou nitkou priviazali.

Pozdrav rodákom k 275. výročiu založenia osady od Miša Hronca z Bratislavy, člena Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku – 24. apríl 2021.

Fotogaléria z 270 výročia založenia tu: http://salib.rajce.idnes.cz/Slovensky_Komlos_270_rocny

Pozdrav od priateľov zo Segedínu

POZDRAV

Veľký piatok je pred nami a znova netradičné Veľkonočné sviatky, veď stále kvôli pandémii platia rôzne opatrenia, ktoré budú platné aj na sviatky a naďalej obmedzujú osobné stretávanie. Pravdepodobne mnohí z Vás sa nemôžete stretnúť so svojimi blízkymi, iba pomocou modernej techniky s nimi môžete vstúpiť do kontaktu. Pre každého sú to ťažké chvíle. Chceme Vás týmto listom ubezpečiť o tom, že vedenie Spolku segedínskych Slovákov na Vás naďalej myslí a ak to bude možné, ako vaša širšia rodina máme pripravené aj osobné stretnutia na verejnosti. Zatiaľ buďte trpezliví, aj tí, ktorí sú už zaočkovaní, aby sme sa začiatkom leta mohli stretnúť zdraví!

Pripájame vám fotografie zo Zuberca, ako Veľkonočný pozdrav. Pre tých, ktorí v skanzene osobne boli v roku 2016 ako krásna spomienka, a pre tých, ktorí ešte s nami do tradičného zimného vlastivedného tábora necestovali, aby sme vám urobili chuť s nami vycestovať na budúci rok!

Príjemné prežitie Veľkonočných sviatkov, zostávajte zdraví!

So srdečným pozdravom: Vedenie Spolku segedínskych Slovákov

V Segedíne, 31. marca 2021

Výzva na 2 percentá pre spolok za 2020

Milí naši členovia aj nečlenovia,

Tak ako každý rok, aj teraz sa obraciam na Vás s prosbou, aby ste v rámci daňového priznania poukázali pre Spolok Slovákov z Maďarska príspevok do výšky 2 % zaplatenej dane za rok 2020 podľa zákona o dani z príjmov, samozrejme oslovte aj príbuzných a známych. Termíny pre daňové priznanie si musíte odsledovať, ale toho času je podanie aktuálne.

Spolok podal aj pre rok 2021 registráciu na 2(3)%.

II.ODDIEL – ÚDAJE O PRIJÍMATEĽOVI

15 IČO:          37837567
16 Právna forma:  Občianske združenie
17 Obchodné meno: Spolok Slovákov z Maďarska
18 Sídlo, ulica: Bratislavská
19 Súpisné číslo: 1458/71
20 PSČ:  92401
21 Obec: Galanta

Pri tejto príležitosti si dovoľujem Vás poprosiť aj o vyrovnanie členského príspevku v tradičnej výške 5 E na jednotlivca za rok 2021 cez poukážku alebo eBank.

Členské príspevky cez internet e.Bank: 
IBAN:     SK2431000000004210124018
Informácia pre príjemcu:  meno a priezvisko odosielateľa

Poštovú poukážku zasielajte na adresu:
SSM , Bratislavská 1458/71, 92401 Galanta

S pozdravom
Ing. Pavol Bada, tajomník
Spolok Slovákov z Maďarska

K ukľudneniu našej mysle

Robíme správne rozhodnutia ?

Je ťažké určiť s istotou, čo je správne a čo nie, akým smerom sa vydať a akým cestám sa naopak vyhnúť. Preto by som sa rád podelil o svoj pohľad na súčasnú situáciu.

Áno, je to už rok, čo sme sa prvý krát zoznámili s pojmom COVID – 19 a je to už rok, čo sa situácia okolo nás mení každý deň a mení sa veľmi nepredvídateľne. Hoci o kúsku RNA v bielkovinovom obale s názvom koronavírus sme už ako tak niečo zachytili z kríz, ktoré nás minuli, teraz sme uprostred niečoho nového a každý jeden z nás to zvláda úplne inak.
V priebehu 3/4 roka, podľa množstva konšpiračných scenárov, sa malo jednať len o miernu, sezónnu chrípku, ktorá by nás obťažovala len krátku dobu, mala by ľahký priebeh a ľudia by sa kvôli niečomu, čo ani nie je považované za žijúci organizmus, nemuseli obmedzovať v tom, čo radi robíme a čo sme považovali za každodennú samozrejmosť. Odborníci v komisii a premier túto verziu už na začiatku a potom nespočetne kráť jednoznačne odmietli. Mnohí odborníkom neverili a ešte stále neveria a považujú ich dokonca za zradcov národa.

Bohužiaľ nie všetko vždy vyjde podľa našich alebo nám ponúkaných predstáv a museli sme v záujme zachovania ďalšieho fungovania spoločnosti trošku zmeniť náš doterajší spôsob života. Zrazu je v uliciach menej ľudí, mnoho prevádzok je zavretých a všetko, vlastne ak teda vôbec, funguje v obmedzenom režime. Cestovanie, spoločnosť iných ľudí, koncerty, ale aj veci ako súkromné oslavy, svadby a mnoho ďalších sa stali akýmsi luxusom. Samozrejmosťou sa stalo nosenie rúšok a v našich hlavách sa vynárajú rôzne myšlienky. Prečo ? Pretože sme dostali možnosť vystúpiť z každodenného ruchu a byť so samým sebou, byť v tichu. Znie to ľahko a mnohí by si povedali, že to robíme každý deň. Nieje to však úplne pravda, pretože byť so samým sebou je celkom náročná aktivita a práve v takýchto obdobiach môžeme pozorovať ostatných ale aj samých seba, ako sa s touto úlohou popasujeme. 

Mozog je veľmi zaujímavý a nepredvídateľný orgán a je to práve on, spolu s kôpkou hormónov, ktoré nám umožňujú cítiť, rozmýšľať. Sme v dobách, kedy nám internet a sociálne siete, či médiá ponúkajú nové možnosti získavania informácií, ich šírenia a vyjadrovania toho, čo nám ten náš mozog ponúkne.
Ako vždy, každá minca má dve strany a kým niektorí sa snažia o zachovanie šírenia zmysluplných informácií, je tu aj vzorka, ktorá chce ostatných presvedčiť o niečom, čo nemusí byť práve pravda. Nebol by to až taký problém, keby sme všetkých naokolo naučili filtrovať dáta, ktoré prúdia našim smerom.

Je to smutné, ale žiaľ toto možné nie je a mnoho ľudí sa nechá presvedčiť rôznymi hoaxami a nepravdami. Keďže sa nachádzame v dosť náročnej časti našich životov, ľudia potrebujú niečomu veriť. Akoby sme sa snažili problém, ktorý je priamo pred nami ignorovať a veriť myšlienke, že možno keď si tisíckrát povieme, že tam nie je, tak zmizne. Pokúšame sa hľadať rôzne komplikované vysvetlenia a nepravdepodobné scenáre len preto aby sme umelo odvrátili svoj vlastný zrak od čírej priamočiarosti toho, čo prežívame.

Objavujú sa myšlienky o akomsi “čipovaní” prostredníctvom vakcíny, či výteru sliznice pre účely testovania ľudského organizmu na prítomnosť už spomínaného vírusu. Zároveň padajú rôzne názory týkajúce sa obmedzovania ľudskej slobody jednoduchou prevenciou vo forme zodpovedného nosenia rúšok, či dodržiavania odstupov. Objavujú sa protesty, ktoré v týchto časoch nie sú práve najvhodnejším spôsobom skutočného riešenia krízy, ktorú prežívame. Každý deň sa nielen nám ale aj našej ekonomike vláda Slovenskej republiky snaží pomôcť a mám pocit, že niektorí z nás predtým akoby zatvárali oči.

Majme na pamäti, že tie takzvané “čipy” nosíme každý deň v našich vreckách, držíme ich v rukách a prakticky si bez nich nedokážeme predstaviť život. Zverujeme im naše osobné informácie, zadávame adresy, telefónne čísla, ukazujeme fotografie a videá, či zverejňujeme naše myšlienky a dávame k nim voľný prístup prakticky hocikomu. Už sa vám niekedy stalo, že ste si na internete prezerali napríklad nové topánky a teraz vám všade, kam nakuknete vyskakujú reklamy s topánkami ? Ak áno, nie ste sami. Hovorí sa tomu cielená reklama, ktorá funguje na princípe každodenného zberu dát práve o nás a obrovskej väčšine to doteraz nevadilo. Skúsme sa nad tým zamyslieť, keď niekde najbližšie uvidíme článok, ktorý hovorí o “čipoch” vo vakcínach, či na hrotoch tyčiniek používaných pri testovaní. 

Túto krízu prekonáme a k svojim bežným životom sa vrátime len vtedy, ak budeme zodpovední, ak budeme rešpektovať nariadenia vlády, ktorá nekoná na základe výmyslov, ale na základe odporúčaní zdravotníckych a epidemiologických odborníkov. Nosme rúška, dodržiavajme odstupy, chráňme seba aj druhých, buďme rozumní a hlavne zodpovední, pretože vyjsť do ulíc a sebecky, nerešpektujúc už spomenuté formy prevencie protestovať proti tomu, že sa nám niekto snaží pomôcť, nám naše staré životy nevráti a ekonomiku na nohách neudrží.

Nie som síce odborník, ale snáď nikomu so zdravým sedliackym rozumom neunikne fakt, že ak chceme znova žiť naše staré životy, tak by sme sa mali správať ako inteligentní ľudia a spoločne, jedným smerom ťahať za jeden povraz aby sme si raz na konci mohli s úľavou povedať, že sme to zvládli. Nenechajme sa vťahovať do rôznych politických konšpirácií, život máme len jeden.

POKOJNÉ VIANOCE PRAJEM

Webmajster P. Bada

Ilustračné foto postihnutých vírusom – Adela a Viktor Vinczeovi

A kým ešte cez víkend bolo všetko v poriadku, najnovšie Viktor zdieľal na svojom Instagrame informáciu, že ani jeho ochorenie neobišlo. Ukázal teplomer, na ktorom svietilo 39,5. Vtipnými slovami opísal svoj stav: „Vitaj a neublíž mi.“
O pár hodín na to už ale zverejnil aj fotografiu z postele a opísal svoj zdravotný stav. Viktor tak priznal, že rozhodne nemá ľahký priebeh tohto ochorenia, hoci je mladý a zdravý. …

Dopis Členom spolku

Tento obrázok nemá vyplnený ALT popisok, jeho názov je image.png

Všetkým členom
Spolku Slovákov z Maďarska
V Galante, 5. december 2020

Vážení priatelia,
je za nami ďalší rok, dovoľte mi prosím, aby som Vás opäť oslovila a aspoň písomne pozdravila, keďže sa inak nedá.

V uplynulom roku sme neorganizovali a nepozvali Vás na žiadne naše spoločné stretnutie, takže sme si ani nemohli poskytnúť aspoň pár príjemných chvíľ, vyjadriť spomienky a spomenúť nové skutočnosti, ktoré tvoria kolorit nášho každodenného života.

Výbor Spolku napriek pandémie sa zišiel 2 krát a prerokoval stávajúcu situáciu. V krátkosti spomeniem iba to, že sme plánovali pri príležitosti Dňa Slovenského Komlóša uskutočniť kultúrno-spoločenské podujatie „Klenoty kultúrnych a duchovných hodnôt“ v dňoch 23. – 25. apríla 2020 tematický  zájazd, zameraný na národopisné pamiatky našich krajanov na Komlóši. Záujem členov bol veľký, prišla nám však do toho pandémia CORONA19 a naša snaha tým vyšla nazmar. Viac akcií sme z dôvodu uvedeného obmedzenia pohybu a zhromažďovania neriešili.

Spolok podporil vydanie publikácie „RODOKMENE“ Slovákov z Dolnej zeme finančným príspevkom 500 Euro. Kniha je k dispozícii od polovice októbra v cene 25 Euro aj s CD. Objednať alebo osobne vyzdvihnúť si ju môžete u p. Eva Tušková, 925 01 Matúškovo 874, e-mail: tuskova.sk@outlook.sk.

Počas roku 2020 sme blahoželali nášmu jubilantovi Ing. Michalovi Hroncovi podpredsedovi Spolku k 85.narodeninám a Zuzane Laukovej riaditeľke školy v Slovenskom Komlóši, predsedníčke Slovenskej národnostnej samosprávy k 60.narodeninám. Okrúhle životné jubileum oslávili v roku 2020 samozrejme viacerí naši členovia a členky, dátum narodenia niektorých členov bohužiaľ nemáme. Musím sa zmieniť aj o tej smutnejšej udalosti, keďže nás po ťažkej chorobe 19.10.2020 opustila dlhoročná členka výboru Spolku Marienka Sudorová.

Činnosť spolku v nasledujúcom roku 2021 je vzhľadom k pandemickej situácii veľmi ťažké plánovať, preto Vám neposkytnem zatiaľ žiadne návrhy, prepáčte.

Tak ako každý rok, aj teraz sa obraciam na Vás s výzvou, aby ste v rámci daňového priznania poukázali pre Spolok príspevok do výšky 2 % zaplatenej dane za rok 2020 podľa zákona o dani z príjmov, samozrejme oslovte aj príbuzných a známych. Termíny pre daňové priznanie si musíte odsledovať.

Pri tejto príležitosti si dovoľujem Vás poprosiť o vyrovnanie členského príspevku v tradičnej výške 5 E za rok 2021 cez poukážku alebo eBank.

Teším sa na stretnutie s Vami i keď príležitostí pre takéto stretnutia je veľmi málo.

Tohtoročný Advent, Vianoce a Nový rok budú ťažké. Celý tento rok bol ťažký. O to viac si môžeme vážiť to, že sme tu, že sme zdraví a že sa ešte môžeme na niečo tešiť. K týmto kresťanským sviatkom neodmysliteľne patrí aj akési „uskromnenie, stíšenie“, skorý príchod každodennej tmy priam núka, ak je čas, možnosť, v rodinách sa viac venovať jeden druhému, rozprávať sa, byť spolu, venovať ho najbližším.

Krásny a pokojný adventný čas, Vianoce a Nový rok 2021!

S pozdravom
PaedDr. Anna Piláriková, predsedníčka
Spolku Slovákov z Maďarska

PS:
Členské príspevky cez internet e.Bank:    IBAN:     SK2431000000004210124018
Informácia pre príjemcu:  meno a priezvisko odosielateľa

Poštovú poukážku zasielajte na adresu:
SSM , Bratislavská 1458/71, 92401 Galanta

Opustila nás Marienka Sudorová

S hlbokým zármutkom oznamujeme našim členom a priateľom, že nás navždy opustila dlhoročná členka výboru Spolku Slovákov z Maďarska

Marienka SUDOROVÁ 

Česť jej pamiatke !

Naposledy…

Milá Marienka,
prečo si zatiahla oponu?
Života oponu čiernu.
Veď si sa tak tešila.
Úvod dôchodku
naplno užívala.
Tešili sme sa s Tebou.
Dnes so slzami v očiach
skormútení stojíme
nad Tvojim najmenším príbytkom.
Príbytkom,
 z ktorého sa už nevychádza.
na scénu života.
Skrášlili sme ho  vencami,
kvetinkami,
spomienkami
 na  prežité chvíle s Tebou.
 Nikdy na Teba  nezabudneme.
To Ti   v tejto smutnej
rozlúčkovej chvíli,
Tvoji rodní a priatelia verní,
 sľubujeme.

Odpočívaj v pokoji!

Na rozlúčku s Marienkou Sudorovou, ktorá nás opustila po ťažkej chorobe 19.10.2020
napísal Michal HRONEC


Aj dnes šíria tradíciu Komlóša – pokrovce

Zaujímavý článok o pokračovateľovi v komlóšskych tradíciach som objavil v Ľudových novinách zo soboty, 18. júl 2020 od Eriky Trenkovej.

Monitor: http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-vytvarne-umenie/28932-po-arili-mu-pruhovane-pokrovce

SavZoKo-01

Zoznámili sme sa u Horváthovcov, na zabíjačke v Slovenskom Komlóši. Tam ešte nikdy nevideli novinárku, čo došla ráno, ešte za tmy, obzerať tradičnú zakáľačku. Buď nikdy nevideli niekoho, kto dovtedy nevidel zabíjačku, buď len na slovenskú novinárku boli zvedaví, ale chodili sa na mňa pozerať ako na atrakciu. A pritom atrakciou som nebola ja, ale sviňa, ktorá skončila na pekáči a v udiarni.

A bezpochyby atrakciou je ľudový umelec, remeselník slovenského pôvodu Zoltán Ondrej Sávolt, ktorého uchvátili komlóšske pruhované pokrovce. Aj domáci Horváthovci, aj ich hostia, mi našepkávali, že tento človek tká prekrásne pokrovce, či inak koberce. Také handrové, o akých je aj starodávna riekanka.

Chodil si už na Komlóši, ležal si už na pokrovci…

Zvyk a kultúra tkania kobercov Slovákov v Slovenskom Komlóši má dva a pol storočnú tradíciu. Každá komlóšska rodina mala aspoň jedny krosná, ktoré aj používali. Tkali na nich textílie pre svoju domácnosť prikrývkami počnúc, cez plachty, vankúše, záclony, uteráky, ručníčky. Niektoré zostali len hladké, iné povyšívali šikovné ruky komlóšskych žien a dievčat. Dokonca aj obojstranne vyšívali červené ružičky, modré ozdoby, a farebných anjelikov na okrasné uteráky. Prirodzenou súčasťou tejto tradície bolo tkanie kobercov, vytváranie pruhovaných handrových pokrovcov. Nedalo mi opýtať sa:

– Prečo práve pokrovce?

– Lebo tie sú mi najbližšie. A na tie si vystačím sám. Nemusím ich vyšívať spredu – zozadu. Uteráky sú vtedy pekné, keď sú dokončené strapcami s uzlíkmi. Teraz sa im hovorí makramé. A sú pestro povyšívané. Farebne na sviatok, čiernou niťou, keď bol smútok. Občas mám možnosť vidieť prenádherné kúsky. Zatiaľ nie všetky poklady z truhlíc darujú starké svojim vnukom, pravnukom. Podržia si ich, ako takú tajnú vzácnosť. Vzadu v dielni mám aj pekný držiak na uteráky. Ten bol viac na parádu ako na používanie. Bežne, pod umývadlom visel jednoduchší kúsok. Ale vráťme sa k pokrovcom. Funkciu koberca mali v tzv. čistej izbe a boli súčasťou každej domácnosti. Od konca 17. do polovice 20. storočia opotrebované šatstvo, plachty a rôzne ďalšie textílie ženy a dievčatá potrhali alebo postrihali na rovnaké pásy. Potom ich navili na drievka alebo na cievky. Každý kĺb bol inej farby, iba vtedy nie, keď pásy, ktoré navíjali, boli z jednej plachty. Textílie šili z materiálov, zo surovín, ktoré poskytovali polia a hospodárstvo. Pestoval sa ľan, konope, strihala a čistila sa vlna. Spracovávali ich buď na drsno, z tejto drsnej nite tkali vrecia, alebo na jemno a potom z nich tkali plachty, vreckovky či základné časti sedliackeho odevu. Pri tkaní kobercov alebo pokrovcov tkáči, ale najmä tkáčky, znovu spracovali raz už na jemno utkané materiály. Jednoduché a vo svojej prostote očarujúce pruhované pokrovce im slúžili celý život, veď boli vyhotovené zo silného ľanu a konopy. Keď do sivých pokrovcov votkali konskú srsť, z konského chvosta, tak boli ešte pevnejšie, trvácnejšie, ale tie potom používali v zime na ohrev koní. Tak viem, že chýr o teplých konských pokrovcoch rozniesli do sveta koncom prvej svetovej vojny vojaci, ktorí sa zastavili na Komlóši v Mitňanovej krčme. A rozšírili nielen zvesť o pokrovcoch, ale aj o výdatnej a vynikajúcej komlóšskej klobáse. Mitňan potom, aby mohol velenie zásobiť, začal vyrábať klobásu vo veľkom.

SavZoKo-02

– Ako sa vôbec začalo vaše tkanie pokrovcov? Kedysi ste bývali v Segedíne a pracovali v reštauračnom sektore.

– Býval som a keďže si moje väzy vyžiadali daň za tvrdú prácu v reštauračnej obsluhe, vedel som, že musím prestať. Koberce ma dávno priťahovali. Chcel som si urobiť dielňu a venovať sa výrobe rohožiek. Tie sú potrebné pred každé dvere.

– Napokon ste si nenašli dielňu v Segedíne, ale ste sa vrátili do rodného Slovenského Komlóša…

– Bolo to rozumnejšie, veď rodičovský dom bol tu.

– Boli v ňom aj krosná?

– Nie, tie sme nemali. Ešte v Segedíne môj pes, vždy som mal psa, puliho, aj teraz mám, cestou domov uchmatol nejaké noviny. Keď si uchmatol, nech sú tvoje, pomyslel som si, ale doma ich pustil a ja som ich otvoril. Bol v nich inzerát, že sa predávajú krosná aj s materiálom. Kúpil som ich. Doniesli mi ich a hneď mi aj ukázali, čo s nimi treba robiť. Materiálu, ktorý doniesli s krosnami, bolo naozaj veľa. A prišiel som na to, že z rohožiek nič nebude. Sú malé a nedá sa na nich nič ukázať. S krosnami som dostal také konce látok, ktoré boli nielen krásne, ale aj drahé. Zároveň som dostal najťažšiu úlohu. Ako zachovať jednoduchosť a v tej jednoduchosti objaviť krásu mojej lásky, pruhovaných pokrovcov. Musíte zachovať veľkú pokoru a prejaviť hlbokú úctu. Ďalšia, z praktického hľadiska pre mňa najťažšia vec bolo naučiť sa tkať rovno. Aby mi neutiekol kraj do diagonály. Preto som v prvých rokoch viac páral, ako tkal. Nikdy však netkám z použitých látok. Vždy si nakupujem nové. Nekupujem metráž, ale len kraje z nejakej výroby. Podarilo sa mi kúpiť trikotáž z prevádzky, ktorú rušili. Síce pred rokmi, ale toľko, že ešte mám kus dielne zaprataný. Keď niečo objavím, tak nakupujem. Neraz aj draho. Tri či štyri roky som len tkal a páral, lebo som sa učil na vlastných chybách, najprv bez pomoci. Potom mi dala niekoľko osožných rád osobnosť ľudového umenia z Domu tradícií, teta Jolika Borbélyová. Stal som sa členom Ľudovoumeleckého spolku Békešskej župy, aj odtiaľ som dostával ochotnú podporu. Aj pozvanie na spoluprácu.

SavZoKo-03

SavZoKo-04

– Vaše práce hodnotí porota Rady ľudovoumeleckej tvorby. Každý jeden pokrovec k nim zanesiete?

– Teraz už nie. Nie som neskromný, ale už si nepotrebujem nič dokazovať. Nie som na peniaze. Mojím základným princípom je ešte vždy jednoduchosť, veď vytvoriť niečo jednoduché, prístupné, pekné a funkčné je naozaj najťažšou úlohou súčasnosti.

Naozaj, ktokoľvek videl tie jednoduché a pritom rozprávkové, mäkučké biele pokrovce s votkanou ovčou kožušinou, vyrazilo mu dych. Tie idú na dračku, hoci s Komlóšom majú spoločné iba toľko, že aj kožušník je Komlóšan. Zoltán Ondrej Sávolt však netká vo dne v noci, hoci je po pokrovcoch dopyt. Nositeľ zlatého Granátového jablka z roku 2010 sa musí najprv postarať o záhradu, o okolie domu. Vždy má bránu otvorenú pre hostí, ktorí k nemu zablúdia, chodiac po turistickej trase popri Maroši. Rád im ukáže svoje skvosty a tradičnú výrobu kobercov. Rád prijíma pozvania na výstavy doma aj v zahraničí, ak práve nezúri pandémia koronavírusu. Svoje utešené pruhované pokrovce vystavil aj v Národnej galérii, aj v Múzeu úžitkového umenia. Čoskoro bude všetok svoj čas venovať zberu bobuliek bazy čiernej na svoju jedinečnú bazovicu. Takú, akú len páni píjavali, u ktorých bol dedko Ondrej Ambruš  koniarom. Po večeroch až do noci tká svoje jedinečné pokrovce.

Erika Trenková
Foto: Zuzana Somogyiová

Webmajster Pavol Bada k článku pridáva fotografiu kedže nazrel do “komory ” Zoltána Sávolta /február 2021/ a potvrdzuje že komlóšske tradície Zoli dodržiava vo všetkych oblastiach:

Matrika Slovenského Komlóša Je hotová

Kniha je k dispozícii od polovice októbra v cene 25 E aj s CD-čkom.
Objednať alebo osobne vyzdvihnuť si ju môžete u

p. Eva Tušková, 925 01 Matúškovo 874
tuskova.sk@outlook.sk

Skupina dobrovoľníkov prevažne z radov potomkov presídlených Slovákov, so sídlom v Galante, sa podujala zindexovať matriky Slovenského Komlóša za obdobie od jeho vzniku v roku 1746 až do doby, kedy sa veľká časť jeho obyvateľov v rámci medzištátnych dohôd presídlila po vojne  do Československa, prevažne do okolia Galanty.

Impulz prišiel od Ľubomíra Kmeťa v roku 2016 po návšteve fary na Komlóši, pri príležitosti osláv 270.výročia založenia Komlóša. Vznikla myšlienka pokúsiť sa naindexovať scany matriky Slovenského Komlóša.  

Z myšlienky vznikol projekt, ku ktorému sa postupne pridalo viac ľudí. Do projektu sa zapojili Dana Tummová, Eva Tušková, Michal Hronec, Renáta Gombárová, Ján Hovorka, Zuzana Šallai Szudová, Mária Račková, Eva Kmeťová, Alžbeta Valachovičová, Karol Rebro, Pavel Farkaš, Zlatica Domanovská, Adam Antal, Pavol Komora, Emília Chovancová, Mária Lomjanská, František Boriš, Juraj Hovorka, Jaroslav Poliak, Branislav Faško, Alžbeta Pongrácová, Vlasta Kasalová.

Od februára 2020 je činnosť tejto skupiny zaregistrovaná ako “Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov”, ktorého predsedom je Ľubomír Kmeť a členmi výboru Eva Tušková, Renáta Gombárová a Ján Hovorka.

Aby naindexované údaje boli čo najpresnejšie, okrem cirkevnej matriky Komlóša boli použité aj dostupné štátne matriky, tiež údaje o padlých v 1.svetovej vojne zo štátneho archívu v Békeši. Ďalej boli spracované aj cirkevné matriky ECAV z Galanty, Horných Salíb, Dolných Salíb a Mostovej. Spracované boli takisto náhrobky z cintorínov, kde ležia Komlóšania (Komlóš starý a nový cintorín, Galanta, Matúškovo, Kajal, Topoľnica, Dolné Saliby, Horné Saliby, Tomášikovo, Vozokany, Čierny Brod, Čierna Voda, Košúty, Niagara Falls). Pre úplnosť boli spracované aj transportné zoznamy zo Štátneho archívu v Bratislave.

Práca združenia sa stala medzinárodnou, trvá už piaty rok. Na indexácii matrík sa odpracovalo doteraz vyše 27 000 hodín dobrovoľníckej práce.

Výsledkom úsilia galantského Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov s projektom matriky Slovenského Komlóša bude publikácia s názvom “Matrika Slovenského Komlóša-Pohľady na minulosť Slovenského Komlóša a Komlóšanov”.

K publikácii bude priložené dátové DVD s rodokmeňmi  vyše 60 000 Komlóšanov. Už teraz je o publikáciu záujem nielen na Slovensku, ale aj na Dolnej zemi, najmä v Slovenskom Komlóši, ale aj v Nadlaku, vo Vojvodine…

Predpokladaný termín vydania knihy je september- október 2020.

Kým komlóšsky projekt je pred ukončením, dobrovoľníci v združení už pracujú na ďalších, ktoré súvisia s regiónom Békeša a Čanádu. Konkrétne Slovákmi osídleného Bánhedeša, Nadlaku, Pitvaroša. Ambíciou združenia je podobne genealogicky spracovať aj obce ako Čanádalberti a Ambrózfalva, čím by sa spracoval celý región okolo Komlóša.

Viac o pripravovanej publikácii a o práci združenia sa môžete dočítať na

www.komlos-rodokmene.eu alebo aj na facebooku v skupine Genealógia dolnozemských Slovákov.

Aj náš Spolok Slovákov z Maďarska oceňuje túto prácu a na návrh našej predsedníčky Aničky Pilárikovej výbor odsúhlasil finančnú čiastku 500 € na podporu vydania tejto publikácie.

Spracovala Eva Kmeťová 5.8.2020

Prvá slovenská evanjelická farárka v Dolných salibách

Niektorí kňazi chceli, aby bola poslednou, prvá slovenská farárka ThB. Darina Bancíková sa nevzdala.

Počas prednášky na teológii ju vyhodili za dvere, akoby žena o niektorých veciach nemohla ani len počuť. Ordinovať ju museli iba s hŕstkou mužov, keďže niektorí odmietali vstúpiť do kňazstva v jej prítomnosti. Na faru do Dolných Salíb pri Galante ju vraj poslali za trest. Prvú slovenskú evanjelickú farárku si vzala na mušku aj ŠtB, v base skončila za rozvracanie republiky.

Rok 1958 sa blížil ku koncu. Evanjelický kostol v Dolných Salibách neďaleko Galanty sa tak, ako každú nedeľu, napĺňal do posledného miesta. Pravidelne doň prichádzal aj sprievod veriacich z neďalekého Hrušova – muži a ženy v krojoch lemovali úzke cesty, až kým sa podľa zvyčajného zasadacieho poriadku neroztrúsili po kostole.

Táto novembrová nedeľa však bola nevídaná. Po prvýkrát v dejinách kostola totiž vkročila po drevených schodoch do kazateľnice žena – farárka.

V kostole v Dolných Salibách
Kostol v Dolných Salibách a fara, v ktorej istý čas bývala prvá slovenská farárka.

Presbyter cirkevného zboru Ján Novotný nebol zrejme jediný, koho korešpondencia sa naplnila slovami o nevídanej novinke. O šikovnej žene v luteráku napísal svojej mame do asi 100 kilometrov vzdialenej Novej Lehoty. Odozva prišla takmer okamžite.

„Babka bola veľmi zvedavá. Chcela to vidieť, chcela vidieť ženu v kazateľnici,“ spomína dcéra vtedajšieho presbytera, dnes už dôchodkyňa Vlasta Kasalová, ktorá mala v čase príchodu farárky do obce päť rokov.

Jej stará mama Zuzana Novotná vtedy neváhala prejsť stokilometrovú cestu do Dolných Salíb.„Musela som sedieť mame na kolenách, aby sa babka v tom krásnom kroji zmestila do lavice, v ktorej sme zvyčajne sedávali,“ približuje. „Keď sme prišli domov, babka povedala môjmu otcovi osudovú vetu: „Janko, tvoja dcéra Vlastulka musí byť farárka ako Darinka.‘“

Želanie starej mamy prenasledovalo Vlastu Kasalovú počas celého života – rodina jej ho pripomínala aj dlho po babkinej smrti. Farárkou sa však napokon nestala, život zasvätila učiteľstvu.

„Necítila som, ani sa necítim taká silná, aby som mohla robiť túto prácu. Obzvlášť potom, čo som sa dozvedela, že pani farárka bola vo väzení, že ju prenasledovali, že nemohla kázať. Veľmi dlho trvalo, kým si našla zbor. Pozerali na ňu ako na niekoho z väzenia. Takú nálepku nestratíte, ani keď vás rehabilitujú.“

Kalvária ku kazateľnici

Farárka v kazateľnici nespôsobila rozruch len v Dolných Salibách. Pomyselným tŕňom v oku bola už skôr. V cirkvi totiž nepanovala všeobecná zhoda ohľadom postavenia žien, hlasy proti ženám v zbore neboli ani zďaleka ojedinelé.

Samotné Dolné Saliby mali byť pre prvú slovenskú evanjelickú farárku Darinu Bancíkovú miestom zlyhania. V dvojjazyčnom kraji jej priradili dvojtisícový cirkevný zbor s piatimi pobočkami, teda fíliami. Služby Božie musela robiť aj v maďarčine, ktorú dobre neovládala. Náročná farnosť mala zlomiť jej neochvejné odhodlanie byť farárkou.

„Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie, ale opačne: posledný úder, ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa, ktorý farár počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží psychicky, nevydrží fyzicky, a otázka žien v cirkvi bude vyriešená,“ zapísala si farárka do svojich pamätí.

Jednoduché to nemala ani počas štúdia. Na Teologickej vysokej škole v Bratislave bola jedinou ženou, čo so sebou prinášalo aj bizarné situácie. Na škole totiž nebola dámska toaleta, keďže teológiu zvyčajne študovali len muži. Niekedy ju zas vyučujúci poslali preč z miestnosti, akoby žena o istých témach nemohla ani len počuť.

Hoci doštudovala už v roku 1945, ženy mohli nastúpiť do cirkevného úradu, teda byť ordinované, až od roku 1951, presne desaťročie potom, čo sa prihlásila na teológiu. Bancíková sa chopila hneď prvej príležitosti.

Niektorí muži však odmietli vstúpiť do kňažstva v jej prítomnosti. Vyhlásili, že so ženou si pred oltárom nepokľaknú. Konali sa teda dve ordinácie – jedna čisto mužská v Bratislave a druhá ordinácia hŕstky mužov s Bancíkovou v Tisovci.

Boj pokračuje

Rodáčka zo stredoslovenskej obce Kokava nad Rimavicou, nemanželské dieťa a vnučka evanjelického kňaza Samuela Bancíka nemala ani zďaleka rovnaké práva ako kňazi-muži. Mohla sa stať takzvanou námestnou farárkou, teda farárkou, ktorá bude pôsobiť v obciach, kde dočasne nie je vymenovaný farár.

Najprv bola kaplánkou v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej či Lučenci a neskôr sa stala námestnou farárkou v spomínaných Dolných Salibách. Prvá evanjelická farárka na Slovensku tu strávila len desať mesiacov. Dnes ju pripomína jednoduchý oznam pri vstupe do chrámu, ktorý vyvesili iba vlani pri príležitosti 20. výročia jej úmrtia.

Hoci je oznam pri dverách jednoduchý, spomienky na „pani farárku“ či „Darinku“, ako ju obyvatelia Dolných Salíb nazývajú, sú stále živé.

Ľudia ju neodsúdili

Miestnym vraj neprekážalo ani to, že nevedela dobre po maďarsky.

„Veľa času strávila na fare štúdiom maďarčiny, v kostole potom síce nekázala, skôr čítala, ale veľmi sa snažila. Keď ľudia videli, ako veľmi sa snaží, nikomu neprekážalo, ak niečo nepovedala správne,“ hovorí rodáčka z Dolných Salíb Helena Vargová.

Farárke pomáhal s maďarskými bohoslužbami aj evanjelický senior Ľudovít Hrdlička, s ktorým spolupracovala napríklad počas pôsobenia v Lučenci. Posielal jej pomocné texty v maďarčine.

Reakcie ľudí na mladú, vtedy len 35-ročnú farárku, mali od odsúdenia ďaleko. „Ľudia na ňu boli zvedaví, a tak sa na ňu išli pozrieť do kostola. Otec mi spomínal, že v tých časoch chodili do kostola aj takí chlapi, ktorí predtým nechodili – Darinka bola pekná, výrečná, po slovensky jej to išlo výborne. Tak to býva aj pri kňazoch mužoch, že vedia pritiahnuť ľudí,“ opisuje Vlasta Kasalová.

Hodiny nad knihami

Helena Vargová, ktorá pôsobí v Dolných Salibách už 22 rokov ako pokladníčka miestneho cirkevného zboru, patrila aj medzi konfirmandov prvej slovenskej farárky.

Hoci sa jej rodina ešte pred prípravou na konfirmáciu odsťahovala do inej obce, ona chcela prijať obrad, ktorým sa evanjelici stávajú dospelými členmi cirkvi, so svojimi rovesníkmi. Každý druhý víkend preto chodila do Dolných Salíb na prípravu k pani farárke Bancíkovej.

Nepamätá si pritom, že by mal vtedy niekto problém s tým, že jeho dieťa bude konfirmovať žena.

„S pani farárkou sme sa rozprávali slovensko-maďarsky. Som Maďarka, ale chodila som do slovenskej škôlky, a tak som vedela slušne po slovensky. Sedeli sme tu hodiny a často sa ma pýtala, ako sa čo povie. Mám na ňu veľmi dobré spomienky, ale mala to neskutočne ťažké,“ spomína si. „Ona učila mňa a ja tak trochu ju. Učili sme sa spolu.“

Ako učiteľka bola veľmi príjemná a nikdy na nej nebolo vidieť frustráciu z nedobrej situácie: „Bola to učiteľka, ktorá nám dala najavo, že chce, aby sme vedeli veci, ktoré nám môže odovzdať.“

Chcela človeka, nie dary

Paradoxne, práve vďaka nepríjemnej situácii, v ktorej sa v obci ocitla, mohla prispieť k pozitívnym spomienkam miestnych.

„Otec mi rozprával, že keď prvýkrát prišla na faru, ani dreva tam poriadne nebolo, vyhnali ju do zimy. V tých časoch to pre ženu nebolo ľahké,“ spomína Vlasta Kasalová. 

A vzápätí pridáva ďalšie sklíčko do mozaiky o pôsobení prvej slovenskej farárky Dariny Bancíkovej: „V Dolných Salibách hovorila väčšina evanjelikov len po maďarsky. Útočisko preto hľadala v neďalekom Hrušove, odkiaľ pochádzam. Mohla sa tam porozprávať po slovensky, a tak tam navštívila takmer každú rodinu.“ 

Vlasta Kasalová vysvetľuje, že ona sama by si tieto veci nepamätala, nebyť častých spomienok rodiny. Jej mama Rozália Novotná vraj hovorila o Bancíkovej aj 50 rokov po odchode farárky z obce.

„Pani farárka ju musela veľmi osloviť, lebo by o tom po toľkých rokoch nerozprávala. U nás bola viackrát. Moja mama si veľmi cenila, že neprišla preto, že by niečo chcela dostať. Stačilo jej, keď ju ponúkli ako na bežnej návšteve. Hovorila, že jej raz dala vrecko fazule. Pani farárka veľmi ďakovala, ale povedala, že nie preto prišla. Prišla preto, že sa chcela porozprávať. Chodila na návštevy, ale nechodila po žobraní. Potrebovala ľudí poznať a rozprávať sa s nimi, z toho čerpala aj svoju vlastnú silu,“ dodáva Vlasta Kasalová.

Dozvedali sa o nej len málo

Po necelom roku v Dolných Salibách preradili prvú slovenskú evanjelickú farárku do Drienova v okrese Krupina. Práve tam ju v roku 1962 zadržali príslušníci komunistickej tajnej polície – ŠtB. Dostala rok vo väzení a päť rokov zákazu činnosti za rozvracanie republiky.

Farníci v Dolných Salibách sa po preradení svojej farárky dozvedali o jej živote iba málo. Až po rokoch zistili, že po odchode z obce ju čakali aj chladné múry väzenia, podlomené zdravie a práce, ktoré nemali s kňazstvom nič spoločné.

Najbližšie stretnutie s ňou zažili až v roku 1999, paradoxne po jej smrti. „Moja mama čítavala noviny Evanjelický posol spod Tatier. Jedného dňa na mňa len zavolala, aby som sa išla pozrieť, čo sa stalo, že zomrela Darinka,“ spomína Vlasta Kasalová. Z novín sa o smrti farárky dozvedel aj miestny presbyter Milan Lacko.

Ako miesto smrti bola uvedená vedľajšia obec Horné Saliby, kde je evanjelický domov pre seniorov. Obyvatelia Dolných Salíb však o neďalekej prítomnosti svojej niekdajšej farárky netušili.

„Mama až plakala od zlosti, prečo jej nikto nepovedal, že pani farárka bývala kúsok od nás,“ tvrdí Vlasta Kasalová.

Podobnú skúsenosť mala aj farárkina konfirmandka Helena Vargová či presbyter Milan Lacko: „Boli sme veľmi nešťastní, že bola tak blízko a my sme sa o tom nedozvedeli. Určite by sme ju išli pozrieť.“

Farárka miestnych inšpirujuje dodnes.

„Musela veľmi veriť a mať to presvedčenie, že ona bude tá, kto bude rozsievať to evanjelium a približovať ho ľudom. Musela byť presvedčená, že dobro musí zvíťaziť aj za cenu obetí,“ poznamenala Vlasta Kasalová.

Prvá slovenská farárka sa skutočne nedala zlomiť. V odhaľovaní jej životného príbehu budeme pokračovať aj ďalšími časťami v seriáli Žena v kňazskom rúchu.

Monika Vatrálová reportérka – aktuality.sk

https://www.aktuality.sk/clanok/809141/chceli-aby-prva-bola-aj-poslednou-prva-slovenska-fararka-sa-nevzdala/?_ga=2.100520414.1952844993.1595673052-1152406506.14493393

Zdroj: Archív Vlasty Kasalovej
Darina Bancíková s konfirmandami v Dolných Salibách.