Matrika Slovenského Komlóša Je hotová

Skupina dobrovoľníkov prevažne z radov potomkov presídlených Slovákov, so sídlom v Galante, sa podujala zindexovať matriky Slovenského Komlóša za obdobie od jeho vzniku v roku 1746 až do doby, kedy sa veľká časť jeho obyvateľov v rámci medzištátnych dohôd presídlila po vojne  do Československa, prevažne do okolia Galanty.

Impulz prišiel od Ľubomíra Kmeťa v roku 2016 po návšteve fary na Komlóši, pri príležitosti osláv 270.výročia založenia Komlóša. Vznikla myšlienka pokúsiť sa naindexovať scany matriky Slovenského Komlóša.  

Z myšlienky vznikol projekt, ku ktorému sa postupne pridalo viac ľudí. Do projektu sa zapojili Dana Tummová, Eva Tušková, Michal Hronec, Renáta Gombárová, Ján Hovorka, Zuzana Šallai Szudová, Mária Račková, Eva Kmeťová, Alžbeta Valachovičová, Karol Rebro, Pavel Farkaš, Zlatica Domanovská, Adam Antal, Pavol Komora, Emília Chovancová, Mária Lomjanská, František Boriš, Juraj Hovorka, Jaroslav Poliak, Branislav Faško, Alžbeta Pongrácová, Vlasta Kasalová.

Od februára 2020 je činnosť tejto skupiny zaregistrovaná ako “Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov”, ktorého predsedom je Ľubomír Kmeť a členmi výboru Eva Tušková, Renáta Gombárová a Ján Hovorka.

Aby naindexované údaje boli čo najpresnejšie, okrem cirkevnej matriky Komlóša boli použité aj dostupné štátne matriky, tiež údaje o padlých v 1.svetovej vojne zo štátneho archívu v Békeši. Ďalej boli spracované aj cirkevné matriky ECAV z Galanty, Horných Salíb, Dolných Salíb a Mostovej. Spracované boli takisto náhrobky z cintorínov, kde ležia Komlóšania (Komlóš starý a nový cintorín, Galanta, Matúškovo, Kajal, Topoľnica, Dolné Saliby, Horné Saliby, Tomášikovo, Vozokany, Čierny Brod, Čierna Voda, Košúty, Niagara Falls). Pre úplnosť boli spracované aj transportné zoznamy zo Štátneho archívu v Bratislave.

Práca združenia sa stala medzinárodnou, trvá už piaty rok. Na indexácii matrík sa odpracovalo doteraz vyše 27 000 hodín dobrovoľníckej práce.

Výsledkom úsilia galantského Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov s projektom matriky Slovenského Komlóša bude publikácia s názvom “Matrika Slovenského Komlóša-Pohľady na minulosť Slovenského Komlóša a Komlóšanov”.

K publikácii bude priložené dátové DVD s rodokmeňmi  vyše 60 000 Komlóšanov. Už teraz je o publikáciu záujem nielen na Slovensku, ale aj na Dolnej zemi, najmä v Slovenskom Komlóši, ale aj v Nadlaku, vo Vojvodine…

Predpokladaný termín vydania knihy je september- október 2020.

Kým komlóšsky projekt je pred ukončením, dobrovoľníci v združení už pracujú na ďalších, ktoré súvisia s regiónom Békeša a Čanádu. Konkrétne Slovákmi osídleného Bánhedeša, Nadlaku, Pitvaroša. Ambíciou združenia je podobne genealogicky spracovať aj obce ako Čanádalberti a Ambrózfalva, čím by sa spracoval celý región okolo Komlóša.

Viac o pripravovanej publikácii a o práci združenia sa môžete dočítať na

www.komlos-rodokmene.eu alebo aj na facebooku v skupine Genealógia dolnozemských Slovákov.

Aj náš Spolok Slovákov z Maďarska oceňuje túto prácu a na návrh našej predsedníčky Aničky Pilárikovej výbor odsúhlasil finančnú čiastku 500 € na podporu vydania tejto publikácie.

Spracovala Eva Kmeťová 5.8.2020

Prvá slovenská evanjelická farárka v Dolných salibách

Niektorí kňazi chceli, aby bola poslednou, prvá slovenská farárka ThB. Darina Bancíková sa nevzdala.

Počas prednášky na teológii ju vyhodili za dvere, akoby žena o niektorých veciach nemohla ani len počuť. Ordinovať ju museli iba s hŕstkou mužov, keďže niektorí odmietali vstúpiť do kňazstva v jej prítomnosti. Na faru do Dolných Salíb pri Galante ju vraj poslali za trest. Prvú slovenskú evanjelickú farárku si vzala na mušku aj ŠtB, v base skončila za rozvracanie republiky.

Rok 1958 sa blížil ku koncu. Evanjelický kostol v Dolných Salibách neďaleko Galanty sa tak, ako každú nedeľu, napĺňal do posledného miesta. Pravidelne doň prichádzal aj sprievod veriacich z neďalekého Hrušova – muži a ženy v krojoch lemovali úzke cesty, až kým sa podľa zvyčajného zasadacieho poriadku neroztrúsili po kostole.

Táto novembrová nedeľa však bola nevídaná. Po prvýkrát v dejinách kostola totiž vkročila po drevených schodoch do kazateľnice žena – farárka.

V kostole v Dolných Salibách
Kostol v Dolných Salibách a fara, v ktorej istý čas bývala prvá slovenská farárka.

Presbyter cirkevného zboru Ján Novotný nebol zrejme jediný, koho korešpondencia sa naplnila slovami o nevídanej novinke. O šikovnej žene v luteráku napísal svojej mame do asi 100 kilometrov vzdialenej Novej Lehoty. Odozva prišla takmer okamžite.

„Babka bola veľmi zvedavá. Chcela to vidieť, chcela vidieť ženu v kazateľnici,“ spomína dcéra vtedajšieho presbytera, dnes už dôchodkyňa Vlasta Kasalová, ktorá mala v čase príchodu farárky do obce päť rokov.

Jej stará mama Zuzana Novotná vtedy neváhala prejsť stokilometrovú cestu do Dolných Salíb.„Musela som sedieť mame na kolenách, aby sa babka v tom krásnom kroji zmestila do lavice, v ktorej sme zvyčajne sedávali,“ približuje. „Keď sme prišli domov, babka povedala môjmu otcovi osudovú vetu: „Janko, tvoja dcéra Vlastulka musí byť farárka ako Darinka.‘“

Želanie starej mamy prenasledovalo Vlastu Kasalovú počas celého života – rodina jej ho pripomínala aj dlho po babkinej smrti. Farárkou sa však napokon nestala, život zasvätila učiteľstvu.

„Necítila som, ani sa necítim taká silná, aby som mohla robiť túto prácu. Obzvlášť potom, čo som sa dozvedela, že pani farárka bola vo väzení, že ju prenasledovali, že nemohla kázať. Veľmi dlho trvalo, kým si našla zbor. Pozerali na ňu ako na niekoho z väzenia. Takú nálepku nestratíte, ani keď vás rehabilitujú.“

Kalvária ku kazateľnici

Farárka v kazateľnici nespôsobila rozruch len v Dolných Salibách. Pomyselným tŕňom v oku bola už skôr. V cirkvi totiž nepanovala všeobecná zhoda ohľadom postavenia žien, hlasy proti ženám v zbore neboli ani zďaleka ojedinelé.

Samotné Dolné Saliby mali byť pre prvú slovenskú evanjelickú farárku Darinu Bancíkovú miestom zlyhania. V dvojjazyčnom kraji jej priradili dvojtisícový cirkevný zbor s piatimi pobočkami, teda fíliami. Služby Božie musela robiť aj v maďarčine, ktorú dobre neovládala. Náročná farnosť mala zlomiť jej neochvejné odhodlanie byť farárkou.

„Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie, ale opačne: posledný úder, ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa, ktorý farár počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží psychicky, nevydrží fyzicky, a otázka žien v cirkvi bude vyriešená,“ zapísala si farárka do svojich pamätí.

Jednoduché to nemala ani počas štúdia. Na Teologickej vysokej škole v Bratislave bola jedinou ženou, čo so sebou prinášalo aj bizarné situácie. Na škole totiž nebola dámska toaleta, keďže teológiu zvyčajne študovali len muži. Niekedy ju zas vyučujúci poslali preč z miestnosti, akoby žena o istých témach nemohla ani len počuť.

Hoci doštudovala už v roku 1945, ženy mohli nastúpiť do cirkevného úradu, teda byť ordinované, až od roku 1951, presne desaťročie potom, čo sa prihlásila na teológiu. Bancíková sa chopila hneď prvej príležitosti.

Niektorí muži však odmietli vstúpiť do kňažstva v jej prítomnosti. Vyhlásili, že so ženou si pred oltárom nepokľaknú. Konali sa teda dve ordinácie – jedna čisto mužská v Bratislave a druhá ordinácia hŕstky mužov s Bancíkovou v Tisovci.

Boj pokračuje

Rodáčka zo stredoslovenskej obce Kokava nad Rimavicou, nemanželské dieťa a vnučka evanjelického kňaza Samuela Bancíka nemala ani zďaleka rovnaké práva ako kňazi-muži. Mohla sa stať takzvanou námestnou farárkou, teda farárkou, ktorá bude pôsobiť v obciach, kde dočasne nie je vymenovaný farár.

Najprv bola kaplánkou v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej či Lučenci a neskôr sa stala námestnou farárkou v spomínaných Dolných Salibách. Prvá evanjelická farárka na Slovensku tu strávila len desať mesiacov. Dnes ju pripomína jednoduchý oznam pri vstupe do chrámu, ktorý vyvesili iba vlani pri príležitosti 20. výročia jej úmrtia.

Hoci je oznam pri dverách jednoduchý, spomienky na „pani farárku“ či „Darinku“, ako ju obyvatelia Dolných Salíb nazývajú, sú stále živé.

Ľudia ju neodsúdili

Miestnym vraj neprekážalo ani to, že nevedela dobre po maďarsky.

„Veľa času strávila na fare štúdiom maďarčiny, v kostole potom síce nekázala, skôr čítala, ale veľmi sa snažila. Keď ľudia videli, ako veľmi sa snaží, nikomu neprekážalo, ak niečo nepovedala správne,“ hovorí rodáčka z Dolných Salíb Helena Vargová.

Farárke pomáhal s maďarskými bohoslužbami aj evanjelický senior Ľudovít Hrdlička, s ktorým spolupracovala napríklad počas pôsobenia v Lučenci. Posielal jej pomocné texty v maďarčine.

Reakcie ľudí na mladú, vtedy len 35-ročnú farárku, mali od odsúdenia ďaleko. „Ľudia na ňu boli zvedaví, a tak sa na ňu išli pozrieť do kostola. Otec mi spomínal, že v tých časoch chodili do kostola aj takí chlapi, ktorí predtým nechodili – Darinka bola pekná, výrečná, po slovensky jej to išlo výborne. Tak to býva aj pri kňazoch mužoch, že vedia pritiahnuť ľudí,“ opisuje Vlasta Kasalová.

Hodiny nad knihami

Helena Vargová, ktorá pôsobí v Dolných Salibách už 22 rokov ako pokladníčka miestneho cirkevného zboru, patrila aj medzi konfirmandov prvej slovenskej farárky.

Hoci sa jej rodina ešte pred prípravou na konfirmáciu odsťahovala do inej obce, ona chcela prijať obrad, ktorým sa evanjelici stávajú dospelými členmi cirkvi, so svojimi rovesníkmi. Každý druhý víkend preto chodila do Dolných Salíb na prípravu k pani farárke Bancíkovej.

Nepamätá si pritom, že by mal vtedy niekto problém s tým, že jeho dieťa bude konfirmovať žena.

„S pani farárkou sme sa rozprávali slovensko-maďarsky. Som Maďarka, ale chodila som do slovenskej škôlky, a tak som vedela slušne po slovensky. Sedeli sme tu hodiny a často sa ma pýtala, ako sa čo povie. Mám na ňu veľmi dobré spomienky, ale mala to neskutočne ťažké,“ spomína si. „Ona učila mňa a ja tak trochu ju. Učili sme sa spolu.“

Ako učiteľka bola veľmi príjemná a nikdy na nej nebolo vidieť frustráciu z nedobrej situácie: „Bola to učiteľka, ktorá nám dala najavo, že chce, aby sme vedeli veci, ktoré nám môže odovzdať.“

Chcela človeka, nie dary

Paradoxne, práve vďaka nepríjemnej situácii, v ktorej sa v obci ocitla, mohla prispieť k pozitívnym spomienkam miestnych.

„Otec mi rozprával, že keď prvýkrát prišla na faru, ani dreva tam poriadne nebolo, vyhnali ju do zimy. V tých časoch to pre ženu nebolo ľahké,“ spomína Vlasta Kasalová. 

A vzápätí pridáva ďalšie sklíčko do mozaiky o pôsobení prvej slovenskej farárky Dariny Bancíkovej: „V Dolných Salibách hovorila väčšina evanjelikov len po maďarsky. Útočisko preto hľadala v neďalekom Hrušove, odkiaľ pochádzam. Mohla sa tam porozprávať po slovensky, a tak tam navštívila takmer každú rodinu.“ 

Vlasta Kasalová vysvetľuje, že ona sama by si tieto veci nepamätala, nebyť častých spomienok rodiny. Jej mama Rozália Novotná vraj hovorila o Bancíkovej aj 50 rokov po odchode farárky z obce.

„Pani farárka ju musela veľmi osloviť, lebo by o tom po toľkých rokoch nerozprávala. U nás bola viackrát. Moja mama si veľmi cenila, že neprišla preto, že by niečo chcela dostať. Stačilo jej, keď ju ponúkli ako na bežnej návšteve. Hovorila, že jej raz dala vrecko fazule. Pani farárka veľmi ďakovala, ale povedala, že nie preto prišla. Prišla preto, že sa chcela porozprávať. Chodila na návštevy, ale nechodila po žobraní. Potrebovala ľudí poznať a rozprávať sa s nimi, z toho čerpala aj svoju vlastnú silu,“ dodáva Vlasta Kasalová.

Dozvedali sa o nej len málo

Po necelom roku v Dolných Salibách preradili prvú slovenskú evanjelickú farárku do Drienova v okrese Krupina. Práve tam ju v roku 1962 zadržali príslušníci komunistickej tajnej polície – ŠtB. Dostala rok vo väzení a päť rokov zákazu činnosti za rozvracanie republiky.

Farníci v Dolných Salibách sa po preradení svojej farárky dozvedali o jej živote iba málo. Až po rokoch zistili, že po odchode z obce ju čakali aj chladné múry väzenia, podlomené zdravie a práce, ktoré nemali s kňazstvom nič spoločné.

Najbližšie stretnutie s ňou zažili až v roku 1999, paradoxne po jej smrti. „Moja mama čítavala noviny Evanjelický posol spod Tatier. Jedného dňa na mňa len zavolala, aby som sa išla pozrieť, čo sa stalo, že zomrela Darinka,“ spomína Vlasta Kasalová. Z novín sa o smrti farárky dozvedel aj miestny presbyter Milan Lacko.

Ako miesto smrti bola uvedená vedľajšia obec Horné Saliby, kde je evanjelický domov pre seniorov. Obyvatelia Dolných Salíb však o neďalekej prítomnosti svojej niekdajšej farárky netušili.

„Mama až plakala od zlosti, prečo jej nikto nepovedal, že pani farárka bývala kúsok od nás,“ tvrdí Vlasta Kasalová.

Podobnú skúsenosť mala aj farárkina konfirmandka Helena Vargová či presbyter Milan Lacko: „Boli sme veľmi nešťastní, že bola tak blízko a my sme sa o tom nedozvedeli. Určite by sme ju išli pozrieť.“

Farárka miestnych inšpirujuje dodnes.

„Musela veľmi veriť a mať to presvedčenie, že ona bude tá, kto bude rozsievať to evanjelium a približovať ho ľudom. Musela byť presvedčená, že dobro musí zvíťaziť aj za cenu obetí,“ poznamenala Vlasta Kasalová.

Prvá slovenská farárka sa skutočne nedala zlomiť. V odhaľovaní jej životného príbehu budeme pokračovať aj ďalšími časťami v seriáli Žena v kňazskom rúchu.

Monika Vatrálová reportérka – aktuality.sk

https://www.aktuality.sk/clanok/809141/chceli-aby-prva-bola-aj-poslednou-prva-slovenska-fararka-sa-nevzdala/?_ga=2.100520414.1952844993.1595673052-1152406506.14493393

Zdroj: Archív Vlasty Kasalovej
Darina Bancíková s konfirmandami v Dolných Salibách.

Životné Jubileum Zuzky Laukovej

MILÁ NAŠA ZUZKA

čas je nezvratná veličina, plynie len jedným smerom. Z minulosti k prítomnosti a do budúcnosti. A plynie neraz rýchlejšie ako by sme sami chceli.  
Aj v Tvojej knihe života pribudla ďalšia strana – šesťdesiata. V každej knihe sú strany, ku ktorým sa radi vraciame, čítame ich častejšie, vieme ich takmer naspamäť. Vyvolávajú v nás krásne spomienky aj úsmev na tvári.  
Želáme Ti z úprimného srdca, aby Ti pri čítaní riadkov, ktoré ešte nie sú napísané, nechýbalo dobré zdravie, šťastie, láska, spokojnosť a radosť z úspechov celej Tvojej rodiny.
Nech úsmev a dobrá nálada Ti nikdy nechýba, nech je Tvoj život ako násobilka, ktorá násobí radosť, delí starosť, umocňuje lásku, odmocňuje nenávisť a všetko dobré dohromady spočíta.


“Čože je to šesťdesiatka.
aká je to výšina.
Z nej sa len kus kraja vidí,
výstup iba začína.
Na smútok a na únavu,
nieje žiadna príčina.”

   Vysoko si vážime Tvoju prácu, nadšenie a entuziazmus s  ktorým prekonávaš každodenné problémy ako riaditeľka školy v Slovenskom Komlóšii i ako predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy. Sme radi, že patríš k ľuďom, ktorí sú zapálení pre slovenskú vec, pre svoje korene a slovenskú kultúru. A keďže sama horíš, dokážeš zapaľovať aj iných.
Je nám potešením, že môžeme s Tebou spolupracovať s nádejou, že sa tak bude diať aj v budúcnosti.

  
Do ďalších rokov života Ti želáme veľa pevného zdravia, šťastia,spokojnosti, veľa osobných a pracovných úspechov a prosté ľudské šťastie.

                          S prejavom hlbokej úcty
                                                   PaedDr. Anna Piláriková    
predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska

PS: viac o našej Zuzke Laukovej sa dočítate pri spomienke na výročie založenia Spolku Slovákov z Maďarska
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/2016/11/13/z-ucty-ku-korenom/

Zomrela Eva Kristínová

Vážení priatelia,
včera 15.júna 2020 sme sa dozvedeli smutnú správu , že vo veku 91 rokov zomrela slovenská herečka, veľká priateľka a podporovateľka nášho Spolku Slovákov z Maďarska-pani EVA KRISTÍNOVÁ.
Za dvadsať rokov trvania nášho spolku sa aktívne zúčastňovala ako účinkujúca na mnohých našich podujatiach. Bola to priama žena, milá, priateľská, roduverná Slovenka.
Venujme jej tichú spomienku a poprajme jej večný odpočinok.

PaedDr. Anna Piláriková
predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska

85 rokov Ing. Michala HRONCA

Dňa 11.júna 2020 sa dožíva krásneho veku 85 rokov náš krajan, podpredseda Spolku Slovákov z Maďarska, dlhoročný propagátor myšlienok Slovákov z Dolnej zemi, autor mnohých článkov a esejí o živote Komlóšanov a dolnozemcov
Ing. Michal HRONEC.

„Dolná zem a jej slovenská história si zasluhuje našu pozornosť aj z hľadiska širších súvislostí. Dolnozemský Slováci boli vo svojom prostredí priekopníkmi civilizácie a pokroku.“

                                                                                                                    Michal Hronec

Uznávame ho za jeho činnosť v našom Spolku Slovákov z Maďarska na ktorej sa podieľa od založenia spolku. O jeho osobný, pracovný, občiansky život sa však zaujímame pomerne málo, preto dovoľte aspoň úryvkovite, vybrať zopár viet  z jeho spomienok o ocenení, ktoré vyjadrujú aj jeho vzťah k spoločnosti:

„Pri hodnotení života na tejto zemi sa pozerám aj na svoje spoločenské a politické konanie a z neho vyplývajúce ocenenia, ktorými som bol poctený. Do Československej vedecko-technickej spoločnosti som vstúpil v roku 1961. V rokoch 1967-68 prenikala do socialistického zoskupenia štátov myšlienka socializmu s ľudskou tvárou. Súčasne s tým sa dosť výrazne začala udomácňovať aj myšlienka možnosti súkromného podnikania, vytvárali sa určité odborné zväzy medzi iným aj Slovenský Zväz stavebných inžinierov. Stal som sa jeho členom v roku 1969.

Zo spoločenských a pracovných ocenení spomeniem tieto:
-Pamätnú medailu v roku 1969 za výstavbu 96 bytových jednotiek v Prievoze – bolo to za prvý pokus zavádzania súkromnopodnikateľskej činnosti.
– Podnikový odznak Najlepší pracovník podniku v roku 1970.
-Čestné uznanie a odznak Vzorný pracovník pozemného staviteľstva z roku 1977,
-Zaslúžilý pracovník podniku z roku 1985,
-Čestný odznak Zaslúžilý pracovník koncernu z roku 1985,
-Diplom a Čestné uznanie za svedomitú prácu v podniku z roku 1985.
-Diplom za 35. Ročnú prácu v podniku v roku 1990.
-Za mimoriadne pracovné výsledky najmä po dokončení výstavby Domu odborov mi prezident republiky udelil štátne vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. Bolo to 12. 7. 1981.
-V auguste 1982 mi minister Výstavby a techniky udelil Cenu za výstavbu a za tvorivé úsilie pri realizácii stavby Domu odborov v Bratislave a za jej dokončenie a do trvalého užívania odovzdanej v roku 1981″.

Životná filozofia jubilanta a pár viet na záver:  
“Veril som a verím aj dnes, že musí raz prísť na tento svet spoločenský poriadok, ktorý neumožní podrobovať si človeka človekom. Naša zem ešte má toľko zdrojov, že nemusia po jej povrchu behať žobráci, bezdomovci a chudobní ľudia, ľudia druhotriedny na jednej strane a na druhej malý počet klamárov, podvodníkov, zlodejov a nenásytníkov. Verím, že príde svet, kde sa naozaj budú všeobecne dodržovať základné ľudské práva na život.
V mojich pamätiach som si stanovil dva ciele. Po prvé, ukázať, že aj z chudobných podmienok sa možno prepracovať k vyššiemu vzdelaniu a zapísať sa do dejín malých i veľkých obcí, do dejín národa ba i histórie svetového vývoja ľudského pokolenia.
Po druhé, ukázať, že aj keď človek žil v určitých spoločensko-ekonomických vzťahoch nemusel byť ich otrokom a že svojou prácou nevykonával nič proti ľudskosti a zásadám morálky. Osobne som presvedčený, že do kategórie takýchto ľudí patrím. Po šteblíkoch profesionálneho rastu som postupoval vždy čestne, nepoužíval som protekcionalizmus, alebo zákernosť, ba ani svoju politickú príslušnosť. To, čo mi pomáhalo kráčať vyššie, bola svedomitá a statočná práca, ku ktorej ma viedli moji rodičia”.

Viac z jeho práce najdete tu:
https://slovaci-z-madarska.spolok.eu/wp-content/uploads/2017/06/Od-kamennej-tabu%C4%BEky-1.6.pdf

Nie je korona ako korona

Autor: Pavol Žibrita
viac článkov od autora najdete tu: pavolzibrita.blog.sme.sk(rss)

Dnes je slovo korona  snáď najčastejšie skloňovaným slovom na celom svete. V Maďarsku sa však slovo korona omieľalo veľmi často už dávno-pradávno pred pandémiou. Dokonca stovky rokov! Pravda, v inom význame.

Hádate správne. Tá maďarská korona nemá s koronavírusom nič spoločné. O korona-víruse vieme už takmer všetko. Ale  slovo korona, mi mimovoľne  pripomenulo nedávne udalosti, ktoré sa odohrali v Čabe, a tak opäť zabŕdam… Proste mi to nedá! Nedá, nakoľko sa to bytostne dotklo aj tunajších čabianskych Slovákov. Čiže aj mňa… A verte, nepôjde o žiadny nárek nad historickými krivdami. Veď tie už dnes, popravde, nikoho nezaujímajú. Pôjde o dnešok. No dobre… O udalosť, ktorá sa stala len nedávno. Pred rokom a pol.

Pre mnohých je rodný kraj tým najkrajším miestom na Zemi. Aj keď som sa tam nenarodil, zvyknem sa občas pochváliť, že moji praprapredkovia pochádzajú zo srdca Slovenska. Nuž, a tým miestom je Novohrad, okolie Krupiny – Žibritov. Vravievam to tak aj napriek tomu, že ich kosti ležia tu na Dolnej zemi – v Čabe, kde pred vyše 200 rokmi našli svoj nový domov.

Práve z tejto časti Slovenska bol pred 27 rokmi (1993), pri príležitosti 275. výročia (1718) príchodu Slovákov  na Dolnú zem, dovezený obrovský balvan, skala. Pochádza z lomu pri obci Breziny. Zo Žibritova čoby si kameňom dohodil…

article_photo

Osobne ho po odstrele vybrala a dopravila do Čaby Helenka (Ica) Somogyiová, ktorá  bola v tom čase na mestskom úrade referentkou pre národnostné záležitosti. Balvan umiestnili pred Mestský úrad v Čabe na mieste, kde podľa legendy zastali vozy s prvými slovenskými osadníkmi. A podobne ako títo naši predkovia – znovuzakladatelia Čaby, aj balvan tu zapustil korene. Mysleli sme, že natrvalo. Nuž, mýlili sme sa… 

article_photo

Pred necelými dvomi rokmi totiž musel ten balvan zo srdca Slovenska ustúpiť sv. Štefanovi a „jeho korone“. Veď čožeby to bolo za Svätoštefanské námestie, ak by tam nebola jeho socha? Čo na tom, že súsošie ho znázorňuje, ako odovzdáva uhorskú, pardon! – Svätoštefanskú korunu  (maď. koronu), sv. Panne Márii s malým Ježiškom v náručí. Po tisícich rokoch! Korunu, ktorú nikdy v skutočnosti nemohol držať v rukách, ani ju nikdy nemal na hlave! Viem, ide o symboliku. Ani by to nebol žiadny problém. Hoci to vyzerá na historický kotrmelec.

Nie prvý, ani jediný… Už sme si zvykli. Štefan I., „otec vlasti“, zakladateľ Uhorského štátu, požíva v Maďarsku najväčšiu úctu. Neviem, či existuje vo svete ešte jeden panovník, ktorý by mal toľko sôch a monumentov ako on. Polovica z nich stojí v susedných krajinách. Pripomínajú Maďarom  veľkosť a slávu Uhorska. OK. Všetci vieme, že Uhorsko nebolo iba maďarské a nezahŕňalo len dnešné územie Maďarska. Ostatne, bola to aj krajina našich predkov. Mali by sme na ňu byť viacej hrdí konečne už aj my –  Slováci.  Ale pokračujme! Dá sa pochopiť aj to, že na drvivej väčšine sôch je Štefan I. znázorňovaný s korunou, ktorá v čase jeho vlády nebola ešte na svete, takže ju nemohol ani nosiť. A svätou sa stala tiež až dodatočne. OK, opäť symbolika! Chápem… Len nechápem, prečo sa v Čabe musela socha postaviť práve na miesto, kde bol pred 25 rokmi umiestnený balvan zo  Slovenska. Aj to je symbolika? Začínam mať pocit, že veru áno! Ale tentoraz úplne z iného súdka! Taká novodobo-národná, orbánovsko-fidesácka. Začínam veriť, že sa tak deje absolútne naschvál a premyslene. Minimálne posledných desať rokov. Ako by sa to dialo na rozkaz. A zrejme sa tak aj deje…

Veď posúďte sami. Môže ísť o náhodu, ak sa do pôvodne najväčších, Slovákmi založených a ešte ako-tak aj naďalej Slovákmi obývaných dolnozemských miest, ako sú – Sarvaš, Slovenský Komlóš a Békešská Čaba, jeden za druhým umiestňujú najväčšie, najsvätejšie symboly Maďarska? Jedinečná (sú z nej údajne len dve) obrovská Svätoštefanská koruna do Sarvaša, sv. Štefan pred evanjelický kostol do Komlóša a teraz aj do Čaby)? Nie, nie, nie! Tu naozaj nejde o žiadnu náhodu! Teda aspoň podľa mňa…

Ale vráťme sa k nášmu balvanu. Bolo samozrejmé, že akýsi  balvan zo Slovenska nemá, nemôže mať, proti tejto, kráľom ponúkanej korone či proti sv. Štefanovi a sv. Márii žiadnu šancu. A ako to nakoniec v tej Čabe presne dopadlo? Bol to boj. Našťastie iba slovný. Počiatočné úvahy radných pánov o jeho odstránení z námestia a prenesení na iné miesto sa našťastie nenaplnili. Vtedajší predseda Čabianskej organizácie Slovákov a zároveň predseda miestnej slovenskej samosprávy Michal Lásik mal najväčšiu zásluhu na tom, že balvan kráľovi, jeho korone a Márii síce ustúpil, ale iba o pár metrov. Naďalej hrdo stojí pred radnicou a pomaly to budú dva roky, čo nanovo zapustil korene. V Čabe veríme, že na tom novom mieste vydrží tentoraz oveľa dlhšie.
Príďte sa naň občas pozrieť aj vy!

article_photo

Takto dnes vyzerá na novom mieste…

P.S.   Je jedno, či prídete v lete, alebo v zime, na plavky nezabudnite!

„NAŠIM“ (slovenským) MAĎAROM z Maďarska… “

Monitor z blog.sme.sk

Pavol Žibrita
Nie je ľahké byť Slovákom v Maďarsku…keď sa však motám medzi hrobmi predkov,zisťujem,že môj domov je tu – v Čabe. A ďalej to už poznáte… všade dobre,doma/v Čabe/ najlepšie.Čo nie vždy znamená, že aj najľahšie…

Mnohým Slovákom vo svete – v CZ, GB, IRL, D, A, CH, NL, DK, N, S, CAN, USA atď., atď. sa uľavilo. Nebudú prichádzať o slovenské občianstvo, ba v mnohých prípadoch im bude aj vrátené. Vieme prečo tak bolo,mali sme z Maďarov strach!

Čo bolo…

Snahy maďarských vlád o udeľovanie občianstva zahraničným Maďarom sú staršieho dáta. V r. 2004 sa na túto tému konalo dokonca referendum. Mimochodom, neúspešné. S jeho udeľovaním nesúhlasila väčšina domácich obyvateľov, ale aj mnohí zahraniční Maďari – predovšetkým v Rumunsku, ale aj na Slovensku. V tomto období sa rodí nepriateľstvo medzi Orbánom a Bugárom a  štiepenie Maďarov na Slovensku. Orbán už vtedy uznával len tých pravoVerných – rozumej  jemu verných – Maďarov.

Lenže po piatich rokoch intenzívneho národného premývania mozgov, prijal takmer kompletný maďarský parlament (nie len orbánovci) v r. 2010 zákon o zjednodušenom nadobúdaní maďarského občianstva. To využilo (údajne) vyše tristo tisíc (oklamaných, podotýkam) Maďarov žijúcich v Rumunsku a Orbán si mädlil ruky. Získal množstvo nových verných  voličov, čo bolo v podstate (a naďalej aj ostáva) cieľom uvedeného zákona, aj keď predseda maďarskej Kresťanskodemokratickej ľudovej strany (KDNP) Zsolt Semjén pred hlasovaním v parlamente uviedol, že ide iba o akúsi evidenciu v rámci maďarskej spolupatričnosti. Avšak hneď po úspešnom prijatí zákona, jednoznačne odhalil jeho zmysel, keď vyhlásil: „…je iba jeden maďarský národ, jedno maďarské občianstvo!“ Už tam chýba iba jedno slovíčko  – štát! Nepripomína nám to niečo?

Nuž nečudo, že sme sa na Slovensku zľakli. Teda nie všetci, ale… v r. 2010 slovenský parlament urýchlene prijal novelu zákona o štátnom občianstve, hlasmi Smer-SD, SNS, ĽS-HZDS a KDH, ako potrebné protiopatrenie. A tak sme sa prikryli maďarskou hrozbou a uškodili iba sami sebe, teda vlastným občanom – Slovákom, aby som bol presný. Ani Radičovej vláda nenašla počas dvoch rokov vládnutia dostatok síl (nebola ochotná?), aby ho zmenila. A výsledok? Naši maďarskí spoluobčania sa zľakli (čo sa mnohým Slovákom samozrejme páčilo), Smer takýmto strašením, ktorému mnohí uverili, získal politické body a po rýchlom rozpade Radičovej vlády mohol postaviť jednofarebnú vládu. Vieme presne, k čomu to viedlo.

Čo máme dnes…

Za desať rokov, ktoré od tých čias uplynuli, sa toho na Slovensku naozaj veľa zmenilo. Konečne môžeme povedať, že smerom k lepšiemu. Dnes máme, ako sa zdá, rozumne vyváženú vládu, ktorá sa  Maďarov nebojí. Ani niet prečo! A Matovič ohlásil zmenu kontroverzného (zdanlivo proti maďarského) zákona ako koštovku, ako ochutnávku, hneď na úvod svojho vládnutia. Smelo, sebavedome, bez zaváhania. Jasné! Veď ide uľahčiť život mnohým Slovákom. Napokon, sľúbil im to už dávno. Urobil tak bez zaváhania ( Orbán to s Matovičom nebude mať ľahké, to je isté! hi! ) napriek tomu, že tu za Dunajom sa v tomto smere nič nezmenilo. Práve naopak. Vidieť to aj z prvotných, doslova radostných reakcií tunajších vládnych činiteľov a vládnej tlače. Už vidia to množstvo nových ovečiek vo svojom deravom košiari, ktoré sem prebehnú zo Slovenska.

Naozaj iba čisto teoreticky (sarkasticky)… Problémy zo strany Maďarska (vo forme snáh o opätovné pričlenenie „stratených“ území) by mohli nastať iba vtedy, ak by sa Maďarsko – v prípade III. svetovej vojny – ocitlo, už konečne raz, na strane víťazov. Ale zatiaľ sa netreba báť. Veď taká svetová by nemala víťazov, iba porazených.

Čo môžeme očakávať…

Tak to si zatiaľ len ťažko vieme predstaviť. Niekto už teraz straší, že ich budú desaťtisíce, niekto predpovedá iba zopár desiatok. Myslím, že ani jedna, ani druhá vláda si nemôže byť istá, ako sa situácia vyvinie. Hlavne ako zareagujú Maďari na Slovensku, keď budú môcť požiadať o maďarské občianstvo bez obáv, že stratia to slovenské. Že ich maďarská vláda bude k tomu všemožne vyzývať, to je isté! A práve preto by som im chcel adresovať nasledovné riadky ešte predtým, než sa rozhodnú… Tak či onak. Napokon ide o dospelých ľudí a je to – bude to, len a len ich osobná vec. Ak budú mať na to právo, tak čo koho do toho. Viem, že nech sa rozhodnú akokoľvek, bude to z ich pohľadu, správne rozhodnutie.  Zároveň si ale myslím, že  nezaškodí, ak predtým, ako sa rozhodnú, budú vedieť:

  • že súčasná maďarská vládna garnitúra Maďarov absolútne nezjednocuje, ale práve naopak – iba ich rozdeľuje! V podstate permanentne uráža, škatuľkuje a dehonestuje celé skupiny obyvateľstva, a to tak doma v Maďarsku, ako aj za jeho hranicami. Pritom jej nerobí žiadny problém neustále brnkať na národnú strunu, tváriť sa ako spasiteľ a pokrytecky vyzývať všetkých Maďarov k súdržnosti a spolupatričnosti.
  • že štátne občianstvo sa v mnohých krajinách dá získať len veľmi ťažko, to mnohí vieme. Má totiž svoju hodnotu. Treba najprv splniť množstvo podmienok a priniesť aj nejaké obete. Napríklad to slovenské môže obyčajný smrteľník, žiadateľ, dostať iba po ôsmich rokoch pobytu na Slovensku! Pravda, sú aj výnimky… Takže, ak vám ho dávajú podozrivo rýchlo a lacno, doslova ho za vami hádžu, nebude to len tak. Je čas spozornieť a zbystriť sluch aj zrak.
  • že aj po získaní toho maďarského občianstva sa stanú iba “druhotriednymi” Maďarmi napriek tomu, že občania tej istej krajiny by si mali byť rovní. Alebo sa mýlim? Veď všetci vieme, ako to vo svete chodí… Ani v Maďarsku, ani na Slovensku to nemôže byť inak. Pokiaľ tu – v Maďarsku, nežijete, nepracujete, nemáte pobytovú kartu, neplatíte dane a odvody, budete na tom – ako maďarskí štátni občania, oveľa horšie ako tí ázijskí migranti, ktorí to všetko spĺňajú, pritom nie sú ani Maďarmi, ani nemajú maďarské štátne občianstvo. Napr. bez pobytovej karty si tu nedokážete vybaviť nič podstatné a nepomôže vám ani to, ak budete Maďarom na 120%! Na pošte vám nevydajú ani doporučenú zásielku! Budete sa musieť uspokojiť iba s tými malými kostičkami (cestovanie, múzeá, možnosti vzdelávania a pod.), ktoré sa už aj tak dajú dávno využívať aj bez občianstva.
  • že najhoršie na celej veci je ale to, že väčšina domorodých, obyčajných  Maďarov, sa vám (na rozdiel od politikov), vôbec nepoteší. A majú na to množstvo dôvodov. Verte, neverte, ale je to tak! No, je tu aj niečo oveľa horšie… Podľa niektorých prieskumov – ak by mohli, ak by to šlo, tak by krajinu opustilo (kto vie prečo asi?) ďalších približne 0,5 až 1 mil. ľudí! A to je sila!

Nuž uvidíme, ako to dopadne. Ja som optimista. Verím, že na Slovensku nenastane žiadne veľké zemetrasenie.  Vláda sa neobáva, tak prečo by sme sa mali obávať my. Ta ne? Iba ak by v tej tretej svetovej…

Veľkonočný pozdrav

Vážení naší členovia a členky,
prajem Vám, v tejto pre nás všetkých takej vážnej dobe zapríčinenej koronavírusovom, kedy sa nemôžme stretávať ani so svojimi najbližšími, spokojné Veľkonočné sviatky a v plnom zdraví čo najskorší šťastný návrat do normálneho života.

predsedníčka Spolku Anka Piláriková

Veľkonočný pozdrav poskytla nezištne naša členka

Volanie o pomoc

Krajania Slováci, najmä však Slovenky, pomôžte občanom a malým Slováčikom v obci Diakovce, inak hrozí zatvorenie škôlky!

Vyhlásenie výberového konania:

OBEC DIAKOVCE

Obecný úrad, 925 81 Diakovce

Podľa ustanovenia a zákona NR SR č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve v znení neskorších predpisov a ustanovenia 5 zákona č. NR SR 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov týmto vyhlasuje výberové konanie na obsadenie funkcie riaditeľa/-ky

Materskej školy s VJS, 925 81 Diakovce, 0kr. Šaľa
s nástupom od 15. júna 2020

Podmienky na zaradenie do výberového konania:
l. odborná a pedagogická spôsobilosť podľa zákona NR SR č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
2. minimálne 5 rokov pedagogickej praxe v zmysle 3 zákona č. 596/2003 Z. z.
3. vykonanie prvej atestácie alebo jej náhradnej formy
4. osobnostné a morálne predpoklady na výkon funkcie (právne normy upravujúce problematiku školstva — riadenie, hospodárenie, pôsobnosť, kompetencie škôl a školských zariadení a pod.)
5. znalosť súvisiacej legislatívy potrebnej na výkon funkcie
6. komunikačné a organizačné schopnosti
7. počítačové znalosti (WORD, EXCEL, internet)
8. občianska bezúhonnosť
9. ovládanie štátneho jazyka
10. zdravotná spôsobilosť podľa 16 ods. I zákona č. 138/2019 Z. z.

Zoznam požadovaných dokladov na výberové konanie:
-prihláška na výberové konanie overené fotokópie dokladov o dosiahnutom vzdelaní a o vykonaní prvej atestácie
-profesijný životopis vlastný návrh koncepcie rozvoja materskej školy 1-2 strán/A4 -písomný súhlas uchádzača so spracúvaním osobných údajov pre potreby výberového konania v zmysle zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
-čestné vyhlásenie o bezúhonnosti na účel preukázania bezúhonnosti podľa 15 zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a 13 zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je potrebné poskytnúť údaje potrebné na vyžiadanie odpisu z registra trestov. Odpis z registra trestov sa bude vyžadovať iba od úspešného uchádzača.

Prihlášku s požadovanými dokladmi do výberového konania je potrebné doručiť do 15. mája 2020, 12.00hod.

na adresu: Obec Diakovce, Obecný úrad, 925 81 Diakovce č. 118 s označením:

Výberové konanie na riaditeľa/riaditeľku MŠ s VJS, a v ľavom hornom rohu „NEOTVÁRAŤ”.

Vyhlasovateľ si vyhradzuje právo nezaradiť do výberového konania uchádzačov, ktorí nespĺňajú požadované podmienky.

Termín a miesto výberového konania budú uchádzačom, ktorí splnili podmienky, oznámené písomne najmenej 7 dní pred jeho uskutočnením.

Ing. Kristína Jakódsová
starostka obce

V Diakovciach, 27. 3. 2020