Aká si mi krásna – básnický pozdrav Slovensku
https://noveslovo.eu/historia/aka-si-mi-krasna-basnicky-pozdrav-slovensku/
Ján Bábik
11. novembra 2022
História , Kultúra
Stáva sa smutným paradoxom, že umelecká tvorba je neraz
známejšia ako autor samotný. Takýto bizarný osud postihol
slovenského básnika Petra Dobroslava Bellu (Liptovský Mikuláš, 12.
novembra 1842 – Budapešť, 13. júna 1919) , ktorý svoje verše
publikoval pod pseudonymom Horal. Jeho meno dnes už málokomu
niečo hovorí. Ale keď spomenieme pieseň Aká si mi krásna, takmer
každý zareaguje. Áno, to je tá prekrásna hymnická pieseň, ktorú zložil
Eugen Suchoň na motívy ľudovej piesne.
Je to však len čiastočná pravda – Eugen Suchoň túto pieseň skutočne
skomponoval, no nie na motívy ľudovej piesne, ale zhudobnil báseň
Návrat, ktorú napísal práve Peter Bella Horal. Je smutné, že sa nám
životné osudy tohto autora a dielo strácajú v priepasti zabudnutia.
Aká si mi krásna,
ty rodná zem moja!
Krásne i tie hory,
kol teba čo stoja;
krásne i to nebo
nad tými horami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.
Ty hora zelená,
čo šumieš nado mnou,
jak bys mi nôtila
piesenkou čarovnou;
ty úboč zakvitlá
divými ružami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.
A ty Váh, biely Váh,
potoku môj horný,
čo sa tak ligotáš
ako pás strieborný;
vy brehy porastlé
bielymi brezami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.
Rozkošné doliny,
v dolinách rovniny,
vy moja kolíska
i mojej rodiny,
rovniny posiate
drobnými mestami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.
A ty ľud premilý,
čo orieš na stráni,
tvoje nech mozole
ruka božia chráni,
a nech ťa poteší
lepšími časami:
žehnám ťa nastokrát
mojimi slzami.
Po Petrovi Bellovi Horalovi sa zachovala len útla knižka básní Piesne
zďaleka a iné verše, ktorá vyšla rok po jeho smrti, v roku 1920, básne,
roztratené v niekoľkých slovenských časopisoch, ktoré počas jeho
života na prelome 19. a 20. storočia vychádzali v Uhorsku, záznam zo
slávnostného literárneho večierka pri príležitosti jeho 70. narodenín
roku 1912, niekoľko zdravíc k jubileu, zopár krátkych recenzií a
nakoniec dva či tri nekrológy. To je všetko. Vlastne nie –
predovšetkým hymnická pieseň Eugena Suchoňa Aká si mi krásna,
ktorá mu predovšetkým zabezpečila miesto v slovenskej literatúre.
Eugen Suchoň, ako si spomína v autobiografickej knihe Podmanený
svet, zhudobnil báseň Návrat v roku 1932, keď pôsobil ako učiteľ
hudby na Odbornej škole pre ženské povolania v Bratislave:
„Blížil sa 28.október, štátny sviatok. Chystala sa školská oslava, na ktorej mal vystúpiť aj môj dievčenský zbor – po prvý raz. Pre moje dievčatá som
napísal štvorhlasný zbor na báseň Petra Bellu Aká si mi krásna. Od
začiatku nácviku som videl, ako oduševnene spievajú moju prostú
skladbičku. Úspešné vystúpenie mi bolo odmenou za doterajšie
lopotenie. Skladbička Aká si mi krásna si prekvapujúco získala
spontánnu obľubu a postupom času prešla do povedomia celého
národa a stala sa jeho majetkom. Spievajú ju nielen na Slovensku, ale
aj v Čechách takmer všetky spevácke zbory, lebo som ju neskôr
upravil pre mužský a miešaný zbor. Ba často ju spievajú aj zahraničné
spevácke zbory. Aj napriek jednoduchému textu a prístupnej hudbe
stal sa tento zbor hymnickou piesňou národa.“
Rodina zabudnutého básnika
Peter Dobroslav Bella Horal.
Zdroj: Mesto Liptovský Mikuláš
Peter Bella Horal sa narodil 12. novembra 1842 v Liptovskom Svätom
Mikuláši v rodine kožušníka, ktorý sa zapájal do
národnoobrodeneckého hnutia. Kultúrny historik, prekladateľ
a neskorší evanjelický biskup Fedor Fridrich Ruppeldt charakterizoval
básnikovu rodinu na literárnom večierku pri príležitosti Horalových 70.
Narodenín takto: „V dome Bellovcov panoval vždy duch národný;
dietky od mladi rástli na slovenských a českých knihách a časopisoch.
Šafárikom redigovaný Světozor a jeho Slovanské Starožitnosti,
Kollárove diela, Štúrove Slovenskje Národňje Novini boli im
každodenným duševným pokrmom.“
Horalov otec Jozef Pravoslav Bella v čase básnikovho narodenia úzko
spolupracoval s organizátorom slovenského ochotníckeho
divadelníctva Gašparom Féjerpatakym-Belopotockým a priateľské
styky udržiaval aj s miestnym evanjelickým farárom Michalom
Miloslavom Hodžom, ktorému venoval tiež báseň. Ďalšiu báseň
Pozdravení Slovanům mu uverejnil Jozef Miloslav Hurban v I. ročníku
almanachu Nitra.
Horalov otec podporoval štúrovské hnutie aj finančne. Prispel na
kauciu na Slovenské národné noviny a bol pokladníkom spolku Tatrín.
Pre svoje vlastenecké presvedčenie v roku 1849 skončil
v debrecínskom väzení a potom bol v žalári v Pešti.
Peter Bella Horal mal deviatich súrodencov. Jeho traja bratia – Jozef
Bohuslav, Ján Pravdoľub a Ondrej Miloslav – tiež zanechali istú stopu
v slovenskej literatúre.
Jozef Bohuslav Bella mal byronovskú povahu a petöfiovského ducha.
Verše nielen písal, ale za svoje ideály sa aj bil so zbraňou v ruke
a v bitke za slobodu aj zahynul. V roku 1858 sa zúčastnil ako
dobrovoľník na čiernohorsko-hercegovinskom povstaní, v roku 1863
podporil poľský odboj proti ruskej nadvláde a v roku 1876 padol
v Srbsku v boji proti Turkom pri Aleksinaci. Písal ponášky na ľudové
piesne, príležitostné básne a je autorom veršovanej povesti Rajčo
Nikolajev o boji Bulharov proti Turkom.
Ondrej Miloslav Bella ako kaplán a vojenský kňaz pôsobil na mnohých
miestach v Rakúsko-Uhorsku, kým sa roku 1890 usadil v Krakove.
Svoje verše publikoval v časopisoch, almanachoch a kalendároch.
Ako jedinému z rodiny Bellovcov mu verše pod názvom Piesne
Ondreja Bellu vyšli knižne ešte počas života.
Ján Pravdoľub Bella publikoval články o výchove remeselníckej
mládeže, zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v novinách
a časopisoch. Napísal niekoľko učebníc, ktoré sa používali v školách,
aj keď ich uhorské úrady neschválili.
Smútok za Slovenskom si liečil poéziou
Najhlbšiu stopu v slovenskej literatúre vyryl Peter Dobroslav Bella
Horal, ktorý bol kultúrne činný už od mladosti. Pôsobil ako člen
ochotníckeho divadla v Liptovskom Svätom Mikuláši, pre ktoré skladal
kuplety a príležitostné básničky ako Nenie všetko zlato, čo sa
blyští alebo Priateľ meštek. Posielal aj rébusy do časopisu
Černokňažník. Básnicky debutoval v Sokole v roku 1865
básňou Slovanský trikolor. Vyučil sa za kožušníka a zamestnal sa v
dielni svojho otca. Začiatkom 70. rokov firma začala upadať a onedlho
zbankrotovala. Horal sa presťahoval do Budína, kde pracoval ako
pisár na Ministerstve verejnej dopravy, neskôr si urobil telegrafický a
železničiarsky kurz. Stal sa prednostom na viacerých železničných
staniciach v Uhorsku a neskôr pracoval v Ústrednom úrade železníc v
Pešti. Ďaleko od Slovenska, od hôr a dolín, písal Horal básne, ktoré
sú holdom slovenskej prírode a vyznaním lásky k materinskej
reči.
Vždy, keď na tatranské pomyslím si kraje,
v srdci o domove pieseň mi zahraje;
očú obidvoje zájdu mi slzami:
rodné kraje moje! – čo teskniem za vami!
Keď dumám z večera a hľadím v tie strany,
kde leží Slovensko, kraj ten milovaný:
zrazu – neviem čo je? – pohoria sa nížia:
rodné kraje moje – tie ku mne sa blížia!
Peter Bella Horal publikoval v čase, keď pracoval na železnici, veľmi
málo, zväčša písal iba pre vlastné potešenie. Jeho brat Ján v rukopise
o rodine Bellovcov pre zostavovateľov Rukoväte literatúry slovenskej
zhodnotil jeho tvorbu takto: „O sebe Peter Dobroslav píše, že pár
pesničiek síce napísal, ktoré tak zovšeobecneli, že ich v zbierkach
národných slovenskej piesni ako piesne ľudovie uvádzajú, no i
rukopisy iných prací sa pri sťahovaní stratili. Čosi vraj ako 16 – 17-
ročný šuhaj do Černokňažníka podával, to je vraj tak malicherné, že to
ani spomenutia nezasluhuje. Krem toho z jeho životopisu, kde do
školy chodil, ktoré triedy ukončil, je nie radno verejne hovoriť. Je
štátnym úradníkom a keby nejaké hoc veľké zásluhy mal o národ, tie
spomenúť nateraz neslobodno. On pracuje i teraz a časom, akže to
vraj bude súce, dozvieme sa o tom.“
Životopis Bellovcov vypovedá, že Horal sa počas zostrenej
maďarizácie obával o svoje zamestnanie, a preto sa neangažoval v
slovenskom verejnom živote. Až po odchode do penzie začínal
prispievať do slovenských časopisov – do Slovenských pohľadov,
Živeny a najmä do Dennice, ktorú redigovala Terézia Vansová.
Početné básne vyjadrujú, ako ťažko Horal niesol život ďaleko od
Slovenska a v cudzom prostredí sa prirovnával k sirote alebo násilne
presadenej jedličke.
Horalove zhudobnené verše
Eugen Suchoň nebol jediným hudobným skladateľom, ktorý zhudobnil
Bellove verše. Dve jeho básne Matka nad
kolískou a Vianoce inšpirovali aj jeho omnoho slávnejšieho menovca,
nie príbuzného – tiež rodáka z Liptovského Svätého Mikuláša – Jána
Levoslava Bellu. Ďalej Jozef Grešák zhudobnil jeho báseň Pozdrav
zďaleka. Spevokoly často siahajú po piesni Materinská reč v cudzine,
ktorú Štefan Fajnor zložil na text Horalovej básne.
Materinská moja reč,
taká si mi milá,
akoby ma moja mať
menom oslovila;
akoby ma ľúbajúc
k srdcu privíňala:
akoby ma žehnajúc
Bohu porúčala.
Materinská moja reč,
ty mať ubolená –
keď ťa čujem, volil bych
padnúť na kolená
a modliť sa zo srdca
modlitbu skrúšenú:
aby ťa Boh potešil,
v žiali postavenú.
Materinská moja reč,
poklad môj v cudzine!
Keď zaspievam piesenku
v sladkej materčine:
oči sa mi zalejú
horkými slzami
a srdce sa poteší:
že je Boh nad nami!
Rozporné názory kritiky
Literárna kritika venovala Petrovi Bellovi Horalovi málo pozornosti. Pri
príležitosti knižného vydania Horalových veršov rok po jeho smrti v
roku 1920 literárny kritik Štefan Krčméry napísal: „Tichý Peter Horal
uverejňoval svoje verše od polovice deväťdesiatych rokov. Bývali také
nepatrné, beznáročné. Nevedeli sme ani, koľko ich má a čo všetko je
v nich, až keď teraz, rok po jeho smrti, vyšli zobrané v úhľadnom
zväzku: vidíme, že ich je hodný veniec a že je v nich hodne úprimnej,
zdravej poézie. Z najväčšej čiastky Horalových piesní zaznieva túžba
za domovom. Z úradníckej chyžky peštianskej letia vzdychy do
Liptova, ku Kriváňu, k Váhu, s ktorými bola zrastená jeho detská duša,
bez ktorých mu tak ťažko bolo žiť. Horal tam mrie za svojím rodným
krajom – a v tom je kus slovenskej duše – že i „v nebi sa mu zacneje“
za ním. Jeho básnické vyjadrenie je veľmi prosté. Sotva nájdeš
nového prostriedku alebo obraz. Tak ako sa túžba za domovom od
vekov nadväzovala na let lastovičky, ako sa alegorizovala sokolom v
klietke alebo presadenou jedličkou, tak je to i uňho. Hviezdička
pozdravuje mu rodný kraj, z večerných dúm vynoruje sa mu kostolíček
a v duši zvoní dávno nepočutý večerný zvon. Viac piesní pointuje vo
vyslovení túžby: aspoň raz umrieť na rodnej zemi.“
Štefan Krčméry hodnotil tvorbu Petra Bellu Horala vcelku pozitívne.
Omnoho kritickejšie sa k jeho tvorbe vyslovil v Národních listech v
roku 1914 v článku Dnešní poesie slovenská vtedy mladý literárny
kritik František Votruba. „Horal se v literatuře ohlásil velmi pozdě.
Teprve Salvův a Kálalův sborník Od Šumavy k Tatrám, kde vyšly jeho
Piesne o jedličke a Piesne z cudziny upozornily na básníka, kryjíceho
se dlouho pod pseudonymem. Od té doby jmenovitě v Dennici
objevuje se častěji jeho jméno. Verše Horalovy, hrajíci vcelku na
jediné struně, rovněž blízké lidové písni, ale bez její hravosti, smíchu a
ironie, marně vyhýbají nebezpečí jednotvárnosti a sentimentálního
přebarvení. V baladách, romancích a jiných básních výpravných
ztroskotal zcela; trpí rozvleklostí a nedostatkem formy.“
Zdá sa, že z dvoch protipólnych pohľadov na Horalovu poéziu má
pravdu kritickejší názor Františka Votrubu. Poézia Petra Bellu Horala
je skutočne jednostrunná, nevýbojná, oddaná do vôle osudu. Výber
motívov i básnické spracovanie je bez fantázie a opakuje sa. Na
prelome 19. a 20. storočia pôsobili jeho verše už anachronicky. Mladá
nastupujúca literárna, ale aj politická generácia, sa hlási o slovo
omnoho dôraznejšie a agresívnejšie. Votruba písal tieto riadky v čase,
keď už v slovenskej literatúre dva roky bola známa Kraskova
zbierka Nox et solitudo a Horalova poézia pôsobila ako napodobenina
– a aj to nie celkom vydarená – štúrovskej poézie. Stráca jej odbojný
osteň a je skôr prejavom rezignácie. Štúrovci si chceli slobodu
vybojovať, Horal dúfal, že nám spadne do lona sama.
Smutný koniec básnika
Peter Bella Horal sa dožil zániku rakúsko-uhorskej monarchie, ale do
oslobodenej vlasti už nestihol prísť. Zomrel 13. júna 1919 v Budapešti.
O devätnásť rokov neskôr hľadal jeho hrob v hlavnom meste
Maďarska literárny historik Rudo Brtáň. Našiel ho po na budínskom
predmestí na cintoríne Farkasréti Temetö. Kríž a tabuľka s nápisom v
maďarčine boli zhrdzavené a hrob porastený šípovými ružami a
zimozeleňou. Návštevu na cintoríne Brtáň opísal v Cirkevných
listoch: „Vpravo je pochovaný akýsi Nusser Béla, po ľavej strane bol
svieži hrob – Bellovej manželky? Jediná jeho dcéra žije vraj dnes v
Budíne v dome, ktorý si Bella vystavil, keď odišiel na odpočinok ako
úradník železničnej direkcie v Budapešti. Manželka Nemka, dcéra
ponemčená, hoci ju otec od mladosti učieval slovenské piesne ľudové,
národné i svoje. Koniec Bellovho života bol smutný a biedny. Penzia
malá, honoráre za preklady u Páričku a v Nakladateľskom spolku
neveľké, dva zväzky básní zaviazli ešte pred vojnou u Klimeša práve
pre otázku honoráru, nedostatok potravín vo vojne a bieda po vojne,
choroba obličiek /rak/ a staroba podlomili Horala. Neuvidel svojho
Liptova, bratovi v Krakove dal slovenský nápis na pomník – jeho
pomník v cudzej reči mlčí o jeho zásluhách. Či si ho vďační Liptáci
prevezú, či splnia jeho životné želanie?“
Hrob Petra Bellu Horala sa pokúšal v novembri 2008 nájsť Gregor
Papuček, slovenský novinár a spisovateľ, žijúci a tvoriaci v Maďarsku.
Na správe cintorína zistil, že Peter Bella bol pochovaný 15. júna 1919
v sektore III, rad 5. V e-maile mi napísal: „Vyhľadal som si piaty rad
a prešiel som ho vonkoncom. Najstaršie hroby sú tam z 1950-tych
rokov, aj tých je málo, a tie ostatné sú z neskorších rokov, končiac
rokom 2008. Miestami som našiel hrob zarastený, musel som sa
prehrabávať do húšte, a tak prečítať meno. Je tam aj taký hrob, ktorý
je zrúcaný, ale žiadny popísaný kameň som nenašiel. Je tam aj hrob
s dreveným, už celkom zhnitým krížom bez tabuľky. Tak som
pochodil tri piate rady, ale žiaľ, hrob nášho básnika som
nenašiel.“
Horalov hrob už neexistuje, ale stojí dom, v ktorom býval. Aj to zistil
Gregor Papuček na základe záznamov Súpisu adries a bytov mesta
Budapešť, že Horal býval v druhom budapeštianskom obvode na
Szönyegovej 3. V e-maile v júli 2009 mi napísal: „Je to vysoký, veľký
troj-, či štvorposchodový dom. Navštívil som tam štyri rodiny, zaujímal
som sa, či niekto z nich, napr. tí najstarší, sa pamätajú na meno Bella,
Peter Bella, na rodinu Bellovcov. Zatiaľ som takého človeka tam
nenašiel. Kruh ešte nie je uzavretý, všetky rodiny som ešte
nevyspovedal. Jedni mladí manželia mi priniesli aj kópiu niekdajšieho
výkresu celého komplexu tej budovy, je to veľká budova tvaru
širokého U, ktorá tam bola postavená r. 1895! Ale Peter tam býval –
podľa svedectva zväzkov Czim- és lakjegyzék, to jest Súpis adries
a bytov mesta Budapešť – už aj predtým! Napr. r. 1888 je zapísaný
ako: Béla Péter, vas. hiv. (vasuti hivatalnok – pozn. G. P.) I. Szőmyeg
u. 3., čiže Peter Bella, železničný úradník. O 10 rokov neskôr, r. 1898,
sa po prvý raz vyskytuje aj Béla Péterné, házt. (háztartásbeli –pozn.
G: P.), čo znamená že pracuje doma, v domácnosti. Ale môže to byť
aj skratka slova Háztulajdonos, majiteľka domu! Čiže, keď ešte ten
terajší dom tam nestál, on už tam býval na tejto adrese. Voľačo tam
stáť muselo, keď tam býval. V roku 1905-06 je prvý raz zaregistrovaný
ako: nyug. máv. ellenőr, t. j. nyugalmazott máv ellenőr t. j. železničný
kontrolór na dôchodku. Po tomto voľakedy si postavili domček?! Ale
kde? Lebo bývať bývali aj naďalej na adrese Szőnyeg u. 3.!!!“
Možno sa podarí nájsť domček, v ktorom Horal s manželkou a dcérou
býval na penzii. Ale bolo by dobré, keby sa aspoň skromnou tabuľkou
na dome na ulici Szönyeg 3 v Budapešti pripomenulo, že tu žil Peter
Bella Horal. Tento skromný básnik, tak veľmi milujúci svoju rodnú
zem, by si to určite zaslúžil. Nevytvoril veľké básnické dielo, ale tá
jediná báseň Návrat, ktorú pod názvom Aká si mi krásna zhudobnil
Eugen Suchoň, mu zabezpečila miesto v slovenskej kultúre.
Ďalšie články:
Ján Bábik
