Vážení priatelia,

v období od 9. do 12. novembra 2023 na knižnom veľtrhu Bibliotéka 2023 bude aj v tomto roku spoločný stánok dolnozemských Slovákov. Budú zastúpení Slováci z Maďarska, Rumunska a Srbska.

Nájdete nás v priestoroch  
INCHEBA Bratislava, Viedenská cesta 3-7, Hala D, stánok č. 303.  

Otváracie hodiny sú:     
 štvrtok, 9.11. od  9,00 – 19,00;        
piatok,  10.11.  od  9,00 – 19,00;
sobota,  11.11.  od 9,00 – 19,00;  
nedeľa, 12.11.  od  9,00 – 18,00.

V Literárnom centre 1  budeme mať nasledovné prezentácie:

ŠTVRTOK, 9.11.2023:
16,00 – 17,00 
Výber z najnovších publikácií Slovákov v Maďarsku
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku:
Ľuboš Kačírek: Uhorský staviteľ a politik. Životopis a korešpondencia  Jána Nepomuka Bobulu Erika Brtáňová – Juraj Rágyanszki:  Matej Markovič (1707 – 1762). Pramenná edícia

Spoločnosť SlovaKum:
Gregor Papuček: MEMOÁRE alias PAMÄTI rodáka starobylej dedinky Pleš
Knižné vydanie prílohy Ľudových novín pre deti – LuDo

17,00 – 18,00
Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci – Srbsko
Prezentácia vydavateľskej produkcie a vybraných noviniek.
Prezentuje  riaditeľ SVC Vladimír Valentík a jeho hostia.

PIATOK, 10.11.2023:
15,00 – 16,00
Prezentácia noviniek z vydavateľskej produkcie Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, MOMS Petrovec Matice slovenskej, NVU Hlas ľudu atď.
Prezentuje Svetlana Zolňanová, predsedníčka MOMS Petrovec a jej hostia

16,00 – 17,00
Vydavateľstvo Ivan Krasko v Nadlaku – Rumunsko
Prezentácia vydavateľskej produkcie Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku a vybraných noviniek.
Prezentuje Pavel Hlásnik a jeho hostia.
Prezentácie moderuje: Mária Katarína Hrkľová.

Vaša návšteva nás poteší.

Ľudmila ŠOMRÁKOVÁ, predsedníčka KVSIK
Pavel HLÁSNIK, koordinátor projektu

Spolok Slovákov z Maďarska na Slovensku zorganizoval 23.-25.6. 2023 trojdňový autobusový zájazd po stopách našich predkov.

V našom Spolku sme už dlhšie pracovali s myšlienkou bližšie spoznať miesta našich predkov, odkiaľ od začiatku 18. storočia osídľovali Dolnú zem. Náš projekt „Poznajme niekdajšie prostredie našich predkov“ podporilo mesto Galanta, a tak sme sa pustili do organizovania zájazdu.

Pre tento rok sme vytypovali lokality niekdajšej zvolenskej, oravskej, liptovskej, gemerskej a novohradskej stolice. Všetky naplánované cesty viedli cez územie, odkiaľ prišli naši predkovia na Dolnú zem.

Očová – pri pomníku Mateja Bela

Pretože mnoho našich predkov dokázateľne pochádza z oblasti Očovej, rozhodli sme sa prvý deň zájazdu venovať tejto lokalite bývalej zvolenskej stolice. Naši hostitelia v Očovej nás sprevádzali pri prehliadke evanjelického aj katolíckeho kostola. Položili sme veniec k pomníku významného očovského rodáka Mateja Bela. Navštívili sme miestny cintorín, kde odpočíva mnoho ľudí s nám známymi dolnozemskými priezviskami. Z nápisov na náhrobných kameňoch, monografií a aj z výsledkov genealogického bádania je zjavné, že z tejto obce pochádzali rodiny ako Šemetka, Maľa, Sedliačik, Račko, Karkalík, Kriek, Jasovský, Holík, Boháčik, Čilo, Hraško, Chabada, Macek, Martinec, Muránsky, Pivolus, Sámeľ, Šiagi, Sláva, Šouc…    

V gálérii akademického sochára Jána Kulicha

Veľmi obohacujúce bolo stretnutie vo Zvolenskej Slatine, kde nás prijala prednostka obecného úradu spolu s predsedníčkou miestneho odboru Matice slovenskej. Navštívili sme pamätihodnosti obce, medzi nimi i pamätnú izbu spisovateľky a úžasnej ženy Terézie Vansovej. K najvýznamnejším rodákom obce patrili aj Ján Bahýľ (vynálezca helikoptéry), Mikuláš Moyzes st.(hudobný skladateľ), Ján Kulich (akademický sochár), Rinaldo Oláh (huslista a primáš), Mária Ďuríčková (spisovateľka), Štefan Martin Sokol (scenárista, dramatik, publicista) a iní.

Veľkým zážitkom bola návšteva novootvorenej krásnej galérie akademického sochára Jána Kulicha.

Pri poznávaní histórie obce nás naše sprievodkyne priviedli k významným dejateľom, pôsobiacim vo Zvolenskej Slatine. Patrili medzi nich Samuel Medvecký (evanjelický farár, otec Terézie Vansovej), Ján Alexander Fábry (evanjelický farár, spisovateľ), Viliam Figuš Bystrý (učiteľ, hudobný skladateľ).

Nemohli sme opustiť krásny kraj Podpoľania bez návštevy súkromného pivovaru v Detve, kde nás čakal pán majiteľ. Previedol nás výrobnou prevádzkou a ochutnali sme ich špecialitu – jedinečné živé pivko „Dobronay“. 

Po horúcom dni plnom zážitkov nás prijal Liptovský Mikuláš s pripraveným nocľahom v hoteli Stevea.

Veličná – položenie venčeka k pamätníku Petra Bohúňa

Druhý deň nášho putovania sme vyrazili hneď ráno z Liptovského Mikuláša na Oravu. Z Vyšného Kubína pochádza známy farársky klan Kutlíkovcov. Tu sa narodil Ján Kutlík starší, ktorý pôsobil mnoho rokov ako evanjelický farár v Pitvaroši. Jeho syn Ján Kutlík bol farárom na Bánhedeši, syn Felix Kutlík zase pôsobil ako farár v Kulpíne vo Vojvodine. Učiteľom Jána Kutlíka staršieho bol Ján Chalupka, ktorému možno vďačiť za jeho národné prebudenie.

Cez Dolný Kubín sme cestovali do Veličnej. Tu nás veľmi milo privítali na evanjelickej fare. Na ich srdečné pohostenie s vďačnosťou a láskou spomíname. Veľmi pútavým spôsobom nás oboznámili s históriou tejto oblasti. Veď Veličná bola významnou križovatkou obchodných ciest. Aj tu prebehla reformácia a následná antireformácia, čo viedlo tiež k tomu, že mnoho ľudí odišlo na Dolnú zem. Navštívili sme evanjelický kostol s krásnym organom a pozreli sme si aj výstavu reprodukcií významného maliara Petra Bohúňa.

Cestou späť do Liptovského Mikuláša sme sa zastavili v Istebnom, kde je zachovaný artikulárny kostol z obdobia antireformácie. V tom období mali evanjelici zakázané vykonávať svoju vieru, v každej stolici mali povolený iba jeden kostol, ktorý musel spĺňať prísne podmienky – artikuly. Napríklad jedna z artikúl bola, že na stavbu kostola sa nesmelo použiť železo, teda ani klince.

Posledný deň zájazdu sme venovali novohradskej a gemerskej stolici. Ráno, ešte v Liptovskom Mikuláši prejavili viacerí záujem zúčastniť sa služieb božích v evanjelickom kostole, ktorý bol neďaleko nášho hotela. Bol to pekný zážitok, veď v mikulášskom cirkevnom zbore pôsobili významné osobnosti ako Michal Miloslav Hodža alebo Juraj Tranovský, autor spevníka tranoscius, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou každej evanjelickej rodiny. Pozreli sme si aj Múzeum žiadostí slovenského národa.

Tisovec – rodný dom Vladimíra Clementisa

Následne sme vyrazili do poslednej etapy nášho zájazdu. Kochali sme sa krásnymi výhľadmi popri národnom parku Muránska planina a vôbec celom kraji. Zastavili sme sa v Tisovci, rodisku Vladimíra Clementisa. Jeho pamiatku sme si uctili položením venčeka k pamätnej tabuli na jeho rodnom dome. Bol to práve on, ktorý sa po vojne priamo podieľal na riadení repatriácie Slovákov z Dolnej zeme do Československa. Cesta nás ďalej viedla mestom Hnúšťa v Malohonte, ktoré patrí k hniezdam priezviska Karkuš. Pokračovali sme oblasťou niekdajšieho Novohradu, ktorého významnými strediskami sú aj Lučenec, Poltár či Veľký Krtíš. Z okolia Veľkého Krtíša pravdepodobne pochádzajú priezviská ako Medovarský, Príbelský, Čelovský, Šipický.       

Posledná naša zastávka na hrade Modrý Kameň

Návšteva Modrého Kameňa, poslednej naplánovanej zastávky nášho zájazdu, bola predzvesťou cesty domov. Ťažké bolo lúčenie so všetkým, čo nás milo oslovilo. Človek musí na vlastnej koži precítiť stretnutia ľudí a miest, ktoré spájajú spoločné korene. Naši predkovia na svojej dlhej ceste za chlebom a slobodou vyorali hlboké brázdy. Ďakujeme im. Spomíname na nich, lebo vo svojich srdciach máme dedičstvo, akým sa zriedkakto môže pochváliť. Je to poznanie 300 ročnej histórie svojich predkov, svojej rodiny.                                                                                                                 

Počas zájazdu sme si spolu zaspievali naše krásne slovenské ľudové piesne za sprievodu harmoniky. Dobre sme sa cítili a rozchádzali sme sa s tým, že podobný tematický zájazd musíme určite zopakovať.

Ďakujeme mestu Galanta, že náš projekt finančne podporilo. Pri hlbšom spoznávaní niekdajšieho prostredia našich predkov, odkiaľ odchádzali na Dolnú zem, sme si intenzívne uvedomili, aké množstvo významných osobností, ktoré formovali našu históriu je späté s touto oblasťou Slovenska.

Eva Kmeťová

predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku

                                                           

– – —–

Vážení členovia a sympatizanti spolku Slovákov z Maďarska.

Itinerár  zájazdu
“Po stopách predkov”

1. deň – 23.06.2023

Dom MS Galanta , odchod o 7,30 hod.     Celkový počet účastníkov 50
Pokračuje sa cez Šaľu, potom smerom na Nitru a diaľnicu.

 10,30 hod.  OČOVÁ    
Stretnutie s predsedníčkou MS, návšteva pamätihodností a cintorína.
 12,30 až 13,00 hod.  obedná prestávka
13,30 hod. Zvolenská Slatina 
Dohodnuté stretnutie s prednostkou OÚ a s ev. pánom farárom ,návšteva múzea.
17,00 hod. cesta do Liptovského Mikuláša-ubytovanie. Možnosť posedenia v reštaurácii.Tu sme ubytovaní 2 noci.

2. deň – 24.06.2023

10.00 hod. Veličná ( Orava )
Stretnutie so zástupcom ev. pána farára-návšteva fary ,kostola a cintorína.
Vo Veličnej  spoločný jednotný obed.
Po obede návšteva Oravského Podzámku a Oravského hradu.
Návrat do L.Mikuláša.

3.deň – 25.06.2023

Cca 10,00 hod. odchod  z Liptovského Mikuláša  (smer Brezno-Tisovec)
11.30-13.00 hod. návšteva  NP Muránska Planina
13,30- obed- Salaš ZBOJSKÁ –  do cca 14,00 hod.  
Možnosť prestávky v POLICHNE okr. Lučenec,  cca  do 15,00 hod.
16.00-17.30 návšteva Modrého Kameňa
17.30 odchod do Galanty (187 km,cca 2,5 hod.)
20.00 príchod do Galanty

PS:

Situácia sa dnes11.6.2023 o 19.15 zmenila,máme ešte 5 voľných miest na autobusový zájazd.
Záujemcovia sa môžu nahlasovať mne. Ďakujem Vám za
pomoc pri hľadaní záujemcov.

RNDr. Eva Kmeťová
tel.: 0905 467152
mail.: eva.kmetova@dakoda.sk

——————————–

Náš Spolok Slovákov z Maďarska organizuje v termíne 23. – 25.6.2023 trojdňový autobusový zájazd “Po stopách našich predkov”.

V tomto roku sa sústreďujeme na oblasť zvolenskej, liptovskej, oravskej a novohradskej stolice.

Predbežná vykalkulovaná cena na 1 osobu je 75 €.

V cene je zahrnutá doprava klimatizovaným autobusom, 2× ubytovanie s raňajkami v 3-hviezdičkovom hoteli, 1 spoločná večera a vstupenky do múzeí.

Na akciu sa nám podarilo v rámci projektu získať od mesta Galanta dotáciu 2000 €, preto môžeme ponúknuť tak priaznivú cenu.

Prihlásiť na zájazd sa môžete u pani Ing. Alžbety Sedliačikovej :

e-mail : sedliacikova.betka@gmail.com

tel. : 0907 774 540

Podrobnejšie informácie o zájazde uverejníme v nasledujúcich dňoch.

-- 
RNDr. Eva Kmeťová, predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska 
tel.: 0905 467152
mail.: eva.kmetova@dakoda.sk

Odkiaľ pochádzame?

Zvolenská stolica/župa

Zvolenská župa susedila s Gemerskou, Malohontskou, (od roku 1803 Gemersko – Malohontskou), Hontianskou, Liptovskou, Novohradskou, Tekovskou a Turčianskou župou. Dominantnou riekou župy bol Hron. Územie župy, napriek masívnej banskej činnosti, ešte aj na konci 19. storočia z 55 % pokrývali lesy. región v juhovýchodnej časti bývalej župy nesie názov Podpoľanie, zvyšná časť Pohronie. Územie regiónu Horehronie, zodpovedajúce územiu okresu Brezno, bolo súčasťou Zvolenskej a Gemerskej župy.

Najvýznamnejším mestom stolice bola Banská Bystrica s rozvinutým školstvom (katolícke a evanjelické gymnáziá). Významnými mestami boli aj Zvolen, Brezno a Krupina (od roku 1877 patriaca do Hontianskej župy). Banská bystrica, Brezno, Krupina, Ľubietová a Zvolen boli slobodnými kráľovskými mestami, kde sa pravidelne konávali trhy.

Vo Zvolenskej stolici prevládal slovenský živel aj napriek rozsiahlej kolonizácii, najmä z nemecky hovoriacich krajín. Neskôr sa poslovenčili aj predtým nemecké mestá

Liptovská stolica/župa

Územie Liptova bolo osídlené už v časoch neolitu (pred 6 000 rokmi), významný rozmach zažilo aj počas osídlenia Keltmi, čoho dôkazom je aj keltské sídlisko Havránok nad Liptovskou Marou. Od 6. storočia je osídlený Slovanmi. Liptov bol súčasťou Veľkej Moravy, po jej rozpade bol postupne počas 11. storočia začlenený do Uhorska. Spočiatku bol Liptov súčasťou Zvolenského domínia (komitátu) (spolu s Turcom a Oravou), okolo roku 1340 sa táto stolica rozpadla na menšie časti a vznikla samostatná Liptovská stolica, ktorá ostala súčasťou Uhorska až do jeho rozpadu v r. 1918. V rokoch 1786 – 90 počas panovania cisára Jozefa II. bola spojená spolu s Oravskou stolicou do Liptovsko-Oravskej stolice

Začiatkom 18. storočia sa počet obyvateľov v dôsledku hromadného vysťahovalectva na Dolnú zem podstatne zmenšil. Podľa súpisu z roku 1717 odišlo z Liptova 1144 rodín. Vývoj počtu obyvateľov mal do roku 1777 (39 606) až do roku 1841 (83 500) vzostupnú tendenciu. Následne sa opäť hromadným vysťahovalectvom v sedemdesiatych rokoch zmenšil. Od 1890 badať mierny vzostup, takže v roku 1910 počet obyvateľov vzrástol na 86 695. Obyvateľstvo bolo prevažne slovenské, v roku 1900 žilo na Liptove 75 739 Slovákov (92,5%), 2671 Maďarov (3,3%) a 2472 Nemcov (3). Väčšina obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom (hlavné plodiny: zemiaky, ovos, jačmeň), chovom dobytka a oviec. K tradičným povolaniam patrilo drevorubačstvo a pltníctvo.

Liptov od slovanskej kolonizácie v 6. storočí bol osídlený prevažne Slovanmi (Slovákmi). Pred druhou svetovou vojnou žila na Liptove silná židovská komunita a najmä v mestách aj Nemci, aj keď vždy boli zanedbateľnou minoritou. Dnes na jeho území žijú takmer výlučne len Slováci.

Oravská stolica/župa

Oravská župa susedila s rakúskou provinciou Halič (nazývaná aj Galícia) v súčasnom Poľsku a Ukrajine a Liptovskou, Trenčianskou a Turčianskou župou. Územie Oravy je situované na sever od Západných Tatier pozdĺž rieky Orava. Administratívnym centrom stolice bol Oravský zámok. Neskôr sa centrom stala Veličná a po jej vypálení litovským vojskom roku 1683 Dolný Kubín.

Orava patrila do záujmovej sféry vplyvu už za čias Veľkej Moravy teda od 9. storočia. Územie Oravy sa stalo trvalou súčasťou Uhorska v 11. storočí. Keďže však bola riedko osídlená, spolu s Liptovom a Turcom bola súčasťou Zvolenského komitátu. Roku 1331 bola Orava vyňatá spod právomoci zvolenského župana a daná do správy komorného grófa z Kremnice, čo trvalo do roku 1354.

Oravská stolica, ako zemianska (šľachtická) samosprávna jednotka sa konštituovala až v 70-tych rokoch 14. storočia. Roku 1672 v stolici vypuklo za účasti väčšiny obyvateľstva sedliacke povstanie pod vedením Gašpara Piku. V rokoch 1786 – 1790 bola spojená s Liptovskou stolicou (reformy Jozefa II.).

Novohradská stolica

Za horami, za dolami, rozdelený hranicami, tam medzi gaštanmi a vinohradmi, leží slnečný Novohrad. Teplé slnečné dni, ktoré sú pre túto oblasť typické, lákajú ľudí k vode a na pohodovú turistiku, ktorá je aj pre menej zdatného hračka. Hrad Modrý Kameň ožíva džavotom detí v múzeu bábok a hračiek. Hrad, ktorý si ako prvý z línie početných hradov ešte spomína, ako tu na Novohrade bolo počas tureckého vpádu horúco. Novohrad to je aj bohatá hrnčiarska, keramická a sklárska minulosť, ktorá prináša radosť, krásu aj úžitok.

Novohradská stolica susedila so Zvolenskou, Malohontskou, Gemerskou, (od roku 1803 Gemersko-Malohontskou), Hevešskou a Pešťsko-Pilišsko-Šoltsko-Malokumánskou stolicou.

Administratívnym centrom Novohradskej stolice bol hrad Novohrad, správnym centrom stolice boli Balážske Ďarmoty (Balassagyarmat) (polovica 14. storočia – polovica 16. storočia). Medzi 16. a 18. storočím nemala stolica svoje stále centrum, keďže bola ohrozovaná tureckými nájazdmi a neskôr sa neustálilo. Stoličné zasadnutia prebiehali v mestách Fiľakovo, Lučenec a Sečany. Od 18. storočia bol centrom Lučenec, neskôr striedavo Lučenec a Sečany a od roku 1790 opäť Balašské Ďarmoty.

Novohradský komitát sa vyvinul medzi prvými v Uhorsku, jeho súčasťou spočiatku bol aj Hontiansky komitát, ktorý sa oddelil od Novohradu v 11. storočí. Do konca 13. storočia sa Novohrad zmenil na zemiansku (šľachtickú) stolicu. Novohradská stolica (tak ako ostatné stolice) bola od začiatku rozdelená na štyri slúžnovské okresy.

Počas tureckých nájazdov Turci postupne obsadili hrad Novohrad (1544), Szando (1546), Ďarmoty, Sečany, Hollóko (1552), kedy kotrolovali už viac ako tretinu stolice.

Po porážke cisárskeho vojska pri Plášťovciach ovládli polovicu Novohradu. roku 1554 dobyli Fiľakovo a hrad Salgó, r. 1576 Modrý Kameň, Šomošku a Divín – posledné hrady pod kontrolou Uhorska. Turci dobyté územie pripojili k budínskemu pašalíku, v rokoch 1552 – 54 vytvorili tri sandžaky: Fiľakovo, Novohrad a Sečany. Počas tureckej expanzie a okupácie Novohradská stolica síce nezanikla, ale existovala len na malom území a živorila.

Po oslobodení fiľakovského hradu roku 1606 – Žitavský mier (ako výsledok 15-ročnej vojny) cisárskymi vojskami sa Turci postupne stiahli z územia Novohradu, no mierovú zmluvu nedodržali a v rokoch 1663 – 1686 opäť ovládli veľkú časť Novohradu. Turecké panstvo skončilo až po ich porážke pri Budíne roku 1686.^[5]

V roku 1918 (potvrdené trianonskou zmluvou r. 1920) sa Novohrad rozdelil medzi Česko-Slovensko a Maďarsko. Župa v Česko-Slovensku ešte krátko existovala do roku 1923, kedy bola včlenená do Zvolenskej veľžupy. Počas 2. svetovej vojny sa južná časť slovenského Novohradu stala súčasťou Maďarska a maďarskej Novohradskej župy, po vojne však boli predvojnové hranice obnovené.

• – – –