Zaujímavý článok o pokračovateľovi v komlóšskych tradíciach som objavil v Ľudových novinách zo soboty, 18. júl 2020 od Eriky Trenkovej.

Monitor: http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-vytvarne-umenie/28932-po-arili-mu-pruhovane-pokrovce

Zoznámili sme sa u Horváthovcov, na zabíjačke v Slovenskom Komlóši. Tam ešte nikdy nevideli novinárku, čo došla ráno, ešte za tmy, obzerať tradičnú zakáľačku. Buď nikdy nevideli niekoho, kto dovtedy nevidel zabíjačku, buď len na slovenskú novinárku boli zvedaví, ale chodili sa na mňa pozerať ako na atrakciu. A pritom atrakciou som nebola ja, ale sviňa, ktorá skončila na pekáči a v udiarni.

A bezpochyby atrakciou je ľudový umelec, remeselník slovenského pôvodu Zoltán Ondrej Sávolt, ktorého uchvátili komlóšske pruhované pokrovce. Aj domáci Horváthovci, aj ich hostia, mi našepkávali, že tento človek tká prekrásne pokrovce, či inak koberce. Také handrové, o akých je aj starodávna riekanka.

Chodil si už na Komlóši, ležal si už na pokrovci…

Zvyk a kultúra tkania kobercov Slovákov v Slovenskom Komlóši má dva a pol storočnú tradíciu. Každá komlóšska rodina mala aspoň jedny krosná, ktoré aj používali. Tkali na nich textílie pre svoju domácnosť prikrývkami počnúc, cez plachty, vankúše, záclony, uteráky, ručníčky. Niektoré zostali len hladké, iné povyšívali šikovné ruky komlóšskych žien a dievčat. Dokonca aj obojstranne vyšívali červené ružičky, modré ozdoby, a farebných anjelikov na okrasné uteráky. Prirodzenou súčasťou tejto tradície bolo tkanie kobercov, vytváranie pruhovaných handrových pokrovcov. Nedalo mi opýtať sa:

– Prečo práve pokrovce?

– Lebo tie sú mi najbližšie. A na tie si vystačím sám. Nemusím ich vyšívať spredu – zozadu. Uteráky sú vtedy pekné, keď sú dokončené strapcami s uzlíkmi. Teraz sa im hovorí makramé. A sú pestro povyšívané. Farebne na sviatok, čiernou niťou, keď bol smútok. Občas mám možnosť vidieť prenádherné kúsky. Zatiaľ nie všetky poklady z truhlíc darujú starké svojim vnukom, pravnukom. Podržia si ich, ako takú tajnú vzácnosť. Vzadu v dielni mám aj pekný držiak na uteráky. Ten bol viac na parádu ako na používanie. Bežne, pod umývadlom visel jednoduchší kúsok. Ale vráťme sa k pokrovcom. Funkciu koberca mali v tzv. čistej izbe a boli súčasťou každej domácnosti. Od konca 17. do polovice 20. storočia opotrebované šatstvo, plachty a rôzne ďalšie textílie ženy a dievčatá potrhali alebo postrihali na rovnaké pásy. Potom ich navili na drievka alebo na cievky. Každý kĺb bol inej farby, iba vtedy nie, keď pásy, ktoré navíjali, boli z jednej plachty. Textílie šili z materiálov, zo surovín, ktoré poskytovali polia a hospodárstvo. Pestoval sa ľan, konope, strihala a čistila sa vlna. Spracovávali ich buď na drsno, z tejto drsnej nite tkali vrecia, alebo na jemno a potom z nich tkali plachty, vreckovky či základné časti sedliackeho odevu. Pri tkaní kobercov alebo pokrovcov tkáči, ale najmä tkáčky, znovu spracovali raz už na jemno utkané materiály. Jednoduché a vo svojej prostote očarujúce pruhované pokrovce im slúžili celý život, veď boli vyhotovené zo silného ľanu a konopy. Keď do sivých pokrovcov votkali konskú srsť, z konského chvosta, tak boli ešte pevnejšie, trvácnejšie, ale tie potom používali v zime na ohrev koní. Tak viem, že chýr o teplých konských pokrovcoch rozniesli do sveta koncom prvej svetovej vojny vojaci, ktorí sa zastavili na Komlóši v Mitňanovej krčme. A rozšírili nielen zvesť o pokrovcoch, ale aj o výdatnej a vynikajúcej komlóšskej klobáse. Mitňan potom, aby mohol velenie zásobiť, začal vyrábať klobásu vo veľkom.

– Ako sa vôbec začalo vaše tkanie pokrovcov? Kedysi ste bývali v Segedíne a pracovali v reštauračnom sektore.

– Býval som a keďže si moje väzy vyžiadali daň za tvrdú prácu v reštauračnej obsluhe, vedel som, že musím prestať. Koberce ma dávno priťahovali. Chcel som si urobiť dielňu a venovať sa výrobe rohožiek. Tie sú potrebné pred každé dvere.

– Napokon ste si nenašli dielňu v Segedíne, ale ste sa vrátili do rodného Slovenského Komlóša…

– Bolo to rozumnejšie, veď rodičovský dom bol tu.

– Boli v ňom aj krosná?

– Nie, tie sme nemali. Ešte v Segedíne môj pes, vždy som mal psa, puliho, aj teraz mám, cestou domov uchmatol nejaké noviny. Keď si uchmatol, nech sú tvoje, pomyslel som si, ale doma ich pustil a ja som ich otvoril. Bol v nich inzerát, že sa predávajú krosná aj s materiálom. Kúpil som ich. Doniesli mi ich a hneď mi aj ukázali, čo s nimi treba robiť. Materiálu, ktorý doniesli s krosnami, bolo naozaj veľa. A prišiel som na to, že z rohožiek nič nebude. Sú malé a nedá sa na nich nič ukázať. S krosnami som dostal také konce látok, ktoré boli nielen krásne, ale aj drahé. Zároveň som dostal najťažšiu úlohu. Ako zachovať jednoduchosť a v tej jednoduchosti objaviť krásu mojej lásky, pruhovaných pokrovcov. Musíte zachovať veľkú pokoru a prejaviť hlbokú úctu. Ďalšia, z praktického hľadiska pre mňa najťažšia vec bolo naučiť sa tkať rovno. Aby mi neutiekol kraj do diagonály. Preto som v prvých rokoch viac páral, ako tkal. Nikdy však netkám z použitých látok. Vždy si nakupujem nové. Nekupujem metráž, ale len kraje z nejakej výroby. Podarilo sa mi kúpiť trikotáž z prevádzky, ktorú rušili. Síce pred rokmi, ale toľko, že ešte mám kus dielne zaprataný. Keď niečo objavím, tak nakupujem. Neraz aj draho. Tri či štyri roky som len tkal a páral, lebo som sa učil na vlastných chybách, najprv bez pomoci. Potom mi dala niekoľko osožných rád osobnosť ľudového umenia z Domu tradícií, teta Jolika Borbélyová. Stal som sa členom Ľudovoumeleckého spolku Békešskej župy, aj odtiaľ som dostával ochotnú podporu. Aj pozvanie na spoluprácu.

– Vaše práce hodnotí porota Rady ľudovoumeleckej tvorby. Každý jeden pokrovec k nim zanesiete?

– Teraz už nie. Nie som neskromný, ale už si nepotrebujem nič dokazovať. Nie som na peniaze. Mojím základným princípom je ešte vždy jednoduchosť, veď vytvoriť niečo jednoduché, prístupné, pekné a funkčné je naozaj najťažšou úlohou súčasnosti.

Naozaj, ktokoľvek videl tie jednoduché a pritom rozprávkové, mäkučké biele pokrovce s votkanou ovčou kožušinou, vyrazilo mu dych. Tie idú na dračku, hoci s Komlóšom majú spoločné iba toľko, že aj kožušník je Komlóšan. Zoltán Ondrej Sávolt však netká vo dne v noci, hoci je po pokrovcoch dopyt. Nositeľ zlatého Granátového jablka z roku 2010 sa musí najprv postarať o záhradu, o okolie domu. Vždy má bránu otvorenú pre hostí, ktorí k nemu zablúdia, chodiac po turistickej trase popri Maroši. Rád im ukáže svoje skvosty a tradičnú výrobu kobercov. Rád prijíma pozvania na výstavy doma aj v zahraničí, ak práve nezúri pandémia koronavírusu. Svoje utešené pruhované pokrovce vystavil aj v Národnej galérii, aj v Múzeu úžitkového umenia. Čoskoro bude všetok svoj čas venovať zberu bobuliek bazy čiernej na svoju jedinečnú bazovicu. Takú, akú len páni píjavali, u ktorých bol dedko Ondrej Ambruš  koniarom. Po večeroch až do noci tká svoje jedinečné pokrovce.

Erika Trenková
Foto: Zuzana Somogyiová

Webmajster Pavol Bada k článku pridáva fotografiu kedže nazrel do “komory ” Zoltána Sávolta /február 2021/ a potvrdzuje že komlóšske tradície Zoli dodržiava vo všetkych oblastiach: