Ing. Michal Hronec

V Maďarsku žije ešte aj v súčasnosti viac ako 350 tis. Slovákov, respektíve ich pomaďarčených potomkov. Na toto územie sa Slováci sťahovali  po porážke, v Európe rozpínajúcej sa, osmanskej ríše. Bolo to obdobie 18. a 19. storočia, kedy zemepáni 150 rokov po vyhnaní Turkov zistili , že ich majetky prinášajú veľmi malý osoh, keď na nich chovajú len rožný statok a kone. Toto územie bolo pre prisťahovalcov veľmi nehostinné, zarastené trávou,  náletovými stromami a mimoriadne zamokrené. Po príchode osadníkov do oblasti békéšskej, čongrádskej , čanádskej stolice a na územie Sedmohradska, Vojvodiny, Sriemu a Banátu ich prvou úlohou bolo postaviť si príbytky. Nebolo to však jednoduché, lebo okrem spomínaných v prírode sa nachádzajúcich, stavebných materiálov, tam nič iné sa na stavanie použiť nedalo.

Stavanie príbytkov a hospodárskych objektov možno sledovať v niekoľkých etapách.

Prvou etapou boli príbytky- zemnice. Bola to vykopaná jama prekrytá sedlovou strechou zhotovenou z vŕbového dreva , viac-menej z konárov a trstinovou krytinou. Toto bolo naozaj len núdzové riešenie na jeden rok, alebo na krátke obdobie. Šikovnejší si postavili už hneď na začiatku akýsi príbytok nad zemou. Z vŕbového dreva vyhotovili konštrukciu tak, že zakopali do zeme drevené stĺpy a tieto vyplietli opäť haluzami z vŕbového prútia a  na túto konštrukciu naniesli vrstvu blata. Strecha bola buď sedlová alebo pultová tiež z vŕbového dreva. Na spoje použili húžvy z dlhých vŕbových prútov. (húžva je špirálovite natáčaním rozštiepený tenší a dlhší vŕbový konárik o priemere cca 1- 2 cm.) Táto konštrukcia sa dokonca použila aj pri stavbe prvých kostolov. Napríklad v Békešskej Čabe bol takto postavený prvý bohoslužobný stánok. No pri týchto konštrukciách nemožno hovoriť o architektúre podľa historicky vyvinutých slohov od románskeho, cez gotický až po dnešné rôzne konštruktivistické stavebné slohy. Avšak ako prvý stupeň stvárnenia obytných prístreškov je to prechod od jaskynného bývania predsa len pokrokový vývojový typ obydlia. Slováci na dolnú zem prišli už ako určitý znalci budovania stavieb ibaže sa dostali k iným materiálom ako mali na svojom pôvodnom mieste, ktoré presťahovaním opustili. Väčšina z nich pochádzala z územia horského a podhorského kde základným stavebným materiálom bol kameň a drevo. Dolnozemská rovina poskytovala iba menej kvalitné (krivé) drevo , hlinu, trstinu a neskoršie slamu a kôrovie- „kukuríča“.

Tieto primitívne obydlia však nepoužívali dlho. Maximálne rok dva a ihneď sa pustili do stavby domov: – z váľkov, – zo surových tehál, – z hliny vybíjaných domov.
Nemožno povedať , žeby tento spôsob stavania neboli mnohí poznali. Veď prechádzali na Dolnú zem územím, kde už v takýchto domoch ľudia bývali. Chýbal im však patričný fortieľ, ten nadobudli dosť rýchlo. Ako sa vraví v jednom českom prísloví, že : „Nouze naučila Dalibora housti.“ Tak aj oni donútení osvojili si stavanie vybíjaním bez väčších problémov.
Ich obydlia neboli veľké. Dispozícia bola vytvorená z izby pitvora a komory. Dom smeroval kolmo na uličnú čiaru. Neskoršie bohatší si stavali už domy s väčším pôdorysom  na „lakeť“ , na „pazuchu“, odbornejšie povedané do písmena „L“, teda lomené s dlhšou alebo kratšou stranou do ulice.
Treba ešte zdôrazniť , že kde mali možnosť vyrobiť si tehly tak k tomuto spôsobu stavania aj prešli. Boli to surové hlinené tehly, spevnená hlina so „zrapkami“.
Tam kde nemali drevo na debnenie vyrábali šúľané valce z hliny,  ktoré ukladali do múrov domu začerstva, teda v plastickom stave.

Samotné vybíjanie malo takýto technologický postup.
Vykopali sa základy do hĺbky cca 50-60cm, alebo až na hlinený podklad, lebo humusovitá vrstva sa musela na celú hĺbku (odborne “mocnosť”), odstrániť. Ak sa založil dom na humus tak sa steny trhali a dom  sadal. Nad terénom sa začalo klásť debnenie spojované jarmom. Do takto pripraveného debnenie sa navážala hlina a ubíjala tak, že niekedy sa do takejto steny ťažko vbil klinec. Rohy stien sa vystužovali konármi, preklady sa robili drevené a to tak nad oknami ako aj nad dvermi. Strop bol tiež drevený najprv sa položila veľká hrada a na ňu malé hriadky a potom sa urobil strop z dosák. Konštrukcia strechy bola jednoduchá hambálková . Krokvy položené na pomúrnicu sa spojili tiahlom v jeden tretine výšky strechy. Krytina bola s počiatku trstina upevnená na dosky alebo na guľaté brvná, použila sa i ražná slama, v krajnom prípade sa niekedy použilo aj už spomínané „kukuríča“ , do snopov uviazané kukuričné steblá. Tieto krytiny zo slamy a kôrovia, či trstinové sa robili pod uhlom od 40 do 50 stupňov, aby sa sneh a voda pri daždi čo najskôr dostali na zem aby sneh nezaťažoval enormne konštrukciu krovu.

Podlahy v miestnostiach sa urobili z hlinenej mazaniny . Aby dosiahli hladký a relatívne pevný povrch, vrchnou vrstvou na zrapkovom podklade, bola vrstva z hliny a konského trusu. Na podlahu sa prestierali handričkové pokrovce.

Na povale, alebo na „paláši, sa urobila na doštenom záklope tiež hlinená mazanina o hrúbke 8 cm. Ako tepelná izolácia v zimnom období sa využívala rozprestretá vrstva obilia v hrúbke cca 20 cm. Celkove teda strop mal v zime hrúbku okolo 30 cm. Obilie sa postupne do jari, kedy nastúpili teplejšie dni, zo stropu spotrebovalo ako krmivo, alebo pšenica na múku a chleba. V letnom období sa teda hrúbka stropu pohybovala okolo 10 cm.

Štíty u dolnozemcov boli práve tie časti domu kde sa prejavovala snaha o skrášlenie domu. Stvárňovalo sa väčšinou na spodnej časti dreveného štítu z dosák rôznymi zárezmi napr.: prostý hrebeň z trojuholníkovým ukončením jednotlivých dosák, alebo vyrezaním kruhového ornamentu či kvapôčkovým vzorom. Sedlová strecha bola niekedy ukončená na „kečku“. „Kečka“ je vytvorený malý trojuholník zrezaním vrcholca trojuholníkového štítu. Jednotlivé dosky štítu boli buď pribité na jednoduchý zraz, alebo sa v spojoch prekrývali, niektorí majitelia si spoje dosák štítu prekryli lištami. Pri vrchole štítového tympanónu sa vyrezávali štvorcové , okrúhle, alebo otvory v tvare srdiečka o rozmeroch 15/15 – 20/20cm. Boli aj taký majitelia, ktorí celý obvod štítového trojuholníka obili, v podstate celkom jednoduchým ornamentom. Ak majiteľ nemal dostatočne dlhé dosky tak na ich spoj v polovici trojuholníka použil opäť vyrezávanú dosku s jednostranným ornamentom.

Strechy často boli ukončené pozdĺž domu podstrešnou pavlačou, „gangom“, „gánkom“. Odkvap pavlače nemal odpadové rúry ale bol ukončený len krytinou. „Gánok“ býval otvorený, alebo aj uzatvorený, aby sa hydina nedostávala do kuchyne. Oplotenie „gánku“ sa upevňovalo na stĺpiky podopierajúce preklad pod krátkymi krokvami „gánku“. Aj v tomto prípade sa použili rôzne profilované dosky a na vrchu oplotenia bolo uložené madlo, často sa používalo na ukladanie kuchynského riadu.

Okenné ostenia tiež niesli poslanie kde sa mohla realizovať odlišnosť jednotlivých domov. Tam kde bolo dostatok peňazí okolo okien sa upevnili rôzne tvarované doskové obloženia.

Charakteristickým prvkom a časťou domu je podnož domu , soklík. Na soklíku gazdinky najviac preukazovali aké sú šikovné ako si svoj dom vedia skrášliť. Soklík sa väčšinou natieral na modro, skôr šedo modro a na ňom sa ukazovala ľudová ornamentálna tvorba. Väčšina motívov bola odvodzovaná z kvetenstva. Kresba sa nanášala na čerstvú maľbu prstami.

Urbanistické riešenie osád na Dolnej zemi malo svoj ráz v tom , že sa ulice vytvárali v pravouhlom systéme. Len domy prvých osadníkov sa prispôsobovali k zdrojom vody. Stavali sa pozdĺž potoka aby obyvatelia nemali problém s vodou. Neskoršie keď sa osada rozrastala boli vydané príkazy k povinnému zriaďovaniu studní v každom dvore. Vytváral sa tak zvláštny pohľad do dvorov keď všade trčali siluety vahadlových studní. Stavby sa vždy stavali na hranicu susedného pozemku zadným múrom bez okien do susedovho dvora. Povolené bolo iba jedno malé okienko z komory, aj to tak vysoko, aby si do komôr susedia nevideli. Okolo každého domu bola vytvorená „patička“ z ílovitej zeminy. Dnes by sme „patičku“ nazvali odkvapový chodník. Táto slúžila k tomu aby sa dažďová voda nezdržovala okolo múrov, ktoré boli tiež z ílovitej zeminy a ľahko sa vodou poškodzovali, lepšie povedané nenasiakli  vodou a aby nevlhli. Pred každým domom bol vykopaný jarok , jeho úlohou bolo nie vodu z ulice odvádzať ale ju akumulovať a postupne odparovať alebo vsakovať do terénu. Do neho sa stekala voda z chodníkov a z profilu cesty. Ulice a ich cesty boli iba rastlým terénom. Táto ich kvalita , či viac nekvalita sa udržala až 250 rokov. A, aj teraz, ak chcú mať majitelia domov tvrdú vozovku musia si ju zaplatiť.

Okolie domu a záhrady mali tiež svoj systém. Obyvatelia sa držali porekadla; „Postav dom a zasaď strom.“ Túto zvyklosť si zo sebou doniesli zo svojej pôvodnej lokality. Takže pred každým domom vo dvore bola zasadená buď jabloň, alebo hruška. Záhrada tiež bola členená na kvetinovú a zeleninovú a na časť kde boli vysadené ovocné stromy. Na dvore stála ako už bolo spomenuté vahadlová studňa.

Medzi záhradou a dvorom bolo oplotenie. Hydina sa zdržovala vo dvore. Veľkosť záhrady sa pohybovala okolo 2- 4 árov. Nebola vhodná na to aby sa v nej uskladňovalo krmivo . Na tento účel mali obyvatelia vymedzené plochy mimo obce tkz. „akovi“. Do koloritu osady patrili aj keď ich do architektúry zaradiť nemožno.

Zo zabudovaného interiéru za zmienku stojí murovaná pec a ohnisko pred ňou, ktoré bolo vlastne v pitvore. Pec slúžila v zime na vykurovanie a pečenie chleba , ale často sa využívala aj na varenie a prípravu pečených jedál. Konštrukcia bola zo začiatku veľmi jednoduchá. Podnož, spodok pece bol vybitý z íloviny ako obvodové murivo domu. Neskoršie z pálených tehál. Na ohnisko sa použili skoro vždy pálené tehly. Po obvode pece sa ponechala lavica buď vybíjaná alebo sa vyrobila drevená. Pri obvodom murive alebo nad čeľusťami sa ponechali voľné priestory , ktoré niesli meno malý a veľký „kuckov“. V týchto „kuckovoch“ spávali obyčajne malé deti . Boli to najteplejšie miesta v izbe.

Pece mali rôzne tvary, spodok bol najčastejšie hranolovitého tvaru. Vlastná pec bola tvarovaná ako komolí kužeľ, komolí ihlan, alebo len skriňový tvar , niekedy aj ako stupňovitá pyramída. Prvé pece sa zhotovovali z prúteného roštu na ktorý použili buď vŕbové prútie alebo na výplet len trstinu. Po dohotovení sa tento materiál vypálil a hlina nanesená naň vytvorila črep – pálenú hlinenú stenu. „Pecisko“ bolo vlastne akýmsi sporákom a trčalo do pitvora spolu s čeľusťami pece. Na liatinových panviciach sa aj tu varila strava. Nad „peciskom“ bol vymurovaný komín kde sa po zabíjačkách údili klobásy a mäso. Pravdaže treba pripomenúť , že k murovaným komínom sa naši predkovia dostali až po cca 60 rokoch po vytvorení osady. Pred týmto obdobím bol dym odvádzaný len otvoreným ohniskom cez povalový priestor. Táto nedokonalá konštrukcia mala často za následok požiare s vážnymi následkami pre obec.
Pec bola tiež vzácnym miestom na súťaženie gazdiniek. Maľovanie pecí bola naozaj unikátna záležitosť. Kvetinková i ornamentálna výzdoba sa uplatňovala hlavne tam kde boli bezdetné rodiny alebo tam kde mali „diovku“ na vydaj. Pri malých deťoch sa maľba na peci počas hlavne zimy veľmi skoro poodierala a poškodila, takže v takýchto domácnostiach bývala obyčajne biela a na jar sa vždy maľba obnovovala. Nakoniec aj steny v obývačke – „prenej chyži“ – a niekde aj steny v pitvore sa využili na umelecké vyžitie pre gazdinky. Postupom času sa maľovanie stien v dedine stalo nepísaným a neučeným remeslom.

Keď nastúpilo na svetlo dňa pálenie tehál a škridiel začali sa domy murovať z pálených tehál. Objavili sa domy so stĺpikmi s hlavicami pred priečelím. Takže nesmelo možno povedať, že do ľudovej architektúry vkročil barokový stavený sloh. K architektúre patrí aj okolie domu, oplotenie pozemku, dvor a záhrada. Na oplotenie od ulice sa používal vybíjaný múrik neskoršie aj latkový plot. Vráta ako hospodársky vstup boli z dreva a „dverce“ tiež. Aj tieto dva prvky oplotenia sa využívali na skrášľovanie domu. Dvor bol od záhrady oddelený „šránkami“. Na dvore hneď od ulice pri „gangu“ rástla buď hruška alebo jabloň. U niekoho boli položené chodníky z pálených tehál vedúce ku studni a k maštali. Záhrada bola členená na kvetinovú a zeleninovú časť a zvyšok sa vysadil ovocnými stromami. Nesmel chýbať orech, višňa,“ moruľka, voniace“ jablko a „sľúka“. Zo zeleniny sa pestovala hlavne kapusta , mrkva, „petržľan, bôb na zelenô a cukorboršov“. Medzi kvetiny sa radili „cintle“, tulipány, sirôtke,“ ártišle“ a v strede bol zasadený krušpán alebo majoránkový krík.

Dolnozemský Slováci až po dvoch – štyroch generáciách začali stavať domy z tehál a súčasne aj verejné budovy ako boli kostoly , obecné úrady a na mnohých miestach aj hotely a niekde aj priemyselné objekty. Tie už boli naozaj poznačené konkrétnymi stavebnými slohmi takže už o nich nemožno hovoriť ako ľudovej architektúre.

Vysvetlivky k nárečovým výrazom:

akov – mimo obce vymedzené plochy pre dobytok a na uskladnenie krmiva v stohoch (v  Komlóši ich bolo 292)
ártišľa – kvetina Narcis
cintľa – kvetina Hyacint
cukorboršou – hrach
ďiovka – dievča
dverce – vstupná bránka do dvora (osadená samostatne na stĺpikoch alebo zabudovaná do krídla vrát
gang – otvorená chodba pozdĺž domu vytvorená predĺženou krokvou
kečka – krátka 1-1.5 m valba na štíte sedlovej strechy
kukuríča – suchá kukuričná byľ alebo inak suché kukuričné steblo
moruľka – ovocný strom marhuľa
paláš – povala
patička – odkvapový chodník okolo obvodového múru najčastejšie zhotovený z ílu
pazucha – v 90 stupňovej polohe zodvihnutá ruka do vodorovnej polohy
preňia chiža – obývacia izba otočená oknami do ulice
sľúka – ovocný strom slivka
voňiace jablko – ovocný strom dula
záklop – strop z dosák pribitých zhora na stropnice
zrapke – polámané steblá slamy pri mlátení obilia cca 10 cm dlhé