Uverejnené v Ľudových novinách: sobota, 24. február 2024

Vraví sa, že keď sa medveď počas zimného spánku obráti na druhý bok, pol zimy je za nami. Veru, od „macovho obrátenia“ prešlo zopár týždňov a všetci cítime, že vláda zimy sa pomaličky končí a vo vzduchu sa vznáša jar. Toto prechodné obdobie je oddávna späté s tradíciou fašiangov, s časom zábav, zabíjačiek, tancovačiek a karnevalov.

Slovenská základná škola v Slovenskom Komlóši mala fašiangový karneval v polovici februára. Niekoľko dní vopred si žiaci šuškali o pripravovaných maskách. Veľké tajomstvo sa však prezradilo až na karnevale. V piatok ráno začala prehliadka masiek. Keď sa všetci žiaci aj učitelia zišli v telocvični, na jednom mieste sa zrazu stretli rôzne svety: rozprávkový, fantazijný, hororový, zvierací aj ten reálny. Veru, bolo na čo pozerať. Vo veľkom kruhu sa predvádzali čierne fúzaté mačky a biely kocúr. A tu kráča žirafa, za ňou lev. Ešte niečo zo zvieracieho sveta? Nech sa páči: tajomný modrý vták, tiger, sivá myška. Kráľom je páv s nádherným chvostom. A potom nasleduje mystický svet – anjeli, čerti, za nimi čarodejnice i drak. To sme už v krajine rozprávok. Princezničky na rôzny spôsob, Elza a Anna z Ľadového kráľovstva, motýlie víly – ružová a modrá s čarovnou paličkou, Červená čiapočka, Harry Potter, Pokémon, Ninja korytnačky, Človek-palička a rôzne iné. Z detských rozprávok sa prenesieme do sveta filmu – oddelenie horor. Kostry a kostlivci, Smrť, zombie a ich obete. Uf! Pred nami sa objaví maska televízor, a tak rýchlo prepneme program. Sme v historickom filme – dve krásne Kleopatry sa ladne prechádzajú. Prichádza rádio, nuž preladíme rádiové vlny, a zrazu sme v reálnom svete. Po uliciach upratujú smetiari, dôchodca pomaly kráča a ťahá za sebou vozík. Tu ide mamička, ach, jedno dieťa na rukách, druhé zavesené na nohe, v ruke taška s nákupom. Policajti dohliadajú na poriadok v meste. Z ihriska sa ozýva športový pokrik. To fanúšikovia povzbudzujú svojich obľúbených futbalistov – Ronaldov. Na námestí majú plenér maliari. A je tu aj lekár, bábätko v perinke a mladucha so ženíchom, aj babka s dedkom. Bankár s kufríkom a lupiči. A sme na Sicílii. Mafiáni v čiernych oblekoch sa dôležito prechádzajú a hľadia na nás spoza čiernych okuliarov. Medzi maskami nechýbajú ani vojaci. A toto je čo? Veľká krabica pukancov. Á, to sme v kine! Práve premietajú film o bájnom Jednorožcovi. Jedna maska strieda druhú: karty Jolly Joker, srdcová sedma, ba objaví sa aj šejk s hrsťou peňazí a drahých cigár. A ešte poľovník a… Nakoniec to všetko riadil semafor.

Po prehliadke masiek sa rozprúdila zábava, tancovalo sa, spievalo, a keď zazvonilo na prestávku, žiaci sa išli nadesiatovať a potom sa hrali v triede. Niektorí nachystali zdravé šaláty, iní si pochutnávali na sladkých fánkach alebo si pozreli peknú rozprávku.

Obed. Fašiangový deň sa končí. Vonku na trávnikoch sa belejú snežienky – predzvesť jari.

Viera Krajčová

Foto: Mariana Bajczerová

Milí priatelia,

na 27.apríla 2024 sa pripravuje v Horných Salibách v kultúrnom dome dolnozemská zábava.Jej hlavným organizátorom je OZ Apovka Mamovka.

Náš Spolok Slovákov z Maďarska podpísal 4.11.2023 s OZ Apovka Mamovka zmluvu o spolupráci.Preto sa aj my budeme podieľať na príprave tohto podujatia, na ktoré Vás srdečne pozývam.Budem sa tešiť, keď akciu svojou prítomnosťou podporíte.Držme spolu.

Spolok zahradkárov z Rumunska informuje:

Tohtoročnú veľmi uspešnú Dolnozemskú klobásiádu vyhralo družstvo Spolok zahradkárov z Nadlaku !!! a druhé miesto ziskalo družstvo zo Spolku Slovákov z Maďarska Farkaš-Drahovský a tretie družstvo zo Spolku Slovákov zo Srbska Vejnarský-Zahorec.
Všetkým súťažiacim gratulujeme !!!!

Navštevá bola veľmi bohatá , prišlo odhadom cez 550ludi a navštívili nás aj TV Ružinov, RTVS Radio Regina, a Tlačové správy SR. Ďakujeme za učasť všetkým a očakavame Vás na budúci rok 2024.

Víťazné družstvo (vpravo predseda Rudolf Hajduk):

R.H.

Komlóšania nás pozývajú na tradičný Martinský trh. Pochutiť si môžme na husacinke, ochutnávke nového vínka alebo zatancovať si “MARŠ” pri muzike…

Vážení priatelia,

v období od 9. do 12. novembra 2023 na knižnom veľtrhu Bibliotéka 2023 bude aj v tomto roku spoločný stánok dolnozemských Slovákov. Budú zastúpení Slováci z Maďarska, Rumunska a Srbska.

Nájdete nás v priestoroch  
INCHEBA Bratislava, Viedenská cesta 3-7, Hala D, stánok č. 303.  

Otváracie hodiny sú:     
 štvrtok, 9.11. od  9,00 – 19,00;        
piatok,  10.11.  od  9,00 – 19,00;
sobota,  11.11.  od 9,00 – 19,00;  
nedeľa, 12.11.  od  9,00 – 18,00.

V Literárnom centre 1  budeme mať nasledovné prezentácie:

ŠTVRTOK, 9.11.2023:
16,00 – 17,00 
Výber z najnovších publikácií Slovákov v Maďarsku
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku:
Ľuboš Kačírek: Uhorský staviteľ a politik. Životopis a korešpondencia  Jána Nepomuka Bobulu Erika Brtáňová – Juraj Rágyanszki:  Matej Markovič (1707 – 1762). Pramenná edícia

Spoločnosť SlovaKum:
Gregor Papuček: MEMOÁRE alias PAMÄTI rodáka starobylej dedinky Pleš
Knižné vydanie prílohy Ľudových novín pre deti – LuDo

17,00 – 18,00
Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci – Srbsko
Prezentácia vydavateľskej produkcie a vybraných noviniek.
Prezentuje  riaditeľ SVC Vladimír Valentík a jeho hostia.

PIATOK, 10.11.2023:
15,00 – 16,00
Prezentácia noviniek z vydavateľskej produkcie Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, MOMS Petrovec Matice slovenskej, NVU Hlas ľudu atď.
Prezentuje Svetlana Zolňanová, predsedníčka MOMS Petrovec a jej hostia

16,00 – 17,00
Vydavateľstvo Ivan Krasko v Nadlaku – Rumunsko
Prezentácia vydavateľskej produkcie Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku a vybraných noviniek.
Prezentuje Pavel Hlásnik a jeho hostia.
Prezentácie moderuje: Mária Katarína Hrkľová.

Vaša návšteva nás poteší.

Ľudmila ŠOMRÁKOVÁ, predsedníčka KVSIK
Pavel HLÁSNIK, koordinátor projektu

Spolok Slovákov z Maďarska pri príležitosti 25. výročia založenia spolku zorganizoval kultúrno-spoločenské stretnutie svojich členov pod mottom:
„DRŽME SPOLU NIELEN KOREŇMI…“

Oslavy venované 25.výročiu založenia Spolku Slovákov z Maďarska boli konané vo zvláštnej atmosfére. Pred rokom, dňa 22.októbra 2022 nás navždy opustili zakladatelia Spolku Slovákov z Maďarska, PaedDr. Anna Piláriková a len niekoľko dní pred ňou aj jej manžel Mgr. Ján Pilárik.
Ich mená zostanú navždy spojené s neúnavnou  podporou a prácou pre Spolok. Minútou ticha účastníci prejavili úctu, rešpekt a česť ich pamiatke.

Predsedníčka Spolku RNDr. Eva Kmeťová privítala všetkých prítomných a v úvodnom slove povedala:

„Pri dnešnej príležitosti vás srdečne vítam na dnešnej spomienkovej slávnosti, pri príležitosti 25. výročia založenia SSM. Oceňujeme, že nezabúdate na prejav úcty a vďaky našim predkom a svojou prítomnosťou na dnešnej slávnosti, demonštrujete pocit príslušnosti k sebe a k svojim predkom. Práve láska k rodisku a k svojim predkom  oslovila pred  viac ako štvrťstoročím rodákov z Dolnej zeme,
boli to: Dr. Anna Piláriková z Galanty,  Štefan Urban z Komárna a traja z Bratislavy Dr. Štefan Major, Ing. Michal Hronec a Dr. Michal Korim. Boli to nepochybne osobnosti,  ktoré  svojou snahou a konkrétnymi činmi   naplnili túžby a hlboký cit  národnej príslušnosti a identity, hlásiac sa ku koreňom svojich predkov. S  mimoriadnou vďačnosťou dnes využívame príležitosť, aby sme prejavili úctu a vďaku za ich tvorivú prácu, ktorú vykonali a zanechali nám  prostredníctvom   nášho  Spolku“.

Na oslave 25.výročia boli prítomní hostia:
Primátor mesta Galanta Peter Kolek
Predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková
Predseda Únie slovenských organizácií v Maďarsku a podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku František Zelman
Predsedníčka Spolku Slovákov z Bulharska Katarína Koňariková
Predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie Samuel Jovankovič
Predseda Spolku Slovákov z Rumunska Rudolf Hajduk
Predseda Občianskeho združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov Ľubomír Kmeť
Dlhoročný podporovateľ spolku Ing.Jozef Barcaj

Nemôžeme zastaviť čas, ani vrátiť minulosť, ale môžeme pohladiť spomienky…“            …   znie slogan dnešných dní ….

Spomienky na chvíle dávno zanesené prachom na fotkách, ale aj na prácu, tak ako ju prežívali naši ľudia zo Spolku Slovákov z Maďarska počas jeho 25 ročného pôsobenia, priblížil človek na to najpovolanejší. Krátky  prierez činnosťou, ale aj to, ako rástla chuť a odhodlanie spoznávať „KORENE NAŠICH PREDKOV“, čo všetko sa s tým spájalo a kde sme sa ako Spolok ocitli, predniesol podpredseda  Ing. Michal Hronec, ktorý nielenže stál pri jeho zrode, ale je jeho pilierom dodnes.

S príhovormi vystúpili hostia a v ďalšom zatancoval tanečný folklórny súbor „KOMLÓŠ“ zo Slovenského Komlóša.

Verejné poďakovanie a ocenenie bolo udelené:
– PaedDr. Anne Pilárikovej a Mgr. Jánovi Pilárikovi – „in memoriam“,
– Ing. Michalovi Hroncovi, Ing. Pavlovi Badovi, Márii Urbanovej, Kataríne Fučíkovej, Ing. Jozefovi Barcajovi, Mgr.Michal Kožuch, PhD., Mgr.Juraj Majo, PhD.,
– Slovákom v Maďarsku: Alžbete Hollerovej-Račkovej, Františkovi Zelmanovi a Zuzane Laukovej.
– Ocenenie obdržalo aj mesto Galanta, ktorého bývalý, ale aj súčasný primátor, pán Mgr. Peter Kolek,  spolu s poslancami mestského zastupiteľstva rozhodovali a podporovali naše projekty.
– Dom Matice Slovenskej v Galante
– Občianske združenie pre genealogický prieskum dolnozemských Slovákov
– Občianske združenie “Apovka  Mamovka”.

Pre verejnosť bol vykonaný „krst“ nových dvoch publikácií Spolku Slovákov od autora Ing. Michala Hronca:
„ČASŤ HISTÓRIE SLOVENSKÉHO KOMLÓŠA O KTOREJ HISTORICI MÁLO PÍSALI“ a
„KOREŠPONDENCIA NÁRODNÝCH BUDITEĽOV“

Z Komlóša nám prišli napiecť dolnozemskú špecialitu ” kvasienke “-pani Venerčanová s manželom a pani Bacovská.
V sprievodnom programe za Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov Karol Rebro a Zlatica Domanovská vytvorili pre prítomných záujemcov vyše 30 rodokmeňov.

Oslavy 25.výročia založenia Spolku pokračovali prípitkom, spoločnou večerou a spoločenským posedením s tanečnou zábavou s hudobnou skupinou Dušana Fóku.

Fotografie: Pavel Gemeri, člen výboru Spolku

Spolok Slovákov z Maďarska na Slovensku zorganizoval 23.-25.6. 2023 trojdňový autobusový zájazd po stopách našich predkov.

V našom Spolku sme už dlhšie pracovali s myšlienkou bližšie spoznať miesta našich predkov, odkiaľ od začiatku 18. storočia osídľovali Dolnú zem. Náš projekt „Poznajme niekdajšie prostredie našich predkov“ podporilo mesto Galanta, a tak sme sa pustili do organizovania zájazdu.

Pre tento rok sme vytypovali lokality niekdajšej zvolenskej, oravskej, liptovskej, gemerskej a novohradskej stolice. Všetky naplánované cesty viedli cez územie, odkiaľ prišli naši predkovia na Dolnú zem.

Očová – pri pomníku Mateja Bela

Pretože mnoho našich predkov dokázateľne pochádza z oblasti Očovej, rozhodli sme sa prvý deň zájazdu venovať tejto lokalite bývalej zvolenskej stolice. Naši hostitelia v Očovej nás sprevádzali pri prehliadke evanjelického aj katolíckeho kostola. Položili sme veniec k pomníku významného očovského rodáka Mateja Bela. Navštívili sme miestny cintorín, kde odpočíva mnoho ľudí s nám známymi dolnozemskými priezviskami. Z nápisov na náhrobných kameňoch, monografií a aj z výsledkov genealogického bádania je zjavné, že z tejto obce pochádzali rodiny ako Šemetka, Maľa, Sedliačik, Račko, Karkalík, Kriek, Jasovský, Holík, Boháčik, Čilo, Hraško, Chabada, Macek, Martinec, Muránsky, Pivolus, Sámeľ, Šiagi, Sláva, Šouc…    

V gálérii akademického sochára Jána Kulicha

Veľmi obohacujúce bolo stretnutie vo Zvolenskej Slatine, kde nás prijala prednostka obecného úradu spolu s predsedníčkou miestneho odboru Matice slovenskej. Navštívili sme pamätihodnosti obce, medzi nimi i pamätnú izbu spisovateľky a úžasnej ženy Terézie Vansovej. K najvýznamnejším rodákom obce patrili aj Ján Bahýľ (vynálezca helikoptéry), Mikuláš Moyzes st.(hudobný skladateľ), Ján Kulich (akademický sochár), Rinaldo Oláh (huslista a primáš), Mária Ďuríčková (spisovateľka), Štefan Martin Sokol (scenárista, dramatik, publicista) a iní.

Veľkým zážitkom bola návšteva novootvorenej krásnej galérie akademického sochára Jána Kulicha.

Pri poznávaní histórie obce nás naše sprievodkyne priviedli k významným dejateľom, pôsobiacim vo Zvolenskej Slatine. Patrili medzi nich Samuel Medvecký (evanjelický farár, otec Terézie Vansovej), Ján Alexander Fábry (evanjelický farár, spisovateľ), Viliam Figuš Bystrý (učiteľ, hudobný skladateľ).

Nemohli sme opustiť krásny kraj Podpoľania bez návštevy súkromného pivovaru v Detve, kde nás čakal pán majiteľ. Previedol nás výrobnou prevádzkou a ochutnali sme ich špecialitu – jedinečné živé pivko „Dobronay“. 

Po horúcom dni plnom zážitkov nás prijal Liptovský Mikuláš s pripraveným nocľahom v hoteli Stevea.

Veličná – položenie venčeka k pamätníku Petra Bohúňa

Druhý deň nášho putovania sme vyrazili hneď ráno z Liptovského Mikuláša na Oravu. Z Vyšného Kubína pochádza známy farársky klan Kutlíkovcov. Tu sa narodil Ján Kutlík starší, ktorý pôsobil mnoho rokov ako evanjelický farár v Pitvaroši. Jeho syn Ján Kutlík bol farárom na Bánhedeši, syn Felix Kutlík zase pôsobil ako farár v Kulpíne vo Vojvodine. Učiteľom Jána Kutlíka staršieho bol Ján Chalupka, ktorému možno vďačiť za jeho národné prebudenie.

Cez Dolný Kubín sme cestovali do Veličnej. Tu nás veľmi milo privítali na evanjelickej fare. Na ich srdečné pohostenie s vďačnosťou a láskou spomíname. Veľmi pútavým spôsobom nás oboznámili s históriou tejto oblasti. Veď Veličná bola významnou križovatkou obchodných ciest. Aj tu prebehla reformácia a následná antireformácia, čo viedlo tiež k tomu, že mnoho ľudí odišlo na Dolnú zem. Navštívili sme evanjelický kostol s krásnym organom a pozreli sme si aj výstavu reprodukcií významného maliara Petra Bohúňa.

Cestou späť do Liptovského Mikuláša sme sa zastavili v Istebnom, kde je zachovaný artikulárny kostol z obdobia antireformácie. V tom období mali evanjelici zakázané vykonávať svoju vieru, v každej stolici mali povolený iba jeden kostol, ktorý musel spĺňať prísne podmienky – artikuly. Napríklad jedna z artikúl bola, že na stavbu kostola sa nesmelo použiť železo, teda ani klince.

Posledný deň zájazdu sme venovali novohradskej a gemerskej stolici. Ráno, ešte v Liptovskom Mikuláši prejavili viacerí záujem zúčastniť sa služieb božích v evanjelickom kostole, ktorý bol neďaleko nášho hotela. Bol to pekný zážitok, veď v mikulášskom cirkevnom zbore pôsobili významné osobnosti ako Michal Miloslav Hodža alebo Juraj Tranovský, autor spevníka tranoscius, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou každej evanjelickej rodiny. Pozreli sme si aj Múzeum žiadostí slovenského národa.

Tisovec – rodný dom Vladimíra Clementisa

Následne sme vyrazili do poslednej etapy nášho zájazdu. Kochali sme sa krásnymi výhľadmi popri národnom parku Muránska planina a vôbec celom kraji. Zastavili sme sa v Tisovci, rodisku Vladimíra Clementisa. Jeho pamiatku sme si uctili položením venčeka k pamätnej tabuli na jeho rodnom dome. Bol to práve on, ktorý sa po vojne priamo podieľal na riadení repatriácie Slovákov z Dolnej zeme do Československa. Cesta nás ďalej viedla mestom Hnúšťa v Malohonte, ktoré patrí k hniezdam priezviska Karkuš. Pokračovali sme oblasťou niekdajšieho Novohradu, ktorého významnými strediskami sú aj Lučenec, Poltár či Veľký Krtíš. Z okolia Veľkého Krtíša pravdepodobne pochádzajú priezviská ako Medovarský, Príbelský, Čelovský, Šipický.       

Posledná naša zastávka na hrade Modrý Kameň

Návšteva Modrého Kameňa, poslednej naplánovanej zastávky nášho zájazdu, bola predzvesťou cesty domov. Ťažké bolo lúčenie so všetkým, čo nás milo oslovilo. Človek musí na vlastnej koži precítiť stretnutia ľudí a miest, ktoré spájajú spoločné korene. Naši predkovia na svojej dlhej ceste za chlebom a slobodou vyorali hlboké brázdy. Ďakujeme im. Spomíname na nich, lebo vo svojich srdciach máme dedičstvo, akým sa zriedkakto môže pochváliť. Je to poznanie 300 ročnej histórie svojich predkov, svojej rodiny.                                                                                                                 

Počas zájazdu sme si spolu zaspievali naše krásne slovenské ľudové piesne za sprievodu harmoniky. Dobre sme sa cítili a rozchádzali sme sa s tým, že podobný tematický zájazd musíme určite zopakovať.

Ďakujeme mestu Galanta, že náš projekt finančne podporilo. Pri hlbšom spoznávaní niekdajšieho prostredia našich predkov, odkiaľ odchádzali na Dolnú zem, sme si intenzívne uvedomili, aké množstvo významných osobností, ktoré formovali našu históriu je späté s touto oblasťou Slovenska.

Eva Kmeťová

predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku

                                                           

– – —–

 „…MEDZI POKOROU, KRÁSOU A DOBROTOU NACHÁDZAME  AJ DNES  ODKAZ  NAŠICH PREDKOV “

Rozprávanie o tom ako sa kedysi žilo, patrilo k tým „rozprávkam“ o reálnom živote, ktoré som vždy rada počúvala.

Uvedomujúc si silu a význam hodnoty spomienok nechcem, aby sa vytrácali s odchodom našich najdrahších…

Ešte mám v živej pamäti snahu našej zosnulej predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska Anky Pilárikovej,  napĺňať túžby a hlboký cit  národnej príslušnosti a identity, hlásiac sa ku koreňom našich predkov, konkrétnymi prejavmi a činmi.

K uhaseniu „smädu po spomienkach“ významne prispel svojimi znalosťami aj náš zakladajúci člen Spolku Slovákov z Maďarska, Miško Hronec.

Dnes, vďaka organizátorkám Betky Sedliačikovej, Evky Kmeťovej, Renatky Gombárovej a prirodzene nášho Miška Hronca, sa tešíme a s láskou, vďačnosťou a úctou spomíname na vydarený, trojdňový poznávací zájazd „Po stopách predkov“.

Všetci účastníci – členovia i priatelia Spolku Slovákov z Maďarska túžili získať objektívny obraz, aby vnímali a chápali  život a konanie našich predkov komplexne, v najširších spoločenských súvislostiach. Bol to  aj impulz a návod objektívneho, konštruktívneho argumentovania pri obhajobe slávnej histórie našich predkov, ich nespochybniteľného podielu na tvorbe slovenskej, ale i európskej kultúry.

Ak naši rodičia, ako jednotlivci nevykonali nič svetoborné, tak v kontinuite jednotlivých generácii prispeli k existencii nás súčasníkov v takých rozmanitých podobách, aké sme možno doteraz ani nespozorovali, respektíve neuvedomili si ich.

Veľmi teplý, ale nezabudnuteľný dátum 23.,24. a 25. jún 2023 sa stal skutočnosťou a všetky naplánované cesty viedli cez územie,  odkiaľ prišli naši predkovia na Dolnú zem.  Cesty boli plné  priezvisk, ktoré  si so sebou doniesli naši predkovia na Dolnú zem.

Prvý deň nás očarila  Ostrá Lúka – národná kultúrna pamiatka, kaštieľ aj hrobka OSTROLÚCKYCH. Môťová, toľko ospievaná v ľudových piesňach, nie je samostatná obec, ale  tvorí mestskú časť  Zvolena. Boli to miesta, pri ktorých sme sa pre krátkosť času nemohli zastaviť, ale ich podobizeň nám cestou, vo svojom odbornom výklade priblížil Miško Hronec.

Veľmi obohacujúce bolo dohodnuté stretnutie vo Zvolenskej Slatine, kde nás prijala prednostka ObÚ, pani Gibalová  spolu s predsedkyňou MS pani Pavlíkovou. Navštívili sme pamätihodnosti obce, medzi nimi i pamätnú izbu Terézie Vansovej…

Medzi najvýznamnejších rodákov v obci patrili: Ján Bahýľ   /vynálezca vrtuľníka/, Terézia Vansová /spisovateľka/, Mikuláš Moyzes st. /hudobný skladateľ/, Ján Kulich /akademický sochár/, Rinaldo Oláh /huslista a primáš/, Mária Ďuríčková /spisovateľka/, Štefan Martin Sokol /scenárista, dramatik, publicista/ a iní.

Pri poznávaní histórie obce, nás  naše sprievodkyne priviedli k  významným dejateľom,pôsobiacim vo Zvolenskej Slatine. Patrili medzi nich Samuel Medvecký /evanjelický farár, otec Terézie Vansovej/, Ján Alexander Fábry /evanjelický farár, spisovateľ/, Viliam Figuš Bystrý /učiteľ, hudobný skladateľ/

Zo Zvolenskej Slatiny do Očovej je len 6 km. Z nápisov na náhrobných kameňoch a z monografií je zjavné že z  tejto obce pochádzali rodiny: Kováč, Vajda, Hronec, Šajben, Puškeľ, Oravec, Hovorka, Machan, Račko, Šemetka, Urban.

Z Očovej do  Detvy sme išli  cez Hradnú a Dúbravy. Cesta do Liptovského Mikuláša prezrádzala, že všetci sme boli unavení. No, nemohli sme opustiť krásny kraj Podpoľania bez návštevy súkromného pivovaru v Detve, kde nás už čakal samotný majiteľ Martin Doskočil. Previedol nás výrobnou prevádzkou a ochutnali sme ich „Dobronay“ – jedinečné živé pivko zo srdca Podpoľania.

Po horúcom dni plnom zážitkov, nás vrúcne prijal letným dažďom ovlažený Liptovský Mikuláš a s pripraveným nocľahom majiteľ  hotela STEVEA, Ing. Milan Gemzický.  

Tešili sme sa na druhý deň nášho putovania, keď sme z Liptovského Mikuláša, hneď ráno, vyrazili smerom na Oravu.

Vyšný Kubín – známy „farársky klan“ Kutlíkovcov – starší na Pitvaroši, mladší na Bánhedeši. Ján Kutlík st. sa narodil vo Vyšnom Kubíne. Jeho učiteľom bol Ján Chalupka, ktorému podľa písomných prameňov možno vďačiť za jeho národné prebudenie. V  Banskej Štiavnici  sa stretol s evanjelickým farárom a národovcom Jánom Seberínyim.

Cez Dolný Kubín  sme cestovali do Veličnej. Cirkevný zbor vo Veličnej mal tiež dozorcu Jána Kutlíka. No v súčasnosti, už pre svoj vek, túto funkciu nevykonáva.

V cirkevnom zbore ECAV pôsobí farár Mgr. Vladimír Kunovský. Pre pracovné povinnosti ho pri našej návšteve zastúpila pani manželka a sprevádzala nás úžasne sčítaná pamätníčka, pani učiteľka a historička D. Dudášová.  Na srdečné pohostenie  na fare nikdy nezabudneme. Veľkým zážitkom bola aj návšteva kostola a cintorína.

Tretí deň – nedeľa začala bohoslužbami v evanjelickom kostole v Liptovskom Mikuláši. Pookriali sme na  tele i na duši v spoločnosti tamojšieho pána farára a veriacich.

Z Liptovského Mikuláša sme sa s malou prestávkou zastavili v rodisku Vladimíra Clementisa v Tisovci. Bol to práve on, ktorý od marca 1948 do marca 1950, ako minister rezortu zahraničných vecí, v tom čase priamo riadil „repatriácie“ Slovákov z Maďarska aj maďarského obyvateľstva zo Slovenska. (Jeho priateľ Daniel Okáli v Roľníckych novinách na zač. 70-tych rokov spomínal, ako po podpise zmluvy o výmene obyvateľstva v maďarskom parlamente ich (Okáliho a Clementisa) prvá cesta smerovala do Tisovca, ku Clementisovmu otcovi, kde Clementis víťazoslávne referoval “starému panslávovi” (Okáliho výraz) ako sa podarilo ponížiť maďarského leva v jeho vlastnom brlohu^.) 

Po ceste, vracajúc sa smerom domov, sme sa pokochali výhľadom na NP Muránska Planina. Prechádzali sme cez mesto Hnúšťa a v spomienkach sa vracali do rodiska našich predkov. Táto oblasť patrila k „hniezdam“ priezviska Karkuš. Veľký Krtíš, z jeho okolia pravdepodobnepochádzajú priezviská – Príbelsky, Čelovský, Medovársky, Šipický.

Neodpustili sme si spomenúť na Polichno – rodisko B-Slančkovej-Timravy i na evanjelickýkostol. Nezabudnuteľným zážitkom bezpochyby zostanú vynikajúce gurmánske zážitky na dobroty z baraninky zo salaša Zbojská, ktorý sa nachádza pri NP Muránska planina, 3 km od obce Pohronská Polhora a 18 km od mesta Brezna. 

Návšteva Modrého Kameňa, poslednej naplánovanej zastávky z nášho „projektu“, bola predzvesťou cesty domov.

Ťažké bolo lúčenie so symbolmi viery, bohatou ukážkou nástrojov každodenného života a so všetkým, čo nás milo oslovilo .

Človek musí na vlastnej koži precítiť stretnutia ľudí, miest, ktoré spájajú spoločné korene.

Dnes nemôžeme  nevysloviť myšlienku, ktorá víri určite hlavou každého z nás. Naši predkovia na svojej dlhej ceste za chlebom a slobodou vyorali hlboké brázdy. Ich upracované, mozoľnaté ruky im plnili aj veľkú túžbu – postaviť si  stánky Božie, ktoré boli hotovými klenotmi ich duchovnej kultúry.

…aké ťažké a zároveň oslobodzujúce to boli časy a na jazyk sa neľútostne drie otázka:

„Bolo im to treba?“

Dovolím si namiesto odpovede DOSLOV pre tých, ktorým sme ho nestihli dopovedať…

ĎAKUJEME VÁM                                        

Mgr. Mária Feješová

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Po “Stopách predkov” zaznela aj veršovačka z pera Michala Hronca, ktorá odznela vo Veličnej na Orave.

Skutok na stáročia čaká.
Hrad Vígľaš,

majestát vígľašského panstva,
chotár Slatiny na dva diely krája.
Tu Slatinka, tam Detva sa
z histórie vynára.
Krvavé svitajú zore
nad Chaboveckou horou.
Pravda už Turek ovce nerabuje,
deti a ženy do otroctva neodvádza.
Zemepán však nemóresne
duše a telo poddaných umára.
Za lopotu ich prestretý stôl
len odrobinkou krášli.
Kurivo nedá
hoc,
plné hory ho má.
Cez rameno prehodené krpce,
praotec môj na Dolnú zem nesie.

Studenou dolinou,
pieseň smútočnú
neďaleký Osikovec
lístím svojim švitorí,
rozlúčkovú.
Studnička kráľa Mateja
osirelá ostáva.
Krvavník a Šibenice
víťazstvo i krutosť do dejín Slatiny
píšu.

Hrob otca a matky v tej chvíli,
žalostnou rečou kvíli.
Synáčik náš milý,
či pokropíš niekedy slzami svojimi rov
svojich starcov?

Skutok na stáročia čaká.
Potomka táto úloha
do nebies vynáša.
Hrdo, so vztýčenou hlavou,
po storočných šľapajach svojich
predkov prichádza.
Každú kročaj však slzou svojou zmáča.

„Pozrite!
Prarodičia moji.
Prišiel som.“
Na pastvinách Pod hájom
kvietok poľný,
odtrhol som.
Ním váš rov skrášlim
a nikdy,
nikdy vás už neopustím.

Veličná, rok 2023 autor: Michal Hronec


:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Fotografie zo zájazdu “Po stopách predkov” vyhotovila členka Spolku, fotografka Anna Bednárová: /kliknite na link nižšie/

http://moja.uschovna.zoznam.sk/link/afca60a5-54c1-4310-ac3c-4b04a68e1b0c?utm_source=link&utm_medium=referral&utm_campaign=sharing

Vážení členovia a sympatizanti spolku Slovákov z Maďarska.

Itinerár  zájazdu
“Po stopách predkov”

1. deň – 23.06.2023

Dom MS Galanta , odchod o 7,30 hod.     Celkový počet účastníkov 50
Pokračuje sa cez Šaľu, potom smerom na Nitru a diaľnicu.

 10,30 hod.  OČOVÁ    
Stretnutie s predsedníčkou MS, návšteva pamätihodností a cintorína.
 12,30 až 13,00 hod.  obedná prestávka
13,30 hod. Zvolenská Slatina 
Dohodnuté stretnutie s prednostkou OÚ a s ev. pánom farárom ,návšteva múzea.
17,00 hod. cesta do Liptovského Mikuláša-ubytovanie. Možnosť posedenia v reštaurácii.Tu sme ubytovaní 2 noci.

2. deň – 24.06.2023

10.00 hod. Veličná ( Orava )
Stretnutie so zástupcom ev. pána farára-návšteva fary ,kostola a cintorína.
Vo Veličnej  spoločný jednotný obed.
Po obede návšteva Oravského Podzámku a Oravského hradu.
Návrat do L.Mikuláša.

3.deň – 25.06.2023

Cca 10,00 hod. odchod  z Liptovského Mikuláša  (smer Brezno-Tisovec)
11.30-13.00 hod. návšteva  NP Muránska Planina
13,30- obed- Salaš ZBOJSKÁ –  do cca 14,00 hod.  
Možnosť prestávky v POLICHNE okr. Lučenec,  cca  do 15,00 hod.
16.00-17.30 návšteva Modrého Kameňa
17.30 odchod do Galanty (187 km,cca 2,5 hod.)
20.00 príchod do Galanty

PS:

Situácia sa dnes11.6.2023 o 19.15 zmenila,máme ešte 5 voľných miest na autobusový zájazd.
Záujemcovia sa môžu nahlasovať mne. Ďakujem Vám za
pomoc pri hľadaní záujemcov.

RNDr. Eva Kmeťová
tel.: 0905 467152
mail.: eva.kmetova@dakoda.sk

——————————–

Náš Spolok Slovákov z Maďarska organizuje v termíne 23. – 25.6.2023 trojdňový autobusový zájazd “Po stopách našich predkov”.

V tomto roku sa sústreďujeme na oblasť zvolenskej, liptovskej, oravskej a novohradskej stolice.

Predbežná vykalkulovaná cena na 1 osobu je 75 €.

V cene je zahrnutá doprava klimatizovaným autobusom, 2× ubytovanie s raňajkami v 3-hviezdičkovom hoteli, 1 spoločná večera a vstupenky do múzeí.

Na akciu sa nám podarilo v rámci projektu získať od mesta Galanta dotáciu 2000 €, preto môžeme ponúknuť tak priaznivú cenu.

Prihlásiť na zájazd sa môžete u pani Ing. Alžbety Sedliačikovej :

e-mail : sedliacikova.betka@gmail.com

tel. : 0907 774 540

Podrobnejšie informácie o zájazde uverejníme v nasledujúcich dňoch.

-- 
RNDr. Eva Kmeťová, predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska 
tel.: 0905 467152
mail.: eva.kmetova@dakoda.sk

Odkiaľ pochádzame?

Zvolenská stolica/župa

Zvolenská župa susedila s Gemerskou, Malohontskou, (od roku 1803 Gemersko – Malohontskou), Hontianskou, Liptovskou, Novohradskou, Tekovskou a Turčianskou župou. Dominantnou riekou župy bol Hron. Územie župy, napriek masívnej banskej činnosti, ešte aj na konci 19. storočia z 55 % pokrývali lesy. región v juhovýchodnej časti bývalej župy nesie názov Podpoľanie, zvyšná časť Pohronie. Územie regiónu Horehronie, zodpovedajúce územiu okresu Brezno, bolo súčasťou Zvolenskej a Gemerskej župy.

Najvýznamnejším mestom stolice bola Banská Bystrica s rozvinutým školstvom (katolícke a evanjelické gymnáziá). Významnými mestami boli aj Zvolen, Brezno a Krupina (od roku 1877 patriaca do Hontianskej župy). Banská bystrica, Brezno, Krupina, Ľubietová a Zvolen boli slobodnými kráľovskými mestami, kde sa pravidelne konávali trhy.

Vo Zvolenskej stolici prevládal slovenský živel aj napriek rozsiahlej kolonizácii, najmä z nemecky hovoriacich krajín. Neskôr sa poslovenčili aj predtým nemecké mestá

Liptovská stolica/župa

Územie Liptova bolo osídlené už v časoch neolitu (pred 6 000 rokmi), významný rozmach zažilo aj počas osídlenia Keltmi, čoho dôkazom je aj keltské sídlisko Havránok nad Liptovskou Marou. Od 6. storočia je osídlený Slovanmi. Liptov bol súčasťou Veľkej Moravy, po jej rozpade bol postupne počas 11. storočia začlenený do Uhorska. Spočiatku bol Liptov súčasťou Zvolenského domínia (komitátu) (spolu s Turcom a Oravou), okolo roku 1340 sa táto stolica rozpadla na menšie časti a vznikla samostatná Liptovská stolica, ktorá ostala súčasťou Uhorska až do jeho rozpadu v r. 1918. V rokoch 1786 – 90 počas panovania cisára Jozefa II. bola spojená spolu s Oravskou stolicou do Liptovsko-Oravskej stolice

Začiatkom 18. storočia sa počet obyvateľov v dôsledku hromadného vysťahovalectva na Dolnú zem podstatne zmenšil. Podľa súpisu z roku 1717 odišlo z Liptova 1144 rodín. Vývoj počtu obyvateľov mal do roku 1777 (39 606) až do roku 1841 (83 500) vzostupnú tendenciu. Následne sa opäť hromadným vysťahovalectvom v sedemdesiatych rokoch zmenšil. Od 1890 badať mierny vzostup, takže v roku 1910 počet obyvateľov vzrástol na 86 695. Obyvateľstvo bolo prevažne slovenské, v roku 1900 žilo na Liptove 75 739 Slovákov (92,5%), 2671 Maďarov (3,3%) a 2472 Nemcov (3). Väčšina obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom (hlavné plodiny: zemiaky, ovos, jačmeň), chovom dobytka a oviec. K tradičným povolaniam patrilo drevorubačstvo a pltníctvo.

Liptov od slovanskej kolonizácie v 6. storočí bol osídlený prevažne Slovanmi (Slovákmi). Pred druhou svetovou vojnou žila na Liptove silná židovská komunita a najmä v mestách aj Nemci, aj keď vždy boli zanedbateľnou minoritou. Dnes na jeho území žijú takmer výlučne len Slováci.

Oravská stolica/župa

Oravská župa susedila s rakúskou provinciou Halič (nazývaná aj Galícia) v súčasnom Poľsku a Ukrajine a Liptovskou, Trenčianskou a Turčianskou župou. Územie Oravy je situované na sever od Západných Tatier pozdĺž rieky Orava. Administratívnym centrom stolice bol Oravský zámok. Neskôr sa centrom stala Veličná a po jej vypálení litovským vojskom roku 1683 Dolný Kubín.

Orava patrila do záujmovej sféry vplyvu už za čias Veľkej Moravy teda od 9. storočia. Územie Oravy sa stalo trvalou súčasťou Uhorska v 11. storočí. Keďže však bola riedko osídlená, spolu s Liptovom a Turcom bola súčasťou Zvolenského komitátu. Roku 1331 bola Orava vyňatá spod právomoci zvolenského župana a daná do správy komorného grófa z Kremnice, čo trvalo do roku 1354.

Oravská stolica, ako zemianska (šľachtická) samosprávna jednotka sa konštituovala až v 70-tych rokoch 14. storočia. Roku 1672 v stolici vypuklo za účasti väčšiny obyvateľstva sedliacke povstanie pod vedením Gašpara Piku. V rokoch 1786 – 1790 bola spojená s Liptovskou stolicou (reformy Jozefa II.).

Novohradská stolica

Za horami, za dolami, rozdelený hranicami, tam medzi gaštanmi a vinohradmi, leží slnečný Novohrad. Teplé slnečné dni, ktoré sú pre túto oblasť typické, lákajú ľudí k vode a na pohodovú turistiku, ktorá je aj pre menej zdatného hračka. Hrad Modrý Kameň ožíva džavotom detí v múzeu bábok a hračiek. Hrad, ktorý si ako prvý z línie početných hradov ešte spomína, ako tu na Novohrade bolo počas tureckého vpádu horúco. Novohrad to je aj bohatá hrnčiarska, keramická a sklárska minulosť, ktorá prináša radosť, krásu aj úžitok.

Novohradská stolica susedila so Zvolenskou, Malohontskou, Gemerskou, (od roku 1803 Gemersko-Malohontskou), Hevešskou a Pešťsko-Pilišsko-Šoltsko-Malokumánskou stolicou.

Administratívnym centrom Novohradskej stolice bol hrad Novohrad, správnym centrom stolice boli Balážske Ďarmoty (Balassagyarmat) (polovica 14. storočia – polovica 16. storočia). Medzi 16. a 18. storočím nemala stolica svoje stále centrum, keďže bola ohrozovaná tureckými nájazdmi a neskôr sa neustálilo. Stoličné zasadnutia prebiehali v mestách Fiľakovo, Lučenec a Sečany. Od 18. storočia bol centrom Lučenec, neskôr striedavo Lučenec a Sečany a od roku 1790 opäť Balašské Ďarmoty.

Novohradský komitát sa vyvinul medzi prvými v Uhorsku, jeho súčasťou spočiatku bol aj Hontiansky komitát, ktorý sa oddelil od Novohradu v 11. storočí. Do konca 13. storočia sa Novohrad zmenil na zemiansku (šľachtickú) stolicu. Novohradská stolica (tak ako ostatné stolice) bola od začiatku rozdelená na štyri slúžnovské okresy.

Počas tureckých nájazdov Turci postupne obsadili hrad Novohrad (1544), Szando (1546), Ďarmoty, Sečany, Hollóko (1552), kedy kotrolovali už viac ako tretinu stolice.

Po porážke cisárskeho vojska pri Plášťovciach ovládli polovicu Novohradu. roku 1554 dobyli Fiľakovo a hrad Salgó, r. 1576 Modrý Kameň, Šomošku a Divín – posledné hrady pod kontrolou Uhorska. Turci dobyté územie pripojili k budínskemu pašalíku, v rokoch 1552 – 54 vytvorili tri sandžaky: Fiľakovo, Novohrad a Sečany. Počas tureckej expanzie a okupácie Novohradská stolica síce nezanikla, ale existovala len na malom území a živorila.

Po oslobodení fiľakovského hradu roku 1606 – Žitavský mier (ako výsledok 15-ročnej vojny) cisárskymi vojskami sa Turci postupne stiahli z územia Novohradu, no mierovú zmluvu nedodržali a v rokoch 1663 – 1686 opäť ovládli veľkú časť Novohradu. Turecké panstvo skončilo až po ich porážke pri Budíne roku 1686.^[5]

V roku 1918 (potvrdené trianonskou zmluvou r. 1920) sa Novohrad rozdelil medzi Česko-Slovensko a Maďarsko. Župa v Česko-Slovensku ešte krátko existovala do roku 1923, kedy bola včlenená do Zvolenskej veľžupy. Počas 2. svetovej vojny sa južná časť slovenského Novohradu stala súčasťou Maďarska a maďarskej Novohradskej župy, po vojne však boli predvojnové hranice obnovené.

• – – –