Všetky príspevky Ing. SEDLIAČIKOVÁ Alžbeta

“Po stopách predkov”

 „…MEDZI POKOROU, KRÁSOU A DOBROTOU NACHÁDZAME  AJ DNES  ODKAZ  NAŠICH PREDKOV “

Rozprávanie o tom ako sa kedysi žilo, patrilo k tým „rozprávkam“ o reálnom živote, ktoré som vždy rada počúvala.

Uvedomujúc si silu a význam hodnoty spomienok nechcem, aby sa vytrácali s odchodom našich najdrahších…

Ešte mám v živej pamäti snahu našej zosnulej predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska Anky Pilárikovej,  napĺňať túžby a hlboký cit  národnej príslušnosti a identity, hlásiac sa ku koreňom našich predkov, konkrétnymi prejavmi a činmi.

K uhaseniu „smädu po spomienkach“ významne prispel svojimi znalosťami aj náš zakladajúci člen Spolku Slovákov z Maďarska, Miško Hronec.

Dnes, vďaka organizátorkám Betky Sedliačikovej, Evky Kmeťovej, Renatky Gombárovej a prirodzene nášho Miška Hronca, sa tešíme a s láskou, vďačnosťou a úctou spomíname na vydarený, trojdňový poznávací zájazd „Po stopách predkov“.

Všetci účastníci – členovia i priatelia Spolku Slovákov z Maďarska túžili získať objektívny obraz, aby vnímali a chápali  život a konanie našich predkov komplexne, v najširších spoločenských súvislostiach. Bol to  aj impulz a návod objektívneho, konštruktívneho argumentovania pri obhajobe slávnej histórie našich predkov, ich nespochybniteľného podielu na tvorbe slovenskej, ale i európskej kultúry.

Ak naši rodičia, ako jednotlivci nevykonali nič svetoborné, tak v kontinuite jednotlivých generácii prispeli k existencii nás súčasníkov v takých rozmanitých podobách, aké sme možno doteraz ani nespozorovali, respektíve neuvedomili si ich.

Veľmi teplý, ale nezabudnuteľný dátum 23.,24. a 25. jún 2023 sa stal skutočnosťou a všetky naplánované cesty viedli cez územie,  odkiaľ prišli naši predkovia na Dolnú zem.  Cesty boli plné  priezvisk, ktoré  si so sebou doniesli naši predkovia na Dolnú zem.

Prvý deň nás očarila  Ostrá Lúka – národná kultúrna pamiatka, kaštieľ aj hrobka OSTROLÚCKYCH. Môťová, toľko ospievaná v ľudových piesňach, nie je samostatná obec, ale  tvorí mestskú časť  Zvolena. Boli to miesta, pri ktorých sme sa pre krátkosť času nemohli zastaviť, ale ich podobizeň nám cestou, vo svojom odbornom výklade priblížil Miško Hronec.

Veľmi obohacujúce bolo dohodnuté stretnutie vo Zvolenskej Slatine, kde nás prijala prednostka ObÚ, pani Gibalová  spolu s predsedkyňou MS pani Pavlíkovou. Navštívili sme pamätihodnosti obce, medzi nimi i pamätnú izbu Terézie Vansovej…

Medzi najvýznamnejších rodákov v obci patrili: Ján Bahýľ   /vynálezca vrtuľníka/, Terézia Vansová /spisovateľka/, Mikuláš Moyzes st. /hudobný skladateľ/, Ján Kulich /akademický sochár/, Rinaldo Oláh /huslista a primáš/, Mária Ďuríčková /spisovateľka/, Štefan Martin Sokol /scenárista, dramatik, publicista/ a iní.

Pri poznávaní histórie obce, nás  naše sprievodkyne priviedli k  významným dejateľom,pôsobiacim vo Zvolenskej Slatine. Patrili medzi nich Samuel Medvecký /evanjelický farár, otec Terézie Vansovej/, Ján Alexander Fábry /evanjelický farár, spisovateľ/, Viliam Figuš Bystrý /učiteľ, hudobný skladateľ/

Zo Zvolenskej Slatiny do Očovej je len 6 km. Z nápisov na náhrobných kameňoch a z monografií je zjavné že z  tejto obce pochádzali rodiny: Kováč, Vajda, Hronec, Šajben, Puškeľ, Oravec, Hovorka, Machan, Račko, Šemetka, Urban.

Z Očovej do  Detvy sme išli  cez Hradnú a Dúbravy. Cesta do Liptovského Mikuláša prezrádzala, že všetci sme boli unavení. No, nemohli sme opustiť krásny kraj Podpoľania bez návštevy súkromného pivovaru v Detve, kde nás už čakal samotný majiteľ Martin Doskočil. Previedol nás výrobnou prevádzkou a ochutnali sme ich „Dobronay“ – jedinečné živé pivko zo srdca Podpoľania.

Po horúcom dni plnom zážitkov, nás vrúcne prijal letným dažďom ovlažený Liptovský Mikuláš a s pripraveným nocľahom majiteľ  hotela STEVEA, Ing. Milan Gemzický.  

Tešili sme sa na druhý deň nášho putovania, keď sme z Liptovského Mikuláša, hneď ráno, vyrazili smerom na Oravu.

Vyšný Kubín – známy „farársky klan“ Kutlíkovcov – starší na Pitvaroši, mladší na Bánhedeši. Ján Kutlík st. sa narodil vo Vyšnom Kubíne. Jeho učiteľom bol Ján Chalupka, ktorému podľa písomných prameňov možno vďačiť za jeho národné prebudenie. V  Banskej Štiavnici  sa stretol s evanjelickým farárom a národovcom Jánom Seberínyim.

Cez Dolný Kubín  sme cestovali do Veličnej. Cirkevný zbor vo Veličnej mal tiež dozorcu Jána Kutlíka. No v súčasnosti, už pre svoj vek, túto funkciu nevykonáva.

V cirkevnom zbore ECAV pôsobí farár Mgr. Vladimír Kunovský. Pre pracovné povinnosti ho pri našej návšteve zastúpila pani manželka a sprevádzala nás úžasne sčítaná pamätníčka, pani učiteľka a historička D. Dudášová.  Na srdečné pohostenie  na fare nikdy nezabudneme. Veľkým zážitkom bola aj návšteva kostola a cintorína.

Tretí deň – nedeľa začala bohoslužbami v evanjelickom kostole v Liptovskom Mikuláši. Pookriali sme na  tele i na duši v spoločnosti tamojšieho pána farára a veriacich.

Z Liptovského Mikuláša sme sa s malou prestávkou zastavili v rodisku Vladimíra Clementisa v Tisovci. Bol to práve on, ktorý od marca 1948 do marca 1950, ako minister rezortu zahraničných vecí, v tom čase priamo riadil „repatriácie“ Slovákov z Maďarska aj maďarského obyvateľstva zo Slovenska. (Jeho priateľ Daniel Okáli v Roľníckych novinách na zač. 70-tych rokov spomínal, ako po podpise zmluvy o výmene obyvateľstva v maďarskom parlamente ich (Okáliho a Clementisa) prvá cesta smerovala do Tisovca, ku Clementisovmu otcovi, kde Clementis víťazoslávne referoval “starému panslávovi” (Okáliho výraz) ako sa podarilo ponížiť maďarského leva v jeho vlastnom brlohu.) 

Po ceste, vracajúc sa smerom domov, sme sa pokochali výhľadom na NP Muránska Planina. Prechádzali sme cez mesto Hnúšťa a v spomienkach sa vracali do rodiska našich predkov. Táto oblasť patrila k „hniezdam“ priezviska Karkuš. Veľký Krtíš, z jeho okolia pravdepodobnepochádzajú priezviskáPríbelsky, Čelovský, Medovársky, Šipický.

Neodpustili sme si spomenúť na Polichno – rodisko B-Slančkovej-Timravy i na evanjelickýkostol. Nezabudnuteľným zážitkom bezpochyby zostanú vynikajúce gurmánske zážitky na dobroty z baraninky zo salaša Zbojská, ktorý sa nachádza pri NP Muránska planina, 3 km od obce Pohronská Polhora a 18 km od mesta Brezna. 

Návšteva Modrého Kameňa, poslednej naplánovanej zastávky z nášho „projektu“, bola predzvesťou cesty domov.

Ťažké bolo lúčenie so symbolmi viery, bohatou ukážkou nástrojov každodenného života a so všetkým, čo nás milo oslovilo .

Človek musí na vlastnej koži precítiť stretnutia ľudí, miest, ktoré spájajú spoločné korene.

Dnes nemôžeme  nevysloviť myšlienku, ktorá víri určite hlavou každého z nás. Naši predkovia na svojej dlhej ceste za chlebom a slobodou vyorali hlboké brázdy. Ich upracované, mozoľnaté ruky im plnili aj veľkú túžbu – postaviť si  stánky Božie, ktoré boli hotovými klenotmi ich duchovnej kultúry.

…aké ťažké a zároveň oslobodzujúce to boli časy a na jazyk sa neľútostne drie otázka:

„Bolo im to treba?“

Dovolím si namiesto odpovede DOSLOV pre tých, ktorým sme ho nestihli dopovedať…

ĎAKUJEME VÁM                                        

Mgr. Mária Feješová

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Po “Stopách predkov” zaznela aj veršovačka z pera Michala Hronca, ktorá odznela vo Veličnej na Orave.

Skutok na stáročia čaká.
Hrad Vígľaš,

majestát vígľašského panstva,
chotár Slatiny na dva diely krája.
Tu Slatinka, tam Detva sa
z histórie vynára.
Krvavé svitajú zore
nad Chaboveckou horou.
Pravda už Turek ovce nerabuje,
deti a ženy do otroctva neodvádza.
Zemepán však nemóresne
duše a telo poddaných umára.
Za lopotu ich prestretý stôl
len odrobinkou krášli.
Kurivo nedá
hoc,
plné hory ho má.
Cez rameno prehodené krpce,
praotec môj na Dolnú zem nesie.

Studenou dolinou,
pieseň smútočnú
neďaleký Osikovec
lístím svojim švitorí,
rozlúčkovú.
Studnička kráľa Mateja
osirelá ostáva.
Krvavník a Šibenice
víťazstvo i krutosť do dejín Slatiny
píšu.

Hrob otca a matky v tej chvíli,
žalostnou rečou kvíli.
Synáčik náš milý,
či pokropíš niekedy slzami svojimi rov
svojich starcov?


Skutok na stáročia čaká.
Potomka táto úloha
do nebies vynáša.
Hrdo, so vztýčenou hlavou,
po storočných šľapajach svojich
predkov prichádza.
Každú kročaj však slzou svojou zmáča.

„Pozrite!
Prarodičia moji.
Prišiel som.“
Na pastvinách Pod hájom
kvietok poľný,
odtrhol som.
Ním váš rov skrášlim
a nikdy,
nikdy vás už neopustím.

Veličná, rok 2023 autor: Michal Hronec


:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Fotografie zo zájazdu “Po stopách predkov” vyhotovila členka Spolku, fotografka Anna Bednárová: /kliknite na link nižšie/

http://moja.uschovna.zoznam.sk/link/afca60a5-54c1-4310-ac3c-4b04a68e1b0c?utm_source=link&utm_medium=referral&utm_campaign=sharing